Za číslami mŕtvych a zranených na Ukrajine sa skrýva systémové mučenie v pivniciach a väzniciach. Nový dokument zachytáva priemysel bolesti vyrobený v Rusku.
Mučenie, elektrošoky aj simulované popravy. Zverstvá Ruska páchané na ukrajinských civilistoch môžu byť ešte oveľa horšie, než si svet doteraz myslel, vyplýva z najnovších zistení.
Od začiatku rozsiahlej ruskej invázie na Ukrajine zahynulo najmenej 15 850 civilistov. Medzi obeťami je aj 791 detí. Ďalších 44 809 ľudí utrpelo zranenia vrátane 2 752 detí. Ide o údaje Organizácie Spojených národov (OSN), na ktoré upozornil aj ukrajinský ombudsman Dmytro Lubinec.
Za každým číslom stojí konkrétny ľudský život – rodiny roztrhané raketovými útokmi, deti zabité vo vlastných domovoch, rodičia, ktorí prišli o deti, mestá premenené na trosky.
„A to sú len potvrdené prípady, reálne čísla môžu byť výrazne vyššie. A najstrašnejšie je, že tento zoznam naďalej rastie,“ uviedol Lubinec.
Ruská vojna proti Ukrajine už dávno nie je len konfliktom o územie. Vyšetrovania ukrajinských orgánov, správy OSN, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) aj výpovede prepustených zajatcov postupne vytvárajú obraz systematického násilia, ktorého cieľom nie je iba vojenská kontrola územia, ale aj psychické a fyzické zlomenie ľudí.
Dokument Vyrobené v Rusku. Doručené do zajatia, ktorý zhromažďuje výpovede obetí, zistenia medzinárodných organizácií a údaje ukrajinských úradov, opisuje systém, v ktorom sa mučenie, ponižovanie a teror stali organizovanou súčasťou fungovania ruského zajateckého systému.
Ukrajinský ombudsman Dmytro Lubinec počas prezentácie dokumentu Vyrobené v Rusku. Doručené do zajatia.
Zdroj: Ombudsman Ukrajiny
Podľa údajov ukrajinskej generálnej prokuratúry bolo od začiatku invázie do 20. apríla 2026 zaregistrovaných viac ako 227-tisíc vojnových zločinov a zločinov agresie spáchaných predstaviteľmi Ruskej federácie.
Rozsah zdokumentovaných prípadov zahŕňa útoky na civilistov, bombardovanie obytných oblastí, popravy zajatcov, mučenie, sexuálne násilie, únosy civilistov aj systematické ničenie infraštruktúry. Osobitné miesto medzi týmito zločinmi zaujíma zaobchádzanie s ukrajinskými vojnovými zajatcami.
Prečítajte si tiež:
Mučenie nie je exces, je súčasťou systému
Podľa zistení Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) sú mučenie a kruté zaobchádzanie v ruskom zajatí „všadeprítomné a systematické“.
OBSE upozorňuje, že násilie nie je obmedzené na jednotlivé väznice alebo konkrétnych dozorcov. Praktiky sú podľa organizácie natoľko rozšírené, že naznačujú priamu koordináciu alebo minimálne tichý súhlas ruských štátnych orgánov.
Podobný záver prezentovala aj osobitná spravodajkyňa OSN pre otázky mučenia Alice Jill Edwards. „Nie je to náhodné alebo odchýlené správanie. Ide o organizovanú prax, ktorá je súčasťou štátnej politiky zastrašovania, šírenia strachu a získavania priznaní,“ uviedla.
Lubinec tvrdí, že Rusko používa až 695 zdokumentovaných foriem mučenia a násilia.
„Vojnových zajatcov škrtia, bijú, používajú proti nim elektrošoky, štvané psy a niekedy ich nútia stáť na jednom mieste aj 18 hodín. Ak si človek začne sadať alebo podlamovať kolená, okamžite nasleduje ďalšie fyzické násilie,“ opísal.
Medzi zdokumentovanými praktikami sú brutálne bitie kovovými tyčami, dusenie, hladovanie, odopieranie spánku, dlhodobé nútenie do bolestivých polôh, psychické ponižovanie či sexuálne násilie.
