Nahý je národ bez písma alebo čo nám dali Cyril a Metod. Viete prečo ich volali Crha a St(r)achota

Nezadržateľne sa blíži 1200. výročie narodenia Konštantína zo Solúnu. Toho, ktorý na sklonku svojho života prijal mníšske meno Cyril a stal sa svätým. Práve Konštantín, nazývaný Filozofom, vytvoril prvé písmo pre Slovanov – hlaholiku – a mal leví podiel na vzniku ich liturgického jazyka – staroslovienčiny.  

Lenže na Slovensku (rovnako je to v Česku) slávime ako štátny sviatok radšej výročie príchodu oboch bratov vierozvestov na Veľkú Moravu v roku 863. Slávime ho ako voľný deň 5. júla už 33 rokov, hoci niektorí bádatelia tento dátum spochybňujú. A tvrdia, že obaja apoštoli sem prišli o rok neskôr a určite nie v júli.

Zaiste, všetky dátumy v tomto veľmi starom príbehu sú len orientačné, skôr približné ako presné. Aj okolo roku narodenia Konštantína (Cyrila) vládnu pochybnosti. Znalci váhajú medzi rokmi 826 a 827. Kompromisné riešenie znie: na pomedzí rokov 826 až 827.

Vedcom však nemožno zazlievať snahu o exaktnosť, je to predsa ich chlebíček. Preto sa už dávnejšie pustili do podrobného skúmania vzniku byzantskej misie i jej cesty na Veľkú Moravu. A opakovane nastoľovali otázku, kedy sem solúnski bratia v skutočnosti prišli. Neexistuje totiž prvotný prameň, ktorý by datoval príchod oboch misionárov presne do roku 863. Dátum vznikol matematickými výpočtami podľa zložitého byzantského kalendára. A navyše výkladmi starších historikov, ktorí vychádzali z opisov rôznych udalosti v životopise Konštantína, od jeho žiakov a v dobovom franskom letopise Fuldské anály.

Video

LETO S PRAVDOU: Od Cyrila a Metoda po 2. svetovú vojnu

Ani vo februári, ani v júli

Ak to máme zhrnúť, tak rok 863 bol výsledkom názorovej zhody cirkvi a staršej slovenskej a českej historiografie. V roku 1863 pápež Pius IX. definitívne stanovil začiatok misie Cyrila a Metóda u našich predkov rokom 863. Zároveň povolil oslavy milénia, 1 000. výročia ich príchodu, na 5. júla. Stojí za zmienku, že dovtedy sa slávil príchod oboch vierozvestov 14. februára – v deň výročia úmrtia Cyrila. Zomrel ako 42-ročný v roku 869, čo je aj vedecky nespochybniteľný fakt. Dôvody presunu boli čisto praktické – v lete bolo jednoduchšie zorganizovať zástupy veriacich na púte či procesie, než v zime.

V prospech roku 864 hovorili zase viaceré argumenty mladšej historiografie i archeológie. Uveďme stručne aspoň niektoré z nich. Misia sa nemohla vydať na cestu tak, aby do cieľa dorazila počas letných horúčav alebo v treskúcich mrazoch.

Navyše, od leta 863 čelila Veľká Morava na svojich hraniciach vojenským konfliktom s Germánmi, presnejšie s Východofranskou ríšou. Schyľovalo sa k vpádu armády kráľa Ľudovíta Nemca do kniežatstva, ktoré Rastislav chcel vymaniť spod franského vplyvu. Vlastne aj preto sa obrátil s prosbou na byzantského cisára Michala III., aby vyslal k našim slovanským predkom ,,učiteľov”.

Ale predstava, že by Konštantínopol vyslal mierovú diplomatickú misiu na územie, ktorému hrozila vojna, je pre viacerých historikov nereálna. Cesty mohli byť zablokované vojakmi, prekĺznuť cez ich kordóny nebolo ľahké. Pripomeňme, že výpravu tvoril okrem dvoch misionárov a niekoľkých ich žiakov, napríklad Klimenta Ochridského, aj pomocný personál s konskými povozmi, s metrákmi kníh a iného nákladu. Preto bolo múdrejšie vyčkať, ako sa vyvinie situácia.

