Na Slovensku je genocída kultúry, je to vzbura priemerných a podpriemerných, hovorí herec Štefan Skrúcaný

Ktokoľvek sa môže vyjadrovať, ale ľudia zo šoubiznisu a kultúry nie. To je taká hlúposť, že gratulujem každému, kto takto rozmýšľa, a odporučil by som mu odborné vyšetrenie.

Ľudia známi z verejného priestoru sú priam povinní sa vyjadrovať, pretože ich názor je viac počuť. Samozrejme, môžu byť s ním konfrontovaní. Nech sa páči, nech si sadne oponent a môj názor spochybní.

Momentálne však vidím, že takmer žiadny koaličný politik do konfrontácie ísť nechce. Cirkuluje tam zopár ľudí, ktorí skôr obhajujú vlastné prešľapy, namiesto toho, aby boli argumentačne zdatní.

Aby som sa vrátil k vašej otázke, prečo sa na hercov pozerá tak, že by mali len zabávať a byť ticho. Poprosil by som oponentov, aby si spomenuli, kto bol ten prezident, ktorý v rozhovoroch s Michailom Gorbačovom zastavil studenú vojnu. Nebol to náhodou Ronald Reagan? A aké mal povolanie? Bol herec.

Štefan Skrúcaný
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Ďalší príklad. Nech si ktokoľvek myslí čokoľvek o vojne na Ukrajine, treba rešpektovať základné fakty, agresor je Rusko, obeťou je Ukrajina. Na začiatku vojny by sa väčšine ľudí zdalo pravdepodobné, že Rusi jednoducho obsadia rozhlas, televíziu, vládne budovy, zatknú politických predstaviteľov, nasadia bábkovú vládu a vec je vybavená. V prvých hodinách to tak aj vyzeralo. Vtedy však jeden pán povedal, že nechce odvoz, ale zbrane. Pre mňa je to hrdinský čin. Ten pán sa volá Volodymyr Zelenskyj. A aké mal predtým povolanie? Herec a zabávač.

Žiadam všetkých hejterov, aby si najskôr preštudovali informácie a až potom sa vyjadrovali. Hlavne nech sú ich argumenty vecné, nie emočné. Emócia je fajn vec, najmä v medziľudských vzťahoch, ale do spoločenskej a politickej argumentácie nepatrí.

Neprišlo z vašej strany trošku neskoro, že ste sa ozvali vy ako umelec a zástupca slávneho dua Noga a Skrúcaný?

Vždy, keď som mal nejaký priestor, moje názory boli konzistentné. Akurát by som povedal, že sme s Mirom trošku stratili chuť sa vyjadrovať. Za dobrotu na žobrotu. Mali sme pocit, že svoj boj sme si odbojovali koncom deväťdesiatych rokov a radi by sme to nechali na mladších kolegov. Kedykoľvek sme pripravení pomôcť svojím názorom, ale nechce sa mi už robiť Jánošíka v prvej línii.

V deväťdesiatych rokoch, keď mali takzvané babky demokratky v obľube pána Mečiara, myslel som si, že táto generácia odíde a už bude dobre. Nám však takéto babky demokratky dorastajú stále nové a nové. Som šokovaný, že mnohí z mojich vrstovníkov sú na proruskej vlne.

Mám konkrétneho kamaráta, ktorý píše protieurópske a proruské statusy od syna, u ktorého je na dovolenke v Amerike. To sú situácie, ktoré vám hlava neberie.

Veľmi negatívnu úlohu v tom zohráva spomienkový optimizmus. Boli sme mladí, žúrovali sme, ľúbili sme sa. Táto nostalgia ľuďom zatemňuje mozog. Majú pocit, že socializmus bol lepší, lebo vtedy im bolo lepšie, pretože boli mladí.

Nezažívate taký spomienkový optimizmus v poslednej dobe aj vy pri natáčaní dobového seriálu Sľub, kde hráte predsedu miestneho národného výboru?

Áno, hral som tam predsedu MNV, teraz už KNV (krajského národného výboru, poz.red.). Myslím si, hoci je to možno na inú tému, že seriál Sľub plní aj edukatívnu funkciu. Bol som presvedčený, že to bude zaujímavé hlavne pre ľudí, ktorí tie časy zažili.

Hrám tam zvláštnu postavičku. Je negatívna, ale tak milo negatívna. Je to kombinácia alkoholika, sukničkára a komunistu. Takých ľudí bolo veľmi veľa. Boli to tí, ktorí rýchlo prezliekali kabáty a vedeli sa prispôsobiť. Vybrali si ľahšiu cestu, z ktorej dokázali profitovať. Využívali výdobytky svojej funkcie, ale v zásade boli aj ľudskí.

