Na slovenských poliach sa deje tichá revolúcia. Má však jednu trpkú stránku

Keď pred takmer sedemdesiatimi rokmi vystrelili prvú družicu do vesmíru, nikomu by nezišlo na um, akú revolúciu prinesú do poľnohospodárstva satelity krúžiace nad planétou. Je leto a vari tisícka kombajnov pozberá pšenicu – chlieb náš každodenný – v priebehu pár dní. Od kosáka po superstroje uplynulo desaťtisíc rokov.  

Poľnohospodár Ivan Gombár patrí ku generácii, ktorá zažila zelenú revolúciu otvárajúcu ľudstvu k sýtosti, akú si po skončení druhej svetovej vojny nevedelo predstaviť. Mal šestnásť rokov, keď sa na družstve vo Dvoroch nad Žitavou prihlásil na brigádu, aby si privyrobil. Bol začiatok šesťdesiatych rokov a na polia prichádzali prvé kombajny. Nahrádzali samoviazače a stacionárne mláťaťky, ktoré vytlačili z polí tisíce koscov a žníc.

Medzi rokmi 1948 až 1967 opustilo poľnohospodárstvo 460 tisíc ľudí, ktorí si našli prácu v priemysle, službách, ale počas leta tisíce týchto odídencov si brávalo dovolenky a vracalo sa do družstiev spolu s prázdninujúcimi študentmi na letné brigády. Pomáhali ako pomocníci kombajnistov alebo stohovali slamu, sušili zrno, ženy zberali zeleninu a ovocie. O oddychu pri mori sa tejto generácii, ktorá žila skromne, nesnívalo. Za zárobok z dvojmesačnej brigády (2000 korún) si študent Gombár kúpil bicykel vysnívaný Favorit, iní starší mládenci motorku, mladí otcovia rodín stavali svojpomocne s príbuznými a kamarátmi domy a tam sa hodila každá koruna.

Práve v šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa položili základy súčasnej dediny, ktorá sa postupne vzďaľovala od pôvodnej gazdovsko-maloroľnícko-bírešskej. Slovensko bolo vždy plné protikladov. Až dve tretiny povojnových hospodárstiev tvorili drobné roľnícke gazdovstvá, ale popri nich existovali aj veľkostatky, z dnešného pohľadu neveľké, o priemernej výmere 180 hektárov pôdy. No práve v týchto zárodkoch súčasnej veľkovýroby sa ešte pred druhou svetovou vojnou objavovali prvé traktory, mláťačky, parné oračky. Vznikali ostrovčeky budúceho industriálneho poľnohospodárstva, ktoré sa vybudovalo medzi rokmi 1948 až 1989.

Kto vie, čo je povrieslo?

Staré zvyky a tradície spojené so zberom úrody sa však ani v ére rýchlo napredujúcej mechanizácie neopúšťali. Na krajnianskych kopaniciach v okrese Myjava po celé sedemdesiate roky v miestnom družstve otváralo žatvu tridsať koscov so žnicami. Cestu na pole si krátili pesničkami. Chlapi skosili jačmeň na riadky, žnice narobili snopy, previazali povrieslami (zväzkami slamy), uložili ich do krížov a potom vymlátili – pravdaže nie cepmi, ale na mláťačke. Nič z obilia nevyšlo nazmar. Na tento obradný, v čomsi posvätný ceremoniál, na ktorý v zhone všedných dní inde už nemali čas, dbal vtedajší predseda JRD Krajné Vojtech Tĺčik.

„Po žatve sme urobili dožinky aj s oldomášom, ako sa patrí, spolu s tradičnou mlatbou nám pripomenuli spolupatričnosť celej dediny pri zbere úrody. V sýpke bolo zrno, z ktorého sa piekol chlieb, základ existencie každej rodiny pre celý budúci rok. Dnes kombajny pozberajú obilniny za pár dní a obchody ponúkajú toľkú hojnosť potravín, že si vôbec neuvedomujeme hodnotu chlebíka, ktorý so samozrejmosťou denne jeme. Nebolo to tak vždy, chlieb sa naši rodičia vážili, lebo bol istotou istôt,” zamýšľa sa nad zmenami, ktoré prinieslo striedanie dvoch epoch, 82-ročný Vojto Tĺčik.

