Krutá pravda o Pohode: plní sny, hoci niektorí by to chceli inak

Najdlhší ročník v histórii najväčšieho festivalu pod slovenským nebom bol ako „ríša snov“, v ktorej stále víťazia pravda a láska. A kde má hlavné slovo umenie – slobodné a zo všetkých kútov sveta vrátane toho „nášho“.  

Keď sme po štyroch dňoch poslednýkrát prechádzali okolo hlavnej scény festivalu Pohoda, zrak sa nám zabodol do monumentálnej inštalácie Rudolfa Sikoru. Očami sme viseli na súhvezdiach s červeným srdcom odkazujúcim na podpis Václava Havla, ktorého súčasťou bolo srdce umiestnené pod plávajúcim písmenom „l“.

Život v pravde a láske, ktoré zvíťazia nad lžou a nenávisťou, zostáva napriek spochybňovaniu a výsmechu aktuálnou výzvou súčasného rozdeleného sveta. Veta, ktorú vyslovil Václav Havel v decembri 1989 na zaplnenom Václavskom námestí v Prahe a stala sa heslom Nežnej revolúcie, vibrovala aj celým festivalovým areálom.

Ozývala sa po každom koncerte, na ktorom sa nám vďaka sile slobodného umenia podarilo splynúť s rytmickým dychom desaťtisícového davu. A je úplne jedno, či to bol emotívny kolotoč v podaní The Cure, zvukovo-svetelná smršť v réžii The Prodigy, uhrančivá sila Emilíany Torrini, divoká energia The Sophs alebo koncert Pary odspievaný publikom od prvej po poslednú pesničku.

Pravda a láska sa vracajú ako bumerang aj počas osemhodinového diskusného maratónu Operácie nádej, ktorého výsledkom je viac ako 30-tisíc eur na nákup evakuačných sanitiek pre Ukrajinu. Rezonujú tiež v piatkovom predpoludní, keď pod „klenbami“ EUrópa stage načúvame Emílii Vášáryovej, Jane Oľhovej, Robovi Rothovi či Martinovi Hubovi v mozaike poskladanej z ikonických diel slovenskej drámy a prózy.

Najdlhší ročník v 30-ročnej histórii Pohody opäť potvrdil povesť miesta, kde môžete a chcete žiť v pravde a láske. A nielen vy, ale aj ďalších 35-tisíc ľudí bez toho, aby si zavadzali a vytláčali sa z priestoru. Pre Michala Kaščáka bola Pohoda 2026 „najväčší ročník, naozaj niečo ako z ríše snov“. Aj redaktorstvo Aktuality.sk si vďaka 30. ročníku pripísalo nejaké splnené sny. Aké to sú?

Branislav Wáclav: Zázrak, ktorý nedostanem z hlavy

Písal sa rok 1986, keď som sa zoznámil s The Cure. Moje osobné „zasvätenie“ sa udialo vďaka koncertu, ktorý mi pustili bratranci z Pezinka. Liveko nahrali na kazetu z rakúskej rozhlasovej stanice Ö3. Do pádu železnej opony vtedy chýbali tri roky, počúvanie západných staníc bolo považované za šírenie nepriateľskej propagandy a naladiť si ich dokázali „občania“ žijúci blízko rakúskych hraníc. Nelegálna bola aj nahrávka muziky z nepriateľského Západu, ktorá by súdruhov v tesilových oblekoch poriadne zdvihla zo sedadiel, keby o nej tušili.

Presne 40 rokov nato som si mohol The Cure vypočuť na Slovensku – naživo! Zázrak, ktorý mi už nikto nevymaže z hlavy. A nielen preto, že som to mohol prežiť so svojimi dcérami. Bola to prechádzka temným lesom, ktorý vás zhltne, aj emotívny hudobný spektákel, ktorý vás rozplače. Robert Smith na konci sľúbil, že sa vráti. Verím, že sa to stane. Boli sme na jednej vlne – The Cure a 25-tisíc ľudí pod pódiom.

Martin Turček: Straty a nálezy najväčšej Pohody

Pohoda bola tento rok najdlhšia, pritiahla najviac A-čkových kapiel, čomu zodpovedalo aj najvyššie vstupné. Pravdepodobne mala aj najväčšiu „cieľovku“. Ťažko nájsť fanúšičku či fanúšika hudby, ktorí by nemal na zozname aspoň jedného z headlinerov 30. ročníka: The Cure, Gorillaz alebo The Prodigy. Osobne zostávam vďačný najmä za The Cure.

