Ľubomír Feldek má dnes 90. Najviac mi chýba Olinka, hovorí jubilant

Keď som telefonovala s Ľubomírom Feldekom kvôli tomuto rozhovoru k jeho piatkovým 90. narodeninám, párkrát som sa rozosmiala. Bol galantný a vtipný, ako keď sme mali o päťdesiat rokov menej. Však vek je len číslo, stačí prestať rátať.  

Menili by ste niečo vo svojom živote?

Nie. A ani to nebudem teraz veľmi oslavovať, počkám do sto.

Čo vám robí najväčšiu radosť v tomto veku?

Spomienky. Tie sú vždy milé. Sám žasnem, koľko maličkostí si pamätám. A pridal by som Puškinovu báseň z roku 1825: Keď ťa život sem-tam sklame, / V zúfalstve sa nešúver! / S úderom sa zmier a ver: / Šťastný deň je na programe. // Smutné je len to, čo je. / Srdce v zajtrajšku si hudie. / To, čo je, čas odveje. / A čo bolo – milé bude.

Ľudia radi spomínajú na cesty do sveta, tým ste neholdovali a aj tak máte na čo spomínať?

Hoci som necestoval, učil som sa v živote rôzne jazyky. Na gymnáziu sme začali latinčinou. Už v prvej triede gymnázia, keď som mal asi 11 rokov. Vyučovanie bolo jednoduché. Profesor ukázal na nejakú stránku knihy a povedal: „Toto budete vedieť o tri dni naspamäť.“ Ja si ešte z tých čias pamätám kúsok z Ovídiových Metamorfóz: Aurea prima sata est aetas, quae vindice nullo, sponte sua, sine lege fidem rectumque colebat.“ Tak sme si zacestovali nielen do iných krajín, ale aj v čase.

Aká milá spomienka, aj my sme sa to učili. A ako ste začínali s angličtinou?

Angličtinu sme mali od druhej triedy. Učil nás ju profesor Fačala. Volal sa Pokorný, ale mal prezývku Fačala. Ani neviem prečo. Mal zápisník, v ktorom boli mená žiakov. Nevolal nás k tabuli, len sme sa museli postaviť. Raz prišiel k lavici, kde sedel spolužiak Jati a vyvolal ho. A Jati ostal sedieť. Vedľa mňa sedel Miloš Bárta, ten sa otočil a povedal: „Stand up, Jati!“.

Foto:
Archív Ľubomíra Feldeka
Táto fotografia vznikla okolo roku 1944 na spoločnom nedeľnom výlete niekoľkých senických rodín do neďalekých kúpeľov Smrdáky. Deti sedia na schodoch jedného z kúpeľných pavilónov a sú to: Jana Horváthová (neskôr Schillerová), Ľubomír Feldek, Oľga Halabrínová (neskôr Hauskrechtová, neter básnika Laca Novomeského) a budúci hudobný skladateľ Ivan Horváth mladší. Deti vyfotografoval spisovateľ Ivan Horváth, inak aj vášnivý fotoamatér, zakladateľ fotoamatérskeho klubu v Senici.

Pohotová reakcia! A aké ste mali učebnice angličtiny v tom čase?

Angličtinu sme sa učili z ruských učebníc. Dodnes si pamätám na lekciu o októbrovej revolúcii: „Long live Red October Day. Long live Comrade Stalin!“

Stačí vám teda to, čo ste zo sveta spoznali?

Spoznal som svet cez literatúru. Býval som v Bratislave kúsok od Akadémie vied, kde na treťom poschodí sídlili orientalisti. Slovensko malo vynikajúcich orientalistov. Býval som za rohom, navštevovali ma a oslovovali s nápadmi prebásniť rôzne diela. Tak vznikol preklad starej arabskej poézie (vyšiel v zbierke Žrebci poézie), japonskej (Nepŕchnuce sakury), Povesť o krásnej Ašme (povesť čínskeho národa Sani), malajské pantuny, perzského básnika Omara Chajjáma. Veľa času som venoval ruskej poézii – Puškin, Jesenin. Ale nezanedbal som ani západ – Shakespeare, Goethe, Heine, Morgenstern, Henryk van Veldeke. Je toho oveľa viac, veď sa tomu intenzívne venujem sedemdesiat rokov. Vďaka poézii som precestoval celý svet.

Foto:
Danglár
Ľubomír Feldek

Myslíte aj na to, kto pôjde vo vašich stopách? Adeptov je dosť. Koľko máte vnúčat?

Vnúčat mám tuším 11. Jeden vnuk sa venuje spevu a spieva aj moje texty, ďalší vnuci maľujú. Vnučky sa venujú medicíne a ekonómii. Na rozdiel odo mňa sa moje vnúčatá pohybujú po celom svete, občas sledujem na radare lietadlá, aby som vedel, nad ktorým oceánom práve letia.

Nespomínate, že by niekto z nich písal. Vy neľutujete, že ste sa stali práve spisovateľom? Nemáte pocit, že ste stratili veľa času písaním?

Veľa času som venoval prekladaniu, hoci som chcel hlavne písať. Ale nepovažujem ten čas za stratený.

Je teda deväťdesiatka pre spisovateľa výhrou?

Áno – vtedy, ak sa jej dožijete v zdraví, čo sa mi celkom podarilo.

Mali ste v živote veľa priateľov, ale aj protivníkov. Kto vám najviac chýba?

Moja žena Olinka.

Foto:
Pravda
Robert Hüttner
Moja zamilovanosť do manžela z roka na rok nadobúda grády, hovorí Oľga Feldeková.

