Máme na svedomí genocídu a veľa o tom nehovoríme, tvrdí Anna Geislerová

Oba dva filmy, ktoré tento rok Anna Geislerová nakrútila, sú pre ňu výnimočné. V hranom filme Prameň režiséra Ivana Ostrochovského hrá elegantnú lekárku, ktorá v kúpeľnom mestečku privádza na svet deti svojich pacientok a ukončuje nechcené tehotenstvá.  

A okrem toho robí rómskym ženám sterilizácie bez toho, aby ony rozumeli ich dôsledkom. Všetko sa zmení, keď spozná mladú Agátu. V dokumentárnom filme Dvě deci tuše o svojom otcovi, japanológovi Petrovi Geislerovi, je Anna Geislerová producentkou. A oba filmy sa prebojovali na Medzinárodný filmový festival Karlove Vary.

V poslednom čase vás filmovanie čoraz častejšie privádza na Slovensko, či už ide o najnovšiu snímku Prameň, alebo predošlé Otec, Smršť, Slúžka. Teší vás to?

Určite by som to nerobila, keby ma to netešilo. Kolegyňa spomínala, že som pomerne úspešná česká herečka a ja si vravím, či už nie som aj pomerne úspešná slovenská herečka (smeje sa). Myslím to, samozrejme, s humorom.

Ešte vás Slovensko a slovenskí tvorcovia majú čím prekvapiť?

Tak sa na to nedívam, človek dostane do ruky scenár, a ten s ním buď rezonuje, alebo nie. Nie je to tak, že by som schválila všetko, čo mi ponúknu. Veľa vecí odmietnem a na pár vecí si nechám čas a chcem sa na nich podieľať – a to sa tu na Slovensku stáva.

Povedali by ste, že Slovensko už poznáte, alebo sú ešte kúty, ktoré môžete objavovať?

Určite, veď nepoznám poriadne ani Česko, a to ani niektoré notoricky známe miesta. Napríklad som, myslím, nikdy nebola v Českom Švajčiarsku. Ale je fakt, že na Slovensku mám veľa miest zmapovaných, lebo som tu točila. Film Želary sme nakrúcali rok, vracali sme sa na rovnaké miesta a teraz s Ivanom Ostrochovským a predtým s Bebjakovým filmom Smršť sme zmapovali zasa všetky tie kúpeľné mestečká, takže Slovensko trochu poznám. Stále je však veľa miest, kde som nikdy nebola.

Pochvaľovali ste si prácu s režisérom Ivanom Ostrochovským. Čím je pre vás výnimočný? Čo na ňom oceňujete?

Je totálny samorast, človek s veľkou vnútornou slobodou a fascinujúcim vnútorným svetom a fantáziou, ktorá sa uberá záhadnými a veľmi zaujímavými smermi. Vždy hovorím, že za veľkými hradbami sa skrýva krehké jadro. Je veľmi citlivý, empatický a vnímavý človek, ktorý pôsobí trochu ako hundroš a cynik, ale jeho osobnosť je veľmi krásna.

On sa zasa o vás vyjadril, že máte komplikovanú osobnosť. Beriete to ako kompliment?

(Smeje sa.) To ma prekvapil. Ale viem to. Asi je to ťažké. Prameň sme nakrúcali päť rokov a za ten čas sa ľudia spoznajú. Mne teda trvá dlho, kým sa s niekým zžijem, ale keď sa to už stane, je to asi navždy. Chápem, že pre ľudí môže byť cesta ku mne komplikovaná.

Koľko Ostrochovského filmov ste videli okrem Služobníkov, ktorí vás nadchli?

Asi len Služobníkov. Nevidela som jeho oceňovanú Cenzorku a dokonca ani Svetloplachosť, čo je hanba.

Jeho najnovší film má jednoduchý, jednoslovný názov Prameň, ale v angličtine sa volá Only Beautiful Things to Look at (Dívať sa len na pekné veci). Ktorý vám pripadá výstižnejší? Myslíte si, že v zahraničí by nechápali, ak by sa použilo anglické slovo pre prameň?

