Marie Rottrová: Gottovu ponuku odmietla, Nohavicove texty nie. Čo ju spája s Black Sabbath?

Minulú nedeľu si Marie Rottrová (84) prevzala na festivale Film Square v Trenčianskych Tepliciach cenu Umelcova misia. S obľúbenou speváčkou sme si pripomenuli jej filmové úlohy.  

Minulú nedeľu si Marie Rottrová (84) prevzala na festivale Film Square v Trenčianskych Tepliciach cenu Umelcova misia. S obľúbenou speváčkou sme si pripomenuli jej filmové úlohy. Porozprávala aj o tom, ako dostala ponuku spievať s kapelou Karla Gotta a prečo ju nevzala, ako vznikol jej hit Lásko, voníš deštěm z pôvodnej pesničky kapely Black Sabbath, o spolupráci s Jaromírom Nohavicom či ako na Bratislavskej lýre spievala Piesočný dom Mariána Vargu.

Na filmovom festivale Film Square ste dostali cenu Umelcova misia, pretože ste si zahrali aj vo viacerých filmoch. Napríklad s Marikou Gombitovou v muzikáli Neberte nám princeznú. Ako si na to spomínate?

Je to dávno a bolo to krásne nakrúcanie, moja prvá rola. Rozprávala aj spievala som po slovensky, rolu som prijala preto, že som dostala kazetu s krásnou muzikou Deža Ursinyho a vynikajúce texty Jána Štrassera. Bola radosť nakrúcať pesničky a hrať, takže som sa snažila. Nie som herečka, ale každá ženská vie trochu hrať divadlo.

Ako vám išla slovenčina?

Neviem, to musia posúdiť poslucháči, ale snažila som sa.

Spievali ste potom ešte neskôr s Marikou, stretli ste sa?

Nikdy sme už spolu nespievali, ale stretli sme sa. Krátko potom mala Marika tú nehodu a ja som šla s kapelou na zájazd do Sovietskeho zväzu, tak som ju navštívila v Moskve, kde bola u nejakého špecialistu v nemocnici. To bolo naše posledné stretnutie a prvé po nakrúcaní muzikálu.

A s Mirom Žbirkom, ktorý tiež hral v Neberte nám princeznú?

Veľakrát sme sa stretli na koncertoch a festivaloch, aj na rôznych televíznych nakrúcaniach, keďže býval v Prahe.

Vaša herecká kariéra sa však muzikálom neskončila, hrali ste aj v rozprávke Plaváček, kde účinkovala aj Iveta Bartošová, Pavel Bobek či Jitka Molavcová. V roku 2014 sme vás mohli vidieť v Svěrákovej hudobnej rozprávke Traja bratia. Ako často ste dostávali filmové ponuky?

Ponúkli mi to, zvážila som to a prijala. V prípade Plaváčka sme hrali manželský pár s Pavlom Bobkom, bolo to veľmi príjemné. Pobavili sme sa pri tom, boli tam extravagantné kostýmy, ktoré robila Evženie Rážová, dcéra známeho režiséra rozprávok Ludvíka Rážu. Mali sme na hlave vysoké homole, obrovské rukávy a obrovské nohavice. Môj malý vnuk to vtedy okomentoval, keď sedel pri televízii: Maruška, ty máš nafúknuté rukávy a nohavice vypchaté konzervami!

Bola tam pekná muzika, ale Neberte nám princeznú bolo niečo exkluzívne – to bola moderná rozprávka so skejtbordami, nakrúcali sme v nádhernej vile v Tepliciach a v Prahe. Na rolu sudičky v Troch bratoch nás s Petrou Černockou a Ivou Bittovou pozval zasa Jan Svěrák mladší. Bola to krátka rola, ale ľudia si to pamätajú a pýtajú sa: Vy ste boli tá sudička? A ja na to: jo jo.