Nechcem obhajovať komunistických funkcionárov, väčšina bola veľmi problémová, ale našli sa medzi nimi aj ľudskejší jednotlivci. Spomeniem napríklad bývalého predsedu vlády Petra Colotku. V ťažkých časoch sme ako študenti hrali predstavenia Fujarová šou a neskôr Rýchlokurz geniality, ktoré boli v Bratislave mimoriadne vypredávané. Nejaký horlivý súdruh na nás podal podnet, aby to v Dome ROH zakázali, vraj tam vedieme protištátne reči. Pána Colotku sme na predstavenie pozvali. Prišiel, veľmi dobre sa bavil, poslal nám kvetinový kôš a už nikdy nikto do predstavenia nezasahoval.

Boli tam aj ľudia, ktorí vedeli, že situácia nie je úplne v poriadku, ale necítili dosť sily niečo s tým spraviť.

Štefan Skrúcaný
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

V seriáli Sľub máte hereckú manželku Evu Pavlíkovú. V lete u nás bola na rozhovore a bola extrémne frustrovaná z toho, ako to na Slovensku funguje. Je veľmi aktívna na sociálnych sieťach a spomínala, že preventívne blokuje vulgárnych ľudí, na ktorých natrafí pri iných príspevkoch.

Rovnako ako ja aj ona si myslí, že ľudia, ktorí sú verejne známi, by sa mali k politike vyjadrovať a je to ich povinnosť.

Mne naopak veľmi vadia mnohí kolegovia, ktorých nebudem menovať, no oni sa spoznajú. Účinkujú v najsledovanejších zábavných programoch, a k politike sa vôbec nevyjadrujú. Možno práve preto v tých reláciách sú a majú lukratívne posty. Som presvedčený, že pokiaľ sme vlastenci a záleží nám na tejto krajine, mali by sme náš potenciál verejne známych ľudí využiť na to, aby sme iným otvárali oči. My ich neklameme ani nenavádzame, len ich prosíme, aby otvorili oči a premýšľali.

Máte sociálne siete?

Čo sa týka sociálnych sietí, nie som na nich aktívny. Viac-menej som len občas niečo zdieľal z reklamno-obchodných dôvodov. Netvrdím však, že to tak ostane navždy. Možno s mladšími kolegami niečo pripravíme, ale to ešte nechcem predbiehať. Povieme si o tom v ďalšom rozhovore o pár rokov.

Takže vás oprášia. Z našej debaty cítim, že vás s Mirom Nogom nakopol koncert v Novej Cvernovke, takzvaný posledný koncert. Je to tak?

Koncert v Novej Cvernovke nám ukázal, že možno má zmysel vrátiť sa k spolupráci. Nenazval by som to však návratom. Nechceme vypredávať amfiteátre. Nemáme biznisové ambície, máme len ambíciu dobrého pocitu, spraviť radosť sebe aj divákom. Primárnym motívom je pohoda, dobrá nálada, spolupatričnosť, človečina a ľudskosť.

Dôchodcov by ste si na podujatia mohli navoziť aj autobusmi.

Na to nemáme od štátu finančné prostriedky. Tie autobusy totiž platíme my všetci, takže takúto ambíciu určite nemáme. S Mirkom Nogom sme už tiež dôchodcovia a viem, že na Slovensku žije veľmi veľa príčetných, inteligentných a chápavých seniorov. V médiách však majú väčšinou priestor tí, ktorí sú možno trošku pomýlení. Nemyslia to zle, len im súvislosti nikto nevysvetlil. Možno sú sklamaní a frustrovaní zo svojich životov.

V poslednom období sme svedkami obrovských turbulencií v rezorte kultúry, či už ide o rôzne fondy na podporu umenia, verejnoprávnu inštitúciu a podobne. Ako vnímate fakt, že desaťtisíc ľudí na uliciach, ktorí spustili obrovské kultúrne štrajky, s vedením rezortu vôbec nepohli?

To, čo sa teraz deje, je veľmi smutné. Podľa mňa je to na Slovensku genocída kultúry. Budem možno trochu tvrdý, ale je to vzbura priemerných a podpriemerných. Sú to ľudia, ktorým sa dlhodobo nedarilo, nebol o nich záujem, a teraz si povedali, že nám to ukážu.

Keď som bol kedysi politicky aktívny a blížil sa volebný večer, prišiel za mnou šéf strany a povedal mi, že ak to vyjde, budem ministrom kultúry. Vtedy som sa zdvihol, odišiel z večierka a už som sa tam nikdy nevrátil. Išlo o sebareflexiu. Chcem robiť to, čo robím. Neviem sedieť v kancelárii a viem, že existuje veľa talentovanejších ľudí.

