Moc je silnejšie afrodiziakum než sex: Psychológ vysvetľuje, prečo volíme toxických lídrov

Svet sa ocitá v područí nezrelých politických lídrov, často s toxickou až patologickou osobnosťou. Namiesto budovania ničia, namiesto konsenzu hľadajú obetné baránky a namiesto spásy prinášajú chaos. Vedú svet šialenci a prečo ich opakovane volíme? Patologickí lídri sú našim zrkadlom, Bez obalu hovorí psychológ Anton Heretik. Správame sa v politike ako sektári a chystajú psychiatri list i pre Igora Matoviča?  

Za charizmatickou maskou rozhodnosti a boja za spravodlivosť sa nezriedka skrývajú komplexy menejcennosti, hlboká vnútorná neistota a túžba po absolútnej kontrole. Ako dokážu toxickí lídri premeniť spoločnosť na svojho rukojemníka a nakoľko je ich patológia zrkadlom nás samých? Čo poháňa týchto falošných spasiteľov a prečo namiesto spásy budujú pomníky vlastnému egu? Prečo sa v politike správame ako sektári a čo tento patologický kruh môže zastaviť?

„Vždy sa musí stať veľká udalosť – revolúcia, kríza či kataklyzma. Je otázne ako spoločnosť prejde z revolučného nastavenia do toho bežného a aké pravidlá sa nastavia. Naša spoločnosť však na tom nie je tak zle, aby sme sa z tohto stavu nedokázali dostať prirodzene. Sklon k agresivite aj k magickému mysleniu patria k ľudskej povahe a musíme si to priznať, aby sme s tým vedeli niečo robiť.“

Bez obalu s popredným klinickým a forenzným psychológom Antonom Heretikom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

V rozhovore sa dozviete:

• prečo sa základy budúcej agresivity formujú už v prvých troch rokoch života dieťaťa;
• prečo znižovanie hranice trestnej zodpovednosti ani bezpečnostné rámy na školách problém detskej agresivity nevyriešia;
• prečo mladiství útočníci pred spáchaním činu často sami vystupujú ako obete a prečo snaha odborníkov naráža na nespoluprácu rodín;
• ako sa patologické vzorce z rodín a výchovy prenášajú do dospelosti;
• či nám vládnu patologické osobnosti a prečo je po nich dopyt od voličov;
• ako neobmedzená moc korumpuje lídrov a prečo sa u politikov objavujú narcistické a infantilné prejavy;
• prečo je politický marketing zameraný na xenofóbiu a magické myslenie pre spoločnosť nebezpečný;
• prečo sa patologickí lídri sústreďujú viac na deštrukciu než na budovanie spoločnosti, ktorú ovládajú;
• či sa napriek poučeniam z dejín zopakujú vzorce zla, ktoré viedli ku katastrofám ako Hitler a spol.;
• čo dokáže ochrániť spoločnosť pred novodobými diktátormi.

Sme svedkami nárastu detskej agresivity. Prípad zo Staškova, kde trinásťročný chlapec zavraždil učiteľku a spolužiačku, prišiel len dvadsať mesiacov po tom, čo o niečo starší mladík zavraždil učiteľku a spolužiačku. Dnes si otvoríte internet a vidíte prípad za prípadom – nielen na Slovensku, ale podobné udalosti sa odohrávajú aj v Poľsku či Česku. Začal by som otázkou, ktorú si kladie mnoho ľudí a najmä rodičov: čo sa deje, že trinásť- až štrnásťročné deti vezmú do ruky nôž alebo sekeru s úmyslom vraždiť?

Odpichol by som sa od staškovského prípadu, hoci nechcem komentovať konkrétneho páchateľa. V prvom rade chcem zdôrazniť, že útoky v školách a útoky na učiteľov nie sú ojedinelým javom súčasnej doby a nejde o žiadnu slovenskú špecialitu. Ako ste spomenuli, vyskytuje sa to aj v iných krajinách, hoci v bulvárnych komentároch často vidíme otázky typu, čo sa to deje so Slovenskom.

Práve v pondelok som mal pre študentov psychológie prednášku z forenznej psychológie. Ako kazuistiku som im priniesol prípad stredoškoláka, ktorý zavraždil svoju učiteľku. Hovoril som im to preto, aby vedeli, že to nie je len fenomén dnešnej doby a z času na čas sa takéto veci stávali aj v minulosti. Zároveň som chcel poukázať na to, aká komplikovaná je motivácia páchateľa. Problémom býva, že sme z médií zahltení rôznymi špekuláciami a interpretáciami.

Máte aj veľmi sledované podcasty typu True Crime, kde sa takéto prípady do detailov rozoberajú.

Rozoberajú sa bez toho, aby autori skutočne poznali motivačné pozadie páchateľa. Pri spomínanom páchateľovi z minulosti zohralo rolu komplikované rodinné prostredie, komplexy menejcennosti aj sociálna izolovanosť a osamelosť. Samotný čin bol zmesou zištných, sexuálnych a agresívnych motívov.

Preto je mimoriadne dôležité, aby takýto prípad podrobne preskúmali a rozobrali znalci – psychológovia a psychiatri. Nesmieme robiť predčasné generalizácie ani z činu vytvárať celospoločenský fenomén, ale musíme pochopiť, prečo sa jednotlivec v tomto veku dopustil takého činu.