V Trenčianskych Tepliciach vám odovzdala cenu Umelcova misia Emília Vášáryová. Aký máte spolu vzťah?

Veľmi sa nepoznáme, len sme sa okolo seba mihli. Ale je mi veľmi sympatická a keď bývali televízne pondelky so slovenskými inscenáciami, veľmi sa mi páčila, úplne žiarila. A nedávno som videla znova Pelíšky, kde síce veľa nehovorí a počas filmu umrie, to je smutné, ale bola tam skvelá. Nesmierne si vážim, že mi cenu odovzdala práve ona.

Apropo, snívali ste niekedy o povolaní herečky?

Keď som bola mladé dievča a ešte som len začínala spievať s amatérskou kapelou, veľmi som obdivovala Janu Brejchovú, ktorá je odo mňa len o trochu staršia. Priznám sa, že trošku som túžila stať sa herečkou, ale nikdy som pre to nič neurobila. Takže som spievala, ale nikdy som nesnívala o úspechu či sláve.

Váš otec bol organista a zbormajster, mama operetná speváčka. Mali ste vôbec šancu venovať sa niečomu inému než spevu?

Moji rodičia vôbec netrvali na tom, aby som bola speváčka. Otecko si skôr predstavoval, že by som bola klaviristka. Dlho som hrala na klavíri, ale nebolo mi to súdené, ani ma to veľmi nebavilo. Je to vrcholová muzika a tá sa musí robiť s veľkým nasadením, je to drina. To sa mi nechcelo, ja som rada varila a bola som skôr free.

Vraj ste chceli byť aj krasokorčuliarkou, je to pravda?

To som si predstavovala, keď som mala 12-13 rokov. Chodila som na kurzy v Ostrave, pretože sme s bratom každú zimu korčuľovali na štadióne, stále sme boli na ľade, dvakrát či trikrát týždenne. Ale to boli detské sny, stále som spievala v škole aj na gymnáziu, kde sme mali školskú kapelu aj divadlo, kde som tiež spievala. Spievanie mi bolo súdené. Ale nikdy som o to neusilovala, prišlo to samo – jednoduchý život, nie? (smeje sa)

Vraj nemáte rada prívlastok Lady Soul, lebo ste si vyskúšali veľa rôznych žánrov, spievali ste aj s cimbalovou muzikou. Predsa však máte album s názvom Lady Soul, ako to?

Áno, presvedčil ma o tom v Supraphone Karel Deniš, ktorý mal na starosť vydávanie albumov. Všetci vraveli, že to ku mne sedí, aj keď tento titul nemám rada. Nie som Lady Soul, aj keď soul som spievala veľmi rada. Vyskúšala som si naozaj veľmi veľa žánrov vrátane rockovej muziky a zabrúsila som aj trošku do šansónu. Mám rada rytmickú hudbu trošku do rocku.

Nedávno ste vystúpili na rockovom festivale Chodrockfest v Domažliciach a tam vás vraj veľmi bralo rockové publikum. Máte na to vysvetlenie?

Neviem, majú ma radi. Bolo tam plno, ľudia boli nadšení, ale rovnaké to bolo aj vlani na festivale Rock for People v Hradci Králové. Spievajú si so mnou moje pesničky, to je zaujímavé. Nielenže volajú na mňa Maruška, ale poznajú moju muziku. Hovorím, že pesničky a speváci sa dedia v rodinách, keď to majú napočúvané odmalička, od rodičov, majú ku mne sympatie.

Veď aj Jiří Lábus to zhrnul svojsky, no výstižne stručne: nikdy ste nespievali “kraviny”.

Tiež som ich pár v Ostrave natočila, lebo v ostravskom rádiu som nakrúcala strašne veľa pesničiek. Samozrejme, niekedy keď ma poprosil redaktor z rádia, či by som naspievala nejakú pesničku, urobila som to. Aj ostravským autorom, s ktorými som sa kamarátila, mi bolo hlúpe povedať nie. Neskôr som sa naučila povedať nie – na Jardovi Wykrentovi, ktorý mi napísal kopu pesničiek. Aj tak tvrdil, že som viac pesničiek odmietla, než som ich vzala.