Osobitne sadistickou praktikou je metóda prezývaná „holič“, pri ktorej dozorcovia počas holenia úmyselne režú väzňom pokožku hlavy. „Ak človek začne kričať, okamžite ho znovu fyzicky napadnú a použijú elektrošok,“ uviedol Lubinec.
Mučiarne v pivniciach, školách aj na farmách
Ukrajinské spravodajské služby identifikovali 186 miest, kde sú držaní ukrajinskí vojnoví zajatci a civilní rukojemníci. Ďalších 108 nelegálnych miest zadržiavania bolo zdokumentovaných na okupovaných a neskôr oslobodených územiach Ukrajiny.
Nešlo pritom len o oficiálne väznice. Mučiarne vznikali v pivniciach, kotolniach, školách, hospodárskych budovách či dokonca na zvieracích farmách. Dokument opisuje tieto miesta ako prvé „infraštruktúrne objekty“, ktoré sa objavovali po obsadení ukrajinských miest ruskými jednotkami. Práve tam sa podľa dokumentu začínalo systematické „spracovanie“ zajatcov.
Ukrajinský vojak Hryhorij Tujachov opísal takzvané „prijatie“ nových väzňov v ruskom zariadení v Taganrogu ako organizovaný mechanizmus násilia.
„Otvoria transportné vozidlo a začnú masové bitky — rukami, nohami, obuškami, elektrošokmi. Potom si náhodne vyberajú jednotlivcov, ktorých mučia ešte brutálnejšie,“ vypovedal.
Podľa jeho slov bolo počas jediného dňa po príchode približne 200 zajatcov niekoľko ľudí umučených alebo zabitých.
Prečítajte si tiež:
Každodenné ponižovanie ako súčasť systému
Taganrog podľa výpovedí bývalých väzňov nefungoval ako bežné väzenské zariadenie, ale ako miesto, kde sa zadržiavaní systematicky „pripravovali“ na následné vykonštruované súdne procesy.
„Rusko tam ľudí láme, aby získalo priznania k vymysleným zločinom a mohlo ich priviesť pred súd už ako zlomených väzňov,“ opísal pre denník Ukrajinská pravda ukrajinský vojak Mychajlo Čapľa, ktorý v zajatí strávil dva roky.
Podľa jeho svedectva ho ruskí vojaci vystavovali hladovaniu, elektrošokom, fyzickému násiliu a opakovaným pokusom prinútiť ho k priznaniu činov, ktoré nespáchal.
Každodenný život sa riadil systémom absolútnej kontroly a ponižovania. Zajatci sa mohli pohybovať iba s hlavou sklonenou k zemi a rukami za chrbtom. Pozrieť sa do očí príslušníkom väzenskej služby bolo zakázané. Zakázaná bola aj bežná komunikácia. Dokonca aj odpoveď na položenú otázku musela predchádzať formulka: „Občan náčelník, dovoľte odpovedať.“
Výpovede prepustených ukrajinských vojakov vykresľujú realitu, ktorá podľa medzinárodných expertov patrí medzi najhoršie zdokumentované prípady zaobchádzania so zajatcami za posledné desaťročia.
Ukrajinskí vojaci po návrate z ruského zajatia. Ilustračné foto.
Zdroj: REUTERS/Thomas Peter
Elektrošoky, bitie a simulované popravy
Bývalý ukrajinský vojak Oleh Onyško strávil v ruskom zajatí devätnásť mesiacov. Pre Ukrajinskú pravdu uviedol, že počas výsluchov ho bili plastovou fľašou naplnenou vodou po hlave, chrbte aj nohách. Vyšetrovatelia podľa jeho slov simulovali odrezávanie prstov nožnicami a vyhrážali sa mu smrťou.
„Povedali mi: Toto je z úcty k tvojmu veku. Zajtra, ak budeš hovoriť to isté, jednoducho ťa zabijeme,“ vypovedal po návrate na Ukrajinu 56-ročný vojak.
