Na oltár nepatria pochybnosti. Prípad biskupa Vojtaššáka rozdeľuje cirkev aj spoločnosť (videopodcast)

„Dnes je proces svätorečenia marketing. Nemal by byť falošný, mal by byť úprimný, mali by sme ukazovať naozaj príbehy, ktoré nevzbudzujú pochybnosť alebo kontroverziu, ale ktoré jednoznačným spôsobom sú prínosom a vzbudzujú rešpekt u všetkých.“ Teológ a publicista Miro Kocúr hovorí o prípade blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka.  

Príbeh biskupa Jána Vojtaššáka opäť otvára hlboké rany slovenskej histórie a vyvoláva zásadné teologické i spoločenské otázky. Na jednej strane stojí muž, ktorého kruto prenasledoval a zničil komunistický režim, pre čo ho Spišská diecéza vníma ako mučeníka hodného blahorečenia. Na druhej strane sa však vynára jeho problematické pôsobenie počas vojnového slovenského štátu, jeho podiel na arizáciách, antisemitizme a lojalita k ľudáckemu režimu.

Vatikánske dikastérium pre kauzy svätých v súčasnosti opäť posudzuje spis, ktorý má rozhodnúť o jeho osude.

Teológ a publicista Miro Kocúr v rozhovore s Jaroslavom Barborákom analyzuje, či človek s takto polarizovaným životným príbehom môže byť vzorom pre veriacich a či je vôbec možné oddeliť jeho utrpenie v komunistickom žalári od morálnej zodpovednosti za tragédie druhej svetovej vojny.

Od vyznávača k mučeníkovi: Zmena taktiky v procese blahorečenia?

Poďme k tomu, čo sa vlastne teraz vo Vatikáne deje. Pred týždňom oznámil spišský biskup František Trstenský, že Vatikán pokračuje v prerušenom posudzovaní tohto príbehu. Ako ďaleko sme v prípade biskupa Vojtaššáka od prípadného blahorečenia?

Chronológia tohto procesu je dohľadateľná. Dôležité je povedať, že po tom, čo bolo skúmanie na nejaký čas pozastavené, bola Spišská diecéza vyzvaná, aby doplnila informácie práve o problematickom období rokov 1939 až 1945. Stalo sa tak po námietkach ľudí, ktorí neboli naklonení tomuto blahorečeniu, aby sa objasnili nejasné či kontroverzné body. Po tomto skúmaní v diecéze bola vytlačená takzvaná pozícia o martíriu, teda o mučeníckom charaktere smrti biskupa Jána Vojtaššáka. Vatikánske ústredie, konkrétne Dikastérium pre kauzy svätých, má teraz tieto aspekty posúdiť. Ide o jednu z fáz kanonizačného procesu v rímskokatolíckej cirkvi. Spišská diecéza vyhodnotila, že doplnené fakty o jeho životných osudoch sú dostačujúce na to, aby proces blahorečenia pokračoval.

Čiže sme vo fáze, keď sa prípad bude vo Vatikáne opäť posudzovať, no zatiaľ nebolo vynesené žiadne definitívne stanovisko?

Áno, presne tak to formuloval aj biskup Trstenský. Je to stále otvorený prípad a nie je jasné, aké rozhodnutie z Vatikánu príde. Zároveň vyzval veriacich, aby sa tak ako po minulé roky modlili za kladný výsledok. Z toho je zrejmé, že biskup Trstenský aj Spišská diecéza si úprimne želajú, aby bol Ján Vojtaššák blahorečený.

Na druhej strane, v stanovisku biskupa Trstenského, ktoré vyšlo po týždni mlčania od oznámenia o pokračovaní procesu, sa uvádza, že je otvorený všetkým možnostiam rozhodnutia Vatikánu. Teda aj možnosti, že Rím povie blahorečeniu nie.

Pravdaže, keď sa čaká na verdikt, v hre je aj záporná odpoveď z Ríma. Faktom však zostáva, že ak diecéza návrh predkladá, robí to s presvedčením, že biskup Vojtaššák si blahorečenie zaslúži. V opačnom prípade by s takýmto postojom do Vatikánu ani nešli.

