Kristína Tormová: SOM mama 7-ročného chAlana

obchodnyregister 2026.08.02.

Prinášame vám ďalší diel blogu Kristíny Tormovej, ktorý pravidelne vychádza na weboch Najmama.sk a Aktuality.sk a nájdete ho u nás exkluzívne len ako užívateľ služby Aktuality Navyše.  

Je to už sedem rokov, čo som mama chAlana, ktorý sa bál mať narodeniny. Môj prvý aktualitový text som napísala presne pred troma rokmi a bol o štvrtých narodeninách nášho syna. O tom, ako veľmi túži mať narodeniny a ako by ich radšej nemal. Lebo také narodeniny, to je priveľa, priveľa, priveľa pozornosti. A ešte raz priveľa. A písala som o tete Šunke, magickej postave, ktorú má azda každá rodina a ktorá sa sťažuje na výchovu dieťaťa, ktoré sa nebojí vysloviť nahlas svoje pocity a rozprávať o svojich potrebách. Tete Šunke, ktorá hlasno vzdychá na rodinných stretnutiach a rozhadzuje ruky, ktorá sa montuje do rodičovania a ktorá v nás jednou vetou dokáže spustiť retraumatizáciu z našich detských spomienok. Napríklad, že si musíme zaslúžiť narodeniny, a že nám zrušia oslavu, ak nebudeme poslúchať a že najdôležitejšie na vlastnej narodeninovej oslave je to, aby boli všetci Šunkovci dostatočne ukojení dostatočnými radostnými prejavmi dieťaťa z darčekov, po ktorých nikdy netúžilo.

Ak vám prídu moje slová pasívne-agresívne, čítate dobre, som spokojná. Tieto boje so Šunkovcami sú veľmi bolestivé. Za tie tri roky, čo som o oslave nášho chAlana písala prvýkrát a čo som si prečítala komentáre o tom, aký je rozmaznaný a čo všetko už tým deťom dovoľujeme a čo všetko akceptujeme, sme sa v deň jeho siedmich rokov ocitli úplne inde. Už kedy má mať človek, a je úplne jedno, koľko má rokov, právo na narodeninovú oslavu podľa svojich snov a predstáv? Už kedy je viac ten deň, kedy sa oslavuje ten človek preto, že je to ten človek… s ľuďmi, ktorí ho ľúbia presne takého, aký je? Nie, neučíme deti, že musia dávať pusinky a objímať Šunkovcov, lebo priniesli darček. Strašní rodičia.

Náš sedemročný (prekvapený výkrik matky: „Och, toto sa kedy stalo???“) chAlan vie veľmi presne, akú oslavu potrebuje a koho tam potrebuje, a keby sme nemali na starosť produkciu a financovanie tohto veľkolepého žúru, ktorý má prísne pravidlá, tak to celé zvládne sám. Je dojemné pozorovať svojho malého veľkého človeka, ako vyrástol, a byť naňho hrdý napríklad preto, že má jasné hranice. Ja ich často nemám, lebo ešte stále mám občas pocit, že mi to nestojí za to. Aby ma potom Šunky vyhodnocovali a kazili mi pekné. A to mám štyridsaťštyri rokov.

ChAlan je môj idol. Pozval svojich najlepších Troch mušketierov, svoju sesternicu a dokonca troch svojich malých štvorročných kamarátov a kamarátky, s ktorými tak ľúbivo trávievame čas. To ma prekvapilo, lebo vlani ich nechcel a teraz si ich sám vypýtal, napriek tomu, že sa s nimi nedá ešte hrať podľa jeho gusta. A spolužiačku zo škôlky a kamarátov z chaty, ale tí neprišli, čo až tak nevadí, lebo nám ostalo viac z tej zmrzlinovej torty. Tá bola modro-žltá a človek by si mohol pomyslieť, že chAlan miluje IKEA, ale pravda je taká, že on je najväčší podporovateľ Ukrajiny. Naozaj. Taká je torta malého Tormu. A na nej bol nakreslený duch. To je Raketa, chAlanov imaginárny priateľ. Chodí s nami všade už roky a má množstvo rôznych príhod a potom s nami nejde, lebo ide, kam chce, a chAlan hovorí, že Raketa je jeho imaginárny priateľ, ale je slobodný. Nakoľko chAlan (v stopách svojho tatula) naozaj neznáša druh pozornosti, ktorú prinášajú narodeninové oslavy, sám si zapaľovačom zapálil sviečku, tortu si odniesol bez rečí obďaleč, povedal, že sa nemôže nikto dívať, sfúkol sviečku, uistila som sa, že si niečo pekné prial, ubezpečil ma, že áno, a bolo. Poprosil hostí, aby mu nespievali, že to nemá rád, a dokonca si prvýkrát nechal pri odovzdávaní darčekov potriasť rukou a zablahoželať, čo bolo pred tými troma rokmi priam nemožné. O tom, že verejne rozbaľoval darčeky, ani nehovorím, doteraz tomu nerozumieme, ale stalo sa to. Asi preto, že ho nikto nenútil. On len potreboval čas. Dostal ho. Sedem rokov času. Urobil si oslavu bez zbytočných rečí a vysvetľovania, presne tak, ako potreboval, a aj keby na oslavy ešte chodili Šunkovci, nemali by šancu niečo komentovať. A my sme s manželom len stáli a čumeli. Láskyplne. ChAlan je naše najneurotypickejšie dieťa, prisahámvačku, len je introvert po tatulovi. A aj tatulo sa tým, že Alan môže autenticky a bez očakávaní alanovať, lieči. Toho svojho inner childa.