Vojtech Tĺčik a Ivan Gombár sú viac než len živými aktérmi a svedkami búrlivých politicko-hospodárskych zmien, na ktoré museli ako družstevní manažéri reagovať. To, čo im dnes nedáva spávať, je ,,neznesiteľná ľahkosť bytia” súčasnej spoločnosti orámcovaná veľkou klimatickou zmenou prepisujúcou povahu štyroch ročných období.

S Ivanom Gombárom a jeho synom Marošom stojíme na okraji repkového poľa. Mohutným porastom sa brodia dva kombajny, každým okruhom z neho odkosia kombajny po 11 metrov. Za volantom jedného z nich sedí 43-ročný Tibor Magda. Na rodinnej farme Gombárovcov pracuje dvadsať rokov a za ten čas vystriedal tri kombajny. Posledný model prekonáva prvý dvojnásobne väčším výmlatom. To, čo robili dva stroje, zvládne teraz jeden. Ladnosťou pohybu, vybavenosťou a mohutným výkonom pripomína kombajn vesmírnu loď. V kabíne ide naplno klíma, vonku je 32 stupňov Celzia, vnútri 21.

Kde sú tie časy, keď jedinou ochranou vodičov prvých kombajnov bola plátenná strieška chrániaca pred slnkom. Stroje sa predierali kúdolmi prachu a kombajnisti vyzerali po šichte ako baníci, ktorí vyfárali z bane. Dobová tlač ich oslavovala ako hrdinov. Vydržať 12 hodín za volantom nebola veru sranda. Všade si mužov obsluhujúcich mašiny, ktoré nahradili tisíce koscov, vážili. Na pole im vozili bohatierske porcie jedla a smäd zaháňali pivom sedmičkou. Pionierske žatvy s kombajnami SK-3 a SK 4 zostali už len v pamäti sedemdesiatnikov a osemdesiatnikov. Ivan Gombár a Vojtech Tĺčik, aktéri tých čias, sú jednými z nich.

Poľnohospodár zbiera zrno aj údaje

Z kokpitu moderného kombajnu má kombajnista pole ako na dlani. Pozorne sleduje žací val posúvajúci do „pažeráka”- mláťačky kombajnu nepretržitý prúd zrelej repky. Občas z poľa vyskočia jelene, v pšenici a jačmeni zvyknú čupieť srnky, daniele, diviaky aj bažanty a zajace. Polia sú plné zveri. Len čo ich Tibor Magda zočí, stlačí klaksón a z dvoch frajerských trúbok, aké vídať na kamiónoch, zaznie hrozivá fanfára, ktorá prebudí aj najväčšieho spáča. Zvieratá berú nohy na plecia a o zlom krk upaľujú kade ľahšie. Trúbky neboli súčasťou výbavy kombajnov, kombajnisti si ich sami domontovali, aby neskrivili ani chĺpok na hlave žiadnemu tvorovi, čo obýva chotár. Poľnohospodári majú radi prírodu.

Nad čím premýšľa Tibor Magda, ktorý za deň zožne repku zo 45 hektárov? Chotár okolo Baračky je zvlnený, posiaty množstvom zelených remízok, obloha obťažkaná mrakmi, ktoré s nákladom vlahy letia kamsi na sever. Maliar by sa tejto scenérii potešil, ale poľnohospodár je prozaik a premýšľa nad inými vecami.

Tejto jari vypadlo z nebies minimum vody. Na metri štvorcovom jej chýbalo do žatvy vyše 100 litrov. Od 15. februára poriadne nenapršalo, z oblakov spadli tu a tam skúpe 2-3 milimetre zrážok, nemerateľné množstvo. Taký dážď nepomôže, keby systematicky podrývané pôdy nedržali zásoby drahocennej zimnej vlahy z prekvapujúcej roky sa nevyskytujúcej snehovej pokrývky, bol by takýto dážď,, bozkom mŕtvemu.”

Ivan Gombár vie trefne popísať, aký zápas o život zvádzali oziminy. Bol to naozaj ťažký rok – pre rastliny aj poľnohospodárov. V čase, keď repka kvitla, prišiel mráz, spálil na rastlinách horné poschodia kvetov s rodiacimi sa strúčikmi, ktoré zostali bez cenných čiernych olejnatých semien. Repka mala nasadené na 5 tonovú úrodu, ale sypala len necelé tri tony priemerne po hektári.