Nemôžeme to čítať tak, že ak Vatikán žiadal o doplnenie informácií, diecéza si iba splnila svoju úlohu?

Je to skrátka bežiaci proces a momentálne je rozhodnutie na odborníkoch vo Vatikáne, ktorí sa ním budú zaoberať.

Vojtaššákov proces je aktuálne postavený na otázke mučeníctva. Pôvodne bol pritom otvorený ešte za biskupa Tondru ako proces vyznávača. Čo sa touto zmenou vlastne mení?

Pri posudzovaní ľudí, ktorí majú byť predstavení ako vzor kresťanského života, sa hodnotí ich vernosť viere, cirkvi, Kristovi a kresťanským cnostiam. „Vyznávač“ je človek, ktorý sa vyznačuje svätosťou každodenného života a slúži ako žiarivý príklad žitej kresťanskej viery. „Martýr“ alebo mučeník je svedok viery, ktorý svoje presvedčenie a vernosť Bohu dosvedčuje ochotou obetovať vlastný život. Mučeníctvo má hlbokú históriu už v židovstve, napríklad v podobe makabejských mučeníkov. Ide o svedectvo krvi – človek vystavený voľbe medzi zapretím Boha a smrťou radšej obetuje svoj život a spojí svoj osud s ponížením.

Objavujú sa interpretácie, že transformácia procesu z hrdinských cností na mučeníctvo je spôsobom, ako obísť problematické obdobia Vojtaššákovho života počas prvej Slovenskej republiky. Ako sa na to pozeráte vy?

To je do istej miery teoretická otázka, keďže samotný spis nepoznám a je prístupný len úzkemu okruhu ľudí. Avšak z toho, čo preniklo na verejnosť a ako sa táto debata rámcuje, sa zdá, že práve mučeníctvo – skutočnosť, že bol odsúdený komunistickým režimom a zomrel vo vyhnanstve mimo svojej diecézy – má prevážiť nad problematickými stránkami jeho života, ktoré nie sú v súlade s kresťanským postojom. Dá sa predpokladať, že toto je hlavný motív zmeny stratégie.

Podpis pod arizáciou a „Na stráž!“ ako morálna červená čiara

Poznajúc fungovanie Vatikánu, môžeme očakávať, že aparát posudzovateľov, historikov a teológov dokáže obísť celkové hodnotenie jedného ľudského života? Žeby prehliadli kvôli mučeníctvu v komunistickom väzení fakt, že predtým bol biskup Vojtaššák aktívny v prvej Slovenskej republike, kde figurujú prípady arizácie či antisemitizmu?

To je práve jadro dnešnej diskusie. Veľmi jasne na to zareagovala Ústredná rada Židovských náboženských obcí, ktorá pripomenula pôsobenie biskupa Vojtaššáka ako podpredsedu Štátnej rady slovenského štátu. Poukazujú na to, do akej miery mala rímskokatolícka cirkev vplyv na formovanie vtedajšieho režimu, prijímanie zákonov a exekutívu. Vatikán disponuje bohatými historickými dokumentmi vrátane korešpondencie vtedajšieho apoštolského nuncia. Spišskí predkladatelia predložili argumenty lokálneho významu, no vo Vatikáne sa budú vážiť všetky dostupné historické fakty. Úloha tamojších historikov a teológov je mimoriadne vážna a hoci nemôžeme predpovedať ich rozhodnutie, v cirkevnej histórii by sme našli prípady, keď boli procesy kvôli podobným pochybnostiam urýchlené, ale aj definitívne zastavené.

V histórii blahorečení však máme napríklad prípad chorvátskeho kardinála Aloizija Stepinaca, ktorý bol takisto zapletený s tamojším fašistickým režimom, a Vatikán ho napriek tomu blahorečil.