Okrem toho, vyslanie misie si vyžadovalo nemálo času na prípravu. Najmenej pol roka, skôr však celý rok. List od Rastislava dostal Michal pravdepodobne koncom roka 862 alebo začiatkom nového roku. Ak misia vyrazila zo Solúnu na Moravu v jeseni – pešo a na koňoch cez divoký Balkán – trvala jej cesta minimálne tri až štyri mesiace. Do cieľa preto mohla doraziť až začiatkom jari nasledujúceho roku. Neznie pravdepodobnejšie, že na cestu sa solúnski bratia vydali až na jar v roku 864 a prišli k nám v jeseni toho istého roku? Predpokladali to napríklad českí historici František Hýbl a Jozef Cibulka. Hýbl to dokazoval v jednej štúdii už v roku 1908: ,,Keby totiž prišli skôr, tak by ich Ľudovít Nemec po dobytí Devína v auguste 864 buď zajal, alebo vyhnal ako vyslancov nepriateľskej Byzancie, to sa však nestalo.”

Niekto určite namietne, či je až také dôležité určiť presný dátum ich príchodu. Veď koľko ľudí u nás vôbec nepozná obsah a zmysel misie Cyrila a Metoda? Isteže, okrem dvoch troch či otrepaných a máločo hovoriacich fráz…

Foto:
WIKIMEDIA
Pôvodný text Proglasu v hlaholike sa nezachoval. Stránka z rukopisu zapísaného už v cyrilike je z polovice 14. storočia a patrí medzi najstaršie zachované.

Bratia sa dobre dopĺňali

Pred rokmi, keď ešte žila, som o tom hovoril s archeologičkou Tatianou Štefanovičovou: ,,Je priam zarážajúce, ako málo vie našinec o Konštantínovi a Metodovi, ako málo sa im venujú školy na hodinách dejepisu,“ pohoršovala sa. Rozprávali sme sa v čase jubilejných osláv príchodu solúnskych bratov (1 150. výročie) a pani profesorke bolo ľúto, že v širšom spoločenskom povedomí sa nezmenilo takmer nič.

„Ale vari zlacnie chlieb, keď ľudia o tom budú vedieť viac?“ provokoval som. ,,To síce nie, ale v opačnom prípade nás okolitý svet bude považovať za nevzdelaný národ,” odpovedala a dodala: ,,Každý národ by sa mal zaujímať o svoj pôvod, o svoje korene o svoju minulosť.”

Poďme teda ku koreňom a pátrajme, odkiaľ sa Cyril (Konštantín) a Metod vlastne vzali. Zistíme, že bratia pochádzali z prostredia, kde takpovediac úradným jazykom bola gréčtina. Aj rodisko Cyrila a Metoda nesie grécky názov Thessaloniki už takmer 2 300 rokov, od svojho založenia. Slovania, ktorí sa na juh Balkánu prisťahovali zo severovýchodnej Európy okolo 6. a 7. storočia n. l., si išli na tom názve jazyk vylámať. A tak ho najprv skrátili na Saloniki a neskôr upravili na Solún.

Už vtedy to nebolo hocijaké mesto, ale 100-tisícová, druhá metropola krajiny, najväčšia po Konštantínopole – skutočnom hlavnom meste celej Byzantskej ríše (po dobytí Turkami v roku 1930 premenovanom na Istanbul). Carihradom nazvali mesto až Slovania. Prečo ,,mestom cára”, keď v ňom vtedy vládol byzantský cisár? Jednoducho preto, lebo cisára považovali za cára.

Solún stále leží tam, kde aj vtedy, na brehu Egejského mora, ale dnes je to už, samozrejme, na severe moderného Grécka, a nie Byzancie. Zostáva druhým – už miliónovým – mestom v štáte (po Aténach) a má naďalej i druhý najväčší prístav (po Pireu). Márne tam však budeme hľadať rodný dom vierozvestov. Vraj zhorel do tla po ničivom požiari v roku 1917.

Rodičia Konštantína a Metoda žili s veľkou pravdepodobnosťou v solúnskej Akropole, najvyššej opevnenej časti mesta. Zachovala sa jej pevnosť Heptapyrgion, dnes známejšia pod neskorším osmanským názvom Yedi Kule. Otec slávnych bratov Lev (Leontios, Leon) bol totiž vysokým vojenským úradníkom (drungariom) gréckeho pôvodu. Dozvedáme sa o tom zo životopisov jeho synov, ktoré nám zanechali ich priami žiaci.