To je otázka. Ak poviete slovensky alebo česky prameň, je to metaforický názov – môžete si pod tým predstaviť čokoľvek, prameň života, prameň mladosti, energie alebo skrátka nejaké prúdenie. Ale ak to poviete v angličtine, aj keby ste to chceli preložiť v tomto význame, museli by ste tam niečo dodať. Dať iba Spring alebo Stream by celkom nenapĺňalo to, čo je obsiahnuté v našom jazyku. Veľmi sa mi ten anglický názov páči, lebo pre mňa vypovedá o spôsobe, ako je ten film natočený. Je to akási odtrhnutá realita, v kráse je zabalená hrôza. V tom filme chcem vidieť svet selektívne, ako sa mi páči, odmietam sa dívať na škaredé veci. Ale keď to zasa preložíte naspäť, už to nefunguje.

Zaujímavé je, že v poslednom čase majú všetky vaše filmy jednoslovné krátke názvy. Všimli ste si to? Prameň, Karavan, Otec, Smršť, Slúžka, Prezidentka, Havel, Amnestie, Milada, Anthropoid, aj seriály Bora, Volha, Božena…

No už to pomaly znie ako názov jedného veľkého filmu. Karavan otec prameň leto – už je to asociačná hra.

V podkladoch k filmu sa spomína, že s nedobrovoľnými sterilizáciami sa stretávali nielen ľudia v Československu, ale dialo sa to aj v Číne, USA, Kanade, v Grónsku. Točili sa na túto tému aj iné filmy, či už hrané, alebo dokumentárne?

To sa pýtate človeka, ktorý to netuší. Ale téma je väčšina proti menšine, vždy sa objaví snaha eliminovať to, čo nám nevyhovuje – a to je desivé. Som si istá, že vznikli takéto dokumenty, kde si chce menšina vyrovnať účty.

Má väčšiu šancu ľuďmi otriasť hraný film či dokument na takúto tému?

Asi je to individuálne. Keď je človek zahltený novinovými titulkami o tragických udalostiach, stane sa z toho akási norma, ktorú síce vníma, povie si, že je to strašné, ale nič sa nezmení. Je to len desivá štatistika. Niekedy treba, aby človek prežil emóciu – a na to je lepšia kniha alebo film, kde sa zžijete s niektorou postavou a skrz ňu prežijete tú tragédiu. To by mohol byť aj Prameň. A iný možno potrebuje fakty a vníma analyticky, k čomu ho dovedie dokument. Je to rôzne.

Vy ste o téme nedobrovoľných sterilizácií Rómok v Československu vedeli už pred nakrúcaním?

Vedela som, že sa to dialo, a zdalo sa mi to desivé. My sa považujeme za národ, ktorý prechádzal stále útlakom a ústrkmi, potom sa spamätal a vydobyl si svoje miesto na mape sveta. Ale nestaviame sa veľmi dobre k temným miestam histórie, ako bol odsun sudetských Nemcov. O tom sa tiež veľa nehovorí, že máme na svedomí genocídu. To je strašné. A podobne mi pripadali strašné tie sterilizácie Rómok, ale tiež to bola v mojom živote dlho len informácia.

Jedna vec je téma sterilizácií, druhá vaša postava lekárky Ingrid, ktorá ich vo fiktívnom kúpeľnom mestečku vykonáva. Zaujala vás jej nejednoznačnosť? Vraj Ivan Ostrochovský nechcel ukázať zlého človeka, ktorý pácha zlo, ale dobrého človeka, čo je prinútený páchať zlé veci.

Myslím, že Ingrid nie je prinútená. Hrôza je v tom, že sa stanete súčasťou systému, lebo vám to umožňuje nepremýšľať individuálne a neklásť si morálne otázky, nevzniká žiadna dilema mám – nemám. Robím to, veď čo, nie je problém. Lekárka Ingrid až cez postavu sanitárky Agáty pochopí jednotlivca schovaného v mase – veď ja to robím tomuto dievčaťu. Urobili sme jej to a ona možno nikdy nebude mať deti – a pritom má len 19 rokov.

A Agáta vo filme povie vetu: Bielemu dievčaťu by sa to nestalo.

Áno. Tá nejednoznačnosť ma baví najviac. Všeobecne ma vždy zaujímajú motivácie postáv v knihách aj v živote. Aj ranený človek sa môže stať netvorom a, naopak, niekto, kto sa nám javí ako fascinujúci jedinec a filantrop, má kdesi v minulosti prehrešok, ktorý sa snaží odčiniť. Takže sa mi páčilo, že nevieme, aká vlastne Ingrid je. Zo začiatku by sme ju mohli brať ako zápornú postavu, ale nakoniec jej dôjde, čoho je súčasťou. Možno neskoro, ale kto sme, aby sme hádzali kameňom? Hovorí sa, zachráň jeden život a zachrániš celý svet. To ma veľmi baví.