Každý príbeh je jedinečný. Podpis biskupa Vojtaššáka pod žiadosťou o arizáciu Baldovských kúpeľov je mimoriadne vážna vec. Je pravda, že v oboch prípadoch hovoríme o období druhej svetovej vojny a o miere spolupráce či nespolupráce s režimami, ktoré boli satelitmi Tretej ríše. Sú tam podobnosti aj odlišnosti, no nepochybne aj isté poučenie. Práve kvôli výhradám židovskej náboženskej obce i časti širšej slovenskej verejnosti bol proces blahorečenia biskupa Vojtaššáka v minulosti pozastavený. Svätec by mal vzbudzovať prirodzené sympatie aj u ľudí mimo cirkevného spoločenstva. Všetky problematické aspekty preto musia byť v tejto fáze procesu dôkladne preskúmané a argumentačne vyhodnotené.

Ak sa na to pozrieme cez optiku obhajcov procesu, ako sa vyrovnať s argumentom, že Baldovské kúpele boli zadĺžené a diecéza ich chcela získať výhradne na cirkevné a sociálne účely?

Podľa mňa ide o dodatočnú racionalizáciu a bagatelizáciu celého problému. Keď sme sa tým pred rokmi zaoberali, videl som na vlastné oči strojom písanú žiadosť o arizáciu Baldovských kúpeľov. Biskup Vojtaššák v nej veľmi zdvorilo žiada o kladné posúdenie a list uzatvára ľudáckym pozdravom „Na stráž!“. Nemožno predpokladať, že ľudia, ktorí vtedy arizovali a zmocňovali sa židovského majetku, nevedeli, čo sa deje. S odstupom desiatok rokov jasne vidíme, kam procesy arizácie, dehumanizácie a zbavovania občianskych a majetkových práv židovského obyvateľstva viedli – k tragédii holokaustu a vyvraždeniu desiatok tisíc slovenských občanov. Netreba nikoho dodatočne démonizovať, no musíme konštatovať, že arizácia bola priamou súčasťou tohto ničivého procesu. To sa nedá zabudnúť ani zľahčiť. Môžeme diskutovať o historickom kontexte, ktorý niekoho zbavuje osobnej trestnoprávnej zodpovednosti – a nikto netvrdí, že biskup Vojtaššák patrí do pekla, to je vec jeho a večného Sudcu. Otázkou však zostáva, či má byť takýto človek dávaný za vzor kresťanského života a vyzdvihnutý na oltár.

Dve tváre biskupa: Budovateľ diecézy verzus spolutvorca genocídy?

Je teda pre vás jeho priame zapojenie do arizácií jednoznačnou červenou čiarou pre celý proces blahorečenia?

Sám som zvedavý, s akým zdôvodnením prídu obhajcovia procesu. Životný príbeh biskupa Vojtaššáka je nesmierne zložitý. Pamätám si, že moja stará mama mala jeho fotografiu v modlitebnej knižke a dlho som ho aj ja osobne vnímal výhradne ako mučeníka komunistického režimu. Spišská diecéza navyše po jeho smrti nemala dlhé desaťročia vlastného biskupa – jeho nástupca František Tondra bol vysvätený až v septembri 1989, na čom som sa sám zúčastnil. Až neskôr, s rozvojom historického výskumu, začali na povrch prenikať problematické fakty. Áno, komunistický súdny proces po februári 1948 bol zmanipulovaný a plný ideologického balastu, no celá vec je omnoho spletitejšia. Nemôžeme jednoducho tvrdiť, že bol odsúdený čisto preto, že bol kňazom a biskupom.

Sú tu zdokumentované udalosti z obdobia druhej svetovej vojny, za ktoré niesol priamu osobnú zodpovednosť. Napríklad príbeh Žida zo Spišského Podhradia menom Lehrerinc, ktorého biskup Vojtaššák osobne udal štátnym orgánom, pretože sa čudoval, ako je možné, že kým ostatní už boli deportovaní, on stále zostáva na mieste. Vyjadroval sa o ňom veľmi expresívne. To sú morálne zlyhania, ktoré jednoducho nemôžeme prehliadnuť. Na jeho príklade vidíme obrovskú polarizáciu – s jedným autoritárskym režimom aktívne spolupracoval, zatiaľ čo druhý ho pripravil o slobodu, dôstojnosť a život. Je to fascinujúci príbeh na hlboké poučenie, no nemyslím si, že patrí na oltár. Úcta k svätým našťastie nie je vecou povinnej cirkevnej disciplíny.