Zo starobyzantských pamiatok 9. storočia sa v meste zachovali ešte zvyšky pôvodného Chrámu sv. Demetra (Agios Dimitrios). ,,Rodina drungaria Leva bola v tomto chráme krstená a Konštantín i Metod tam chodili na bohoslužby,” tvrdí uznávaný grécky archeológ a historik Charalambos Bakirtzis, ktorý vedie Múzeum byzantskej kultúry v Solúne.

O pôvode matky vierozvestov a o jej mene – podľa niektorých legiend sa volala Mária – sa dodnes vedú spory. Len málo historikov si myslí, že mohla byť Slovanka. Na predmestiach Solúnu a v jeho okolí však žilo v tých časoch veľa Slovanov z kmeňov Strimonci a Draguviti. V domácnosti vysokého byzantského úradníka určite boli medzi služobníctvom aj Slovania. Leonovi synovia mali kde a od koho pochytiť slovanské slová. Vyrastali v dvojjazyčnom prostredí.

Metod bol zo súrodencov najstarší a narodil sa do obdobia, keď otcova kariéra vrcholila – okolo roku 815 n.l. Konštantín, naopak, prišiel na svet ako posledný, o dvanásť rokov neskôr. Mal iba 14 rokov, keď mu zomrel otec. Starostlivosť o nadaného chlapca i o politickú ochranu nad ním prevzal mocný cisársky kancelár Theoktistos. Mladíkovi to otvorilo dvere do dvorskej cisárskej školy v Carihrade, svojho druhu univerzity pre deti byzantskej elity.

Foto:
TASR
Súsošie sv. Cyrila a Metoda, ktoré Devínu darovala sochárka Ľudmila Cvengrošová.

V paláci Magnaura, kde dvorská škola sídlila, sa študenti učili postupne siedmim slobodným umeniam – gramatike, rétorike, dialektike, aritmetike, geometrii, astronómii a hudbe. V poslednom 6. ročníku preberali filozofiu a kresťanskú teológiu. Podľa významného českého filozofa Vladimíra Vavřínka musel byť Konštantín výnimočný študent, keďže školu absolvoval s titulom filozof. Hovoril viacerými jazykmi, okrem gréčtiny a slovančiny (vtedy len ,,jazyka ulice”) ovládal latinčinu, sýrčinu a neskôr sa kvôli diplomatickej činnosti naučil ešte hebrejčinu a arabčinu.

Po skončení školy sa na odporúčanie jej vedenia stal tajomníkom Ignáca, patriarchu východnej kresťanskej cirkvi. Táto administratívna práca však 20-ročnému vedychtivému Konštantínovi vôbec nesadla. Už po niekoľkých mesiacoch z úradu patriarchu doslova zutekal a ukryl sa v jednom kláštore. Cisárskym úradníkom trvalo pol roka, kým ho našli. Cisársky dvor však mladého učenca nechcel stratiť, rešpektoval jeho túžbu po pokoji a ponúkol mu miesto profesora filozofie na dvorskej škole.

Za katedrou pôsobil Konštantín päť až šesť rokov. Jeho profesorskú dráhu ukončil politický zvrat v Carihrade. V roku 855 zavraždili kancelára Theoktistosa. Stal sa obeťou mocenských bojov na cisárskom dvore. Tým prišiel Konštantín o svojho ochrancu a v obavách o život hľadal znovu útočisko za múrmi kláštora. Podľa Bakirtzisa unikal pred povrchnosťou a krutosťou vtedajšej politiky. Historik však poukazuje aj na Konštantínovu fyzickú slabosť a psychickú zraniteľnosť. Od detstva trpel chatrným zdravím a aj v dospelosti bol krehkého telesného zjavu, často chorľavel a býval unavený.

Čiže presný opak Metoda s jeho silnou telesnou schránkou, fyzickou odolnosťou a pevným zdravím. Spolu sa však dobre dopĺňali. Najstarší brat sa v tom čase ujal Konštantína, vzal ho pod svoje ochranné krídla. Postupne vytvoria tandem, ktorý sa natrvalo zapíše do dejín Európy.

Kláštor ako liaheň objavov

Historici opisujú Metoda aj ako pragmatického človeka s vynikajúcimi organizátorskými a manažérskymi schopnosťami. V čase, keď Konštantín stál za katedrou vysokej školy v Carihrade, jeho starší brat bol miestodržiteľom, takzvaným archontom, v pohraničnej oblasti severovýchodne od Solúna, nazývanej Sklaviniou. Cisár tam vysielal len osvedčených správcov, pretože oblasť masívne osídlili slovanské kmene a bolo treba udržiavať medzi nimi poriadok, vyberať dane, zabezpečiť ich lojalitu voči Carihradu.

