Som obyčajná tvrdohlavá občianska aktivistka a toto sa mi deje už dlho. Asi pred rokom a pol sa ma pokúsil opľuť muž na ulici, ktorý kráčal oproti mne. Zamrmlal niečo ako progresívna štetka – tak ma veľa ľudí volá – no jeho chracheľ ma minul. Zastala som, otočila som sa a zakričala som na neznámeho pána, či to nechce skúsiť ešte raz, aby nemal pokazený deň. Utiekol. Keď som pred rokom nakupovala v dm-ke, začal na mňa hnusne kričať akýsi pánko v šušťákovom komplete, že ma veľmi dobre pozná a že mi roztentočkuje ksicht. Použil ale to slovo, ktorého slovný základ začína písmenom „j“. Že on veľmi dobre vie, kto ja som. Kričal, že som Kristína, a zopakoval, že mi roztentočkuje ksicht a potom rázne povedal: „Poznám ťa ja veľmi dobre, Kristína… Svarinská!“ Za iných okolností by som tú Svarinskú brala ako kompliment. Dnes mám túto príhodu založenú v mojej kartotéke vtipných zážitkov. Aká doba taká vtipná príhoda. Ale bolo to v konečnom dôsledku pekné, lebo som prvýkrát videla naozajstný zásah SBS-kára, ktorý pána šušťáka poslal kade-ľahšie, a treba povedať, že panie predavačky v dm-ke ma obkolesili a pýtali sa, či som v poriadku. Či niečo nepotrebujem. Tak som povedala, že asi potrebujem nový rúž, a aj som si ho kúpila. Ako bolestné. Prekvapil ma ten pocit, že som sa vôbec nebála. No prekvapilo ma, že moje telo sa triaslo. Spomenula som si, ako som sa bála ísť domov z Pochodu za Juraja a Matúša s pripevneným dúhovým odznakom na hrudi. Spomenula som si, ako som si povedala, že ani za toho boha si ho nezložím len preto, že sa bojím. Spomenula som si, ako som sa prestala báť a v obchode v blízkosti námestia, kde sa pochod končil, som stretla asi desať ľudí s rovnakým odznakom pripnutým pri srdci. A spomenula som si aj na to, ako som sa zahanbila, že som si ho chcela dopnúť.
Občas na mňa na ulici zakričia to škaredé slovo na „k“ alebo čosi podobné. Do samoobsluhy u nás na chalupe som asi dva roky nechodievala sama, iba s manželom, lebo na mňa podgurážení páni vykrikovali naozaj škaredé veci. Už chodím sama, lebo nás s podguráženými pánmi spojila téma nedeľných obedov. Prelomilo sa to v deň, kedy som varila segedín. Asi si nemysleli, že aj my, odporní Bratislavčania, vieme variť segedín. Po atentáte na Fica som mala pár dní ozbrojenú ochranku. Lebo kolovali nejaké videá z protestov a ľud ma vinil, že mám na rukách Ficovu krv. Dokonca som bola aj na nejakom zozname s názvom „krvavé paprče“. Bola som tam vo vyberanej spoločnosti a bola som aj trochu pyšná, medzi akými ľuďmi som sa ocitla. Ale nemôcť vyjsť von, kedy chceš, ísť do potravín či vyvenčiť psicu, bolo pre mňa úplne novým zážitkom. A keď máte do toho premiéru v divadle a maľujúc si roztrasene hrubé linky na očné viečka, v odraze zrkadla vidíte ozbrojeného človeka, ktorý za vami sedí v šatni, je to bizár. Aj ma priviezli autom priamo pred zadný vchod do divadla. Môj manžel sa mi smial, že už neviem, ako si urobiť premiéru pompéznejšou a že Whitney Houston v Bodyguardovi bola šuvix. Aká situácia, taká Whitney. Neviem, či som sa triasla z trémy alebo z pocitu ohrozenia, každopádne, keď chcel môj premiérový ochrankár (fakt mi vybrali reprezentatívneho) odísť po prvej polke predstavenia v domnení, že to už bol koniec, nad absurdnosťou celej situácie som sa smiala. Alebo sa mi len uľavilo, že aspoň tú prvú polovicu premiéry mám za sebou. Hrala som tam takú pani s eštebáckym správaním, ktorá prišla poradiť hercom, aby hrali tak, aby z toho nemali problémy. Trochu šimkovičoidná. A premiéra dopadla, podobne ako premiér, dobre a nad očakávania.
Na polícii nevedeli, či ma vypočúvať tam, alebo ma poslať na NAKU. Počas troch hodín, kedy sa rozhodovali, som tam napísala som tam aj ďalší diel rozprávky O Duške a Luške. Aj text trestného oznámenia v rámci internetových vyhrážok smrťou, som si nakoniec napísala sama, lebo mi to išlo rýchlejšie ako zamestnancom polície. Potykala som si s pani policajtkou a potom sme srandovali, že už vlastne môžem hovoriť, že pracujem na polícii. Vypila som dve turecké kávy. O pol roka mi prišlo vyrozumenie, že tie vyhrážky boli len afektívnym konaním v rámci napätej situácie v Slovenskej republike a že o nič nešlo. Pán policajt sa ma pýtal, či s tým aktivizmom nechcem prestať, že by som potom nemala takéto problémy. Smiala som sa. On nie. Jeden z tých profilov mi už píše znova. Každopádne si dávam lajk, že som pána policajta naučila písať smajlík. Pri tomto zážitku mi napadlo, že sa na svoje občianske aktivity vyprdnem, ale rýchlo to prešlo. A neviem, či mi to celé aj nedodalo silu a chuť nevzdávať sa. Asi moje snahy nie sú márne, keď ma chcú ľudia za moje názory zabíjať.
Bagatelizovanie nenávisti, ktorá dostala v našej krajine odobrovaciu pečiatku priamo od najvyšších vládnych predstaviteľov, je nebezpečné. A veru si musím dávať pozor, aby som si niečo podobné, pod vplyvom normalizovania tohto šialenstva, neosvojila. Ľudia spoza klávesníc definitívne chodia medzi nami, virtuálny svet sa dávno prelial do reality, natáčajú si na telefóny, ako nám nadávajú a štát nám odkazuje, že si máme zvyknúť alebo sa neozývať. Asi si zvykneme, lebo otupievame, a zvykli sme si aj na vojnu na Ukrajine. No ja sa budem snažiť nezvyknúť si. Nenechám si ľuďmi s mačiatkami a vnúčatkami v profilovke zobrať slobodu a nemôžeme sa začať báť, lebo to už bude naozaj v kýbli. Odmietam brať vyhrážky smrťou ako národný šport. A budem naďalej variť segedín, učiť policajtov písať smajlíky a kupovať si rúže. A budem si z toho robiť aj srandu, lebo to funguje ako instantná prvá pomoc. A keď mi bude niekedy na figu, pôjdem do dm-ky. To vždy pomôže.
A ak uvidíte kdekoľvek, že sa toto niekomu deje, prosím, neutečte, nebuďte ticho. Postavme sa za seba. Neostávajme sami. Lebo ak na tej ulici ostaneme stáť jeden za druhým, strach nemá šancu… a ani tí, čo nás chceli opľuť a netrafili sa.
PS: A ďakujem za každé pouličné pekno, ktoré mi dávate, milí okoloidúci a okoloidúce.
