News

Kristína Tormová: Vrátila SOM sa

obchodnyregister 2026.06.28.

Prinášame vám ďalší diel blogu Kristíny Tormovej, ktorý pravidelne vychádza na weboch Najmama.sk a Aktuality.sk a nájdete ho u nás exkluzívne len ako užívateľ služby Aktuality Navyše.  

Som späť. Píšem. V stredu mám narodeniny. Zase. Len čo si zvyknem na nové číslo svojho veku, mám zase narodeniny a zase musím odčitávať svoj rok narodenia od aktuálneho roku. Ovšem, ak si naň spomeniem, lebo aj ten sa stále mení. Málokedy som si istá svojim vekom. Chvalabohu, vek iných ľudí si pamätám lepšie, a tak mi pomáha, že môj manžel má narodeniny pol roka predo mnou, čiže je odo mňa o pol roka starší – takže to je moja pomôcka. Každopádne je to úplne najstarší chlap, akého som kedy mala. Každopádne, je to nielen najstarší a každým rokom starší chlap, ale aj najlepší. Ale nie to som chcela…

To sú také veci, ktoré si vedome uvedomujem, lebo moje narodeniny sú môj Silvester, a tak bilancujem prvého júla. Zvedomujem si pekná, vďačnosť si hýčkam, premietam si pekná z môjho štyridsiatehotretieho roka života. Kedysi bolo bilancovanie fackaním sa úzkosťou, ale zmenila som pohľad na vec – veď som už priveľká na to, aby som si ešte aj takto komplikovala život.

Vrátila som sa k písaniu mojich „SOM“ textov a som si vďačná. Prestala som s nimi, lebo som sa nemala ľahko. So svetom a následne aj sama so sebou a všetkým naokolo. Žiadna depresia, len smútok a také to “môžem vietečo”. Začala zo mňa kypieť frustrácia a nasratosť, ktoré sa pretavovali do počuteľne mľaskajúcej chuti ohovárať a neznášať ľudí naokolo. To som nikdy nemala (ak nerátam pár osôb, ktoré môžem spočítať na prstoch jednej ruky) a bolo mi s týmito pocitmi hrôzostrašne.

Fakt som sa zľakla! Začala som sa správať presne ako tí, čo mi tak vadia – tí, čo sú presvedčení, že sú viac ako ostatní… elitárski, lepší ľudia, väčší hrdinovia, lepší umelci, dokonalí rodičia… Skrátka také tie pocity nadradenosti prameniace z úplného pocitu bezmocnosti. Kedy vstúpiš do roly niekoho, kým síce nie si, ale naraz si strašne dôležitý a poučuješ a ironizuješ iné názory a hodnotíš ľudí. A potom už aj kamarátov, ktorých si neskôr uložíš do kategórie „bývalí kamaráti“. Lebo už nevieš čo so sebou, lebo si sám pred sebou snažíš zo zvyškov dobrého pocitu zo seba naškrabkať akýsi význam, sebahodnotu.. Úzkostný zmätok.

Ja som sa strašne bála, že tak začnem aj písať. Tieto pocity žrali moje pekno. Vravím si, že pokiaľ si ich ešte uvedomujem a viem o nich, nie som ešte úplne v kýbli. Snáď. A tak som sa musela stiahnuť, aby som si neliezla na nervy nejakými moralistickými kecmi – zo zúfalstva.

Tieto narodeniny som na seba obzvlášť pyšná. Za ostatný rok a pol som prišla takmer o všetky moje práce, väčšinu profesijných možností, ponuky a aj prácu, ktorú som milovala najvaic na svete. Long story short – kvôli môjmu občianskemu aktivizmu, kvôli odmietaniu hier na mŕtveho chrobáka i rôznym personálnym zmenám v rôznych inštitúciách, som sa ocitla v sebaľútostnom pocite osamelosti, úplnom vyčerpaní a pocite, že som v tejto krajine jedno veľké hovno. Nič moc, poviem vám. Má to však kopec výhod. Za ten rok som sa naučila byť tu a teraz a neskutočne si uvedomovať vďačnosť, všímať si krásno a ňuansy, ktoré dlhodobo nazývam neobyčajným obyčajnom. Teda časom… najprv som veľa plakala, lamentovala, sťažovala sa a stavala som sa do roly obete a mindžovala na terapiách. To je totiž najjednoduchšie, keď je človeku nahovno.

Za tento rok som na seba veľmi hrdá. Je to ešte vratké a nestabilné, ale som zodpovedná hýčkačka vďačnosti. Nastavila som si to tak, že ma už môže niečo prekvapiť len príjemne. A z toho sa potom o to viac teším. A tak som spokojná. Ešteže mi to každý mesiac dogabe to moje PMS – aj vďaka nemu si vždy uvedomím, ako sa mám po iné dni báječne.

