Andropauza zasahuje telo aj psychiku, no väčšina mužov o nej nič nevie. Namiesto mlčania je však lepšie vyhľadať pomoc.
Problémy s erekciou, pokles libida a pocit straty kontroly nad vlastným telom môžu narušiť sebavedomie aj tých najistejších mužov. Mnohí však zabúdajú, že mužskosť nie je jednorozmerná. Zahŕňa nielen schopnosť konať, ale aj citlivosť, zdôrazňuje Marta Bemová, manažérka projektu „Andropauza bez tabu“.
Prečo je andropauza stále tabuizovanou témou? Prečo je pre mnohých mužov také ťažké priznať, že ich telo a celkový životný pocit sa menia?
O dospievaní a hormonálnych zmenách, ktoré prebiehajú v tele tínedžera, sa rozprávame ľahšie než o tých, ktoré prichádzajú v neskorších rokoch života. Starnutie stále nie je vnímané ako prirodzená etapa, ktorá sa týka každého z nás. A pritom je nevyhnutnou súčasťou života.
Problém je v tom, že starnutie dnes nie je obzvlášť atraktívnou témou. V kultúre, ktorá uprednostňuje mladosť, výkonnosť a produktivitu, je ťažké priznať, že naše telo začína fungovať inak.
Rozsah problému ukazuje správa poľskej nadácie Kulczyk Foundation „Andropauza bez tabu“: dve tretiny poľskej populácie nepoznajú pojem andropauza. Nedostatok základných vedomostí sťažuje vnímanie zmien súvisiacich s vekom ako témy, o ktorej sa dá otvorene hovoriť.
Veľkú úlohu zohrávajú aj spoločenské predstavy o mužnosti. Muž má byť silný, schopný, samostatný a vždy pripravený konať. Má si poradiť, najlepšie bez cudzej pomoci. V takomto modeli môže byť priznanie únavy, poklesu libida či horšej pohody vnímané ako strata kontroly, ba dokonca ohrozenie pocitu vlastnej mužnosti.
Projekt „Andropauza bez tabu“ je pokusom zmeniť tento pohľad. Chceme ukázať, že o zdraví, zmenách súvisiacich s vekom a potrebe podpory sa dá hovoriť otvorene. Nejde o to, aby sme každú ženu či muža zredukovali na hormonálne zmeny, ale aby sme neprehliadali varovné signály organizmu. Podporujúca partnerka alebo blízka osoba môžu zohrať dôležitú úlohu, no zodpovednosť za vlastné zdravie nemožno prenášať na iných. Muž musí mať tiež priestor postarať sa o seba sám.
Odkiaľ pramení hanba mužov, ktorí zažívajú príznaky andropauzy? Je to otázka výchovy a spoločenských očakávaní, alebo presvedčenia, že muž musí byť vždy silný a sebestačný?
Vo veľkej miere to vyplýva z toho, ako od útleho detstva definujeme mužnosť. Mnohí chlapci počúvajú: „Buď chlap“, „Musíš to zvládnuť“, „Neplač“, „Nesťažuj sa“. Tieto odkazy sa časom stávajú súčasťou nášho myslenia o sebe a o tom, ako by sme mali fungovať.
Podľa správy 37 % opýtaných mužov s nikým nehovorí o svojich zdravotných problémoch a 40 % mužov po štyridsiatke sa cíti osamelých v boji so zdravím. Tieto údaje ukazujú, prečo sú otvorený rozhovor a dostupná podpora dôležité aj pre vzťahy a pocit bezpečia.
Ak sa celý život učíme, že musíme byť tvrdí a samostatní, môžeme mať neskôr problém rozpoznať vlastné potreby. Namiesto toho, aby sme si všimli, že sa niečo mení, a vyhľadali pomoc, snažíme sa fungovať po starom. Aj vtedy, keď doterajšie spôsoby už nestačia.
Výsledkom môže byť, že si muž nedovolí povedať: „Je mi ťažko“, „Neviem, čo sa so mnou deje“, „Potrebujem podporu“. Namiesto toho sa objaví vnútorný príkaz, že si musí poradiť sám. Preto je také dôležité ukazovať, že sila nespočíva v ignorovaní ťažkostí, ale aj v schopnosti ich rozpoznať a reagovať na ne.