Podobné skúsenosti opísal aj príslušník pluku Azov Arsenij Fedosjuk. Tvrdí, že prvé dni v Taganrogu boli úplne venované mučeniu.
Počas výsluchov ho bili kovoplastovou tyčou do nôh a zátylku tak intenzívne, že opakovane strácal vedomie. Vyšetrovatelia od neho požadovali výpovede proti ďalším ukrajinským vojakom.
„Po prvom dni som mal jednu nohu jednu veľkú modrinu. Niekoľkokrát som stratil vedomie a ledva som dýchal. Bolo to len pár krokov od smrti,“ spomínal.
Mimoriadne znepokojujúce sú aj výpovede bývalej dôstojníčky pluku Azov Valerije Subotinovej. Počas výsluchov ju podľa jej slov nútili priznať zločiny, ktoré nespáchala, opakovane ju vyzliekali donaha a vyhrážali sa jej sexuálnym násilím.
Okrem fyzického nátlaku čelila aj psychologickému teroru. Vyšetrovatelia jej tvrdili, že jej manžel nezomrel pri obrane Mariupoľa, ale opustil ju. Presviedčali ju, že na Ukrajine na ňu nikto nečaká.
Prečítajte si tiež:
„Filiálka pekla na zemi“
Viacerí bývalí zajatci opisujú používanie elektrických šokov ako bežnú súčasť výsluchov. Hovorili o bití po strate vedomia, škrtení, dusení plastovými vreckami či praktikách pripomínajúcich simulované popravy.
Niektorí uvádzajú, že po elektrošokoch zostávali na tele popáleniny celé mesiace. Iní opisujú výsluchy, počas ktorých boli pripútaní k tyčiam alebo zavesení v bolestivých polohách, zatiaľ čo ich dozorcovia bili do rebier a obličiek.
Ukrajinský vojak Denys Fedorenko označil ruské väznice za „filiálku pekla na zemi“. Po príchode do väzenia podľa neho nasledovalo okamžité bitie.
„Prosil som ich, aby boli opatrní, pretože som mal zlomenú nohu a zranenú ruku. Dvaja príslušníci administratívy ma jednoducho zdvihli a zhodili z nákladného auta priamo na betón,“ opísal.
Ďalší zajatci hovoria o elektrošokoch pomocou poľného telefónu známeho ako „tapik“. Podľa výpovedí mali pocit, že sa im lámu kosti a trhajú svaly.
Ukrajinský vojak Artem Dubyna vypovedal, že počas výsluchov si väzni bili hlavou o podlahu v snahe prekryť neznesiteľnú bolesť spôsobovanú elektrickými šokmi.
Mučenie sa často odohrávalo za zvukov ruskej hymny alebo sovietskych vojenských piesní, ktoré boli zajatci nútení opakovane spievať. Niektorí museli skladať básne a piesne oslavujúce Rusko a ponižujúce Ukrajinu.
Prečítajte si tiež:
Smrť v zajatí a popravy
Podľa zdokumentovaných údajov zomrelo v ruskom zajatí najmenej 206 ukrajinských vojnových zajatcov. Viaceré telá vrátené na Ukrajinu niesli známky mučenia, podvýživy alebo dlhodobého neposkytnutia zdravotnej starostlivosti.
Ďalším z najzávažnejších zistení sú popravy zajatcov. Podľa údajov uvedených v dokumente, bolo ruskými vojakmi popravených najmenej 337 ukrajinských vojnových zajatcov.
Osobitný spravodajca OSN pre mimosúdne popravy Morris Tidball-Binz upozornil, že rozsah týchto prípadov naznačuje systémové riadenie.
„Tieto popravy by sa neodohrávali v takom množstve a s takou frekvenciou bez rozkazu alebo minimálne tichého súhlasu najvyššieho vojenského velenia,“ uviedol.
Dokument zároveň opisuje prípady samovrážd medzi zajatcami, ktorí nedokázali ďalej znášať mučenie, izoláciu a psychický teror.
Miesto v tábore v Olenivke, kde zahynuli ukrajinskí vojnoví zajatci.
