Na Západnom brehu som videla, kam až môže zájsť nenávisť a strach (názor Lucie Yar)

Môžeme si ako európski politici zatvárať oči, keď niekde umierajú tisíce civilistov? Našej generácii to dejiny neodpustia a ešte to pomôže krajnej pravici šíriť antisemitizmus.  

Autorka je poslankyňa Európskeho parlamentu za Progresívne Slovensko.

Izraelsko-palestínsky konflikt vyvoláva v posledných mesiacoch aj na Slovensku mimoriadne vyostrenú diskusiu. Namiesto vecného rozhovoru sa z nej stáva súboj táborov, kde má každý už vopred jasno a nikto nikoho nepočúva. Historické súvislosti sú pre mnohých príliš komplikované a riešenia sú naopak nejasné.

Aj preto som ako členka Delegácie Európskeho parlamentu pre Palestínu chcela hlbšie navnímať realitu v regióne na vlastné oči, nielen cez titulky v médiách alebo horlivé diskusie na sociálnych sieťach. Hoci som región v minulosti študovala, zďaleka to nestačí. Moja motivácia však bola trochu aj vlastenecká.

U nás na Slovensku – podobne ako v iných krajinách vo svete – si totiž „agendu“ okolo izraelsko-palestínskeho konfliktu preberajú extrémisti na oboch stranách politického spektra. A hoci najprv schizofrenicky tápali medzi nenávisťou voči moslimom a židom, dnes je ich rétorika jasná: tak ako v minulosti, plná antisemitizmu.

A to je nebezpečné. Vakuum, ktoré sme si v obave zo znepriatelenia jednej zo strán u nás vytvorili, slúži, bohužiaľ, aj našim „neonáckom“. Nemusíme však podporovať teroristický Hamas, keď požadujeme, aby izraelská vláda na terorizmus nereagovala spôsobom, ktorý porušuje medzinárodné humanitárne právo.

Do Izraela a na Západný breh som mala ako europoslankyňa možnosť vycestovať s poslanectvom z viacerých európskych krajín. Na pozvanie asociácie cirkevných organizácií sme dostali unikátnu príležitosť stretnúť predstaviteľov oboch strán, aktivistov, novinárov, ale aj bežných ľudí, ktorým tento desaťročia trvajúci konflikt zasahuje do každodenného života.

V Izraeli som videla a cítila traumu, ktorá sa za roky teroristických útokov naakumulovala a od októbra 2023 sa ešte väčšmi prehlbuje. Išlo koniec-koncov o najväčší masaker Židov od holokaustu. Tváre obetí sú po celej krajine, na plagátoch, bilbordoch, ale hlavne v spomienkach ľudí. Pretože každý Izraelčan pozná niekoho, kto počas teroristického útoku prišiel o príbuzného alebo priateľa.