Keď hovoríme o jeho postojoch k židovskému obyvateľstvu, na druhej strane stojí fakt, že bol podpísaný pod biskupskými protestmi proti deportáciám a pomáhal konkrétnym Židom, predovšetkým tým pokrsteným. Stretávame sa tu s akýmsi „druhým“, humánnejším Vojtaššákom?

Biskup Vojtaššák bol jedným z prvých troch slovenských biskupov v novovznikajúcej slovenskej cirkevnej provincii. Jeho zásluhy o rozvoj diecézy sú nepopierateľné. Zaslúžil sa o vybudovanie Učiteľskej akadémie, kňazského seminára, posielal mladých kňazov na štúdiá do zahraničia a vybudoval excelentný profesorský zbor na teologickom inštitúte. Jeho sociálne, charitatívne a osvetové aktivity boli nesmierne prínosné. To všetko je pravda.

Avšak jeho priama spoluzodpovednosť a podcenenie tragédie, ktorá sa odohrávala pred jeho očami, neznesie morálne porovnanie. Slovensko sa aktívne zapojilo do nacistického projektu „konečného riešenia“ prostredníctvom Židovského kódexu, arizácií a deportácií. Ak hovoríme o tom, že pomáhal len pokrsteným Židom, aj to v sebe nesie prvok náboženskej netolerancie. Zjednodušene to vyznieva tak, že pokrstení Židia si pomoc zaslúžili, pretože už boli kresťanmi, zatiaľ čo tí nepokrstení boli ponechaní svojmu osudu.

Narážame tu na základnú otázku ľudskej dôstojnosti – či je Žid človekom bez ohľadu na krst.

Treba dodať, že vtedajší pohľad na Židov v katolíckej cirkvi bol globálne problematický. Až Druhý vatikánsky koncil priniesol zásadný obrat a začal Židov označovať za našich starších bratov vo viere. Dovtedy sa aj v liturgii na Veľký piatok oficiálne modlilo za „zradných Židov“ (pro perfidis Judaeis).

Nie je preto hodnotenie vtedajšieho biskupa z dnešnej perspektívy nespravodlivé? Je to spravodlivý súd dejín?

Z hľadiska morálnej filozofie platí, že to, čo bolo morálnym zlyhaním vtedy, zostáva zlyhaním aj dnes. My dnes síce máme k dispozícii širší historický kontext, no princípy ľudskosti boli platné vždy. Biskup Vojtaššák nebol za svoje pôsobenie cirkvou nikdy potrestaný. Koniec koncov, ani prezident Jozef Tiso nebol exkomunikovaný, hoci vtedajší Kódex kanonického práva z roku 1917 jasne hovoril, že kňazovi za spoluúčasť na genocíde hrozí vylúčenie z kňazského stavu. Vtedy sa argumentovalo tým, že o vyhladzovaní nevedeli.

Miera ich (ne)vedomosti môže zmäkčovať ich osobné svedomie, no politická, morálna a faktická zodpovednosť zostáva nemenná. A výhovorka na vtedajšiu dobu neobstojí, pretože existovali mnohí iní kňazi, biskupi či rehoľníci, ktorí Židom nezištne pomáhali bez ohľadu na to, či boli pokrstení, a vystavovali sa tým obrovskému nebezpečenstvu.

Zložitosť témy podčiarkuje aj to, že medzi tými, ktorí pomáhali, bol aj sám Vojtaššák. Existujú predsa svedectvá židovských rodín, napríklad rodiny Bardošovcov, ktorým osobne pomohol.

