Sme krajina, s queer ľuďmi na čele štátu, sme jedna z najhomofóbnejších krajín široko-ďaleko zároveň.
Bála som sa nechať si na kabáte ten dúhový odznak. Bála som sa s ním ísť kráčať po ulici. Chcela som si ho odopnúť. Prekryla som si ho trochu kabelkou, potom som si to zakázala. Naozaj som sa bála ísť s dúhovým odznakom po ulici. Veľmi. V roku 2022. Šestnásteho októbra.
Hranica a to dôležité
Domoderovala som najťažšiu a najboľavejšiu udalosť, akú som v živote moderovala. Pochod za Juraja a Matúša. Stojíš na pódiu, plačeš, vidíš kamarátov tých dvoch ľudí, čo tu mali normálne slobodne byť, bolí to, máš strach, nemáš slov a pritom ich musíš mať toľko.
Vošla som do potravín kúpiť mojim deťom večeru. S dvoma veľmi zlými pocitmi. Ten prvý bol strach, že ma niekto napadne alebo aj zastrelí, ten druhý, že si chcem dať dole dúhovú stužku. Neviem, ktorý bol horší.
Do toho obchodu pod námestím išlo nakúpiť veľa ľudí s dúhovými odznakmi a stužkami. Bol to dobrý pocit stretnúť sa tam s tými odznakmi. Úľava. A trošku som sa hanbila za to, že mi strach chcel zobrať moje presvedčenie.
Kde je hranica medzi presvedčením a strachom? Medzi oportunizmom a tým, čo je naozaj dôležité? Sľúbila som si, že už nikdy nebudem rozmýšľať o tom, že si budem dávať dole odznaky, ktoré nosím preto, že je to pre mňa, pre nás dôležité.
Držať sa za ruky
Pár mesiacov po streľbe v Teplárni som v nedeľu pozvala na obed Radku, ktorá prežila teroristický útok. Prišla na svojej novej titánovej nohe. Nikdy predtým sme sa nestretli, ale občas objavím v živote ľudí, ktorých potrebujem stretnúť naozajstne, aby som ich objala.
Pozvala som aj majiteľa Teplárne Romana Samotného a jeho priateľa. Varila som perkelt s haluškami. Pre Romana som varila k perkeltu kolienka. To viete, potravinové intolerancie. Náš syn Alan volá dodnes kolienka „Romanove cestoviny“.