Prinášame vám ďalší diel blogu Kristíny Tormovej, ktorý pravidelne vychádza na weboch Najmama.sk a Aktuality.sk a nájdete ho u nás exkluzívne len ako užívateľ služby Aktuality Navyše.
Keď sa ma niekto opýta, ako sme sa mali na dovolenke, zakryjem si rukami tvár, dramaticky vzdychnem a potom si rukami prejem po tvári smerom dole tak, že si strašidelne natiahnem oči. Vnútorne ma zovrie, ako by som celým povrchom tela rozkusla citrón. Taká malá mdlobička. Nie je to žiaden afekt. Je to pantomimická odpoveď na otázku, na ktorú verbálna odpoveď neexistuje.
Ak by ste potrebovali niečo vedieť o urgentnom príjme v Šibeniku, pokojne sa mi ozvite. Bola som tam toto leto štyrikrát. Po prvom raze som si povedala, že fu, toto si už zopakovať nechcem… keď som tam v ten deň išla druhýkrát, rozplakala som sa, keď sme sa dostali na radu. A keď som tam šoférovala tretíkrát, pár dní na to, bola som už profíčka s chladnou tvárou, vnútorne som strašne nadávala a bola v tom nepokoji zvláštne pokojná a ešte vnútornejšie som sa bála viac, ako kedykoľvek predtým.
Bola som dušičkou najmenšia šoférka na ceste do Šibeniku, ktorá robila všetko preto, aby udržala svojho malého človeka bdelého. Lebo sa dočítala, že po úraze hlavy nesmie zaspať a že keď vidí rozostrene, je to zlé. Dnes by som volala sanitku. Musím si sama pre seba zapamätať, že nie je hanba volať sanitku. Musím si sama pre seba a svoje malé ja zapamätať, že volaním sanitky nikoho neotravujem a nemusím si to zaslúžiť.
Považujem sa za zdravotnú matku profesionálku a tentoraz som sa ani nesnažila skryť svoje trasúce sa ruky, keď som podávala pri okienku zdravotnú kartičku – tou európskoúniovou stranou nahor, hýčkajúc si radosť z toho, že tá kartička funguje aj v zahraničí. Pani za okienkom som podala aj mobil, kde som mala do chorvátčiny preložený celý priebeh úrazu, všetko detailne, lebo som vytrénovaná a viem presne, čo by sa pýtali.
Dva dni predtým sme s dieťaťom čakali na urgente dve hodiny… teraz nás zavolali okamžite. Okamžite malého človeka položili na posteľ na kolieskach, okamžite mu dali okolo krku golier, zakázali nám, aby sa hýbal. Chorvátska nemocnica Chicago Hope, akurát keď ide o vaše dieťa, je to úplne onakvejší seriál, ktorý pozerať nechcete a zároveň ho sledujete celý čas tak pozorne, že ani nežmurknete.
Strach, únava, úľava, odhodlanie, tie najtrápnejšie srandy, ktoré udržujú malého človeka bdelého… premietanie všetkých najkatastrofickejších filmov sa strieda s premietaním všetkých najkrajších zážitkov s vaším malým človekom, ktorý tam teraz leží. Sebaľútosť súčasne s nekonečným materinským odhodlaním. Pozoruješ všetko, zreničky, pohyby očí, bledú až zelenkavú tvár, malého človeka, ktorý je niekde na rázcestí šoku, grcania, strachu a nudy.