To je nepopierateľný fakt. Otázkou však zostáva, koľko ľudí musíte zachrániť, aby to vyvážilo aktívne poškodenie a krivdu spáchanú na iných. Jeho podpis pod arizáciou a ním iniciované udanie konkrétneho občana Lohrinca sú čierne na bielom zdokumentované. Neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by neskôr prejavenú ľútosť nad udaním pretavil do hlbšej reflexie toho, čo sa so Židmi v táboroch v skutočnosti dialo. Naopak, na zasadnutiach Štátnej rady sa vyjadroval v zmysle, že Židia sa v pracovných táboroch nemajú zle a že pre Slovensko robia užitočnú prácu.

Dokonca odporučil vydať brožúrku, ktorá mala slovenskú verejnosť upokojiť, že podmienky v táboroch sú v poriadku.

Presne tak. Z morálneho hľadiska ide o takzvanú hrubú nevedomosť (ignorantia crassa). Ak bol vysoko postaveným štátnym funkcionárom, ktorý spolurozhodoval o osudoch tisícov ľudí, mal sa ísť do tých táborov osobne presvedčiť predtým, než tam začal posielať ďalších spoluobčanov. Sám som navštívil Osvienčim a videl som tie kopy kufrov, topánok a vlasov miliónov obetí. Zľahčovať tieto skutočnosti s odstupom času a tvrdiť, že konal v dobrej viere, je prejavom obrovskej morálnej viny a straty citlivosti.

Strach vo vlastných radoch: Keď sa kňazi boja hovoriť pod svojím menom

Ako potom vnímate fakt, že slovenská cirkevná hierarchia sa po páde komunizmu vydala cestou snahy o jeho blahorečenie a prezentovala ho ako jednoznačný vzor na nasledovanie? Bola to strategická chyba?

Je to obrovská dilema. Je dôležité neupadať do kolektívnej viny voči katolíckej cirkvi, pretože v nej máme aj hrdinské postavy, ako boli biskupi Buzalka či Gojdič, ktorí sa otvorene postavili proti ľudáckemu režimu a antisemitizmu. Vojtaššákov príbeh je však iný. Minulosť nesmieme retušovať podľa toho, čo sa nám práve hodí. To, že bol obeťou jednej totality, nijako nezmazáva fakt, že tisíce židovských spoluobčanov boli obeťami režimu, s ktorým on sám aktívne kolaboroval.

Máme tu pritom príklady prehodnotenia postojov. Známy teológ Ladislav Hanus, ktorý v mladosti písal oslavné texty na Hitlera, po rokoch strávených v komunistickom lágri v Jáchimove otvorene priznal, že to bola obrovská chyba a svoje spojenectvo s ľudáckym režimom úprimne oľutoval. Svätorečený človek má byť morálnym kompasom pre súčasníkov. Ktorú časť Vojtaššákovho života si máme vybrať za vzor? Pápež František v Ríme neustále zdôrazňuje inkluzívny postoj – cirkev musí byť otvorená pre všetkých (všetci, všetci, všetci). Ak chceme budovať modernú, tolerantnú spoločnosť, život biskupa Vojtaššáka nám dnes ako inšpirácia poslúžiť nemôže. Uvidíme, ako sa s touto výzvou vyrovnajú rímske autority. Súd komunistického režimu skrátka nemôže slúžiť ako morálny odpustok pre hriechy minulosti.

Ale v dejinách cirkvi máme precedensy – napríklad apoštola Pavla, ktorý bol pôvodne prenasledovateľom a spolupáchateľom vrážd kresťanov, no po svojom obrátení zomrel ako mučeník a dnes je pilierom cirkvi. Nemôže byť človek vzorom viery napriek vážnym morálnym zlyhaniam v určitej fáze svojho života?