Ľudia, ktorí vedú kultúru dnes, by tam nemali byť. Zistili, že je to skratka k moci a k biznisu. Mne je ich svojím spôsobom úprimne ľúto. Držia vlajku kultúry a užívajú si to, no história ich zaradí na nesprávnu stranu dejín.

Eva Pavlíková ich v našom letnom rozhovore pomenovala tak, že na čele rezortu kultúry nie je najostrejšia ceruzka v peračníku.

To je pekne a poeticky povedané. S Evkou úplne súhlasím. Pripadá mi to ako kontrarevolúcia v kultúre. Ako sa píše v Biblii, že prví budú poslední, tak tí poslední sú teraz prví.

Martina Šimkovičová často argumentuje tým, že proti časti spoločnosti, ktorá vyšla do ulíc, stojí rovnako veľká časť ľudí, ktorá jej kroky naopak víta. Dá sa takto kultúra rozseknúť na dva tábory?

Vyhraňovať kultúru na pre a proti je trošku nekultúrne. S Maťou Šimkovičovou sa poznáme dlhé roky, tykáme si a nerád by som bol osobný, takže s ňou nejdem polemizovať.

Kultúru však nemožno zapriahnuť a osedlať. Vždy sa vám nejako vymkne. Dá sa to možno v inštitúciách priamo spravovaných štátom, ako zdravotníctvo alebo školstvo, ale kultúra je fenomén neuchopiteľný mocou. Každý takýto boj je vopred prehratý.

Je mi to ľúto. Predstavoval som si, že po roku 1989 sa všetci pochytáme za ruky a pôjdeme úžasným smerom k slobode. Ale na Slovensku je to komplikované, máme tu ťažký genetický kód. Spomeniem len jednu vec: starý otec mojej manželky mal počas vojny krčmičku, z ktorej občas niečo vyniesol partizánom. Udali ho vlastní rodáci a bol popravený. Jeden z tých hlavných udavačov sa neskôr presťahoval na východné Slovensko a do konca života poberal výhody za pomoc v odboji. Takí sú niektorí naši rodáci a to percento je stále veľmi vysoké.

Mnohí ľudia u nás sú radi, keď sa druhému nedarí. Závisť funguje tak, že nerozmýšľajú nad tým, čo by urobili, aby sa aj im darilo ako susedovi. Rozmýšľajú, čo by spravili, aby sa ani jemu nedarilo. A to je naše prekliatie.

Prečítajte si tiež:

Spomenuli ste Martinu Šimkovičovú, ktorú ste celkom priateľsky oslovili „Maťa”. Kedy ste sa s ňou naposledy stretli?

Poznáme sa ešte z čias, keď robila moderátorku v televízii Markíza, čo je už dosť dávno. Odvtedy sme sa asi osobne nestretli. Keď sme boli kamaráti pred tridsiatimi rokmi, stále to beriem tak, že sme kamaráti, hoci máme iné názory. To je tiež problém Slovenska, že my sa akoby potrebujeme absolútne, na život a na smrť, rozhádať.

Neodsudzujem svojich kamarátov za to, že si o veciach myslia niečo iné ako ja, ale priznám sa, že moja trpezlivosť s nimi je už na konci. Som pacifista a nezvyknem sa hádať, no keď niekto prekročí istú hranicu, jednoducho ho „odstrihnem”. Mnohí ju už, žiaľ, prekročili.

Minulý rok povedala známu vetu, načo by chodila medzi hercov kričiacich do Slovenského národného divadla, keď by z toho nič nezískala. Mali by ste jej ešte čo povedať?

Myslím si, že to je dialóg, ktorý je už zbytočný a treba ho nechať tak. História to vyrieši. Rozprávať sa dá iba s človekom, ktorý chce alebo môže počúvať vaše argumenty. Potom je tu strašne veľa ľudí, ktorí by vám aj dali za pravdu, ale nemôžu. Pozrite sa, ako dopadol poslanec Ferenčák. Obávam sa, že sme v partii neslobodných ľudí, ktorí nemôžu povedať svoj názor, a je mi ich úprimne ľúto.

Zjavne platí pravidlo jeden za všetkých a všetci za jedného. Aj výber kandidátov na poslancov sa nerobí podľa toho, kto je slušný, inteligentný a čestný človek, ale podľa toho, kto bude držať hubu a krok.