Prečo muži často odkladajú vyhľadanie pomoci? Čo spôsobuje, že je pre nich jednoduchšie zamlčať pokles libida, chronickú únavu či zhoršenú náladu, než o nich hovoriť so špecialistom?
Ženy sú často od útleho veku zvyknuté na pravidelný kontakt s gynekológom. Zmeny v ich tele, napríklad súvisiace s menštruáciou, sa stávajú súčasťou rozhovorov o zdraví. Ženy tiež častejšie dostávajú odkazy, ktoré ich povzbudzujú k sledovaniu svojho tela a využívaniu prevencie. U mužov si zdravotná výchova a rozhovor o zmenách súvisiacich s vekom stále vyžadujú väčšiu pozornosť.
Samozrejme, situácia sa mení, ale potrebujeme ďalšie vzdelávanie a normalizáciu rozhovorov o zdraví zrelých mužov. Nejde o to, aby sme každý príznak automaticky pripisovali hormónom. Ide o to, aby sme neignorovali signály, ktoré nám telo vysiela. Ak únava, zhoršená nálada, problémy so spánkom alebo zmeny v sexuálnej oblasti pretrvávajú alebo vyvolávajú obavy, je vhodné poradiť sa s lekárom.
Stáva sa, že muži vyhľadajú pomoc až vtedy, keď im príznaky výrazne sťažujú každodenné fungovanie. Niekedy je impulzom problém v sexuálnej oblasti alebo obavy partnerky. Návšteva špecialistu môže byť potom náročná, pretože si vyžaduje priznať, že nie všetko sa dá zvládnuť samostatne. Je to trochu ako vyjednávanie s vlastným egom.
Preto potrebujeme nielen lepší prístup k informáciám, ale aj kultúru, v ktorej návšteva lekára nie je dôvodom na hanbu, ale prirodzenou súčasťou starostlivosti o seba.
Ako andropauza ovplyvňuje pocit mužnosti a vlastnej hodnoty? Môžu fyzické a psychické zmeny spôsobiť, že sa muž začne cítiť menej atraktívny, potrebný alebo sebavedomý?
Ak si muž roky budoval svoju hodnotu najmä na výkonnosti, aktivite, kondícii a presvedčení, že má všetko pod kontrolou, zmeny v týchto oblastiach môžu byť pre neho náročné. Týka sa to fyzických zmien, ako je priberanie či plešatenie, ale aj tých menej viditeľných: zhoršená nálada, chronická únava, podráždenosť či zmeny v sexuálnom živote.
Obzvlášť citlivou oblasťou je sexualita. Pokles libida alebo ťažkosti s erekciou môžu ovplyvniť sebahodnotenie a pocit atraktivity. Muž môže začať tieto skúsenosti vnímať ako dôkaz, že stráca niečo, čo považoval za dôležitú súčasť svojej identity.
Nesmierne dôležité je však nesústreďovať sa na starnutie len cez zmeny vzhľadu či sexuálnej výkonnosti. Rovnako dôležité je duševné zdravie, pocit zmyslu, vzťahy a možnosť hovoriť o emóciách. Treba si všímať zhoršenú náladu, uzatváranie sa do seba či pocit osamelosti, najmä ak pretrvávajú dlhší čas.
Ako hovoriť s mužom, ktorý zjavne trpí, ale nechce priznať, že potrebuje pomoc? Čo môže povedať partnerka, partner, priateľ alebo dospelé dieťa, aby v ňom nevyvolali pocit slabosti?
Ak niekto roky počúval, že si má poradiť sám, priame povedanie: „Choď k lekárovi, niečo s tebou nie je v poriadku“, môže vyvolať odpor. Preto je lepšie začať starostlivosťou, nie hodnotením.
Môžeme povedať: „Vidím, že ti je v poslednom čase ťažko“, „Mám o teba obavy, lebo si viac unavený a podráždený ako zvyčajne“, „Deje sa niečo? Chceš sa o tom porozprávať?“. To sú odkazy, ktoré teoreticky otvárajú priestor na rozhovor, no nie každý muž dokáže otvorene hovoriť o svojich emóciách. Ide o to, aby mal tú možnosť bez obáv z hodnotenia a aby rozhodnutie o rozhovore a prijatí pomoci zostalo na ňom.
