Môže byť najbližší priateľ zároveň fašista? Talian natočil film o tom, ako žiť s človekom, s ktorým nesúhlasíte
obchodnyregister
2026.05.03.
Počas covidu rozdeľovali rodiny vakcíny, dnes ich rozdeľuje politika. Režisér Matthias Lintner natočil intímny film o vlastnom vzťahu, v ktorom sa stretáva ľavicový pohľad so skúsenosťou partnera, ktorý utiekol z Kuby a dnes verí krajnej pravici.
Pandémia covidu rozdelila rodiny, partnerov aj celé komunity. Spory o očkovanie, opatrenia či dôveru v štát často neostali len pri názoroch, ale prerástli do osobných konfliktov, ktoré v mnohých prípadoch viedli až k rozchodom. Podobnú polarizáciu dnes vidíme aj v politike, kde sa rozdiely medzi ľuďmi prehlbujú a kompromis sa stáva čoraz zriedkavejším.
Práve na tomto pozadí vznikol intímny dokumentárny film režiséra Matthiasa Lintnera. Sleduje jeho vlastný vzťah s partnerom Sadielom, Kubáncom, ktorý vyrastal v autoritárskom režime. Kým Lintner sa identifikuje skôr s ľavicovým pohľadom na svet, jeho partner sa prikláňa k pravici. Jeho film Môj priateľ fašista tak nie je len o politike, ale o láske, konflikte a snahe porozumieť si aj napriek zásadným rozdielom.
Osobný príbeh zároveň otvára oveľa širšie témy. Kuba sa opäť dostáva do centra geopolitickej pozornosti a v exile aj na samotnom ostrove rastie frustrácia z dlhoročného režimu. Niektorí Kubánci dnes paradoxne vítajú aj tvrdé zásahy zvonka vrátane tlaku zo strany Spojených štátov, pretože veria, že horšie to už byť nemôže. „Ľudia majú pocit, že už nemajú čo stratiť. Tá beznádej je taká silná, že vítajú aj riešenia, ktoré by si predtým nevedeli predstaviť,“ hovorí Lintner v rozhovore.
Film tak presahuje hranice jedného vzťahu. Ukazuje, ako sa politické konflikty premietajú do každodenného života, aj do tých najintímnejších vzťahov. A zároveň kladie otázku, či je ešte možné zostať spolu v čase, keď sa spoločnosť rozdeľuje.
V článku sa okrem iného dozviete:
- Prečo môžu ľudia s úplne odlišnými názormi zostať vo vzťahu.
- Prečo migranti niekedy podporujú politikov, ktorí vystupujú proti migrácii.
- Ako skúsenosť s režimom na Kube formuje politické postoje v Európe.
- Prečo dnes ľahko nálepkujeme ľudí ako fašistov alebo komunistov.
- Aký je rozdiel medzi hodnotami a presvedčeniami.
Váš film sa začína z veľmi osobného miesta. Kedy ste si uvedomili, že politické rozdiely vo vašom vzťahu môžu byť príbehom aj pre širšiu spoločnosť a sociálnu realitu?
Na začiatku ma fascinovala energia môjho partnera Sadiela a jeho príbeh. To, ako hovoril o svojej skúsenosti s kubánskym systémom a ako sa snažil o tom hovoriť aj v Taliansku, kde dnes žije. To, čo je často vnímané ako ideologická predstava o kubánskom komunizme, nemá podľa neho veľa spoločného s realitou.
Táto energia bola pre mňa veľmi inšpirujúca. Neskôr, s nástupom talianskej premiérky Giorgie Meloniovej, som však začal vnímať hlbšie protirečenia. Keď som si uvedomil, že ju chce voliť, začal som sa pýtať, ako môže niekto, kto zažil diktatúru, podporovať pravicu v krajine, kde žije. To ma priviedlo na cestu, na ktorej som sa snažil tieto rozpory pochopiť.
Na začiatku som vôbec nevedel, kam ma to zavedie. Potom sme išli do Spojených štátov a tam som našiel ďalšie podobné protirečenia. Fascinovalo ma napríklad, ako môžu latinskoamerickí migranti voliť Donalda Trumpa, ktorý hovorí o stavbe múru a o zastavení migrácie. Pýtal som sa, prečo necítia empatiu voči ľuďom, ktorí prichádzajú po nich. Práve tieto otázky ma posúvali ďalej.