Archont mal v rukách nielen civilnú správu a súdnictvo, zároveň bol vojenským veliteľom oblasti. Pre Metoda to bola zásadná životná škola trvajúca takmer 10 rokov. Práve tam sa naučil rozumieť slovanskej mentalite, zvykom Slovanov a zdokonalil sa v ich jazyku.

V roku 853 však Metod odišiel zo štátnej služby a vydal sa na duchovnú dráhu – vstúpil do kláštora Polychron. Nebolo to náhle rozhodnutie, rodilo sa dlho a súbežne s tým, ako sa stupňovali intrigy na cisárskom dvore. Michal III. bol vtedy ešte maloletý a namiesto neho vládli regenti, ktorí navzájom súperili, šírili intrigy. Metod už nevládal a ani to nechcel ďalej znášať.

Polychron sa nachádzal v rímskej provincii Bitýnia, neďaleko starobylého mesta Nikája na úpätí ázijského tzv. Malého Olympu (dnes leží na severozápade Turecka). Nebol to nejaký zapadnutý kláštor, kde mnísi východnej cirkvi iba okopávali záhradu a modlili sa. Stal sa centrom inteligencie, žila tam mníšska elita – bývali vysokí štátni úradníci, diplomati a učenci, ktorí unavení politikou odišli do ústrania. Mali tam obrovskú knižnicu a jednu z najlepších pisárskych dielní (skriptórium) na tú dobu.

Významný slovenský historik Peter Ratkoš pri písaní svojich diel o Veľkej Morave analyzoval v polovici minulého storočia životopisy Cyrila a Metoda od ich žiakov, konfrontoval to s modernými výskumami Byzantskej ríše. Dospel k záveru, že Polychron poskytol obom bratom ideálne prostredie pre prípravu ich budúcej misie na Veľkú Moravu. Keď sa v roku 855 utiahol do Polychronu aj Konštantín, jeho brat Metod už v kláštore pôsobil ako predstavený (igumen).

Často sa vedú spory o tom, ktorý z bratov mal väčší podiel na vytvorení hlaholiky. Najnovšie historické výskumy potvrdili, že 100-percentným vynálezcom tohto písma bol Konštantín. Moderná lingvistika ho považuje za jedného z jazykovedných géniov stredoveku. Dokázal niečo, čo pred ním nikto neurobil: analyzoval zvukovú sústavu slovanského jazyka a zistil, že má zvuky (ako č, š, ž, dz, št), ktoré grécka ani latinská abeceda nedokážu zapísať. To bol možno hlavný dôvod, prečo vytvoril nové písmo – hlaholiku.

Po druhé, neprevzal grécku abecedu, aby do nej len dokreslil pár čiarok diakritiky, ale vytvoril úplne nový, originálny grafický systém. Takmer každé písmeno malo svoj kresťansko-symbolický význam. Napríklad prvé písmeno celej novej abecedy A – Az (Ja) má čistý tvar kríža.

Metod pri tvorbe nového písma asistoval skôr ako poradca. Keďže donedávna riadil slovanskú provinciu, poznal rôzne jemnôstky výslovnosti juhoslovanských dialektov, no samotný grafický a fonetický kód vymyslel Konštantín. A kompletnú abecedu (hlaholiku) vyskúšal na mníchoch, ktorí ovládali tieto nárečia.

Foto:
Shutterstock
Pohľad na dnešný Solún, jeho historickú časť s pevnosťou Heptapyrgion – rodisko sv. Cyrila a Metoda.

Zo života starých slov

A ako vznikla staroslovienčina? Tá bola spoločným dielom solúnskych bratov. V Polychrone hral však prvé husle pri jej tvorbe Konštantín. Keďže bol básnik, filozof a teológ, preložil po grécky písané evanjeliá do jazyka, ktorý dovtedy nemal písomnú formu. Súčasní lingvisti tvrdia, že to musela byť nadľudská úloha. Veď mnohé slová bolo treba fakticky vymyslieť – vytvoriť novotvary.

