Louvre po veľkej lúpeži ukryl drahokamy. Múzeá zvažujú vystavovanie replík

Od Louvru po menšie regionálne múzeá rastie tlak na ochranu vzácnych diel. Inštitúcie preto čoraz viac riešia dilemu medzi bezpečnosťou originálov a ich sprístupnením verejnosti.  

Návštevníci parížskeho Louvru si po minuloročnej lúpeži už nemôžu pozrieť všetky drahokamy, ktoré boli desaťročia súčasťou jednej z jeho najznámejších expozícií. Múzeum totiž po krádeži deviatich vzácnych šperkov z Galérie Apollóna presunulo aj zostávajúce cennosti na bezpečnejšie miesto.

Samotná galéria sa v júli opäť otvorila verejnosti. Návštevníci v nej naďalej nájdu sochy či desiatky metrov zdobených stropov, ikonické drahokamy však vo vitrínach chýbajú. Louvre zatiaľ hľadá spôsob, ako ich v budúcnosti vystavovať bezpečnejšie.

Krádeže trvajú niekoľko minút

Louvre pritom nie je jedinou európskou kultúrnou inštitúciou, ktorá sa v poslednom období stala terčom zlodejov.

Koncom augusta sa páchatelia dostali do múzea v španielskej Villene. Za približne štyri minúty odtiaľ odniesli predmety z doby bronzovej vrátane nádob, náramkov a ďalších artefaktov. Celková hmotnosť odcudzeného zlata sa blížila k desiatim kilogramom.

O necelé dva týždne neskôr zmizli štyri obrazy z múzea venovaného maliarovi Pierrovi-Augustovi Renoirovi v Cagnes-sur-Mer na Francúzskej riviére. Dve diela sa neskôr našli v neďalekých záhradách, ďalšie dve zostali nezvestné.

Ďalší prípad sa odohral vo francúzskom Burgundsku. Zlodeji sa vydávali za bežných návštevníkov a z múzea ukradli približne 2500 rokov starý zlatý keltský nákrčník z Vixu.

Podľa Europolu pritom nejde iba o sériu náhodných incidentov. Informácie členských štátov podľa šéfa jeho jednotky pre organizovanú kriminalitu Jean-Yvesa Gorioua ukazujú výrazný nárast lúpeží v múzeách približne od rokov 2022 a 2023.

Zlodeji sú agresívnejší

Mení sa aj spôsob, akým páchatelia postupujú. Čoraz častejšie používajú kladivá a sekery na rozbíjanie vitrín a v niektorých prípadoch aj strelné zbrane na zastrašovanie zamestnancov či návštevníkov.

Personál múzeí môže byť počas lúpeží fyzicky napadnutý alebo znehybnený. Bezpečnostní experti preto upozorňujú, že kultúrne inštitúcie sú pod čoraz väčším tlakom.

Ich ochrana má zároveň zásadný problém: múzeá majú byť zo svojej podstaty otvorené verejnosti. Nemožno ich preto zabezpečiť rovnakým spôsobom ako uzavreté sklady či trezory. Navyše musia často pracovať s obmedzenými rozpočtami.

Pre veľké inštitúcie, ako je Louvre, nemusí strata niekoľkých exponátov znamenať dramatický pokles návštevnosti. V prípade menších regionálnych múzeí však môže zmiznutie ich najvýznamnejšieho artefaktu zasiahnuť samotný dôvod, prečo ich ľudia navštevujú.

Príkladom je práve Poklad z Villeny. Predmety boli takmer tri tisícročia ukryté, kým ich v roku 1963 predstavil verejnosti archeológ José María Soler García. Zbierka sa odvtedy stala úzko spätá s identitou samotného mesta.

Nahradia originály repliky?

Po najnovšej vlne krádeží sa preto objavuje aj otázka, či majú múzeá najvzácnejšie originály vôbec naďalej vystavovať.

V prípade keltského zlatého nákrčníka z Vixu existovali už pred krádežou dve repliky. Tie môžu byť vystavované aj po zmiznutí originálu. Podobný model by v budúcnosti mohli využívať aj ďalšie múzeá pri najcennejších alebo najrizikovejších exponátoch.

Takéto riešenie však prináša ďalší problém. Pre mnohých návštevníkov je totiž podstatou návštevy múzea práve možnosť stáť pred predmetom, ktorý skutočne vytvoril alebo používal človek pred stovkami či tisíckami rokov.

Podľa odborníkov práve toto vedomie vytvára emocionálne spojenie medzi návštevníkom a minulosťou. Replika môže vyzerať takmer identicky, no tento pocit autenticity úplne nahradiť nedokáže. Európske múzeá tak čoraz častejšie stoja pred nepríjemnou otázkou: či uprednostniť bezpečnosť nenahraditeľných pokladov, alebo možnosť ukazovať verejnosti ich skutočné originály.