Dôležité je nebrať mužovi pocit kontroly. Namiesto toho, aby sme za neho robili všetky rozhodnutia, je lepšie ukázať, že má právo hľadať odpovede, klásť otázky a využívať podporu. Niekedy pomôže spoločné hľadanie informácií, inokedy stačí len prítomnosť a ochota vypočuť.
V rámci našich aktivít sme pripravili kompendium o andropauze. Nie náhodou bude jeho premiéra v rámci Movembera – teda v tom období roka, keď sa viac hovorí o mužskom zdraví.
K už prítomným témam v diskurze chceme pridať ďalšiu. Chceme, aby sa kompendium stalo nástrojom, ktorý uľahčí rozhovor o zmenách súvisiacich s vekom. Pre niektorých ľudí môže byť samostatné prečítanie spoľahlivých informácií prvým, bezpečným krokom k pochopeniu toho, čo sa s nimi deje.
Môže hanba spojená s andropauzou ničiť vzťahy? Ako ovplyvňujú zamlčané problémy, emocionálne uzatváranie sa či ťažkosti v intímnej oblasti partnerský vzťah?
Čoraz častejšie sa hovorí o tom, že menopauza a zmeny súvisiace s vekom u mužov môžu prebiehať v podobnom období života partnerov a tento jav má už niekoľko rokov svoj názov – „couplepause“. Znamená to, že obe strany môžu súčasne zažívať fyzické, emocionálne a spoločenské zmeny. Je to dôležitý východiskový bod pre rozhovor o spoločnom starnutí.
Ak dokážeme prijať, že sa obaja meníme, ľahšie sa navzájom podporujeme. Problém nastáva, keď sa jeden uzatvorí do seba a druhý nerozumie príčinám tejto zmeny. Nedostatok rozhovoru podporuje dohady a neistotu. Partnerka si môže myslieť: „Už sa mu nepáčim“, a muž sa môže báť, že bude hodnotený alebo odmietnutý.
Podobne je to v intímnej oblasti. Pokles libida či sexuálne ťažkosti nemusia znamenať stratu príťažlivosti partnera ani oslabenie citov. Ak však o nich nevieme hovoriť, ľahko vzniknú nedorozumenia, pocit odmietnutia a postupné vzďaľovanie sa.
Blízkosť nie je len o sexuálnej výkonnosti. Budujú ju aj nežnosť, rozhovor, pocit bezpečia a ochota spoločne prechádzať zmenami. Je dobré učiť sa hovoriť o potrebách skôr, než sa zamlčané problémy stanú zdrojom vážnej krízy vo vzťahu.
Ako pomôcť mužom pochopiť, že požiadať o pomoc nie je prejavom slabosti? Čo by sa malo zmeniť v našom myslení o mužnosti, aby mohli otvorene hovoriť o svojich problémoch a hľadať podporu bez pocitu hanby?
Predovšetkým musíme zmeniť spôsob, akým hovoríme o mužnosti. Ak budeme naďalej oceňovať len silu, odolnosť a sebestačnosť a citlivosť považovať za slabosť, ťažko môžeme očakávať, že muži začnú otvorene hovoriť o svojich problémoch.
Potrebujeme vzory, ktoré ukazujú, že možno byť silný a zároveň potrebovať podporu. Že zodpovednosť nespočíva v predstieraní, že sa nič nedeje, ale v konaní, keď si všimneme ťažkosti. Mužnosť nie je jednorozmerná. Je v nej miesto pre silu aj citlivosť, pre samostatnosť aj pre využívanie pomoci iných.
Potrebujeme tiež zmenu jazyka, ktorým opisujeme starnutie mužov. Príliš často sa andropauza spomína v kontexte krízy stredného veku, vtipov o kúpe motorky či výmene partnerky za mladšiu. Takéto stereotypy odvádzajú pozornosť od skutočných skúseností a potrieb mužov.
Nahraďme ich spoľahlivými vedomosťami, empatiou a otvoreným rozhovorom o zdraví. Nie preto, aby sme mužov zbavovali zodpovednosti za seba, ale aby sme im pomohli túto zodpovednosť vedome prijímať.
Požiadať o pomoc totiž neuberá na mužnosti. Môže to byť jeden z najdôležitejších prejavov starostlivosti o seba a blízkych.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier Media. Obsah a údaje v ňom uvedené boli prevzaté bez redakčných zásahov.