Plagát filmu Môj priateľ fašista
Zdroj: Matthias Lintner
Podarilo sa vám pochopiť, prečo mnohí latinskoamerickí voliči podporujú politikov ako Donald Trump alebo Giorgiu Meloniovú, ktorí vystupujú proti migrácii?
Zistil som, že situácia v USA a v Taliansku je trochu odlišná, ale spája ich jeden dôležitý prvok, a to práca so strachom. Ide o strach zo straty pozície, ktorú si človek vybudoval, a obavu, že o ňu môže prísť v prospech niekoho, kto prichádza po ňom.
Rozprával som sa napríklad s Kubáncom, ktorý prišiel do USA nelegálne, no neskôr sa stal občanom, má prácu a platí dane. Napriek tomu mal strach z ďalších migrantov, ktorí by podľa neho mohli systém zneužívať, hoci americký sociálny systém ani nie je veľmi rozvinutý. Politické strany pracujú práve s týmto pocitom, že niekto príde a vezme vám to, čo ste si ťažko vybudovali.
Keď začínate nový život v cudzej krajine, ste veľmi zraniteľní. Každá pozícia, ktorú získate, je výsledkom veľkého úsilia a kompromisov. Nezačínate z privilegovanej pozície, a preto máte tendenciu si ju chrániť.
Bol pre vás film aj osobnou cestou, možno až terapeutickou skúsenosťou vo vašom vzťahu?
Úplne. Bolo pre mňa veľmi dôležité naučiť sa počúvať a snažiť sa porozumieť. Uvedomil som si, že moje presvedčenia nie sú jedinou pravdou.
Roky som veril veciam, ktoré boli pre mňa pohodlné. Často sa stáva, že keď si vytvoríme určitý názor, začneme ignorovať všetko, čo ho narúša. Postupne sa s týmto presvedčením stotožníme a jeho zmena potom pôsobí ako ohrozenie našej identity.
V skutočnosti však nie sme tým, čomu veríme. Môžeme zmeniť svoje názory a stále zostať sami sebou. Niekedy stačí malý posun, aby sme začali vidieť svet aj inak.
Prečítajte si tiež:
Pomohlo vám to lepšie pochopiť aj Sadielove politické postoje a jeho sklony k pravici?
Áno. Uvedomil som si, že pojmy ako pravica a ľavica majú v rôznych častiach sveta odlišný význam. Ak to zjednodušíte na jednu univerzálnu definíciu, prestáva to dávať zmysel.
Začal som chápať jeho frustráciu a hnev voči kubánskej vláde, ktorá ho formovala a obmedzovala jeho slobodu. Keď sa mu podarilo odísť, mohol konečne otvorene hovoriť a vyjadrovať sa. Tento hnev si však priniesol so sebou aj do Talianska.
Mnohí Kubánci si so sebou nesú túto skúsenosť celý život. Aj keď sú už inde, stále ich ovplyvňuje. Zároveň sa stretávajú s tým, že niektorí ľudia v Európe, najmä na ľavici, idealizujú Kubu a hovoria im, aká je realita, hoci ju sami nezažili. To v nich vyvoláva ešte väčší odpor.
Prirodzeným krokom je potom prikloniť sa k tým, ktorí ich skúsenosť berú vážne, a to je často pravica.
Vo filme sa objavuje aj veľmi silný moment, keď niektorí ľudia vítajú zásahy zvonka proti vlastnej krajine. Ako ste tomu rozumeli?
Je to veľmi silné a zároveň bolestivé. Mnohí ľudia sú si vedomí, že Spojené štáty majú svoje vlastné záujmy, no zároveň majú pocit, že ich situácia nemôže byť horšia než je teraz.
Sadiel napríklad hovoril o obdobiach na Kube, keď ľudia doslova hladovali. V takomto kontexte sa objavuje beznádej. Vidíte to aj na sociálnych sieťach, kde ľudia ironicky vyzývajú, aby ich niekto „prišiel zachrániť“. Nie je to doslovné, je to skôr výraz zúfalstva.
Mnohí majú pocit, že sami už nedokážu zmeniť systém, ktorý existuje desaťročia.