Hoci som nesmierne rád, že som mohol počuť všetky tri naživo, už tradične ma hudobne najviac potešili menej známe mená. Rád by som sa ospravedlnil fanúšikom kapely Vydrapená Bužírka Punk System a Slobodnej Európy, ak som do nich na okraji kotla narazil, hoci si to neželali. Pri tejto príležitosti ďakujem aj domovskému vydavateľstvu, že za toto verejné ospravedlnenie nemusím platiť za inzerciu.

Ospravedlňovať sa, našťastie, netreba fanúšikom Dušana Vlka. Od koncertu, kde som bol na dvojnásobku vekového priemeru, každý očakával divočinu. Realita však prekonala najdivokejšie predstavy. Bol to prvý koncert, ktorý sa mi pred očami zmenil na mobilné straty a nálezy – viac som pozeral na veci, ktoré vypadávali fanúšikom na zem, ako na pódium. Dobrou správou je, že väčšinu nálezov sa podarilo úspešne vrátiť majiteľom ešte počas koncertu. Snáď sa nakoniec našiel aj majiteľ powerbanky Duracell.

Pohoda 2026 bola najväčšia. Najväčšie však boli aj rady na sprchy a záchody, ktoré sa dostali až na stránky bulvárnej Plusky. To by sa ešte pred pár rokmi nemohlo stať – a nielen preto, že polarizujúci obsah, ktorý živí sociálne siete, nebol až takou prioritou, ako je dnes. Najmä však preto, že Pohoda vtedy bola synonymom komfortu medzi festivalmi.

Tento rok padol na Pohode rekord v účasti – cez víkend atakoval očakávaný počet ľudí v areáli hranicu 35-tisíc ľudí, teda viac ako bol dlhé roky limit vo výške 30-tisíc ľudí.

Ochota 25-tisíc ľudí (očakávaný počet návštevníkov na The Cure Extra Day) zaplatiť prakticky dvojnásobné vstupné pre celé trvanie festivalu, však dáva priestor na rast a väčšiu ekonomickú istotu organizátorov, ktorí ešte vlani zápasili s miliónovou stratou. Michal Kaščák síce povedal, že neplánujú zo štyroch dní robiť zvyk, zároveň potvrdil, že v prípade veľkých mien sú pripravení urobiť výnimku. A lepšia ekonomická situácia určite uľahčuje prinavrátenie synonyma s pohodlím na festivale a zmiznutie radov na Pohode z článkov v bulvári.

Martina Beňová: Takmer dokonalé mesto

Štyri dni na Pohode, ktorú zvyknú tí, čo tam neboli, častovať prídomkom „festival politickej piesne“, nepriniesli nič z toho, čo čakali. Žiadne prvoplánové politické agitky ukryté za ruže rozdávané počas straníckych osláv MDŽ ani „celonárodné“ oslavy sviatku svätých Cyrila a Metoda za 320-tisíc určené pre papalášov. Nijaké slovné útoky, vulgarizmy a osočovania tých, ktorým sa festival na trenčianskom letisku nepáči.

Mesto Pohoda vytvorilo aj na svoje jubileum objímajúcu atmosféru, ktorá ponúkla svoju náruč každému, kto ju potreboval a prijal.

Áno, rady na toalety a sprchy boli dlhšie ako po iné roky, ale nečaká sa dlho aj na každom festivale? Áno, ceny za jedlo boli vyššie, ale nerastú aj ceny v obchodoch slovenských miest a dedín? Áno, môže sa stať, že sa stratená vec už nikdy nenájde alebo si niekto nechá, čo mu nepatrí, ale to sa deje aj pred bránami festivalového mestečka. A čo sa týka štatistík – v podstatne väčšej miere. Napokon stačí si spomenúť na to, čo sa dialo po úprave trestných kódexov.