Zdroj: reuters
„Lekársky teror“ a odopieranie liečby
Osobitnou kapitolou zaobchádzania s ukrajinskými vojnovými zajatcami je systematické odopieranie zdravotnej starostlivosti. Podľa ukrajinskej vojenskej ombudsmanky Olhy Rešetylovej sa zanedbávanie liečby stalo ďalším nástrojom mučenia a psychického nátlaku.
Výskum založený na výpovediach bývalých zajatcov a vojenských zdravotníkov dokumentuje prípady neliečených strelných a šrapnelových zranení, ktoré viedli k infekciám, hnisaniu rán a v niektorých prípadoch aj k amputáciám.
Zdokumentované sú tiež svedectvá o odstraňovaní zubov bez anestézie, používaní psychotropných látok či úmyselnom sťahovaní škrtidiel z ťažko zranených vojakov, čo mohlo viesť k vykrvácaniu alebo strate končatín.
Prečítajte si tiež:
Žiadosť o lekára znamenala ďalšiu bitku
Bývalí zajatci opísali aj to, že žiadosť o lekársku pomoc často znamenala ďalšie násilie.
Príslušník brigády Azov Mychajlo Čapľa vypovedal, že keď sa väzni sťažovali na zdravotné problémy, dozorcovia ich namiesto ošetrenia bili práve na miesta, ktoré ich boleli.
„Ak si požiadal o zdravotníka, najprv sa spýtali, čo ťa bolí. Keď si povedal, že žalúdok, začali ťa biť do žalúdka. Potom sa spýtali: Už nebolí?“ opísal.
Podobnú skúsenosť opísal aj vojak Ihor Fedusov. V zariadení, kde bol väznený, podľa jeho svedectva prichádzal lekár, ktorého zajatci prezývali „psychopat“.
Namiesto poskytovania zdravotnej starostlivosti mal väzňov trestať elektrickými šokmi. Zajatci boli nútení podávať ruky cez otvor vo dverách cely, kde ich zasahoval paralyzérom pod zámienkou lekárskeho vyšetrenia.
Hlad ako ďalší nástroj nátlaku
Súčasťou nátlaku boli aj podmienky stravovania. Viacerí bývalí zajatci uvádzajú, že dostávali nedostatočné množstvo jedla a nekvalitnú stravu.
Príslušník námornej pechoty Pavlo Bersan vypovedal, že mäso z väzenských porcií bolo často odoberané ešte pred výdajom a používané na kŕmenie služobných psov.
Podľa jeho slov dostávali väzni len minimálne zvyšky potravy. Ryby podávané na večeru bývali pokazené a podľa svedectiev sa v nich nachádzali aj parazity.
Nedostatok jedla sa podľa výpovedí prejavoval dramatickým úbytkom hmotnosti. Tlačový dôstojník Volodymyr Čertuškin uviedol, že ruskí dozorcovia dokonca používali označenie „nechvaty“ pre väzňov, pre ktorých údajne „nezostalo dosť jedla“.
Spomína prípad dôstojníka vysokého približne 190 centimetrov, ktorý počas zajatia schudol zo 128 na približne 65 kilogramov. „Bol to doslova chodiaci skelet,“ uviedol.
Falošné súdy a propaganda
Podľa zistení medzinárodných organizácií Rusko využíva voči ukrajinským vojnovým zajatcom systém zmanipulovaných trestných konaní, ktoré majú vytvárať zdanie zákonnosti, hoci podľa expertov porušujú základné normy medzinárodného humanitárneho práva.
Ukrajinskí vojaci sú obviňovaní najmä z terorizmu, špionáže, násilného prevzatia moci alebo z údajných vojnových zločinov.
Nezávislá medzinárodná vyšetrovacia komisia OSN pre Ukrajinu konštatovala, že ruské orgány pri týchto procesoch opakovane používali sfalšované dôkazy alebo dôkazy získané mučením a krutým zaobchádzaním. Vyšetrovatelia podľa svedectiev vyvíjali na zajatcov nátlak, vyhrážali sa im dlhoročným väzením a nútili ich priznať sa k činom, ktoré nespáchali.
Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe zdokumentovala prípady, keď ruskí vyšetrovatelia ponúkali zajatcom „výber“ z obvinení. Jeden z bývalých vojnových zajatcov opísal, že počas výsluchu mu vyšetrovateľ povedal: „Vyber si, či budeš obvinený z rabovania alebo vraždy. Ak budem vyberať ja, dostaneš to najťažšie obvinenie.“
Osobitným terčom sa stali príslušníci jednotiek Azov, Ajdar či Dnipro-1. Podľa zdokumentovaných prípadov boli mnohí stíhaní už len za samotné členstvo v týchto jednotkách, hoci podľa Ženevských konvencií nemožno vojnových zajatcov trestať za účasť v bojových operáciách ako príslušníkov ozbrojených síl.
Komisia OSN zároveň uviedla, že ruské súdy odopierali obžalovaným základné záruky spravodlivého procesu. Ignorovali prezumpciu neviny, právo nevypovedať proti sebe, právo na obhajobu aj právo na verejné prerokovanie prípadu.
Podľa záverov komisie boli rozsudky v mnohých prípadoch fakticky určené vopred a súdy nepostupovali nezávisle ani nestranne.
Ukrajinskí vojnoví zajatci po návrate domov.
Zdroj: reuters
Proces s príslušníkmi Azova
Výrazným príkladom bol proces proti 24 súčasným a bývalým príslušníkom brigády Azov pred Južným vojenským súdom v Rostove na Done.
V marci 2025 dostali tresty od 13 do 23 rokov väzenia, pričom obžaloba bola postavená predovšetkým na ich príslušnosti k jednotke Azov, ktorú Rusko v roku 2022 označilo za „teroristickú organizáciu“.
Medzi odsúdenými bolo aj osem žien, ktoré v jednotke pôsobili ako kuchárky. Viaceré po prepustení uviedli, že počas procesu neboli predložené dôkazy o konkrétnych zločinoch a obžaloba stála predovšetkým na ich službe v jednotke.
Jedna z nich po prepustení uviedla, že na otázku, aký zločin spáchala, dostala od vyšetrovateľov jedinú odpoveď: „Bola si v Azove.“
Súčasťou systému boli aj propagandistické kampane. Zajatci boli vystavovaní médiám a využívaní na vytváranie obrazu „nebezpečných teroristov“.
Bývalí zajatci opisovali, že počas súdnych pojednávaní boli do súdnych siení pozývané desiatky televíznych štábov, zatiaľ čo obžalovaní prichádzali po mesiacoch väznenia vychudnutí a v zlom zdravotnom stave.
Podľa svedectiev mali tieto procesy slúžiť nielen na trestanie zajatcov, ale aj na propagandistické ospravedlňovanie ruskej vojny proti Ukrajine.
Takzvané súdy nad ukrajinskými vojnovými zajatcami preto podľa OSN, OBSE a expertov na medzinárodné humanitárne právo nemožno považovať za riadny výkon spravodlivosti, ale za súčasť širšieho systému represie, ktorý využíva mučenie, nátlak a politicky motivované rozsudky.
Vojna, na ktorú si svet nesmie zvyknúť
Správy OSN, OBSE, ukrajinského ombudsmana aj svedectvá prepustených zajatcov vytvárajú obraz vojny, v ktorej sa násilie voči civilistom a zajatcom nestalo výnimkou, ale opakujúcim sa mechanizmom.
Stovky zabitých detí, desaťtisíce mŕtvych civilistov, systematické mučenie, hladovanie, sexuálne násilie či popravy zajatcov predstavujú obvinenia, ktoré podľa medzinárodného humanitárneho práva patria medzi najťažšie vojnové zločiny.
„Svet vidí, ako Rusko cielene útočí na pokojné mestá a civilné obyvateľstvo. O týchto zločinoch nemožno mlčať. Každá strata musí byť zdokumentovaná a každý zločin musí dostať primerané hodnotenie medzinárodného spoločenstva,“ zdôraznil ombudsman Dmytro Lubinec.