Priemerná úroda dáva obraz o celkovej situácii. Tá sa však skladá z detailov. Na poli boli pásy, cez ktoré mráz nepretiekol a tam sa hektárová úroda šplhala cez 4 tony. Za hodinu jazdy namlátil kombajn 14 ton repkových semien a minul na to 66 litrov nafty. Z repky sa vyrába nielen rastlinný olej na ľudskú výživu, ale aj energetický koncentrát mero, ktorý sa pridáva do nafty. Kombajn si teda časť energie potrebnej na svoju prácu vyrobí sám.

Poľnohospodárstvo nesýti len ľudí, ale pomáha aj energetike, ktorá ešte stále stojí na fosilných palivách.

Dva monitory, čo má Tibor Magda pred sebou, dávajú rýchly prehľad o momentálnom dianí na poli. Do počítača, ktorý má Maroš Gombár v kancelárii, sype elektronický mozog kombajnu množstvo rôznych údajov, z ktorých vzniká presný obraz o úrode z každého honu. Bez satelitu by toto prepojenie nefungovalo. Moderný poľnohospodár je ako generál, do štábu ktorého cez počítač pritekajú tisícky informácií o dianí na jeho ,,bojovom” poli.

Kam sa podela armáda koscov

Otec Maroša Gombára prehodí, že rok s rokom si nie je bratom, ale variabilita a prudkosť zmien v posledných desiatich rokoch dosahuje extrémmne hodnoty. Ich rozsah zaznamenávajú klimatológovia a upozorňujú, že kráčame v ústrety zrejme ešte väčšej premenlivosti, než si pripúšťame. Poľnohospodári prichádzajúcim zmenám a ich dôsledkom čelia prví. Usilujúc sa dopestovať dobrú úrodu, zápasia nielen o svoju, ale aj o našu existenciu. Bez pšenice, jačmeňa, kukurice a ryže, štyroch kľúčových zrnovín a olejnín – repky, slnečnice a na bielkoviny bohatej sóje si moderná civilizácia nevie predstaviť svoje fungovanie.

Obrovské objemy prác spojené s pestovaním obilnín, na ktorých stojí výživa ľudstva aj hospodárskych zvierat, zabezpečujú čoraz dokonalejšie stroje. Zhruba do polovice 20. storočia sa na väčšine Slovensku žalo ručne, aj keď vzmáhajúci strední gazdovia už kosili obilniny konskými kosačkami. Vojtech Tĺčik si spomína, že piatim koscom trvalo deň, kým skosili hektár poľa. Porovnajme to s najmodernejším kombajnom, ktorý dokáže pozberať pšenicu alebo jačmeň z 55 až 60 hektárov! Stroj nahradí prácu 300 koscov a 300 žníc. Tu kde si je odpoveď na otázku, prečo dnes v slovenskom poľnohospodárstve pracuje len niečo viac ako 40 – tisíc ľudí.

Mimochodom, v zlatej ére socialistického poľnohospodárstva, keď súčasťou družstiev boli aj pridružené výroby, zaoberajúce sa stavebnou, ale aj priemyselnou výrobou, šitím obuvníckych zvrškov, ale aj odevov, pracovalo v odvetví 360-tisíc ľudí. Ak v priebehu posledných ani nie 40 rokov poľnohospodárstvo uvoľnilo pre ostatné odvetvia ekonomiky ďalších vyše 300-tisíc ľudí, nuž bolo to aj preto, že na polia nastúpili stroje novej generácie.

Vôbec to nie sú lacné mašiny, špičkový kombajn, ktorý vedno s obrovským výkonom informuje poľnohospodára o tom, s akou efektívnosťou gazduje na svojich poliach, stojí dnes 600-tisíc eur! Menej vybavený vyjde ,,iba“ na 300-tisíc. Koľko obilia musí moderný roľník dopestovať, aby si mohol kúpiť traktor, rezačku, kombajn, sejačku a množstvo iných strojov?