Kým na sociálnych sieťach sa odohráva príbeh režírovaný tými, ktorí na Pohode nikdy neboli,

my zatiaľ sedíme na deke pod hlavným pódiom a dobíjame si baterky symfonickou energiou ukrajinského telesa INSO-Lviv Symphony Orchestra. V prestávkach medzi jednotlivými skladbami si s rastúcou intenzitou uvedomujeme vojnu u našich ukrajinských susedov, ktorí už viac ako štyri a pol roka vzdorujú plnoformátovej ruskej agresii. A naplno preciťujeme našu každodennú skutočnosť – že my žijeme v mieri a dostatku. Dotkneme sa aj slov prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá sa nahlas zastala žien. Rezonujú v nás aj slová Martina Hubu o potrebe vzdelania a umenia, ktoré sa dnes snažia naše politické elity znevažovať.

Spolu skáčeme na skvelých Gorillaz či Paru, spolu čakáme na Janu Kirschner či The Prodigy. Spolu stojíme v radoch na sprchy a toalety. Spolu si užívame mesto Pohoda, ktorá nie je dokonalé. Ale poskytuje ilúziu dočasnej dokonalosti.

Mesto Pohoda je dokonalé raz za rok na pár dní v Trenčíne. Nefunguje celoročne. Predstavuje intenzívny únik do sveta, kde sa môžu všetci cítiť prijatí a pochopené. Alebo že by to bolo a mohlo byť inak? Že by sa to dalo aj tam, kde sme doma, keby sme sa o to pokúsili? O pravdu a lásku, ktoré musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou, ak sa o ne neprestaneme pokúšať.

Viktória Vavrušová: Hudobná výchova s Pohodou

Aj jubilejný, 30. ročník Pohody ­– pre mňa osobne štvrtý v poradí – bol presne tým, čím je každý rok. Výnimočným zážitkom, ktorý rozšíri moje (nielen) hudobné obzory.

Na The Cure som išla s konkrétnou predstavou v hlave: na Friday I’m in Love sa chcem zaľúbene pohupovať do rytmu, na Just Like Heaven tancovať s davom pod hviezdami a na Boys Don’t Cry kričať a skákať. A The Cure naplnili môj detailný plán do poslednej bodky a pridali aj niečo navyše. Výkriky nadšenia, slzy a čistú radosť.

Koncert švédskej hviezdy Lykke Li zhrniem v skratke: zaujal natoľko, že som dodatočne urobila presne to, čo avizoval aj príjemne zaskočený fanúšik vedľa mňa: „Lykke Li, teba si vygooglim!“

O moje najväčšie prekvapenie aj najlepší koncert Pohody 2026 sa však postarala kapela IDLES. Silná hudba, elektrizujúci rytmus a spevák Joe Talbot „kričiaci“ do mikrofónu vo mne vyvolali pocity, o ktorých som netušila, že sa u mňa môžu dostaviť počas koncertu. Hoci zvyčajne som skôr pokojná a introvertná poslucháčka – pozorovateľka, s Idles sa to zmenilo. A ja sa obávam, že na ich ďalšom koncerte ma energia hudby a davu inšpiruje natoľko, že skončím v moshpite.

Keďže návštevníctvo Pohody je živé nielen umením, ale aj jedlom, v skratke sa dotknem gastro témy. Ako kávičkárka potrebujem naozaj dobrú kávu, ktorá bola v ponuke hneď na niekoľkých miestach festivalového areálu. Môj obľúbený cider bol dostatočne sladký, burger dostatočne mastný a silné pho-čko ma zahrialo aj o jednej ráno. Až na ceny, ktoré občas naozaj zaboleli, gastro scéna na Pohode ani tento rok nesklamala.

Marek Biró: Môj budúci headliner

Každý ročník Pohody má aj „odvrátenú“ stranu – festivalový splín. Pocit melanchólie po intenzívne prežitej noci, ktorý si ma tentoraz našiel v horúce piatkové popoludnie, keď som s vlažným pivom v ruke a bez energie sedel na lavičke a napriek partii priateľov tupo civel pre seba. Zľakol som sa, že sa pre mňa tohtoročná Pohoda už skončila, lebo nemám na nič ďalšie energiu.