Idúc vo vlaku okolo Žiliny som sa pozerala na tie lesy a hovorím si: Ako dobre, že môžem žiť tu a teraz, keď ešte existujú lesy a sú zelené a že nežijem v krajine, kde je vojna a môžem piť vodu, ktorú som si nabrala z vodovodu (nie vo vlaku, neboj). A potom si hovorím: „Hej, Tormová, ty si sa asi zbláznila, rozmýšľaš ako Pavol Országh. Precitnutá, precitlivená poetka, zdrvená umelkyňa s hlbokým pohľadom a slzami na krajíčku, upadajúca do melancholického tranzu nad pominuteľnosťou bytia s prvkami bôľu z klimatickej úzkosti.“

Tak som sa sama na sebe zasmiala. Pani, ktorá oproti mne lúštila krížovku, kde sa v tajničke skrýval citát mojej kamarátky Katky Koščovej, sa na mňa prísne pozrela. Tak som sa na ňu usmiala. Neodousmiala sa. Jáj, pekné to tu máme na tom Slovensku.

A potom som sa zase zasmiala, lebo som nadobudla pocit, že SOM späť. Lebo ešte nedávno by ma zaliala vzťahovačnosť a začala by som uvažovať, prečo sa pani neodousmiala a či ma neznáša a čo keď je to jedna z tých, čo mi píšu hejty aaaa… skrátka ako to pekne pomenúva syn mojej kamarátky Evy – Martin Borušovič: „Mám bohatý vnútorný život.“ Potom som si povedala, že moja kamarátka Koščová hovorí väčšinou naozaj múdre veci, a preto je dôležité pani krížovkovú nerušiť.

To moje hýčkanie vďačnosti nie je žiadna ezoterická transformácia alebo póza, že som nad vecou. A niekedy si ju hýčkam aj nasilu. Je to zručnosť. Zastavím sa – niekedy až neskôr, ale predsa – a hýčkam. Je to čisté, racionálne rozhodnutie, ako sa nezblázniť a uvedomovať si, ako sa máme dobre. Lebo my sa naozaj máme. Keď ti život (alebo táto krajina) zoberie prácu, ilúzie, občas aj pocit bezpečia a niektorých kamarátov, máš okrem nejakej tej svojej integrity (ktorá ti je v istých momentoch úplne nafigu) dve možnosti: buď budeš dookola nasratá a ublížená, alebo sa začneš tešiť aj z vodovodného kohútika, lebo nič iné ti proste neostáva. A ja som si vybrala tú druhú možnosť, lebo sebaľútosť je strašne vyčerpávajúca a potom sa z teba plíživo rynú pasívno-agresívne múdrosti.

V deň mojich narodenín má strašne pršať. Takže oslavu na záhrade budem musieť presunúť alebo zrušiť. Alebo si urobím dve! Jednu u nás doma počas dažďa s malou časťou hostí, ktorí na ďalší deň nebudú môcť, a druhú o deň neskôr s ostatnými na tej záhrade. Dve oslavy sú dobrý nápad, pretože budem mať viac priestoru pozorovať mojich ľudí, ktorí pri mne za ostatný rok stáli či sedeli. Budem sa na nich len tak pozerať… Vraj sa pri tom čudne usmievam, keď niekoho ľúbim.

V stredu mám štyridsaťštyri rokov a musela som začať kompletne odznova vo všetkých možných smeroch. Fu. Ako darček som si dala to, že zase SOM. A to je veľa.

Tak ak ma v stredu uvidíte niekde v daždi, ako sa divne a priblblo usmievam do prázdna, nebojte sa o mňa. To len oslavujem. Alebo som sa zbláznila a ušla som z tej šialenej pubertálnej atmosféry, ktorú máme doma krát dva, a potrebovala som sa upokojiť. Ak by som nedajbože plakala, tak to je v poriadku. To je zdravé – deje sa mi to od radosti aj od smútku. Skrátka, som v poriadku. Lebo som sa za tento môj štyridsiaty tretí rok presvedčila, že sa o seba viem postarať a nemusím sa o seba báť.

Tak si prajem v tomto smere veľa úspechov a zdravia. Inak všetko mám. Ventilátor som si kúpila už včera. Niekomu sa môže zdať, že tu čosi posmrdkáva (nápoveda: samochvála), ale nie je to tak. To ja voniam. Vrátila SOM sa a tá voda z vodovodu, to vám poviem, ešte lepšia než kedykoľvek predtým!