Slovensko vám bude blahoželať k výročiu. Čo by ste vy odkázali pri tej príležitosti Slovensku?

Prečítajte si Proglas v mojom prebásnení. Je to prvá slovenská, ale aj slovanská báseň.

Foto:
Robert Hüttner
Pravda
Katarína Feldeková.

Do rozhovoru vstupuje dcéra Katka Feldeková, ktorá pridá spomienky na detstvo v početnej rodine Feldekovcov. Katka, bol otec aj doma zábavný?

Katka: U nás doma bolo vždy veselo. Nielen otec, ale aj mamička boli nesmierne vtipní ľudia. Aj keď sa niekedy stalo niečo vážne, rýchlo to vedeli obrátiť na “srandu”. Otec miluje humor, s ktorým aj dnes dokáže zlikvidovať napätie. Takto som vyrástla a takto žijem dodnes, nech sa deje čokoľvek.

Čítali ste otcove knihy? Ktorú máte najradšej?

Študovala som na konzervatóriu, kde som čítala hlavne divadelné scenáre. Boli medzi nimi aj otcove hry a preklady svetových muzikálov. Milujem ich dodnes. Ale najradšej čítam otcove texty piesní, ktoré potom aj spievam.

Vnímali ste aj kamarátov rodičov?

Áno. Boli u nás stále rôzni ľudia, hlavne z umeleckého prostredia. Ale aj iní priatelia. Permanentne bolo živo a smiech. Najčastejšie bol u nás ale doktor Peter Belan, s ktorého dcérou sme dodnes vynikajúce kamošky.

Dbali rodičia na imidž? Mali bohatý šatník?

Moji rodičia boli vždy veľmi skromní ľudia. Iba výnimočne si niečo kúpili a aj to iba najlacnejšie. Ale mamičku kedysi obliekali napríklad Eva Máziková a neskôr Eňa Vacvalová. Otec sa dodnes oblieka sám. Brat a sestra Anička mu kúpili kvalitné šaty, ale on si na to nikdy veľmi nepotrpel. Bol vždy fešák aj bez nich.

Akú má otec knižnicu? Bol na knihy chúlostivý?

Ak bol v živote na niečo naozaj chúlostivý, boli to knihy. Dodnes je. Knižnicu má takú, že si k nemu občas chodievajú požičiavať knihy ľudia, ktorí to, čo potrebovali, nezohnali ani v Univerzitnej knižnici. Potom, keď otec zistí, že mu nejaká chýba, zháňame mu ju po rôznych antikvariátoch.

Foto:
archív Feldekovcov
Ľubomír Feldek s vnukom Dantem.

Aký má otec pracovný stôl?

Otec mal pracovný stôl ako z rozprávky o spisovateľovi, ktorý má okolo seba haldy kníh, pokrčené papiere, písací stroj a prázdny smetný kôš, lebo netriafal. Mamička písala zásadne rukou na papier, alebo do zošita. Pri stroji som ju videla málokedy. V posledných rokoch sa striedali pri počítači a takmer denne volali môjmu manželovi Riškovi s prosbou o pomoc. Raz sa stratil rozpísaný scenár, raz sa nedala vytlačiť poviedka, a tak sme tam boli celé hodiny a boli to asi najkrajšie strávené roky s mojimi rodičmi a Riškom.

Prešiel ľahko na písanie na počítači? Obľúbil si digitálnu dobu?

Áno. Veľmi rýchlo si na počítač zvykol. Dodnes pri ňom sedáva a na sociálne siete vkladá svoju tvorbu a spomienky na rôznych iných autorov či priateľov.

Rodičia bývali na rôznych adresách, kde bola najútulnejšia domácnosť?

Vyrástla som v rodinnom dome, ktorý takmer doslova postavila moja mamička. Som najmladšia z piatich detí a najlepšou kamarátkou mi bola sestra Anička, ktorá je o rok a pol staršia. Chovala som na záhrade sliepočky a zajačiky, v izbe som mala prales. Pri tom som počúvala ťukot písacieho stroja z otcovej pracovne a vdychovala som vône, ktoré sa šírili z kuchyne, kde zas mamička trávila čas pri sporáku.

Rodičia sa v roku 1995 odsťahovali do Prahy. Ja som ostala sama v Bratislave. Mala som 16 rokov a atmosféra môjho detstva, ktorú vedeli obaja fantasticky vytvoriť, mi neskutočne chýbala. Keď som ich ale raz za čas prišla do Prahy navštíviť, všetko bolo späť. Dnes sa cítim dobre všade, kde mám priateľov, no v prvom rade v prítomnosti mojej dcéry Aničky a otca, s ktorým si spievame jeho texty, čítame si a smejeme sa na vtipoch, ktoré si rozprávame.

Ako otca obdarujete? Dostáva rád darčeky?

Každý má rád darčeky. Aj keď nie každý si to prizná. Otcovi nosievam sladkosti. Má rád šamrole a kávové zrno. Kým ma nezastavila diabetická noha, robila som mu rezne, klobásky alebo palacinky.

Mal otec vzťah k športu?

Otec hrával tenis, aj ten stolný. Vášnivo sledoval futbal a nevynechal ani jeden zápas s Dominikou Cibulkovou.

Mal rád zvieratá?

Myslím si, že v minulosti ho až tak nefascinovali. Ale dnes, keď som u otca so svojím psíkom Ernestíkom, pozdraví ho skôr ako mňa. S obrovským nadšením mu hádže jedlo od stola a stále si s ním porovnáva vek. Povedal, že budúci rok budú rovnako starí a poriadne to spolu oslávia.

Témy:
Ľubomír Feldek
Oľga Feldeková
Katarína Feldeková

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.