Lacná kačka z Maďarska valcuje slovenskú tradíciu. Domáci chov môže čoskoro úplne zmiznúť

Prvý októbrový víkend usporiadali v Kráľovom Brode, v dedine neďaleko Galanty, Jablkový a kačací festival. Na dvanásty ročník sa zhŕklo tri a pol tisíca gurmánov od Bratislavy až po Žiar nad Hronom, aby si pochutnali na poctivej pečenej kačacine. Pripravila ju spoločnosť Agrostaar, posledný najdlhšie fungujúci chovateľ kačíc na Slovensku. Nevedno však, či výroba kačíc prežije.  

Agrostaar Kráľov Brod je pokračovateľ bohatej tradície chovu kačíc a husí na južnom Slovensku. Voľakedy nechýbali vari ani v jednom dedinskom dvore. Táto tradícia sa udržala aj počas socializmu, keď drobnochovy zásoboval malými kačičkami ŠM Slovenské Pole, predchodca Agrostaaru. Kačice boli vítaným doplnkom samozásobiteľských aktivít vtedajšieho slovenského vidieka. Naturálie – obilie a kukuricu, ktoré dostali družstevníci z JRD, premenili na kačacinu.

Lenže dnes vyzerá všetko inak. Ľudia síce stoja o kačacinu, o čom svedčí aj vyše tisíc pečených kačíc, ktoré rozporciovali na festivale, a boli by predali aj viac. S takým apetítom návštevníkov jednoducho nerátali. Súdiac podľa dopytu, musí byť chov kačíc výnosný, lenže pravda je iná. Už roky kačaciu farmu v Agrostaare dotujú zo ziskovej rastlinnej výroby. Tá sa však v extrémne suchom roku prepadla do straty, úrody kukurice klesli o dve tretiny a pre hovädzí dobytok majú kukuričnej siláže ledva do jari.

Kukuricu, ceny ktorej rastú, potrebujú aj kačice. Ľuďom mäso z nich chutí, lebo ide o klasický extenzívny chov, kačky plávajú na dvoch jazerách, nie je to intenzívny priemyselný výkrm, aký je rozšírený v Maďarsku, Poľsku či Nemecku.

Cenou teda kráľovobrodská kačka nemôže konkurovať, zato keď ju ošklbú, je pekná žltučká. Akoby aj nie, veď bola kŕmená najmä kukuricou, nie žiadnymi kŕmnymi zmesami, ktoré obohacujú v intenzívnych chovoch o rôzne doplnky, aby kačky nadobudli prirodzenú žltú farbu. Aj tak ju nemajú, sú pobledlé, namodralé.

Starí nevládzu, mladí žijú inak

Lenže na pulte rozhoduje cena. Trojkilogramová kačica z Agrostaaru vyjde, ako hovorí riaditeľ spoločnosti Balázs Kósa, na 20 eur. Teraz uprostred sezóny pečených kačíc však jeden z reťazcov ponúka kačku z Maďarska v akcii za 3,19 eura za kilogram. Našinec, ktorý aj klasické kurča najradšej nakupuje v zľave, najmä ak má hlbšie do peňaženky, siahne po akciovej kačici, veď je za polovičnú cenu. Kto by sa zaoberal tým, ako bola kačka dochovaná.

„V polovici sedemdesiatych rokov sme na kačacej farme produkovali 800-tisíc jednodňových káčat,“ spomína František Szikura, jeden zo zakladateľov spoločnosti Agrostaar. Od konca sedemdesiatych rokov zveľaďoval chov kačíc a bol presvedčený, že má veľkú budúcnosť. V čase socializmu celá časť káčat smerovala k chovateľom do družstiev, ale celých 35 percent si kúpili dedinčania z juhu Slovenska.

Foto:
Agrostaar
Agrostaar Kráľov Brod je pokračovateľ bohatej tradície chovu kačíc a husí na južnom Slovensku

Keď potom v deväťdesiatych rokoch prišli reštitúcie a plocha bývalého štátneho majetku, ktorý hospodáril na ploche štyritisíc hektárov, sa po uplatnení reštitúcií scvrkla na polovicu, Szikura uvažoval, že chov kačíc dostane nový impulz.

Naozaj, mnohí ľudia sa dali na súkromné podnikanie. Aj v Pravde sme napríklad písali, ako v Tešedíkove, dedine s veľkou husiarskou a kačacou tradíciou, dal na chov vodnej hydiny aj niekdajší tamojší starosta Arpád Pásztor. Písal sa vtedy rok 2008 a Pásztor, bývajúci na okraji dediny, choval spolu s manželkou v hektárovom humne okolo 500 husí a kačíc. Mal vtedy 67 rokov a bol ešte plný sily.

Dnes však je všetko inak, dvor je bez hydiny, lebo chovateľ zostarol a v jeho diele deti nepokračujú. Nielen Tešedíkovo, ale všetky slovenské dediny sa výrazne zmenili. Žijú mestsky a to, čo vyzeralo ešte v deväťdesiatych a nultých rokoch nádejne, je úplne iné. Domy obklopili trávniky, okrasné záhrady spolu so supermarketmi a ich bohatou ponukou kurčiat a kačíc, ba občas aj husí, vytesnili chovateľské aktivity vidiečanov úplne na okraj.

Privatizačný knokaut

Pravda, nový životný štýl, ktorý prišiel na vidiek s generáciou súčasných tridsiatnikov a štyridsiatnikov, nebol jedinou príčinou, prečo sa chov vodnej hydiny, kedysi prosperujúce odvetvie hydinárstva, začal postupne rozpadať. V deväťdesiatych rokoch všetky bitúnky, kde sa porážala hydina, boli sprivatizované.

