Krvavá vzbura, na ktorú sa zabudlo. Za obeť jej padlo aj 16-ročné dievča, povstalcom postavili pomník

Prvou tohtoročnou činohernou premiérou v Slovenskom národnom divadle (SND) je inscenácia Hlovík medzi vzbúreným ľudom. Ide o adaptáciu poviedky Jonáša Záborského, ktorá vyšla v roku 1970 v Národných novinách.  

Opisuje skutočné udalosti, ktoré sa odohrali počas sedliackych nepokojov v roku 1831 v Merníku.

Hru režírovala Mariana Luteránová, ktorá má v SND aj inscenáciu Akcia B, o dramaturgiu sa postaral Daniel Majling a na texte spolupracoval Jozef Jenčo.

Sedliaci verili, že ide o sprisahanie

Hlovík medzi vzbúreným ľudom sa nesie v línii programového nastavenia tejto sezóny, v ktorej sa chcú tvorcovia zameriavať na sociálne témy.

Protagonista príbehu, evanjelický kňaz Adam Hlovík, sa so Záborským osobne poznal, no ten začal o tragických udalostiach písať až 18 rokov po jeho smrti.

Svedectvo mu poskytol farár Gustáv Kacián, syn zavraždeného Hlovíkovho kolegu. Okrem Záborského sa tomuto krvavému povstaniu vo svojej tvorbe venoval aj Andrej Čorba a Janko Kráľ.

Dramaturg Daniel Majling uviedol, že k Záborskému, od ktorého smrti tento rok uplynulo 150 rokov, prišli prirodzene.

,,Keď sme študovali celú jeho spisbu a snažili sme sa nájsť uňho niečo, čo by nás nejako prekvapilo, bola to práve táto poviedka.”

Adam Hlovík ho fascinoval najmä tým, že hoci ho jeho cirkevníci chceli zabiť a dorúbať sekerou, rozhodol sa zostať a pokračovať vo svojej práci – venoval sa predovšetkým školstvu. Napriek tomu, že žil vo veľmi polarizovanej spoločnosti, nerobil podľa Majlinga hrubé čiary.

Príčinou sedliackych nepokojov bola pandémia cholery, ktorá sa v tomto období rozšírila na východnom Slovensku, a s ňou spojené opatrenia uhorskej vlády. Keďže zhoršovali ekonomickú situáciu poddaných, napríklad zrušením trhov, považovali ich za panský útlak.

,,To, že lekári prišli do ich kraja ešte v čase, keď o epidémii nikto zo sedliakov ani nechyroval, si nevysvetlili ako horlivosť úradov, ale ako vopred dohodnuté sprisahanie. Medzi ľuďmi sa začalo šíriť nebezpečné presvedčenie, že zdravotní komisári a lekári neprišli ľudí liečiť, ale zabíjať,” píše sa v bulletine, ktorý zostavil Majling.

Foto:
Bara Podola
Rebeka Poláková ako Kaciánová.

Pamätník na Furči

K vzburám došlo vo viacerých obciach a mestečkách, inscenácia sa však venuje predovšetkým tomu, čo sa udialo v Merníku. O život prišlo niekoľko ľudí vrátane 16-ročnej Júlie, ktorú zavraždili mimoriadne brutálnym spôsobom.

Hlavnú postavu Hlovíka stvárňuje Milan Ondrík, ktorý vyslovil obavu, že by sa to takto mohlo zvrhnúť aj v súčasnosti. ,,Keby nám ešte viac prihorelo pod zadkom, tak si myslím, že by sme tiež vešali. Pretože sme vešali pánov rovnako, ako ja sám mám teraz chuť ich povešať, až sa to bojím nahlas povedať, ale tá situácia je jednoducho taká, vygradovaná. Ide o to, do akej miery sme ľudia, či sa vieme ubrzdiť, odpustiť si a vedieť počúvať aj iný názor.”

V hre ďalej účinkuje Zuzana Kocúriková ako gazdiná, Metliarová a plačka, Gabriela Dzuríková ako mlynárka a plačka, Anežka Petrová ako Klementínka a plačka, Rebeka Poláková ako Kaciánová, Alexander Bárta ako Jonáš Záborský a Gustáv Kacián, Martin Šalacha ako gazda a Hamza, Daniel Žulčák ako Metliar a Ferdinand a Branislav Bystriansky ako starosta.

Scénu a kostýmy navrhla Diana Strauszová, o hudbu sa postaral Martin Husovský a o pohybovú spoluprácu Ladislav Cmorej.

Foto:
Bara Podola
Zuzana Kocúriková ako jedna z plačiek.

Vzbura bola zvečnená v podobe pamätníka, ktorý postavili v roku 1938 na kopci Furča na základe rozhodnutia Jubilárneho výboru mladých Slovákov.

Ide o súsošie akademického sochára Jozefa Pospíšila a architekta Čeňka Vořecha, ktorý zobrazuje siedmich povstalcov. Na vysokom valcovom pylóne nad nimi sa nachádza bronzová socha víťazne kráčajúceho muža.

Cieľom pamätníka bolo ,,dokumentovať národnú uvedomelosť slovenského roľníckeho ľudu” a mal slúžiť na ,,zvečnenie historickej skutočnosti, že náš ľud nebol bezcennou hmotou, neschopnou bojovať za pravdu a ideál, ale že sa vedel vzoprieť a dať histórii daň krvi”.

Zaujímavé je, že hoci režisérka Mariana Luteránová aj herec Daniel Žulčák pochádzajú z daného regiónu, ani jeden z nich o týchto udalostiach nevedel.

,,Na ten pamätník som chodila ako dieťa. Ale keď som sa potom vrátila k Záborskému, spomienku, že sme tam boli, som mala úplne vytesnenú. Nikto nám nikdy o tomto povstaní nerozprával,” vysvetlila Luteránová s tým, že aj pre ňu ako pre krajanku to bola nová téma.

Žulčák, ktorý pochádza z obce len tri kilometre od Kladzian, kde Hlovík pôsobil ako kňaz, v tejto súvislosti zdôraznil dôležitosť neustáleho vzdelávania.

V tom s ním súhlasí aj Alexander Bárta, ktorý prízvukoval, že hra je veľmi dobre napísaná a zachytáva množstvo tém ako dedina, viera, alkohol v spoločnosti, hoaxy či zloba. ,,Šialené na tom, je, že tým žijeme aj teraz,” dodal.

Zároveň uviedol, že v období, keď sa vedú debaty, čo na dosky SND patrí a čo nie, je toto inscenácia, ktorá tam jednoznačne má svoje miesto.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
SND
Hlovík medzi vzbúreným ľudom
divadlo

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.