To je legitímny argument. Spomeňme aj svätého Augustína či biblického lotra na kríži. Rozdiel je však v tom, že biskup Vojtaššák nebol ani obyčajným lotrom, ani hriešnikom, ktorý by svoje činy neskôr radikálne prehodnotil a oľutoval. Konal ako vzdelaný člen Štátnej rady, rímskokatolícky biskup s plným prístupom k informáciám. Arizácia nie je záležitosťou jedného neuváženého podpisu. Je to dlhodobý, byrokraticky náročný, dobrovoľný a vedomý proces – podobne ako keď si dnes vybavujete hypotéku alebo staviate dom. Jeho listy adresované vtedajšiemu šéfovi Hospodárskeho úradu Morávkovi svedčia o cielenom a informovanom rozhodnutí získať majetok. Nechcem ho démonizovať, ale rozhodne to nesmieme zľahčovať.

Úcta k svätým nie je povinná disciplína

Čo osobne očakávate od vatikánskej komisie historikov a teológov, ktorí budú kauzu posudzovať?

Musia odviesť svoju odbornú prácu. Dokumenty, ktoré majú k dispozícii, už raz viedli k pozastaveniu celého procesu. Teraz musia nanovo vyhodnotiť tie materiály, ktoré Spišská diecéza doplnila, a rozhodnúť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Na druhej strane vieme, že v Spišskej diecéze sa veriaci modlia za jeho blahorečenie nepretržite od roku 1996 pri každých bohoslužbách. Táto túžba časti kléru je legitímna, no je formovaná jednostrannými informáciami a podceňovaním historických faktov, o ktorých hovoríme.

Mala by cirkev v rámci katechézy férovo vysvetľovať, že hoci ide o dramatický životný osud, Vojtaššák nemôže byť dávaný za univerzálny morálny vzor? Pre moju vlastnú vieru nie je tento spor ohrozením. Rešpektujem to, čo vybudoval, aj to, čo vytrpel. No jeho príbeh skrátka nedosahuje morálnu čistotu osobností typu Maximiliána Kolbeho. Dnes je proces svetorečenia často vnímaný aj ako cirkevný marketing, snaha ukázať kresťanstvo v príťažlivom svetle. Tento marketing by však mal byť pravdivý a úprimný. Mal by stavať na príbehoch, ktoré nevzbudzujú pochybnosti a kontroverzie, ale prirodzený rešpekt u celej spoločnosti. Slovensko dnes potrebuje oveľa jednoznačnejšie vzory kresťanského života.

Novinár Ján Krempaský uverejnil v denníku SME rozsiahly článok o tejto kauze. Spomína v ňom, že viacerí oslovení duchovní, ktorí sa stavajú kriticky k blahorečeniu biskupa Vojtaššáka, odmietli prehovoriť pod svojím menom a vyjadrili sa len anonymne. Čo to hovorí o vnútornej slobode a kultúre v slovenskej katolíckej cirkvi v roku 2026?

Tento text som čítal. Pod svojím menom v ňom otvorene vystupuje napríklad profesor cirkevného práva Ján Duda alebo katolícky disident František Mikloško. Skutočnosť, že radoví kňazi majú strach otvorene prejaviť pochybnosti, svedčí o tom, že toto prostredie nie je celkom zdravé. Sám som po zverejnení svojich kritických komentárov dostal množstvo osobných urážok a anonymov do mailovej schránky.

Náboženský fundamentalizmus a čiernobiele videnie sveta sú reálnou hrozbou. Keď sa človek pokúsi interpretovať vieru otvorenejším spôsobom než je bežná kostolná rétorika, okamžite naráža na agresiu. To, že sa kňazi boja hovoriť pravdu, je veľmi smutná vizitka pre spoločenstvo, ktoré má v popise práce hlásať lásku, slobodu a oslobodenie.

Lekcia z pokory: Žiaden úrad nie je patentom na správne rozhodnutia

Znie to priam paradoxne – báť sa v spoločenstve, ktoré deklaruje slobodu a lásku ako svoje najvyššie hodnoty.

Často sa argumentuje tým, že cirkev nie je demokracia. To je síce pravda, no to neznamená, že v nej nemá fungovať participácia, dialóg a spätná väzba. Sám pápež František pred synodou o rodine rozoslal dotazníky priamo radovým veriacim, aby počul ich skutočný hlas. V teológii existuje pojem sensus fidei – zmysel pre vieru, podľa ktorého sa Boží ľud ako celok vo svojej viere nemôže mýliť.

