Lesk a bieda slovenského poľnohospodárstva (názor Dušana Chreneka)

Nejde o to, že by sme nevedeli pestovať alebo vyrábať. Príliš často však vyvážame surovinu a dovážame výrobok, ktorý z nej niekto iný spracoval, zabalil, označil a predal s vyššou maržou.  

Autor pôsobí v Európskej komisii a v minulosti bol vedúcim jej Zastúpenia na Slovensku. Text vyjadruje jeho osobné názory, nie stanovisko Európskej komisie.

Slovensko dokáže vyprodukovať milióny ton poľnohospodárskych plodín. Má úspešných pestovateľov zeleniny, vinárov, zemiakarov aj potravinárske firmy, ktoré dokážu svoje výrobky predávať za hranicami.

V roku 2025 napríklad výrazne vzrástla produkcia zeleniny a úroda zemiakov bola približne o tretinu vyššia než päťročný priemer. Na prvý pohľad to teda nevyzerá zle. Problém sa však ukáže, keď sa pozrieme na obchodnú bilanciu.

Podpora rastie, deficit zostáva

Schodok Slovenska v agropotravinárskom obchode dlhodobo rastie. Kým v roku 2016 predstavoval približne 1,27 miliardy eur, v roku 2019 to už bolo 1,81 miliardy, v roku 2022 2,11 miliardy a v roku 2024 približne 2,61 miliardy eur. Podľa údajov Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory dosiahol v roku 2025 približne 2,88 miliardy eur.

To je zvláštny paradox. Do poľnohospodárstva a potravinárstva smerujú významné verejné peniaze, produkcia v niektorých segmentoch rastie, ale rozdiel medzi tým, čo zo Slovenska v podobe agropotravinárskych výrobkov odchádza a čo sem prichádza, sa zväčšuje.

Porovnanie s Európskou úniou je ešte zaujímavejšie. Export európskych agropotravinárskych výrobkov za posledných dvadsať rokov výrazne vzrástol a EÚ dlhodobo dosahuje vysoký obchodný prebytok. Rekordný prebytok 70,1 miliardy eur dosiahla v roku 2023 a v roku 2025 vyviezla agropotravinárske výrobky v rekordnej hodnote 238,4 miliardy eur.

Európsky model teda funguje inak. Únia nie je iba veľkým producentom surovín. Je aj veľkým exportérom spracovaných potravín, značiek a výrobkov s vyššou pridanou hodnotou. A práve tu je jedna z hlavných slabín Slovenska.

Nejde o to, že by sme nevedeli pestovať alebo vyrábať. Problémom je, že príliš často zostávame pri prvej časti výrobného reťazca. Vyvážame surovinu a zároveň dovážame výrobok, ktorý z nej niekto iný spracoval, zabalil, označil a predal s vyššou maržou.

Firmy ukazujú, že sa to dá

Slovensko však má aj príklady, ktoré ukazujú, že tento príbeh nemusí byť nemenný. Jedným z nich je firma TOMATA z Kolárova. Vyrába paradajkový pretlak, kečupy a ďalšie spracované výrobky a svoje produkty vyváža aj do zahraničia. Hodnota tu nevzniká iba pestovaním alebo nákupom suroviny, ale jej ďalším spracovaním, výrobou a predajom hotového produktu.

Podobný príklad predstavuje Zvolenská mliekareň. Slovenské mlieko tu nekončí ako anonymná surovina, ale spracúva sa na jogurty, mliečne dezerty a ďalšie výrobky pod vlastnými značkami.

Zaujímavý príklad ponúka aj Banskobystrický pivovar Urpiner – slovenský podnik, ktorý ukazuje, že aj v odvetví, kde dominujú veľké nadnárodné skupiny, môže samostatný výrobca budovať silnú značku a konkurovať kvalitou a tradíciou. Takéto firmy ukazujú, kde sa v agropotravinárskom reťazci vytvára vyššia pridaná hodnota.

A práve na túto časť reťazca by sa mala viac sústrediť aj verejná podpora. Nestačí, že máme hektáre, stáda alebo objem produkcie. Dôležité je aj to, čo z tejto produkcie vznikne: pracovné miesta, spracovanie, investície, inovácie, export a výrobok, ktorý má šancu obstáť na konkurenčnom trhu.

Podpora by mala viac zohľadňovať aj zamestnanosť. Iné množstvo práce a pracovných miest vytvorí hektár obilnín a iné hektár zeleniny, ovocný sad či živočíšna výroba. Ak chceme živý vidiek, nemali by sme merať úspech poľnohospodárstva iba počtom hektárov alebo ton.