Vraj sa vám nepozdávala ani pesnička Střapatá, nohatá?

To som teda spievať nechcela. A predstavte si, že asi pred mesiacom som ju zaradila na svoj koncert a kapela, s ktorou spievam, urobila taký krásny aranžmán, že je to výborné a máme z toho veľkú radosť.

Nemôžeme vynechať vašu pesničku Lásko, voníš deštěm. Mnohých možno prekvapí, že originálna pesnička je od Black Sabbath. Vy ste kapelu Ozzyho Osborna počúvali alebo vám to niekto navrhol? Ako ste sa k tej piesni dostali?

Vtedy to bolo inak, Black Sabbath som nepočúvala, dostala som sa k tej skupine až cez Lásko, voníš deštěm. Keď som cestovala z festivalu rozhlasových staníc v Belehrade, na letisku bola predajňa s gramofonovými platňami a za posledné peniaze som kúpila Black Sabbath. Moji chlapci boli vtedy v puberte, kúpila som im to ako darček a na B strane platne bola krásna pesnička She´s Gone. Chlapci ju ani nepočúvali, no ja, hneď ako som ju počula, som vydýchla: áách, to by som chcela spievať. Dala som to na otextovanie Jarkovi Nohavicovi a vznikla krásna pesnička.

Od vás je naozaj ešte lepšia ako od Ozzyho Osborna, ktorý je inak skvelý.

Neviem, či som lepšia, ale snažím sa ju hrať na koncertoch. Hrá k nej sólo na fúkaciu harmoniku Petr Němec, ostravský spevák, mám z toho husiu kožu. Medzihry majú atmosféru ako Vtedy na západe.

Vy máte veľa coververzií zahraničných hitov. Vyberali ste si ich sama alebo vám ich niekto navrhol?

Vždy som si vyberala sama. Spievala som pesničky, ktoré sa mi zapáčili na prvé počutie. Ale človek chcel sprostredkovať poslucháčom zahraničnú muziku, ktorú u nás nebolo počuť. Vtedy sa nectili žiadne autorské práva, drzo sme siahali po veľkých svetových hitoch, na ktoré by sme práva určite nedostali – a spievali ich s českými textami. Mohlo sa to hrať a spievať, ale nie po anglicky.

Dnes to nie je problém?

Stále je to problém, musí sa požiadať buď zahraničné vydavateľstvo alebo držiteľ práv, a priložiť preklad českého textu do angličtiny, či to súznie s melódiou. Na to si dávajú veľký pozor.

Tak to bolo aj s pesničkou Lásko, voníš deštěm?

Áno.

Text je od Jaromíra Nohavicu, ktorého ste vraj najskôr objavili ako textára, nie ako pesničkára, skladateľa hudby.

To je pravda, obaja jeho rodičia pracovali v ostravskom rádiu, takže sme sa vídavali v bistre Waldemar oproti rozhlasu. Tam vysedávali muzikanti a ľudia z rozhlasu. Napísal mi kopu nádherných textov, na jeden album sa mi vošlo 24 jeho pesničiek. Urobili sme spolu veľa vecí.

Aj ste mu niekedy nejaký text odmietli alebo mal všetky texty výborné?

Neodmietla som mu nič.

Dávali ste mu námety alebo si vždy poradil sám?

Jarek Nohavica dosť spolupracoval s ostravskými autormi, s Vlastimilom Kučajom, mojím prvým manželom, a s basgitaristom našej kapely Jiřím Urbánkom, ktorý hral aj v ostravskom rozhlasovom orchestri. Oni písali nádherné melódie a Jarek k nim tvoril texty. Písal českým autorom, ale aj k zahraničným. Napísal napríklad text pesničky Muž číslo 1, čo je pesnička od The Jackson Five, kde spieval malý Michael Jackson. To bol ešte tínedžer a ich rodinná kapela mala túto pesničku v repertoári. Veľmi sa mi páčila, tak som ju dala zasa otextovať Jarkovi. Aj táto pesnička má veľký úspech.