Maroš Gombár, ktorý v rodinnom podniku prevzal žezlo po otcovi, porovnáva, ako sa zmenila situácia. Keď ako vysokoškolák spolu s bratom Rolandom pomáhal v roku 1991 otcovi zberať úrodu, stála tona pšenice 3500 Kčs a na kúpu stokoňového traktora postačilo 50 ton pšenice. O desať rokov neskôr v roku 2001 vyšla tona pšenice na 138 eur, ale na traktor jej bolo treba 180 ton. No a v roku 2026 pri cene pšenice 170 eur už treba zožať 400 ton pšenice. Osemnásobne viac ako pred tri a pol desaťročiami. Gombár neskrýva rozčarovanie z devalvácie práce poľnohospodára, obilie akoby strácalo hodnotu, zato ceny strojov rastú do nebies.

Rentabilita hospodárenia na pôde klesá.

Zreteľne to vidno na kukurici. „Keď sme ju v prvých rokoch farmárčenia zasiali, mohli sme rátať pri horšom variante počasia s 8 tonovými hektárovými úrodami, ale pri žičlivom priebehu aj s 12 tonovými. V posledných rokoch je kukurica rizikovou plodinou. Tam, kde nám vlani napršalo, sme zobrali aj po 12,5 tony zrna, no tam kde neboli zrážky, klesli hektárové úrody k 4,5 tonám. Tú sú strašné výkyvy, človek nevie, na čo sa vlastne spoľahnúť, ako urobiť do budúcna nejaký rozvojový investičný plán. Je totiž rozdiel či dopestujem z 500 hektárov po 10 ton, alebo len po 5 či 6 ton kukurice po hektári. Do toho príde investičná výzva, a ja neviem, či sa jej zúčastniť, lebo netuším, aký bude príjem farmy z poľnej výroby,” hovorí o peripetiách súčasného hospodára Maroš Gombár.

Zelené smernice a rozum gazdov

Klimatická zmena s rastúcou frekvenciou extrémnych prejavov počasia robí z poľnohospodárstva vysoko rizikové odvetvie.

Ako podnikateľské riziko minimalizovať? Agro-Gombár hospodári na 2100 hektároch pôdy, z čoho podstatnú časť tvorí chotár bývalého skrachovaného družstva v Bardoňove. Trvalo dobrých šesť rokov, kým sa podarilo oživiť úrodnosť pôd. V priebehu posledných troch desaťročí celý chotár niekoľko ráz podryli a polia začali lepšie hospodáriť s každou kvapkou vody. Pôde prospeli medziplodiny, ktoré zaorali na zeleno, čím oživili mikrobiálny život v pôde.

Na Slovensku máme 800-tisíc hektárov pôdy, ktoré sú zhutnené a pýtajú si pravidelne podrývanie. To by zlepšilo ich štruktúru a podľa pôdoznalca Pavla Bielka by sa tak dalo zadržať 100 miliónov metrov kubických zrážkovej vody! Tá najmä pri búrkach, prívalových dažďoch nevsiakne do zeme, ale odtečie z polí, unáša so sebou časť ornice a ešte narobí škody v priľahlých dedinách.

Iba podrývanie však nestačí na stabilizáciu úrod. Kataster od katastra sa mení a ešte aj vnútri chotárov sú veľké rozdiely dané členitosťou terénu, rôznym zložením pôd a tiež tým, že zrážky stratili niekdajší ráz niekoľko dní trvajúcich dažďov, ktoré zasiahli veľké územia krajiny. Aj preto sa volali krajinské. Dnes prší tu a tam, niekto má na dážď šťastie, iného obchádza.

Čo sa s tým dá robiť? Predovšetkým ušiť agrotechniku na mieru toho či onoho chotára a súborom do seba zapadajúcich opatrení využiť každý mililiter vody v pôde. To sa nedá dosiahnuť tak, že sa v rámci Green Dealu striktne nariadi, kedy sa čo má robiť, povedzme, kedy sa môže začať prihnojovanie.