Dnes si neuvedomujeme, koľko bežne používaných slovenských slov pochádza zo staroslovienčiny. Najzaujímavejšie sú tie, ktoré vznikli v Konštantínovej ,,lexikotvornej” dielni. Vďaka nim dokážeme pomenovať i zložité pojmy a myšlienky. Aspoň niekoľko príkladov: svedomie, milosrdenstvo, pravoslávny, zákonník atď. Mnohé slová, ktoré mali praslovanský alebo slovanský pôvod, dostali vďaka Konštantínovi nový význam. Napríklad slovo písmo – pôvodne znamenalo pestro farbiť či maľovať. Po novom – po vytvorení hlaholiky – sa toto slovo začalo používať na označenie abecedy, grafických znakov a samotného umenia čítať a písať texty. Kto sa chce o tom dozvedieť viac, môže si prečítať práce našich popredných slavistov a jazykovedcov Jána Kačalu, Šimona Ondruša alebo Ľubora Králika.

Ale aby sme nezabudli, Konštantín napísal ešte pred cestou Proglas – predhovor k štyrom evanjeliám, ktorý je oslavou vzdelania a rodného jazyka. Pripomeňme si aspoň pár slávnych riadkov z tejto prvej slovanskej básne alebo chváloreči v pretlmočení Viliama Turčányho:

,,…nahé sú všetky národy bez kníh…

…duša bez písmen sa mŕtva zdá byť …“

Po príchode na Veľkú Moravu bol Konštantín často chorý, o to viac musel pracovať Metod. Keďže mal právnické vzdelanie, preložil do staroslovienčiny najprv Nomokanon (zbierku byzantských cirkevných zákonov), Zákon súdny ľuďom (civilný občiansky zákonník), ale aj takmer celé Staré písmo (Starý zákon). Pričom podľa legendy to stihol za neuveriteľných osem mesiacov.

Prišli k nám dobrí učitelia

V 9. storočí vládla v západnej Európe o Slovanoch predstava ako o barbarských polodivých kmeňoch z lesov. Vlastné písmo, knihy a vzdelanosť mali predísť ich zániku a, naopak, pozdvihnúť ich na úroveň iných národov.

Naďalej prežíva mýtus, že misionári z Byzancie prišli na Veľkú Moravu predovšetkým pokresťančiť tunajší ľud. Ibaže s christianizáciou začali iní a prinajmenšom polstoročie pred nimi. Už ju bolo treba ,,len” zavŕšiť. Svedčia o tom archeologické nálezy o príchode iroskotskej misie do Bojnej okolo roku 800 alebo posvätenie kostola kniežaťu Pribinovi v Nitre okolo roku 828.

,,Prišlo k nám veľa učiteľov, kresťanov z Vlách, i z Grécka i z Nemiec,” písal Rastislav Michalovi III. ,,Náš ľud pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží, ale nemáme učiteľa takého, čo by nám v našej reči pravú vieru kresťanskú vysvetlil.”

Problém spočíval v tom, že predchádzajúce misie šírili kresťanstvo medzi Slovanmi v cudzom jazyku. Hlavný prínos solúnskych bratov nebol náboženský v zmysle ,,krstenia pohanov”, ale kultúrny, civilizačný a štátotvorný.

Urobili z Veľkej Moravy na tie časy moderný štát, ktorý – povedané slovami bádateľa Jána Steinhübela – mal plnú suverenitu a rovnoprávne postavenie medzi štátmi kresťanskej časti Európy. ,,Bez intelektuálneho potenciálu a veľkého diplomatického úsilia solúnskych bratov by sa to nedalo dosiahnuť,” tvrdí historik. Išlo najmä o to, aby presvedčili a naklonili si Rím.

Veľká Morava síce netrvala dlho, zanikla v roku 906, staroslovienčinu jej obyvatelia počúvali ešte kratšie, vari 22 rokov, ale ako píše literárna vedkyňa Kristína Pavlovičová, tento príbeh ,,presvitá svojím svetlom cez celé dejiny slovanského sveta až podnes“.

Na základoch Veľkej Moravy a podľa jej štátneho vzoru vyrástli mladšie stredoeurópske štáty: Čechy, Poľsko a Uhorsko. Nie náhodou sa i súčasná Slovenská republika hlási k cyrilo-metodskej tradícii, odvoláva sa na ňu vo svojej ústave a obom vierozvestom zasvätila jeden zo štátnych sviatkov.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Veľká Morava
Cyrilo-metodská tradícia
Byzantská ríša
Rastislav
cyril a metod
Konštantín a Metod

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.