Boli ste fanúšičkou Michaela Jacksona?

Áno, Michael Jackson bol veľká hviezda, úžasný spevák. Zazlievala som mu, ako menil svoj vzhľad, ale ako tanečník a muzikant bol skvelý.

Odmietli ste niekedy text, ktorý potom dostal niekto iný a vy ste ľutovali, keď sa z neho stal hit?

Vlastne áno, šlo o pesničku, ktorú mi napísal Zdeněk Borovec s Jiřím Zmožkom. Zdeněk napísal text o rozvode, boli tam termíny ako “doktor práv” a mne sa to nepáčilo, nechcelo sa mi spievať rozvodové texty. Neurazil sa. Spýtala som sa, či si na Zmožkovu pesničku môžem nechať napísať iný text. Neprekážalo mu to a Vláďa Poštulka mi napísal text Měli jsme se potkat dřív.

Ach, to je nádherná pesnička.

Lenže potom mi volal Zmožek, že sa s Borovcom dohodli, že pesničku dajú Hanke Zagorovej. Ona ju vzala a dá ju na svoj album. A mne zostal text Měli jsme se potkat dřív. Začala mi napadať melódia, tak som si sadla ku klavíru a napísala som muziku na Poštulkov text. Takže vznikla celkom nová pesnička.

Mnohí speváci a kapely sa sťažujú, že ľudia chcú počúvať staré hity a nestoja o nové pesničky. Sú vaši fanúšikovia ochotní počúvať aj novinky?

Vypočujú si aj nové, ale nesmie ich byť veľa, tak jedna dve. Mne však stačí siahnuť do starého repertoáru a keďže niektorí ich nepoznajú, myslia si, že je to nová pesnička.

Ja som si tak pripomenula pesničku Zatracenej čáp, ktorú spievate s Pavlom Landovským.

Tak to si “notujete” s mojím manželom (smeje sa).

Alebo pesnička s Jiřím Bartoškom Klíč pro štěstí. Ako sa vám spievalo s hercami? Aj keď Bartoška tam skôr recituje. Hneď s vami chceli spolupracovať?

Bolo to tak, tá pesnička bola vybraná pre program Dva z jednoho města. To bola súťaž dvoch tovární z jedného mesta. V Karlových Varoch Hanka Zagorová zastupovala kúpele, ja zasa porcelánku. Ona spievala s Vlastimilom Harapesom, ja s Jirkom Bartoškom. Môj manažér Miloš Zapletal chcel, aby som tam mala niekoho s krásnym hlasom, lebo v originále to recituje Alain Delon. Vybral Jirku Bartošku a ten hneď povedal: áno, áno. Myslím, že Klíč pro štěstí sa podaril.

Keďže sme na Slovensku, ako si spomínate na Bratislavskú lýru, kde ste niekoľkokrát vystupovali?

Raz v roku 1973 som dokonca spievala pesničku Mariána Vargu Piesočný dom. To som prišla s veľkou angínou, vôbec som nemohla spievať. On bol strašne dobrý, ujal sa ma, odviezol ma k svojmu doktorovi v Bratislave, ten mi dal nejaké infúzie do žily a obstrek hlasiviek, že som tú pesničku mohla zaspievať na súťaži. Neuspela, ale bola dobrá, mám ju veľmi rada. Spievala som aj pesničku Ten vůz už jel od Zmožka a Borovca. Veľa sme od tej pesničky očakávali, autorom aj mne sa veľmi páčila, ale dostala len cenu divákov, žiadnu lýru. Cenu divákov si nesmierne vážim, lebo pesničky sa nepíšu pre festivalové poroty, ale pre divákov.