Zažili ste niekedy situáciu, keď ste si povedali, že možno nekonáte správne? Nemyslím, samozrejme, sterilizácie…

Zatiaľ som nikoho nesterilizovala (žartuje).

Proste neľutovali ste, ako ste sa niekedy zachovali a potom si uvedomili, že vás do toho dotlačila situácia?

Premýšľam. Napríklad som veľmi rýchlo zistila, že nemôžem natáčať len preto, že práve potrebujem peniaze. Síce je to normálna obživa, ale vždy z toho vznikne pasca – človek to vnútorne cíti, je nevrlý a v nesúlade so svetom, lebo robí niečo, čo nechce. Veľa vecí robím bez toho, že by som o nich vopred premýšľala. Napríklad sme celá rodina skočili padákom a až keď sme boli na zemi, hovorila som si: Preboha, čo sme to zasa urobili?

Ivan Ostrochovský ocenil vašu hereckú inteligenciu a že ste nezatienili neherečku Simonu Boledovičovú, ktorá hrá sanitárku Agátu, a nechali ste ju vyniknúť. Bolo to vedomé či podvedomé?

Keď ste dve na plátne, musíte byť partnermi, byť tam jedna pre druhú. Poznám aj príklady, keď sa jeden z hercov trhá o kameru. Ale pre mňa je prirodzené dať priestor aj druhému. Nie je to tak, či chce Aňa byť vedľa Simony, sme tam ako postavy.

Keď to však režisér vyzdvihol, asi to nie je bežné.

Ale nie je to otázka inteligencie. Podľa mňa to tak má byť. Prvý je príbeh a až druhé, ako sa na plátno dostane. Aj keby sme sa neznášali, tak pred kamerou to musí fungovať. Je zázrak, ak ste s človekom v symbióze a funguje to aj bez vysvetľovania. Niekedy je to náročnejšie, ale maximum musíte dať príbehu a filmu, nie okolnostiam. Keď sme robili Želary s maďarským hercom Györgyom Cserhalmim, bavili sme sa na nakrúcaní asi len raz, lebo on nevedel iný jazyk než maďarský, a baviť sa cez tlmočníka bolo príšerné. Nebavili sme sa spolu, ale vôbec to neprekážalo, pretože sme to proste zahrali.

Radila sa s vami Simona o niečom? Pýtala sa vás, ako má niečo zahrať?

Tá jej čistota, nezaťaženosť ambíciami a zároveň pokora bola veľmi príjemná a určujúca. Veľmi mi to uľahčovala, bola presne ten typ človeka, s kým súcitíte a nechcete, aby sa mu stalo niečo zlé. V priebehu natáčania som ju vzala aj na náš herecký workshop a ona nás šokovala, aká je talentovaná. Má správnu intuíciu, vie pracovať s hereckým inštinktom a pracovať s emóciami. Vie, ako prežiť situáciu tak, že to bude dobre vyzerať aj na kamere, nerobí konštrukt, naozaj tie emócie prežíva.

Mohli ste sa niečo naučiť aj vy od nej?

Bolo to pre mňa ľahké, lebo som videla jednak reálnu Simonu, aj ožívajúcu postavu Agáty. Človek potom nemusí nič vytvárať, proste sa to deje.

Rozprávali ste sa s Ivanom Ostrovským aj o vašom dokumente Dvě deci tuše, čo ste spolu so sestrou Ester nakrútili o vašom otcovi, japanológovi a kaligrafovi Petrovi Geislerovi? Videl ho?

Nebavili sme sa o ňom, lebo vtedy sme mali dotočené. Ešte ho nevidel.

Nechceli ste od neho ako dokumentaristu nejaké tipy?

Réžiu mala na starosti Ester, ja som jedna z producentov. S producentskou prácou mám len pár skúseností. Mňa do projektu vtiahlo presvedčenie, že to, čo režisér zamýšľa, je dobré. Uverila som tomu a mojou úlohou je, aby to, čo zamýšľa, vzniklo – nie deformovať to tak, aby to vyhovovalo mne. Takže režijne som do toho Ester nevstupovala. Druhým producentom bol Ondra Trojan, a keď sme chodili na produkcie, nie že by som sa k filmu nevyjadrovala, to, samozrejme, hej. Snažili sme sa vytvoriť čo najlepší film, nie presvedčiť režiséra, aby to urobil tak, ako by som to robila ja.