Len na západnom a strednom Slovensku bola hustá sieť kombinátov, ktoré spracúvali aj vodnú hydinu. Do troch z nich predávali kačice aj zo spoločnosti Agrostaar. Za kačice im nezaplatili dovedna sedem miliónov slovenských korún.

Szikura je presvedčený, že tento privatizačný šok viedol k postupnému úpadku až rozpadu chovu vodnej hydiny v družstvách a sprivatizovaných štátnych majetkoch. Potom prišiel vstup Slovenska do Európskej únie, zavádzanie nových noriem a HCPP – správnej chovateľskej a výrobnej praxe. To si vyžadovalo nové a nové investície.

Hydinárstvo, výkladná skriňa slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva, začalo chradnúť, lebo sa uvažovalo, že toto odvetvie musí byť ekonomicky samonosné. V dotačnej politike sa úplne zabudlo na chov hydiny. Szikura vraví, že vari každý z ministrov rád hovoril o potrebe udržať chov vodnej hydiny nad vodou, žiaľ, finančné nástroje s týmto odvetvím nerátali.

Do toho ešte prišli kampane ochranárov zvierat, ktorí sa opreli do štopania husí a kačíc kukuricou, teda núteného vykrmovania kukuricou s cieľom zväčšiť ich pečeň, ktorú nielen Francúzi považujú za delikatesu.

Dnes je Agrostaar, kde ročne spracujú vo vlastnom bitúnku 15-tisíc kačíc, posledným vojakom na kačacom poli. Pre správnosť veci uveďme, že v Tomášikove je ešte chov s desiatimi tisíckami a v Topoľnici s piatimi tisíckami kačíc. Výtlak týchto podnikov je zanedbateľný.

Ak ešte v roku 2000 sa na Slovensku vodná hydina podieľala na celkovej produkcii hydiny piatimi percentami, tak v roku 2025 klesla na takmer nemerateľné množstvo 0,2 percenta. Uviedol to riaditeľ Únie hydinárov Slovenska Daniel Molnár.

Ešte dramatickejšia situácia je v chove husí: za spomínané obdobie celoslovenský kŕdeľ husí klesol z 95-tisíc na 850. Len tak mimochodom, ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia sme na Slovensku chovali jeden milión husí.

Krajina, ktorá ešte po druhej svetovej vojne bola vyložene agrárnou, akoby odchodom od chovu nielen vodnej hydiny, veď prudko klesla aj výroba kuracieho mäsa, dávala zbohom živočíšnej výrobe.

Aj bravčového mäsa produkujeme už len 25 percent, mlieka ani nie tri štvrtiny z ročnej spotreby mliečnych výrobkov. Čo vyvezieme, aby sme sa najedli? Aký model hospodárenia a života to vlastne uplatňujeme, keď sa ešte aj jedlom, čo sme boli schopní sami vyprodukovať, zadlžujeme?

Čisté víno do pohára

Kačacina je pochúťka, teraz, keď dozreje mladé víno, je dvojnásobný dôvod na to, aby si ľudia na nej pochutili. Pravda, potenciál, ktorý krajina má, nevieme rozhýbať. Kedysi sa o to pokúšal minister Stanislav Becík, ktorý rozbehol predaj z dvora, sám vybudoval v Branove Gazdovský dvor, súčasťou ktorého bol napríklad aj chov husí.

Napriek tu a tam sa objavujúcim pokusom aspoň v akej-takej miere udržať chov hydiny pripomína úsilie posledných kačacích mohykánov Sizyfov boj. Podľa štatistiky slovenské domácnosti v rámci samozásobenia vlani vyprodukovali 325 ton kačacieho a 37 ton husacieho mäsa. Bodovo teda tu a tam v poniektorých dedinách prežíva ešte chov kačíc aj husí. Na udržiavaní domácej produkcie kačíc sa podieľa aj spoločnosť Agrostaar. Práve od nej si drobnochovatelia kupujú jednodenné, týždenné či dvojtýždňové káčatá.

Má chov kačíc v Agrostaare budúcnosť? Mladý riaditeľ spoločnosti Balázs Kósa vraví, že rokujú s ministerstvom pôdohospodárstva, aby sa našiel modus vivendi, teda spôsob, ako podporiť chov a spracovanie hydiny. Aby bol rentabilný, bolo by treba zvýšiť produkciu na štvornásobok, zväčšiť kapacitu bitúnku, byť produktívnejším. V princípe ide o to, ako sústrediť viac chovateľov, aby vložené prostriedky boli efektívnejšie.

Teraz sa pripravujú pravidlá novej SPP na obdobie rokov 2028 až 2034. Ako vraví Balázs Kósa, rokujú a nádejajú sa, že prostriedky nevyhnutné na udržanie chovu kačíc sa nájdu. Ak nie, na Slovensku ich chov vyhynie.

Mimochodom, pred pár rokmi sa objavil v Kráľovom Brode podnikateľ z Ukrajiny a zaujímal sa o dodávku dvoch miliónov kačíc. František Szikura nechcel veriť vlastným ušiam. Záujem o kačky je, otázka znie, či je Slovensko schopné potenciál a tradíciu oživiť.

Tiež treba uvažovať nad tým, akou cestou sa vydať, lebo extenzívny chov na nezakrytých vodných plochách je mimoriadne zraniteľný – zimu čo zimu prichádza so sťahovavým vtáctvom vtáčia chrípka. Akoby zázrakom chov kačiek v Kráľovom Brode doteraz nákaza neatakovala.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
vodná hydina
Európska únia
farmári
chovatelia
pôdohospodárstvo

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.