Viete, čo je na vás úžasné? Keď som si vás rešeršovala, nenašla som jedinú negatívnu reakciu – všetky ohlasy zneli: Maruška je úžasná dáma, milujeme ju. Ste asi jediná umelkyňa, ktorá nedostáva nepríjemné odkazy.

To neviem, na sociálnych sieťach sa nepohybujem. Ale ľudia, ktorí to robia namiesto mňa, vravia, že niektorí speváci to majú pol na pol, ale ja to mám v pomere 98:2. To je dobré skóre.

Veľmi ma pobavilo, keď vaša kamarátka Zuzana Maléřová v rozhlase rozprávala o vašom veľkom zmysle pre humor a láske ku psom. Raz ste vraj museli ísť na pooperačné vybratie stehov. Keď vás to zabolelo, plesli ste doktora po ruke a povedali ste: Fuj je to!

Áno, ako na psa, je to pravda. Doktora to trošku šokovalo, ale vzal to ako žartík. Ospravedlnila som sa mu, že to hovorím psovi.

Prekvapujete ľudí často?

Občas aj oni mňa. Včera som zažila krásny koncert vo viniciach na Morave, kde majú postavený krásny amfiteáter, na schodoch sedia ľudia, dole sú stoličky a pódium sa postaví podľa potreby. Keď hrali bicie a basa, vibrovali mi nohy až po pás, bola som celá roztrasená, kým som si zvykla na tie vibrácie. Ľudia boli uvoľnení, v jednej ruke držali pohárik, v druhej fľašu, medzitým tlieskali.

Je slovenské a české publikum rovnaké alebo reaguje inak, má rado odlišné pesničky?

Nie je rovnaké, slovenské publikum je živšie a chodí sa na koncerty baviť. Vidieť to od prvej pesničky, niekedy tlieskajú už do predohry, vedia, čo bude nasledovať. Slováci sú spontánni. Česi sú umiernenejší, aj keď vonku je to lepšie ako v kulturákoch či divadlách, tam je to akademickejšie. Ale ja sa ich snažím uvoľniť a darí sa mi to.

Vraj vám kedysi ponúkali robiť vokalistku Karla Gotta, ale vy ste to odmietli. Nebola to pre vás ako sólistku aj trochu urážka?

Nebolo vyslovené slovo vokalistka. Karel Gott a Láďa Štaidl sa kamarátili s mojím kapelníkom a vtedajším partnerom Richardom Kovalčíkom, cestovali sme do Prahy, on hral so Štaidlom tenis, s Karlom sme natočili jednu skvelú americkú pesničku Mít pouhej tejden. Chlapci potom veľmi chceli, aby som spievala s Gottom, ale ja som mala svoju kapelu v Ostrave. Myslím, že by som spievala s Gottom aj sóla, vystupovala by som ako hosť, ale asi by som prešla aj do roly vokalistky. Vtedy mi ani nenapadlo, že by som spievala vokály, ja som si s ním predstavovala duety. V Ostrave som mala skvelé zázemie, rozhlas a kapelu, s ktorou som natáčala akúkoľvek pesničku, čo som si len vymyslela. Veľmi priateľská bola aj ostravská televízia, takže mi nič nechýbalo. A hlavne som v Ostrave mala rodinu a deti.

Moja kolegyňa vo vašom veku mi vravela, že Ostrava sa jej zdá drsné mesto a vy naopak jemná dáma. Je to tak?

Ostrava síce je drsné mesto, ale zvláštne sa tam snúbi kultúra s priemyslom. Vždy tam boli tri divadlá, hrala sa opera, opereta a činohra. V Divadle Petra Bezruče hrali istý čas aj herci z Činoherného klubu v Prahe. V Ostrave bola filharmónia a symfonické orchestre. Je tam veľa baní a každá mala svoj kultúrny dom. V ostravských satelitoch vznikali kapely, všade sa hralo a spievalo, boli tam aj divadlá malých foriem, Divadlo hudby, rozhlas, televízia. Ostrava je veľmi kultúrne mesto a dodnes sa tam rodia výborní speváci a kapely. Platí to o celom regióne, kam rátam a Třinec.