„Základné jarné hnojenie je povolené od 15. februára, čo je pri charaktere premenlivého počasia nezmysel. Hnojivo musí prísť do pôdy v tom čase, keď ho potrebuje rastlina a počasie dovolí. Keď pohnojím suchú pôdu a dva mesiace nenaprší, rastlina výživu neprijme, lebo tá sa nestane súčasťou pôdneho roztoku. Potrebujeme presne chytiť termín pred dažďom. Gazda, ktorý je denne v chotári, sleduje počasie a najlepšie vie, kedy treba kosiť, hnojiť, postrekovať, kosiť. Čo ako sa dôležito tvária ,,zelené“ úradné vestníky hroziace sankciami za nedodržanie termínov, v skutočnosti poľnohospodárom iba zväzujú ruky,” opisuje ,,funkčnosť“ zelených direktív Maroš Gombár.

Všetko je inak

V zápase o dobrú úrodu veľmi pomáhajú mapy úrodnosti jednotlivých honov. Tento produkt digitalizovaných technológií Gombárovcom s presnosťou magnetickej rezonancie ukázal biele miesta v chotári, šlo o 180 hektárov z rôznych dôvodov menej úrodných pozemkov. Na zvýšenie ich produktívnosti použili kombináciu dohnojenia, iné techniky obrábania pôdy alebo radikálne zmenili termín sejby, či použili vhodnejšie odrody.

„Mali sme veľmi slabú parcelu, kde sme nevedeli prekročiť úrodu jačmeňa 4,5 – 5 ton priemerne z hektára. A tak sme vlani v jeseni zasiali jarný jačmeň v polovici septembra a dosiahli sme 6,5 tonovú úrodu sladovníckeho jačmeňa. Na tento rok je to vynikajúca úroda. Zimy sú mierne, často daždivé, ale jari suché a chladné. Počasie sa úplne zmenilo a my musíme nachádzať spôsoby ako sa dostať zo slepej uličky,” hovorí Maroš Gombár.

Vzápätí otvorí ešte jednu zaujímavú otázku, ako sa klimatická zmena premieta do poklesu a rastu úrodností jednotlivých regiónov Slovenska. V tzv. ANC oblastiach, teda v regiónoch s tradične znevýhodnenými prírodnými podmienkami (Liptov, Turiec, časť okresov Bánovce nad Bebravou, Partizánske či iné) v posledných rokoch dosahujú neraz lepšie úrody ako na juhu. Nestávajú sa znevýhodnenými územia z juhu? Kvôli prerozdeleniu dotácii je to citlivá a výbušná téma, celkom určite dôsledok prebiehajúcej klimatickej zmeny, pred dôsledkami ktorej nemožno privierať oči.

Nájsť správny dotačný kľúč v takej malej krajine ako je Slovensko, ale z hľadiska pôdno-klimatických podmienok mimoriadne rozmanitej, nie je jednoduché. Veľa sa hovorí o oživení živočíšnej výroby, ovocinárstva, zeleninárstva a vinohradníctva. Aj tu platí: reči sa hovoria a chlieb sa je.

„Rozdelenie podpôr nesmie byť diskriminačné, všetci platíme dane a každý si zaslúži podporu z investičných výziev. Malí, strední aj veľkí. Treba to spravodlivo rozdeliť, nie lobisticky, keď sa zdroje dostanú len k niektorým a ostatní utrú, ako sa vraví, hubu,” vraví Maroš Gombár. Ako šalamúnsky vyriešiť tento roky sa vlečúci problém? Gombár navrhuje, aby 100 percentnú podporu dostali tí, čo rozvíjajú špeciálnu rastlinnú aj živočíšnu výrobu. Farma, ktorá má len rastlinnú a špeciálnu výrobu, nech má nárok na 75 percentnú podporu a tí, čo žijú len z čistej rastlinnej výroby, nech si vystačia s 50 percentami dotáciami. „Takto by to bolo jednoduchšie a spravodlivejšie. Nerobme veci zbytočne zložitými,” nazdáva sa Maroš Gombár.

Žatva roku 2026 pripomenula, čo všetci tušíme: Prostredie sa mení a poľnohospodárstvo musí hľadať spôsob ako sa novým podmienkam prispôsobiť. A ešte čosi sa nesie povetrím: Nerobme veci zbytočne komplikovanými, keď sa dajú robiť jednoducho.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
žatva
kombajnový zber
pšenica
poľnohospodárstvo

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.