
Prezident nepredniesol správu o stave republiky, ale správu o stave svojho charakteru a politickej odvahy. Oboje dosahuje tradične nízku úroveň.
Peter Pellegrini má v čiastkových hodnoteniach pravdu. Spoločnosť je rozdelená. Parlament sa fláka. Konsolidácia je nedôsledná a ľudia jej neveria. Patríme do EÚ a NATO. A potrebujeme dobro. A nádej. A lásku. A vízie. Potom bude Slovensko zasnúbenou krajinou šťastných ľudí. Chcete sa hádam z týchto prezidentských snov vysmiať?
Problémom je, že sa hlave štátu (opäť a po tisícikrát) nechcelo zísť nižšie – do suterénu, kde sa skrývajú príčiny konfliktov a neutešenej situácie. Zostal vznášajúc sa hore, aby nebodaj neriskoval a nepopálil si svoje štátnické krídla… Konflikty sa na Slovensko nedovalili len tak náhodne alebo s počasím.
Medzi koalíciou a opozíciou je jeden zásadný problém – prví vládnu, druhí sa snažia tých prvých kontrolovať. Tie najväčšie nešťastia štátu idú na vrub vládnej koalície, ktorej aj prezident v jednej fáze svojho politického príbehu udelil požehnanie. Problémom teda nie je to, čo prezident povedal. Najdôležitejšie veci úmyselne nepovedal.