A vtom som si spomenul, že o pár minút hrá v ESET Science Aréne kapela The Sophs, ktorú som pre seba objavil dva dni pred Pohodou, keď som si prehrával sklady interpretov ohlásených na 30. ročník. Zmobilizoval som posledné sily s tým, že si vypočujem prvé skladby a pôjdem konečne spať. Chalani z Los Angeles vybehli na scénu a spustili set, ktorý ma vrátil desať rokov dozadu a pripomenul mi čas, keď som mal -násť. Energický mix štýlov od rocku cez emo po grunge veľmi rýchlo zmenil moje unavené pohojdávanie sa v bokoch na divoké skákanie. Americká kapela vložila do vystúpenia absolútne maximum a táto energia okamžite preskočila aj na mňa. S kamošom, ktorý to mal rovnako, sme sa zhodli, že by mohli pokojne o pár rokov vystupovať aj hlavnom pódiu.

A presne toto je pre mňa Pohoda. Nie je o veľkých headlineroch, ale o nečakaných vystúpeniach, ktoré si zapamätáš do konca života.

Na záver ešte jedna pre mňa dôležitá vec. RIP Oliver Tree. S tebou by táto Pohoda bola ešte lepšia. „I am not good at goodbyes. Life goes on and on.“

Karolína Jančárová: Miesto, ktoré prepája

Sedieť v elegantnej bielej kabínke zavesenej na obrovskom kolese a krúžiť vysoko nad rozblikaným festivalovým areálom, keď Ti pod nohami hrá legenda, je najväčším highlightom mojej tohtoročnej Pohody. Skôr ako sa spustí krik ortodoxných fanúšikov: koncert The Cure trval viac ako dve hodiny, jazda na kolotoči pár minút.

Na koleso sme si odskočili zhruba v polovici vystúpenia Roberta Smitha a spol. Vo dvojici. A vo dvojici sme zažili silný pocit déjà vu, ktorý nám pripomenul, že vlani sme boli na tom istom kolotoči každý za seba.

Pohoda je miestom, ktoré prepája. Každý si tu pláva vlastným line up-om a užíva slobodné umenie. Napriek tomu, že po hodinových koncertných šnúrach ma bolia nohy aj kríže, zaspávam v troch vrstvách oblečenia prikrytá hrubou dekou a ráno sa zobúdzam dolámaná v prehriatom stane ako ryba naložená vo vlastnej šťave. Ale presne v tom je mágia Pohody. O veciach, ktoré fungujú inak ako za hranicami festivalového mestečka.

A o prekvapeniach. Z tohtoročného line up-u ma najviac prekvapili dve mená. Lykke Li, pri ktorej som si povedala, že ju určite zaradím na svoj denný playlist. A americká skupina The Sophs, ktorá vo mne zanechala hlbokú euforickú brázdu.

Kruh sa uzavrel presne tam, kde sa pred rokom začal – na jednom kolotoči len s oveľa lepším koncom. A verím, že bude pokračovať.

Mira Sojková a (ne)splnené sny

Splnený sen je, keď presne vo finále vítania slnka ten oranžový kotúč vyskočí spoza mrakov a jeho lúče presvietia runway pred hlavným pódiom, kde Michal Kaščák začína zachrípnutým hlasom spievať Píšte všetci modrým perom.

Splnený sen je, keď sa v skladbe Forest od The Cure dotknete momentu ticha, ktoré „zaznie“ medzi silnou basou a dvojtaktom vytlieskaným 25-tisícovým davom.

Splnený sen je, keď vám ukrajinský Kalush Orchestra ukáže netušené limity vlastného tela a postará sa o mrazenie na zátylku.

Splnený sen je, keď si s dnes už dospelým synom za chrbtom odspievate Abstinenta či Prví poslední. Rovnaké pesničky, ktoré ste si s Parou na Pohode spievali, keď nebol ešte tínedžer.

Splnený sen je, keď v atramentovej noci presvietenej neónmi sledujete trpezlivo vyčkávajúci dav, ktorý sa začal tvoriť už hodinu pred začiatkom Tepláreň kabaret. Keď po hodine drag queens, burlesque či slam poetry odchádzate s pocitom prijatia, rešpektu a tolerancie, ktoré premažú útočné a nenávistné slová zaznievajúce nielen z úst populistov udomácnených v politike.

A splnený sen je vedomie, že sa môže znovu zopakovať. Pohoda 2027 pozná už svoj dátum: 8. až 10. júla 2027.