V rámci jedného z výskumov som sa pýtal veriacich na tému svätorečenia Jozefa Tisa a biskupa Vojtaššáka. Kým pri Tisovi je odmietavý postoj spoločnosti jednoznačný, pri biskupovi Vojtaššákovi sa za jeho blahorečenie vyjadrilo iba 13 % opýtaných. To jasne ukazuje, že medzi veriacimi neexistuje konsenzus. Otázkou zostáva, či má úradná cirkev skutočný záujem načúvať tomuto hlasu a brať ho vážne pri správe vecí verejných. Strach kňazov vyjadriť svoj názor len dokazuje, že priestor pre skutočne bratský a otvorený dialóg v cirkvi momentálne absentuje.

Ak Vatikán napokon rozhodne kladne, uzná Jána Vojtaššáka za mučeníka a vyhlási ho za blahoslaveného, dokážete vy osobne prijať tento verdikt a uctievať ho ako svätca?

Zatiaľ v tom bode nie sme. Na katolíckej cirkvi si nesmierne cením napríklad to, že ani uznané mariánske zjavenia v Lurdoch či Fatime nie sú pre veriaceho predmetom povinnej viery. Sú len pomôckou pre duchovný život. Rovnako ani úcta k jednotlivým svätým nie je pre nikoho povinnou disciplínou. Ak bude Ján Vojtaššák blahorečený, jeho príbeh zostane pre mňa fascinujúcim zdrojom štúdia a poučenia o tom, aký zložitý a plný paradoxov môže byť jeden ľudský život. Či ho budem osobne uctievať, je moja súkromná vec a cirkev nikoho k osobnej úcte nenúti.

Uvedomme si však, že katolícka cirkev má ambíciu vyjadrovať sa k verejnému životu, zákonom a spoločenským štandardom. Preto by vzory, ktoré predkladá veriacim, mali byť akceptovateľné v rámci širšieho spoločenského konsenzu. Osobne som otvorený akémukoľvek rozhodnutiu Ríma. Samotný fakt, že táto verejná diskusia prebieha, je vynikajúcou príležitosťou na hlbokú reflexiu a verím, že tento proces prinesie veľa dobrého bez ohľadu na konečný verdikt.

Čo je teda tým hlavným poučením, ktoré si z príbehu tejto kontroverznej osobnosti slovenských cirkevných dejín môžeme odniesť?

Prvým veľkým poučením je, že žiaden úrad – či už kňazský, alebo biskupský – nerobí človeka neomylným. Aj vysoko postavený duchovný sa môže dopustiť katastrofálnych morálnych a spoločenských chýb, ak mu chýba kritické myslenie, preverovanie informácií a pokora prijať nepríjemnú pravdu o sebe samom.

V tejto súvislosti si nesmierne vážim krok spišského biskupa Františka Trstenského, ktorý v marci 2025 verejne prosil o odpustenie za chyby minulosti v duchu vatikánskeho dokumentu Memoria e riconciliazione(Pamäť a zmierenie). Už pápež Ján Pavol II. otvorene priznal, že chybné teologické interpretácie v minulosti znecitliveli svedomie kresťanov voči antisemitizmu. To bol historický omyl cirkvi, ktorý neskôr napravil až Druhý vatikánsky koncil. Učíme sa za pochodu a priznať si chybu nie je prejavom slabosti, ale zrelosti.

Zároveň to pre nás nesmie byť len akademická debata o minulosti. Rovnakých chýb netolerancie sa totiž môžeme dopúšťať aj dnes voči súčasným menšinám – či už hovoríme o Rómoch, alebo o utečencoch, ktorí sa často stávajú modernými obetnými baránkami. Príbeh biskupa Vojtaššáka nám pripomína, že príslušnosť k cirkvi ani vysoké spoločenské postavenie nie sú automatickým patentom na správne rozhodnutia. Musíme zostať vnímaví, kritickí a predovšetkým pokorní.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete pozrieť alebo vypočuť.)

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.