Štefan Skrúcaný
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Už sme načali posledný koncert v Novej Cvernovke, ktorý sa konal na podporu kultúrnych centier. Čo vás s Mirom Nogom presvedčilo, aby ste prijali pozvanie?

Z času na čas máme také cykly, kedy cítime chuť spolu ešte niečo urobiť. Skôr pre naše potešenie a potešenie fanúšikov. Bola to možnosť spoločne vystúpiť, dali sme dokopy pár pesničiek. Bolo to improvizované a spievali sme naživo do hudobného podkladu, z half-playbacku.

Prišlo obrovské množstvo ľudí, ktorí sa vrátili do detstva a urobilo im to dobrú náladu. Zastavujú ma rodičia a hovoria mi, že ich päťročné deti si spievajú naše pesničky. Už dve generácie dozadu sú zasiahnuté hitmi ako Tequila Jumbo, Ide ťava Saharou či Prachy sú prachy. Sme ako majitelia Ferrari, ktorí chodia na starom bicykli a silné zbrane nechávajú zaparkované v garáži. Povedali sme si, že by sme ich mohli na staré kolená trošku oprášiť a spraviť ľuďom i sebe radosť.

Zarezonovalo mi vaše privítanie na pódiu, keď ste povedali: „Dobrý deň, ja som ujo Števo, toto je ujo Miro.” Čakali ste nepochopenie od publika?

Publikum nás prijalo úplne úžasne. Boli tam aj naši rovesníci, ale väčšinu tvorili diváci zhruba vo veku našich detí, odhadom medzi tridsaťpäť a štyridsaťpäť rokov. To oslovenie bolo myslené skôr recesisticky, pretože nás uvádzala mladá moderátorka z Čiech, ktorá nás veľmi nepoznala. S Mirom sme stále puberťáci a ja si myslím, že mentálny vek je oveľa dôležitejší ako ten fyzický. Pokúsime sa naladiť ľudí do podobnej nálady v našom pripravovanom programe, a to možno na 1. apríla v roku 2027.

Spomínali ste fanúšika, ktorého päťročný syn vás pozná. Vaša tvorba na prvý pohľad vyzerá ako detská, no často sú v nej skryté dvojzmysly a utajené myšlienky. Nehazardujete tak trochu s detskými hlavami?

Záleží na tom, o ktorú pesničku ide. Tie vtipné majú často kratšiu životnosť oproti tým o láske, v ktorých sa ľudia viac nachádzajú. Pre deti sú však ideálne srandovné piesne, ktoré nemajú ambíciu meniť svet, ako napríklad Dievča z Tokia. Tequila Jumbo je už o alkohole, tam je to problematickejšie, no Ide ťava Saharou si deti spievať pokojne môžu.

Naopak, piesne ako Ružový vesmír alebo Bermudský trojuholník sú pre deti vyslovene nevhodné. Vtedy nám však texty písali básnici, ktorí dokázali úžasne ukryť inotaje. Dnes mi v textoch chýbajú prirovnania, hyperboly a dvojzmysly. Hlavným kritériom dnes je už len to, aby sa koniec riadka rýmoval, a niekedy ani to.

Prišli vám po tomto koncerte ponuky na ďalšie vystúpenia či verejné podujatia?

Skôr nám prišlo veľa podnetov a otázok, prečo nekoncertujeme pravidelne. To nás primälo vážnejšie sa nad tým zamyslieť. Zrejme niečo spolu pripravíme, ale ako som povedal, nebude to biznisový plán ani veľký comeback.

Štefan Skrúcaný
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Čoskoro tu máme predvolebné obdobie a vy dlhodobo podporujete mimoparlamentnú stranu Demokrati. Zvažujete, že by ste sa zapojili do ich kampane alebo vystúpili na predvolebnom mítingu?

Moja spolupráca so stranou Demokrati je viac-menej náhoda, pretože sa poznám s niektorými ľuďmi od nich, napríklad s Jaroslavom Naďom. Vystúpil som na ich podujatí bez nároku na honorár, všetko som si platil sám. No bolo to potrebné spraviť, nebol som ako niektorí influenceri financovaný zo štátneho rozpočtu. Podporujem však celé demokratické spektrum. Keby ma zavolali na besedu zo SaS, hnutia Slovensko, Progresívneho Slovenska alebo z KDH, nemal by som s tým problém. Do moderovania mítingov by som už ale asi nešiel. Som z toho unavený a v niektorých prípadoch aj trochu znechutený. Jánošíka už robiť nebudem.

Možno prijmem pozvanie na nejakú debatu, ale účasť v politike či výrazné politické angažovanie sa určite nie sú mojou ambíciou.