Prinášame vám ďalší diel blogu Kristíny Tormovej, ktorý pravidelne vychádza na weboch Najmama.sk a Aktuality.sk a nájdete ho u nás exkluzívne len ako užívateľ služby Aktuality Navyše.
Včera ráno som sa zobudila po naozaj dobrom spánku, v neskorom sobotnom čase. Chrochniac sa v perinách som si uvedomila, že sa mi chce plakať. A pritom sa mi sníval naozaj pekný sen, dokonca trochu pikantnejší než obyčajne. Ani som neotvorila oči a cítila som, že mi tečú slzy. Čudné, pomyslela som si. A potom sa mi to stalo, keď som si sadla k horúcemu čiernemu čaju. Ten moment milujem. A rozplakala som sa. Prosto mi začali tiecť slzy. A potom sa mi to stalo ledabolo znova a potom ešte raz. Poznáte to? Stalo sa vám niekedy niečo podobné? Lebo mne nie.
Čo urobí žena ako prvé, keď na seba spozoruje nezrozumiteľný plač? Pozrie si aplikáciu s menštruačným kalendárom. Nič! Toto ani podľa mojej periódy nie je to plačlivé obdobie. Moje oftalmologické oko nespozorovalo v zrkadle nič podozrivé, slzné kanáliky si žili svoj život bez akýchkoľvek ďalších príznakov. Moje alergény palina a astrovité tiež už nie sú v rozpuku, mačku som doma nespozorovala. Na tú mám najväčšiu alergiu. Chudina. Nerozumela som svojim krátkym plačom a tak som ich nechala, nech si plačú. Plakala, ale neplakala som a nebolo to smutné, ani nepríjemné. Možno skôr akýsi zvláštny pocit uvoľnenia. Neviem. Ono to bolo vlastne niečím veľmi dojemné a príjemné. Také zvláštne zastavenie času a bytie tu a teraz na malú chvíľu taký malý neuchopiteľný pocit niečoho zvláštneho. A možno som sa už konečne definitívne zbláznila.
Mali sme takú malú ženu. Takým malým ľuďom, ktorí sa narodia priskoro, sa hovorí bojovníci. Ona bola, to vám poviem. Narodila sa našim veľmi, veľmi blízkym ľuďom. Ona mi ukázala, že sa dá skutočne neskutočne milovať “cudzie” dieťa, ako vlastné. Že tá láska vie byť nekonečná, dychberúca a úplne iná, než na akú sme zvyknutí. Malá človiečica, ktorá nás asi ani nevidela, nepočula, ktorú si nemohla zobrať ďalej ako meter od postieľky, lebo hadica, cez ktorú dýchala, už ďalej nedočiahla. Ktorá pri plači nevydávala zvuky, lebo mala dierku v krku. Naša malá človiečica, ktorá tu bola inak ako iné deti, ktoré som dovtedy poznala, a ktorá sa začala smiať len tak a my sme nevedeli prečo. Ale vedeli sme, že ona vie a tak sme sa smiali s ňou. A aj veľa plakali. Ale ten nový druh lásky bol nepopísateľný, niečo tak zvláštne, tak voňavé, tak ťažké, tak silné. Toľko strachu, bezbrannosti, nádeje, lásky a potom zase strachu, bezbrannosti, nádeje a lásky. Čakania a nedočkania sa, dlho. Predlho. Stupňujúci sa obdiv a láska k jej rodičom. Veď iné deti v tom veku už dávno vedia…na čo na to myslieť. Len byť tu a teraz každý boží deň, každú božiu pekelnú noc. Koľko rokov sa dá prežiť bez spánku. A pomoc, ktorá je v našej krajine absolútne nedostupná, nech sa snažíte akokoľvek. Nikto vám nepomôže. Tam ju nezobrali, lebo vraj primálo umiera, inde sa nedalo, výpomoc domov nezohnateľná… Ostanete v tom uväznení sami s malým človiečikom, ktorého tak ľúbite, a v totálnom zúfalstve, vyčerpaní…deň za dňom. Nová realita. Prijmeš ju. Z lásky. Bojuješ s bojovníčkou.
Keď odídu malí ľudia, deje sa kadečo. Na pohrebe v krematóriu ten farár vkuse a dookola hovoril, že musíme prosiť Boha, aby ju prijal. A neviem aké odpustené hriechy… hej ako ročná a nepohyblivá, odkázaná na 24 hodinovú starostlivosť vykrádala autorádiá, to nie je veru na prijatie do neba. Držali sme sa tam za ruky všetci, ako sme tam vedľa seba sedeli a zatínali nechty do rúk toho druhého. Plakali sme, že niekto môže takto rozprávať o dieťati…o ktorom hovno vedel. Veľmi si prajem, aby už nikto nikdy nemusel vidieť maličkú bielu rakvu, ako klesá tam neviem kam dolu…