Áno, z Třinca je Tomáš Klus, z Ostravy zasa známy komik Štěpán Kozub.

A Jirka Krhut, ktorý so mnou hral v minulej kapele tri roky na bicie. Teraz mi napísal veľmi peknú pesničku, ktorá vyjde na platni, čo mi vydá k polokrúhlemu výročiu. Budú to dve elpíčka a štyri cédečká. Pesnička sa volá Ráda.

O čom bude? O láske?

Nie, je skôr o radosti zo života, ale nie je zaláskovaná.

V Bratislave chystáte aj vianočný koncert, však?

Áno, budem mať štyri veľké koncerty – v Bratislave (19. decembra), Olomouci, Brne a Prahe. Budú tam najväčšie hity, lebo ľudia by mi neodpustili, keby som ich nezaspievala. A okrem nich pár vianočných pesničiek. Jednu novú vianočnú pesničku mi napísal aj môj syn, volá sa Pozhasínej, je o intimite dvoch ľudí, čo chcú byť na Štedrý deň sami.

Ako funguje spolupráca so synom?

Dobre, vytvorili sme spolu jednu pesničku, syn pripravil jednu country vec, čo sa mi veľmi páčila. Hneď som k nej napísala text a chcela som pesničku nazvať Nedeľné ráno. Potom som zistila, že Pavel Bobek má pesničku s rovnakým názvom, tak som tú moju premenovala na Pozemskej ráj.

Syn vám dá návrh, o čom by pesnička mala byť či opačne? Alebo skladáte spolu?

Nikdy som nenapísala celú pesničku, vždy buď text alebo muziku. A musí ma niečo inšpirovať – buď noty, krásna muzika, aby sa mi v hlave objavili slová. Ale ešte nikdy sa nestalo, aby autor povedal: hele, to nie je ono. Píšem to tak, aby sa mi dobre spievalo, aby tam boli správne prízvuky, kde je dlhá nota, aby sa spievalo dlho.

Ako sa vám páčia dnešné mladé speváčky? Sú vám sympatické?

Určite, je ich veľa. Dokonca nedávno mi v televízii Óčko pustili päť mladých súčasných spevákov čo robili rap, hiphop a tak. Až som bola prekvapená, ako sa mi to páčilo, ich mená si nepamätám, ale bolo to výborné. Nezatracujem mladých, každá generácia má svoju muziku, umenie a výraz. Všetko ide vpred.

Viete si predstaviť urobiť duet s niekým z mladých spevákov?

Nepremýšľala som o tom. Nejakí ľudia ma oslovili, ale nezdalo sa mi, že to ku mne ladí. Musím si na to dávať pozor.

Vy ste si so svojimi rovesníčkami speváčkami však nekonkurovali, každá z vás bola iná.

Myslím si dokonca, že sme sa mali rady, neboli sme priam priateľky, ale kamarátky áno. Na priateľstvo totiž v tejto brandži nie je čas. Stále niekde hráme, každá spievame inde. Ale bývali časy, keď sme sa schádzali na televíznych estrádach či silvestroch v Prahe. Stýkali sme sa s hercami aj spevákmi, videli sme sa oveľa častejšie než dnes.

Koho by ste označili za svojich dobrých priateľov?

Navštevovali sme sa párkrát s Helenou Vondráčkovou, bola som u nej doma, ona varila večeru a potom prišla na večeru ku mne do Ostravy aj s jej vtedajším partnerom. Čo som varila, už ale neviem.

Témy:
Marie Rottrová
Karel Gott
Black Sabbath
Jaromír Nohavica
Emília Vášáryová
hudba

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.