Dnes sa nedá hovoriť o jednom typickom páchateľovi a jeho jednej typickej ceste. Máme traumatizovaných ľudí, potom ľudí s rôznymi psychózami a napokon psychopatológiu, teda ľudí nastavených geneticky alebo od narodenia ako patologické osobnosti. Veľa ľudí si však rado povie, že toto sa ich netýka, že to bol len nejaký blázon, iný ako my. Vytesní to. Hľadajú obetného baránka, aby si namýšľali, že ich dieťaťu sa to stať nemôže. Môžeme si naozaj povedať, že našim deťom sa to stať nemôže?

Každý páchateľ je iný, pretože je neopakovateľnou osobnosťou neporovnateľnou s nikým iným. Práve preto je dôležitá podrobná individuálna analýza.

Teraz hovoríme o páchateľoch v tínedžerskom veku, od začiatku puberty po ranú adolescenciu okolo dvadsiatky. To je obdobie, keď sa v živote mladého človeka deje obrovské množstvo zmien. Sú preň prirodzené veľké emočné výkyvy. Ak má navyše niekto osobnostnú dispozíciu, emočné výkyvy, výbuchy a agresia prichádzajú celkom prirodzene.

K tomuto veku patrí aj istá rebélia a vzdor voči autoritám. A voči komu inému by mali mať tínedžeri vzdor, ak nie voči autoritám, ako sú rodičia a učitelia? To je absolútne prirodzené. Samozrejme, nehovoríme o miere, akou sa táto rebélia prejavuje – či tým, že niekto chodí do školy so zicherkou v nose, alebo tým, že sa dopustí antisociálneho činu.

Drieme v každom z nás potenciálny vrah? Keď má rodič syna s emočnými výbuchmi, ktorý v záchvate hnevu rozkope dvere – to poznáme mnohí, ale prekročiť tú hranicu, vziať nôž či sekeru a zaútočiť s nimi na iného človeka, to si väčšina z nás nevie predstaviť. Je možné, aby niečo také spáchalo také dieťa, ako to naše?

Keď sa analyzuje pozadie takýchto činov, väčšinou sa nájdu rôzne problémy v rodinnom prostredí. Spätne sa zistí, že poruchy správania sa nezačínajú v puberte, ale objavujú sa už v rannom školskom veku.

Keď sme v rámci výskumu analyzovali životopisy páchateľov vrážd, zistili sme, že väčšina z nich mala už v mladšom školskom veku medzi šiestym a desiatym rokom množstvo problémov so správaním zachytených v škole – napríklad záškoláctvo, agresivitu či šikanovanie spolužiakov. Varovné príznaky prichádzajú skôr, no v tínedžerskom veku a v adolescencii sa extrémne zosilnia.

Často sa hovorí o radikalizácii súčasnej mládeže, no tá súvisí s ďalšou charakteristikou tohto veku – s tým, čo psychológovia nazývajú morálny absolutizmus. Je to vek, kedy mladí ľudia mimoriadne citlivo prežívajú otázky spravodlivosti a nespravodlivosti.

Pravdaže z hľadiska ich skúseností a vedomostí. Práve preto reagujú vzburou a útokom na autority, najmä na učiteľov alebo rodičov, pretože pre nich stelesňujú nespravodlivosť. A táto nespravodlivosť býva často reálna – či už ide o triednu nespravodlivosť, zanedbávanie výchovy, šikanu alebo mnohé ďalšie.

Z tohto pohľadu, hoci to znie zle, sú títo páchatelia zároveň obeťami. Keby sa nedopustili trestného činu a zastavili by sme ich predtým, pri analýze ich života by vystupovali ako obete. To sme zistili prakticky u každého z mladistvých páchateľov, ktorých som posudzoval.

2 fotky v galérii

Anton Heretik, popredný slovenský psychológ a súdny znalec

Zdroj: archív

Medzi páchateľmi násilných činov končiacich vraždami a tými, ktorí siahnu na vlastný život alebo si sami ublížia, býva veľmi tenká hranica. Radovan Bránik povedal, že máme veľa detí v podobnej situácii ako páchateľ zo Staškova, no ich príbehy končia samovraždou alebo sebapoškodzovaním. Dá sa útok končiaci vraždou chápať aj spôsobom „suicide by cop“ (rozšírená samovražda) – primárnym cieľom je zabiť sa, no keď to nedokážem sám, spácham niečo, pri čom ma zastrelia policajti?

Často vidíme, že títo páchatelia mali predtým samovražedné myšlienky a sebapoškodzovali sa. Súvisí to s mierou agresivity v ich osobnosti, ktorá sa ľahko obráti tak proti sebe, ako aj proti okoliu.

Ak však hľadáme niečo nové, mám pocit, že sa zväčšuje medzigeneračná priepasť medzi tínedžermi a generáciou ich rodičov. Dôvodom sú sociálne siete a svet internetu. Prestali sme rozumieť virtuálnemu svetu, v ktorom sa pohybujú, ich hodnotám, influencerom aj obsahom, ktorým sa zaoberajú.

Neviem, či poznáte britský seriál Adolescencia. Je to neuveriteľne výstižný seriál. Počul som, že v niektorých štátoch ho začali používať ako výukový materiál na etickej výchove, a myslím si, že by sa mal zaviesť aj u nás.