Neviem, či preháňam, ak poviem, že ak od malých ľudí očakávame emócie podľa našich očakávaní, je to trochu neľudské. Neviem, či preháňam, ak poviem, že by sme ani od dospelých ľudí nemali očakávať, že budú mať také emócie, aby sme my boli spokojní. „Prečo sa tak málo teší z toho darčeka?“ Neteší sa málo, teší sa veľa, ale nie každý je party king. Akoby tí dospeláci a Šunkovci, ktorí formovali náš svet, keď sme boli malí, vlastnili naše narodeniny, emócie, pocity aj tešenie.

Šunkovci už na naše oslavy nechodia. Aspoň nie sú sklamaní, že sa narodeninový oslávenec nevenuje počas svojej oslavy len im, pretože sa hrá s kamarátmi. Nie sú urazení, že je malý človek narodeninovo šťastný bez toho, aby boli do toho Šunkovci zapojení. Chcem vám povedať, že je v poriadku nepozývať Šunkovcov, je v poriadku pozývať tých, s ktorými sa malý človek cíti bezpečne a narodeninovo. Aspoň sa nikto nepýta, kedy ho dáme konečne ostrihať. Argument, že chAlan nechce, nestačí. Je predsa malý, nevie sa múdro rozhodovať.

Je predsa sedemročný a vie sa rozhodovať. A my dospeláci sa od neho učíme. Svojou obyčajnou alanovosťou nám dospelákom vytvára korektívne zážitky. Aj v kontexte narodeninových dní, ktoré mali patriť len nám. My, chAlanovi rodičia, robíme množstvo výchovných a sprievodcovských chýb, často sa sami na seba hneváme a ospravedlňujeme sa, keď urobíme chybu. Normálne rodičujeme, ako najlepšie vieme, ale vieme aj to, čo nás brzdí v našich životoch a čo si nesieme od všetkých tých Šunkovcov, ktorí nám dávali mokré pusinky na líčka a presviedčali nás, že sme niekto iný, ako sme. Nie, neochoreli sme na modernú rozmaznanú výchovu. To sa volá rešpekt. Aj k samým sebe. Vyzdraveli sme z potreby páčiť sa a vyhovieť ľuďom naokolo, i keď aj toto na nás občas nečakane vyskočí. Že nie sme dosť takí, akí sme. Naučili sme sa obklopovať ľuďmi, ktorí nás majú radi naozajstne. Takých, akí sme, pred ktorými sa nemusíme na nič hrať, ktorí rešpektujú naše (nielen) narodeninové potreby. Mnohí to považujú za divné či nesprávne. Rozumiem tomu. Šunkovcov je priveľa všade naokolo a možno by tiež len potrebovali, aby ich mal kedysi v detstve niekto naozaj rád a aby sa nemuseli tešiť na povel či tešiť tichšie, lebo kričať od šťastia sa nepatrí.

Šunkovci nie sú konkrétni ľudia. Šunkovci sú stav mysle. Hlasná spomienka na to, že naše pocity a potreby sú menej dôležité ako uprataný byt, obrus na stole a torta, ako sa patrí, i utretie líčka naslinenou vreckovkou.

„Alan, čo sa ti najviac páčilo na tvojich narodeninách?“ „Darčeky a to, že som sa pri gratulovaní až tak nehanbil.“ „Boli tie gratulácie príjemné?”

„To ešte nie.“ „A myslíš, že na ďalšie narodeniny to bude príjemnejšie?“

„Nie, tak isto to bude.“ „A je to tak v poriadku?“ „Jasné,“ povedal sedemročný chAlan a urobil si prvýkrát v živote samostatne cop.

Nechcem radiť, lebo na to sú Šunkovci, ale prajem si byť ako chAlan, prajem si byť ako jeho imaginárny kamarát Raketa. Zdá sa, že byť slobodným, nechať ľudí dýchať, povedať nie a sfúknuť si sviečku na ukrajinskej torte s duchom tak, aby sa nikto nepozeral, je najkrajší darček, aký si vieme dať. A nie len na narodeniny.

Žime svoje naše, divné, neobyčajne obyčajné, slobodné a bezpečné narodeniny. Všetko najlepšie! A nezabudnite si niečo priať, keď budete sfukovať sviečku.

Ďakujeme, chAlan, že ťa už sedem rokov máme.