V rozhovore pre český časopis Reflex ste povedali, že váš otec by bol asi v šoku, že zrazu má o sebe knihu, výstavu aj film. Čo myslíte, ktorý film by si pozrel radšej – Prameň alebo Dvě deci tuše?

Ťažko povedať. Myslím si, že s jeho vrodeným odporom k sebe samému by preňho bolo naozaj veľmi zložité dívať sa na film o sebe. On to mal so sebou dosť ťažké. U nás v rodine, či už ide o otca, alebo mamu, nikto chválu veľmi nedostával. Brali to tak: no dobre, si šikovná, ale už sme to párkrát videli, musíme tam chodiť? Pozrieme sa na to neskôr v televízii. Takže neviem, ale asi by dal prednosť Prameňu, aby sa nemusel dívať sám na seba.

Páčilo sa mi, ako ste ho citovali, že ste jeho najobľúbenejší syn – kým sa mu nenarodil syn Filip.

Áno, mali sme spolu také “kumpánstvo”, boli sme kamaráti z mokrej štvrte. Bolo to veľmi zábavné.

Myslíte si, že výstave GA-I-SU-RA v pražskej galérii DOX (skončila sa 7. júna) rozumeli aj ľudia, ktorí nevedia nič o kaligrafii?

Tak bola koncipovaná, bolo to vystavené dielo kaligrafa. Kaligrafii rozumie asi nula celých nula nula jedna percenta ľudí na svete, ani pre samotných Japoncov to nie je bežná forma, ktorú by chápali, hoci k nej majú, samozrejme, bližšie. Dôležité bolo, aby to na vás pôsobilo ako obraz. Ani ja si to neviem prečítať, neviem, čo tam je, ale sama osebe je kaligrafia krásna ako objekt, niečo, čo na vás pôsobí ako obraz. Výstava bola na troch podlažiach, na prízemí bola dennodenná tvorba, predmety z jeho kancelárie, kaligrafické písacie potreby, pečatidlá, na druhom dielo a na treťom Esterina zvuková a svetelná inštalácia – keď z otcovho diela vzniklo nové dielo. Myslím, že to bolo pochopiteľné pre všetkých, bola to proste forma krásy.

Aj vy ste si niekedy vyskúšali kaligrafiu?

Neviem žiadne japonské znaky, ale milujem znak stredu, ktorý je aj na obale knihy o otcovi.

Bude sa dať vidieť film Dvě deci tuše aj na Slovensku?

Áno, slovenskou koproducentkou je Zuzana Mistríková a spoločnosť PUBRES. Film bude predstavený na Cinematiku a v novembri pôjde do kín.

Takže tento rok máte dva výnimočné filmy – Prameň a Dvě deci tuše. Dá sa povedať, ktorý z nich je pre vás dôležitejší?

Prameň je pre mňa výnimočný aj tým, ako dlho sme ho nakrúcali a tou témou. A tiež bolo krásne mať premiéru v hlavnej súťaži v Karlových Varoch, ale Dvě deci tuše sú pre mňa osobné. Režisérkou je moja mladšia sestra, ja som jej producentka a film mal tiež premiéru vo Varoch. Bolo to dojemné a “poprvé”, ktoré si človek len tak nevymyslí. Doteraz je to pre mňa fascinujúce. Skončili sme na desiatom mieste z desiatich v cene divákov, ale skvelé je, že zo všetkých tých filmov, čo sa premietali vo Varoch, sme sa tam vôbec prebojovali s debutom, osobným dokumentom o človeku, ktorého nikto nepozná. To sa mi zdá obrovský úspech. Takže mám k tomu osobnú väzbu. Ako mám povedať, ktorý film je dôležitejší? Oba filmy majú pre mňa výnimočné miesto.

A keby Ester chcela točiť dokument o vás, súhlasili by ste?

Nie, ak by niekto chcel robiť dokument o mne, nech si počká až po. Až po – lebo ja pri tom byť nemusím.

Témy:
Rómky
Ivan Ostrochovský
Dvě deci tuše
Prameň
Karlove Vary
Anna Geislerová
film

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.