Má sto rokov, no pamätá si viac ako kroniky. Pani Mariška je živou legendou

Medzi „svojimi“ je Mária Bieniková skutočnou celebritou.  

Počas našej novinárskej praxe sme už videli pomerne dosť veľa storočných ľudí, ale v takej forme, ako je pani Mariška, veru ešte nikoho. Je hrdou rodáčkou obce Utekáč (okres Poltár), ktorá má bohatú sklársku minulosť. Poznajú ju tam úplne všetci.

„Má najlepší balkón v Utekáči, ktorý je v bytovke na druhom poschodí. Dolina je úzka a ona odtiaľ všetko veľmi dobre vidí. Vlakovú stanicu, autobusovú zastávku, cintorín, kaplnku aj obchod, ktorý je hneď oproti. Vľavo je krčma a ďalej areál bývalých sklární,“ priblížili jej príbuzní. „Takže všetko vidí, každého pozná a prehodí s ním pár slov. Má absolútny prehľad,“ povedali nám pobavene.

„Áno každý, kto išiel z obchodu, mi vždy zakýval a ja zase jemu,“ zasmiala sa aj samotná jubilantka. Hneď na úvod nám prezradila, že je dlhoročnou čitateľkou Pravdy. Odoberá ju a denne sa teší, keď sa jej dostane do rúk. Zaujíma ju doslova celý obsah našich novín – od politiky cez šport až po krížovky. Tvrdí, že je to jediný denník, ktorému ešte v súčasnosti verí.

Dvaja osudoví muži

Narodila sa 22. februára 1926 v rodine Kubincovcov za éry prvej Československej republiky. Dobre si spomína na časy, keď sa v škole učili básničky o „tatíčkovi“ Masarykovi. Hneď nám jednu z nich aj predniesla.

„Veď je krásne, veď je krásne, spevy znejú, zvučia básne. V očiach iskra, v srdciach ples, slobodienku máme dnes,“ začala plynule recitovať. „Kvet pri kvete po jari, slniečko nás ožiari. Že ťa veľmi milujeme, že ťa nikdy nesklameme – v očiach iskra, v srdciach ples, to ti sľubujeme dnes,“ doplnila s tým, že takéto slová adresovali malí žiačikovia prvému československému prezidentovi.

Vzápätí sa pani Mariška vrátila k svojim najbližším. „Bolo nás deväť súrodencov – šesť chlapcov a tri sestry. Maminka bola veľmi pracovitá žena – vždy sa krútila okolo domácnosti a obrábala pole. Neskôr, keď som mala desať rokov, ho naši predali a na čas sme sa presťahovali do susednej Kokavy nad Rimavicou. Tam som chodila aj do meštianky,“ povedala.

Jej otec celý život pracoval v utekáčskych sklárňach. „Postupne sme sa tam zamestnali všetci, čiže aj ja. Bola to veľmi dobrá robota, vo fabrike som odpracovala takmer štyridsať rokov,“ vysvetlila. Vždy, keď mala dovolenku, nevedela sa vraj dočkať, kedy sa opäť vráti do roboty. „Mala som tam veľa kamarátok a dobrých kolegýň. Normálne som sa tam tešila,“ podotkla. Objasnila, že jej náplňou bola kontrola žiarovkových baniek, termosiek a iných sklárskych výrobkov.

„V najlepších časoch tam pracovalo viac ako sedemsto ľudí,“ pripomenula. V porovnaní so súčasným počtom obyvateľov obce, ktorých je zhruba osemsto, ide o úchvatné číslo. „Robila tam celá dolina. No a Utekáč mal obdobie, keď počet jeho obyvateľov presiahol 1 300,“ ozrejmila.

„Vo fabrike som začala robiť veľmi mladá. Môj prvý manžel, Karol, bol tiež vyučený sklár. On však pracoval aj v kancelárii,“ pokračovala storočná dáma. Vzápätí posmutnela. „Zomrel ako 35-ročný, mal choré srdce. Jeho smrť bola pre mňa obrovskou ranou,“ konštatovala. Z tohto manželstva má tri dcéry – Kristínu, Danielu a Máriu. Keď pani Mariška ovdovela, mala 32 rokov. „Myslela som, že na svete už pre mňa bude len tma. Dievčatá boli malé – najstaršia mala dvanásť a najmladšia osem rokov,“ spomína.

