Mnohí nevidia, ako s nimi blízki aj politici manipulujú. Režisér Marko Škop to odhaľuje vo filme Láska

„Film nie je psychoterapia. To, na čo prídem, sa snažím vložiť do diela prostredníctvom situácií a charakterov,” hovorí v rozhovore.  

Od jeho posledného filmu Nech je svetlo ubehlo dlhých sedem rokov. Teraz sa vracia do kín s autorskou snímkou, ktorú sám považuje za svoju doteraz najodvážnejšiu.

Režisér a scenárista Marko ŠKOP v rozhovore hovorí nielen o temných stránkach rodinných vzťahov a osobnej strate, ale hodnotí aj súčasný stav novinárskeho prostredia.

Pri príležitosti uvedenia jeho nového filmu Láska sme sa rozprávali o toxickej manipulácii medzi matkou a dcérou.

Čo sa ďalej dozviete:

• Prečo sa rozhodol obsadiť herečku Janu Kovalčíkovú do mimoriadne ťažkej dramatickej úlohy;
• ako prítomnosť intímnej koordinátorky mení nakrúcanie sexuálnych scén a bráni zneužívaniu moci na pľaci;
• akú rolu zohrala pri tvorbe filmu jeho vlastná bolestivá skúsenosť s nevyliečiteľnou chorobou ALS v rodine.

Od vášho posledného filmu Nech je svetlo uplynulo sedem rokov. Prečo trvalo tak dlho, kým ste prišli s niečím novým, konkrétne s filmom Láska?

Každý jeden film, či už dokumentárny alebo hraný pre kiná, potrebuje svoj čas a priestor na tvorivý vývoj a realizáciu. Vyžaduje si aj financovanie a tento proces vie byť dlhý a po všetkých stránkach komplikovaný, takže mi v priemere trvá približne päť rokov, kým prídem s novým filmom.

Vždy som však nesmierne vďačný za to, že vôbec dostanem príležitosť nakrúcať filmy. Keď som bol vo veku maturanta a miloval som kinematografiu, ani som nesníval o tom, že raz budem mať šancu tvoriť autorské výpovede. Pri každom jednom z filmov, ktoré som robil, prišlo v niektorej fáze aj odmietnutie, potom prijatie, potom iné odmietnutie a zasa prijatie niekde inde.

Pri tomto projekte sa to trochu natiahlo, ale osobne ho považujem za svoj najodvážnejší film a poteším sa, keď si ho ľudia prídu pozrieť do kina.

25 fotiek v galérii

Marko Škop

Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Čo všetko zahŕňa práca na filme? Hrá v tom úlohu aj samotný námet?

Každý autor je jedinečný a každý filmový projekt je akoby nový prototyp – neexistujú jediné koľajnice, po ktorých by sa dalo univerzálne ísť. Sú autori, ktorí majú tvorivý polčas rozpadu oveľa rýchlejší a nakrúcajú jeden film za druhým. Často však využijú látku, ktorú napísal niekto iný a nepodieľajú sa na scenári.

Robím autorské filmy, v ktorých si sám píšem scenár a dokonca ich s kolegom Jánom Melišom producentsky zastrešujeme. Trvá mi to dlhšie, som taký typ človeka. Nenakrútim toho v živote veľa, ale mám nádej, že to, čo ponúkam, dáva ľuďom zmysel.

Dá sa to teda zhrnúť, že preferujete kvalitu nad kvantitou?

Môže byť fantastický autor, ktorý ponúka vysokú kvalitu a zároveň robí filmy ako na bežiacom páse. Neplatí pravidlo, že ak niekto pracuje veľa a rýchlo, tak to nemá svoju kvalitu.

Naopak, niekto môže pracovať na jednej látke aj tridsať rokov. Napríklad Gustave Flaubert písal Pokušenie svätého Antona celý život, považoval ho za svoje vrcholné dielo a napokon ide o knihu, ktorá takmer upadla do zabudnutia. Žiadne univerzálne pravidlo v tomto neexistuje.

Ide o autorský individualizmus?

Každý z nás je iný, a práve preto je svet zaujímavý. Zároveň sme však všetci ľudia, cítime a rozmýšľame, je tu psychika a sociálny život s určitými zákonitosťami. Vždy je tu aj niečo spoločné a zároveň niečo odlišné.

Ako dlho ste na filme Láska pracovali? Predpokladám, že sa práca nezačala hneď po poslednej klapke filmu Nech je svetlo.

Po filme Nech je svetlo som sa najprv venoval jeho distribúcii, uvádzaniu do kín a festivalovému behu. Ľudia si možno neuvedomujú, že chodiť prezentovať film vyžaduje veľa času a energie. Až potom som začal postupne koncipovať novú tému. Presný časový plán, odkedy dokedy čo prebehlo, si ani sám nepamätám. Subjektívne nevnímam, že by prebehlo priveľa rokov.

Vznikal námet ešte pred pandémiou?

Keď prišla pandémia, mali sme aj rodinné starosti, lebo v Záhrebe sa udiali dve zemetrasenia. Moja manželka je Chorvátka, máme šestnásťročnú dcéru a hlavnú rodinnú bázu máme práve v Záhrebe. Pendlujem medzi Slovenskom a Chorvátskom.

Museli sme sa z nášho bytu na niekoľko mesiacov vysťahovať a kompletne ho rekonštruovať. Je to živelná katastrofa, s ktorou sa nedá nič robiť a všetci budeme musieť byť do budúcnosti pripravení na to, že sa môže stať čokoľvek. Aj to bol dôvod, prečo sa vtedy život zastavil a venoval som sa absolútne iným prioritám.