Aké boli reakcie na váš film?
Boli veľmi rôznorodé. Dostali sme veľa empatie, najmä od párov, ktoré zažívajú podobné konflikty. Hovorili nám, že im film pomohol cítiť sa menej osamelo.
Zároveň sme dostali aj veľa kritiky a nenávisti, najmä od ľudí, ktorí nechcú spochybňovať svoje presvedčenia. Reakcie často odrážajú samotného diváka, jeho skúsenosti a jeho pohľad na svet.
Čo bolo hlavným dôvodom tejto kritiky?
Mnohým prekážalo, že film nepoužíva klasické argumenty jednej alebo druhej strany. Chýbalo im potvrdenie ich vlastného názoru.
Ja som sa však snažil robiť niečo iné, počúvať dlhodobo, snažiť sa pochopiť človeka za jeho názorom. Neznamená to súhlasiť, ale pochopiť, že za tým postojom je konkrétna skúsenosť.
Prečo si myslíte, že dnes tak ľahko nálepkujeme ľudí?
Každá politická strana potrebuje definovať samu seba voči iným. Dnes sa však z tohto rozlišovania stalo rozdeľovanie.
Spoločnosť sa polarizuje a vzdialenosť medzi názormi sa zväčšuje. Dostávame sa do bodu, kde už nie je priestor na kompromis. To je nebezpečné, pretože demokracia funguje práve na schopnosti viesť dialóg a hľadať spoločné riešenia.
Je podľa vás možné zostať vo vzťahu s niekým, kto má úplne odlišné názory?
Áno, je to možné. Film je toho dôkazom. Stále sme spolu. Láska neznamená súhlas vo všetkom. Znamená porozumenie. Môžete mať rozdielne názory a zároveň rešpektovať druhého.
Samozrejme, existujú hranice. Ak sú základné hodnoty príliš odlišné, môže byť ťažké spolu fungovať. No často ide skôr o rozdiely v presvedčeniach než v samotných hodnotách.
Prečítajte si tiež:
Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí sú vo vzťahu s niekým, kto má úplne odlišné názory?
Je dôležité povedať, že nejde o to, aby bol človek s niekým, kto popiera základné hodnoty alebo napríklad podporuje násilie. Existujú hranice, ktoré sú dôležité.
Ak však zdieľate základné demokratické a ľudské hodnoty, potom je možné hovoriť o rozdieloch v názoroch. Tie môžu byť rôzne, ale stále sa o nich dá diskutovať. Dôležité je vedieť, kde je tá hranica. Koľko ešte dokážeme tolerovať a kde už ide o niečo, čo je pre nás neprijateľné. To je veľmi individuálne.
Bývalý kubánsky prezident Raúl Castro sleduje prvomájové zhromaždenie v Havane na Kube 1. mája 2025.
Zdroj: REUTERS/Norlys Perez
Prečo si ľudia často zamieňajú hodnoty a presvedčenia?
Máme tendenciu stať sa tým, čomu veríme. Chceme mať pravdu a držíme sa svojich presvedčení aj vtedy, keď sa realita mení.
Problém nastáva vtedy, keď začneme meniť svoje hodnoty podľa presvedčení. Keď si povieme, že aby sme dosiahli určitý cieľ, musíme veriť konkrétnej ideológii, a potom ju začneme vnucovať ostatným.
Vtedy sa z presvedčenia stáva dogma. A práve to vedie k extrémom, či už ide o fašizmus alebo iné ideologické systémy.
Hovoríte, že sme viac než naše presvedčenia. Čo to v praxi znamená?
Znamená to, že by sme sa mali snažiť hľadať to, čo nás spája, nie to, čo nás rozdeľuje. Často sa sústredíme na rozdiely, ale dôležitejšie je pýtať sa, kde máme spoločný základ. To je cesta, ako spolu môžeme fungovať.
Aj moja skúsenosť ako queer človeka ma k tomu vedie. Nikdy som nehľadal, ako byť odlišný, skôr som hľadal, čo mám spoločné s ostatnými.
Aj keď je niekto iný, stále môžeme zdieľať rovnaké emócie, napríklad schopnosť milovať. Keď stratíme strach z druhého človeka, prestáva byť hrozbou. Stáva sa niečím známym a pochopiteľným.