Čítajte aj Zamestnanci školy sa súdia s poisťovňou. Zo života im zobrali celé mesiace, tvrdí zriaďovateľ

Svojho druhého osudového muža, Štefana, ale stretla pomerne skoro. Zobrali sa necelé dva roky od chvíle, ako ovdovela. „Vedeli sme o sebe už aj predtým, no viac sme sa spoznali v ochotníckom divadle. Ja som tam spievala aj operety, keďže sme ich mali, okrem tradičných hier, v našom repertoári. Najobľúbenejšia bola Modrá ruža,“ podotkla. Utekáč mal v tom čase, vďaka sklárňam, skôr mestský ráz. „V obci bola aj kaviarenská kapela, ktorá hrávala moderné tangá či skladby Františka Krištofa Veselého. Jeho piesne mi hrali aj na oslave mojej storočnice,“ poznamenala spokojne.

V druhom manželstve sa narodila jej štvrtá dcéra, ktorej dali meno Stela. Je lekárka, geriatrička, a práve u nej v súčasnosti býva. Konkrétne v rodinnom dome pri Trenčíne. Po nepríjemnom páde ju totiž, kvôli vážnejšej zlomenine, museli operovať. „So zaťom Ivanom, tiež lekárom (pediatrom), si ma potom k sebe zobrali. Starajú sa o mňa vynikajúco, dobre sa Stelka vydala. Všetkých zaťov som ale mala skvelých,“ tvrdí. Zároveň sme sa opäť vrátili do minulosti. „S druhým manželom, mladším o sedem rokov, som bola šesť dekád. Umrel pred šiestimi rokmi,“ povedala.

Utekáčske korzovanie

Čiperná jubilantka je v podstate chodiacim archívom Utekáča. Starosta sa vraj smial, že bez jej súhlasu by nemohli len tak zlikvidovať napríklad historický komín, ktorý je jedným z pozostatkov bývalých sklární. „Predtým, ako z neho urobili lezeckú stenu mi volal, že čo s ním. Či ho vraj majú zbúrať,“ spomenula trochu odľahčenú konverzáciu s richtárom. „Odvetila som, že v žiadnom prípade, veď ten komín je mementom našich sklární,“ poznamenala.

Čítajte aj Tóth sa musí vrátiť vypovedať. Advokáti: Súd otvára nové dimenzie, zavážia detaily, jeho výpoveď je mimoriadne podstatná

Obec mala v minulosti dokonca svoje korzo. V nedeľu sa vyobliekali všetky rodiny – chlapi si dali obleky a kravaty, ženy sviatočné šaty aj klobúky. Zároveň vyparádili tiež svoje deti a išli sa prechádzať Utekáčom hore-dole. Takto sa stretávali, zdravili, porozprávali. „Boli to krásne časy. Viete, sklári nesmeli nosiť do roboty hodinky ani prstene, lebo by sa mohli popáliť. V nedeľu, keď išli na korzo, vo vrecku mali zlaté hodinky s retiazkou a tak sa špacírovali. No a dámy aj v štýlových klobúkoch – samozrejme, ja medzi nimi,“ usmiala sa.

Za úplne najkrajšie obdobie označuje svoju mladosť, to najhoršie prežívala počas vojny. „Nebolo jedenia, zažili sme všeličo. Jeden z mojich bratov umrel v Povstaní. Mal tridsať rokov, ostal po ňom osemmesačný synček,“ posmutnela. Napriek všetkému vraj mala v živote šťastie. „Stretávala som väčšinou dobrých ľudí. Kamarátskych, veselých, vždy ochotných pomôcť,“ zdôraznila.

Opýtali sme sa jej, či sa spoločnosť za tie dlhé desaťročia zmenila. „Ja som sa narodila do iného sveta. Tento mi je cudzí. Ľudia predtým boli, jeden na druhého, dobrí. Uctievali sa a boli slušní. Keď teraz v televízii počujem, ako sa urážajú, dvíhajú sa mi vlasy,“ zhodnotila. Vzápätí podčiarkla, že okolo seba má stále len tých najlepších.

Čítajte aj Danko si rypol do koaličných kolegov: Veľký slovenský Fidesz sa nekoná

Hoci stovku oslávila vo februári, veľkú „žúrku“ jej zorganizovali v rodnom Utekáči začiatkom mája. Keď ju do obce priviezli, veselo ju vítalo množstvo susedov. Na samotnej párty sa bavilo zhruba sedemdesiat ľudí. Nechýbali dcéry, zaťovia, desať vnúčat, šestnásť pravnúčat a desať prapravnúčat. Pridali sa aj členovia z rodín od Kubincovcov, teda potomkovia jej bratov. Tiež blízki susedovci, zamestnanci obecného úradu a muzikanti – folkloristi. Sálou zneli piesne Františka Krištofa Veselého, pri ktorých si pani Mariška nahlas zanôtila, aj zatancovala. Najbližší jej dokonca udelili „Listinu Rádov“ – ako občianke obce Utekáč, Slovenska, Európy a zemegule zvanej Zem.