
Michael Tuohey bol ráno 11. septembra 2001 obyčajným pracovníkom leteckej spoločnosti na malom letisku v Maine. Za pultom sa pred ním objavili dvaja muži s letenkami do Los Angeles. Jedným z nich bol Mohamed Atta. O niekoľko hodín neskôr sa stal pilotom uneseného lietadla, ktoré narazilo do Severnej veže Svetového obchodného centra. Tuohey má dnes 80 rokov. A hoci odvtedy uplynulo štvrťstoročie, jedna otázka ho neopustila.
Pád Dvojičiek – 11. september 2001
Zdroj:
Reuters
Bolo krátko po pol šiestej ráno a Portland v štáte Maine sa ešte len prebúdzal. Michael Tuohey mal za sebou rutinný začiatok služby pri prepážke US Airways na letisku Portland International Jetport. Potom prišli dvaja cestujúci, ktorí sa ponáhľali na lietadlo do Bostonu.
Mohamed Atta a Abdulaziz al-Omari dorazili na letisko približne o 5.40. O tri minúty neskôr sa hlásili pri prepážke. Ich prípojný let US Airways Express 5930, prevádzkovaný spoločnosťou Colgan Air, mal odletieť o šiestej. V Bostone chceli prestúpiť na American Airlines Flight 11 smerujúci do Los Angeles.
Tuoheymu sa na dvojici niečo nepozdávalo. Nie však natoľko, aby mal v rukách konkrétny dôvod zastaviť ich.
Ich papierové letenky neboli kúpené na poslednú chvíľu ani zaplatené v hotovosti – okolnosti, ktoré by už vtedajší systém mohol považovať za varovné. Cestovali v prémiovej triede a letenky si zadovážili vopred kreditnou kartou. Tuohey si však po rokoch spomínal najmä na Attovo správanie. Pôsobil podráždene, odmerane a dával najavo, že na letisku nechce strácať čas. Reuters v roku 2026 zachytil Tuoheyho spomienku, že z muža mal zlý pocit, no vysvetlil si ho jednoducho: bolo pol šiestej ráno a málokto je v tom čase dobre naladený.
Útok na Dvojičky – New York, 11. september
Zdroj:
Reuters
Podozrenie, ktoré nemalo meno
Neskoršie rozhovory ukázali, že Tuohey v tej chvíli zápasil aj s vlastným úsudkom. Všímal si Attov výraz i správanie, no zároveň sa nechcel riadiť stereotypmi založenými na pôvode či vzhľade. Pre Portland Press Herald neskôr opisoval, že svoje prvotné podozrenie sám v mysli zahnal.
Nebolo pritom pravdou, že by Atta bezpečnostným mechanizmom úplne unikol. Počas odbavenia ho systém CAPPS – Computer Assisted Passenger Prescreening System – označil na osobitný režim. Ten však v roku 2001 neznamenal dôkladnejšiu osobnú kontrolu. Podľa záverečnej správy vyšetrovacej Komisie pre 11. september mal prakticky jediný dôsledok: jeho odbavená batožina nesmela odletieť bez potvrdenia, že na palubu nastúpil aj jej majiteľ.
Tuohey urobil ešte jednu vec. Podľa jeho neskorších výpovedí Attovi a al-Omarimu nevydal v Portlande palubné vstupenky na nadväzujúci let American Airlines 11, hoci ich mohol pripraviť. Chcel, aby sa v Bostone odbavili znova. Atta protestoval a odvolával sa na to, že mu sľúbili odbavenie na jeden krok. Tuohey ho napokon upozornil, že ak sa bude zdržiavať, zmešká už prvý let. Nezmeškal ho.
Z Portlandu do dejín
Lietadlo odletelo o šiestej a do Bostonu dorazilo približne o 6.45. Atta s al-Omarim sa presunuli k letu American Airlines 11, opäť prešli bezpečnostnou kontrolou a pridali sa k ďalším trom členom únoscov.
Komisia neskôr konštatovala, že nečakaná cesta cez Portland zostáva dodnes nevysvetlená. Atta bol už predtým v Bostone a mohol nastúpiť priamo tam. Namiesto toho deň pred útokom vyzdvihol al-Omariho, odviezli sa do Maine, prenocovali pri Portlande a skoro ráno sa vracali lietadlom do Bostonu.
Tento manéver pritom takmer narušil celý plán. Vyšetrovatelia Komisie uviedli, že dvojica len tesne stihla spoj v Bostone. Ich odbavená batožina už také šťastie nemala a na Flight 11 sa nedostala. Po útokoch ju vyšetrovatelia zaistili. Našli v nej okrem iného doklady, materiál súvisiaci s leteckým simulátorom Boeingu 757 a ďalšie predmety, ktoré pomohli rekonštruovať prípravu útočníkov.
American Airlines Flight 11 opustil bránu krátko po 7.40. O 8.46 narazil do Severnej veže World Trade Center v New Yorku. Bol prvým zo štyroch unesených lietadiel, ktoré v ten deň al-Káida použila pri koordinovaných útokoch.
Zahynulo 2 977 obetí z viac než 90 krajín.
„Čo som prehliadol?“
Pre Tuoheyho sa však 11. september neskončil odchodom z práce. FBI ho po útokoch vypočúvala a ukázala mu fotografie podozrivých. Attu a al-Omariho spoznal. Až vtedy sa ranné stretnutie pri obyčajnej letiskovej prepážke definitívne zmenilo na moment, ku ktorému sa bude vracať celý život.
Nasledovali roky pocitov viny. V rozhovoroch opisoval, ako ho prenasledovala otázka, čo prehliadol a či mohol urobiť niečo inak. Vyhľadal aj odbornú pomoc. Ešte desaťročia po útokoch preňho zostávalo ťažké sledovať televízne zábery padajúcich veží.
Dnes, vo veku 80 rokov, o tom hovorí zmierlivejšie, hoci pochybnosť úplne nezmizla. „Nepočúvol som svoj vnútorný hlas,“ povedal Reuters. Zároveň však dodáva zásadnú vec: nevie, či by jeho zásah skutočne útok zastavil. Mohol niečo zmeniť – ale možno tiež nie. Práve toto „čo ak“ zostalo otvorené.
Titulná strana denníka Pravda z 12. septembra 2001.Témy:
WTC
teroristický útok
al-Káida
11. september 2001
11. september
mReportér
Zdielajte článok
Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili
Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.
Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.
