Prinášame vám ďalší diel blogu Kristíny Tormovej, ktorý pravidelne vychádza na weboch Najmama.sk a Aktuality.sk a nájdete ho u nás exkluzívne len ako užívateľ služby Aktuality Navyše.
A každý zaliezol domov, azda si varí horúci čaj, pozoruje farebné listy padajúce zo stromov – čistá nádhera a prepočítava, o koľkej sa zotmie a kedy bude najvhodnejšie ísť na hroby. A potom prepočítava, dokedy sa bude skoro stmievať a potom sa mu prestane chcieť a hodí do AI – tak ako ja. Už len 82 dní, to je nič, no akurát dosť na depku. Mne vrcholí na konci februára. Ale nebojte sa, ak vám nevadia tmavé sychravé dni, za tých 82 dní bude ešte fúra možností na vnútorný nepokoj, úzkosť, menšiu, či väčšiu depôčku.
Ísť na hroby je jednou z niekoľkých chrumkavých príležitostí na to, aby sa rodina chrochnila v diskomforte. A čoskoro sú tu Vianoce! Sviatky rodinného nepokoja. Samotný výraz “ideme na hroby” milujem, odmala si predstavujem, ako ľudia chodia po hroboch. Nemám v sebe ani kúsok Wednesday, ale kedysi som chodila na step a nebolo jednoduché nájsť vhodnú plochu, aby moje topánky s plieškami dobre ťukali. “Ísť na hroby” vo mne vždy asociovalo nádhernú príležitosť zastepovať si. Takú hladkú plochu v akurátnej veľkosti poskytuje práve hrob mojich prastarých rodičov (už tam pribudli aj starí rodičia)… Nikdy som si netrúfla zastepovať si tam, ale myslím si, že moji predkovia by to ocenili oveľa viac ako tie depresívne tváre nad hrobom, tesne po konflikte o odchode z domu a nemožnosti zaparkovať v okolí cintorína. A tesne pred konfliktom o tom, ako zvyšok rodiny zase nepozametal hrob.
Medzitým hnev na ceny chryzantém a sklamanie z toho, že potom nepôjdeme všetci do cukrárne na koláčik, tak ako to bývalo zvykom, keď babička ešte žila. A celá rodina je nahovno a deti sa nevedia správať a všade je priveľa ľudí a je to jeden z najstresujúcejších rodinných výletov v roku. Keď som bola malá, bála som sa, že pod tým veľkým kameňom je rozožratá prababka. Alebo že keď ma pošlú pozametať hrob, prepadnem sa doňho a padnem na mŕtvoly. Aj tak bol na tých dušičkách vždy najzaujímavejší ten vosk zo sviečok, ktorým som sa oblievala a šúlala som z neho malé postavičky, aby som v hlave unikla z toho chaosu a stresu preplneného cintorína plného pozostalých s nenaplnenými očakávaniami toho, ako treba uctiť svojich zosnulých. A to nik netušil, že by som chcela ísť na hroby v stepkách. Babička by bola ozaj sklamaná, ako si ju nevážime!
Babičkine telesné pozostatky majú formu popola a jej duša si podľa mojich predstáv niekde v pokoji hovie. A možno si hovorí, akí sme my ľudia hlúpi, že sa stresujeme chodením na hroby, kde sa správame ako idioti. Ako si kazíme tento pozemský život nejakými tradíciami, ktoré sú pre nás dôležitejšie ako obsah celého dušičkového obdobia.