Najnebezpečnejšia rastlina na Slovensku? Môže spôsobiť slepotu, trvalé jazvy aj smrť detí

Je jednou z najnebezpečnejších rastlín, s akou sa môžeme v našej prírode stretnúť. Kontakt s jej toxickou miazgou môže skončiť zjazvením, slepotou a u detí dokonca až smrťou. Prečo sa na Slovensku nedarí zlikvidovať boľševník obrovský, a odkiaľ sa k nám dostal?  

Video

Takto likvidujú invázny boľševník obrovský v Chránenej krajinnej oblasti Kysuce

Na úvod sa pozrime do histórie. Impozantný 3,5-metrový druh sa na územie Slovenska dostal pravdepodobne ako okrasa buď z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, Poľska, alebo Česka, kde sa udomácnil oveľa skôr ako u nás. Jeho domovom je Kaukaz a severovýchodné Turecko. U nás ho prvýkrát spozorovali v 60. rokoch pri kúpeľoch Korytnica, kde blízko potoka rástla kolónia viac ako 100 jedincov. O dekádu neskôr ho identifikovali už aj v tatranskom Starom Smokovci.

Paradoxne, kým dnes je snaha boľševník vyhubiť, v minulosti ho dobrovoľne vysádzali v zámockých a kúpeľných parkoch ako dekoráciu. „Prvé výskyty v Korytnickej doline a pod Tatrami pravdepodobne súvisia práve s týmto fenoménom,“ myslí si Pavol Mereďa zo Slovenskej akadémie vied (SAV), ktorý sa výskytu rastliny odborne venuje.

Kŕmili ním zvieratá

V niektorých krajinách povýšili jeho využitie a používali ho ako včelársky druh alebo na úkryt bažantov pred dravcami. Vo východnej Európe sa snažili príbuzný a rovnako škodlivý druh, boľševník Sosnovského, zužitkovať ako krmivo. To však malo podľa botanika za následok jeho nekontrolovateľnú inváziu.

„Zaznamenaný bol negatívny vplyv boľševníka na chuť mäsa a mlieka zo zvierat kŕmených týmto krmivom a aj vzhľadom na škodlivé účinky pre človeka sa od jeho masívneho pestovania už upustilo,“ poukázal.

Martina Gubková Mihaliková zo Štátnej ochrany prírody hovorí, že kravy, kone, ovce, kozy či prasatá sa, naopak, využívajú na jeho spásanie, a dokonca ho môžu preferovať. Môže sa však stať, že potrebujú čas, aby si zvykli na jeho konzumáciu. „Mali by sa vyberať hospodárske zvieratá s pigmentovanou pokožkou okolo pysku, aby sa znížila možnosť vzniku zápalu pri styku s rastlinami,“ doplnila.

Po viac ako polstoročí sa boľševník rozšíril do približne 350 lokalít Slovenska. Gigant, ktorý ojedinele dorastá až do výšky päť metrov, najčastejšie rastie na brehoch vodných tokov alebo na vlhkých lúkach, no často ho vídať aj na opustených záhradách a poliach.

„Druh uprednostňuje vlhké a na živiny bohaté pôdy v relatívne chladných oblastiach, nakoľko semená potrebujú pre vyklíčenie chladnú zimu. U nás sa mu preto darí najmä na severnom a strednom Slovensku,“ vysvetlil botanik.

Najnebezpečnejšia rastlina

Hoci môže upútať svojím majestátnym vzhľadom, podľa odborníka ide o veľmi nebezpečnú inváznu zeleň. Pre zdravie človeka je dokonca jedna z najnebezpečnejších, s akou sa môže v slovenskej prírode stretnúť.

Produkuje totiž toxickú bunkovú šťavu, ktorá obsahuje chemické zlúčeniny citlivé na svetlo, takzvané furokumaríny. Ak sa dostanú do kontaktu s pokožkou v kombinácii so slnečným žiarením, kožu poškodia. „Na pokožke vznikajú páliace plochy, neskôr do 48 hodín až pľuzgiere. Pri veľkoplošnom zasiahnutí vzniká zjazvenie, ktoré pretrváva aj niekoľko rokov,“ načrtol odborník SAV. To však zďaleka nie je všetko. „Aerosól šťavy pri vdýchnutí poškoduje sliznice, šťava obsahuje tiež možné karcinogénne a teratogénne zložky,“ doplnil Mereďa.

U precitlivených ľudí môže vdýchnutie kvapôčok šťav vyvolať alergiu s pálením v ústach a nose, slzenie a v závažnejších prípadoch poškodiť zrak. „Opuchy dýchacích slizníc môžu zapríčiniť aj smrť, a to najmä u detí, ak s touto rastlinou manipulujú ako s hračkou: vyrábajú si z dutých stoniek trubky na fúkanie, ďalekohľady a pod. Najnebezpečnejšia je táto rastlina v mesiaci jún, keď má najvyšší obsah furokumarínov,“ varoval odborník SAV.

Nebezpečná je aj pre naše pôvodné druhy, pretože im zabraňuje v raste. V pôvodnej domovine má svojich prirodzených škodcov a konkurenčne silnejšie organizmy, ktoré obmedzujú jej výskyt. Pod Tatrami má podmienky v tomto smere priaznivejšie.

Ak sa boľševník zakorení v porastoch, takmer nič okrem neho v jeho okolí nemá šancu na prežitie, čím sa stráca biodiverzita. Gubková Mihaliková objasnila, že vďaka skorému klíčeniu, rýchlemu rastu a mimoriadne veľkej listovej ploche rýchlo obsadzujú a zatieňujú veľké plochy, a tým vytláčajú pôvodné druhy.

„Vymiznutie trávnych a bylinných druhov kvôli zatieneniu boľševníkom spôsobuje napríklad eróziu pôdy na brehoch vodných tokov, keďže mimo vegetačného obdobia ostávajú bez vegetačného krytu. Spôsobujú tiež zmenu ekológie samotných vodných tokov. Napríklad bohatým opadom menia charakter dna. Íl uvoľnený z brehov môže pokrývať štrkový podklad dôležitý pre neresenie rýb a pod,“ doplnila.

Výlučkami koreňov a odumretými nadzemnými časťami podľa Mereďu dokonca mení chemické vlastnosti pôdy, a tým aj celkové zloženie mikroorganizmov na lokalite.

Prvé príznaky sú zradné

S ranami po boľševníku má z lekárskej praxe skúsenosti aj dermatovenerologička Michaela Blaško. Pripomínajú podľa nej popáleniny druhého až tretie stupňa. „Ak sa šťava dostane do očí, napríklad pretretím si tváre rukou, hrozí zápal spojiviek, poleptanie rohovky a v najhorších prípadoch až slepota,“ vysvetlila. Riziko hrozí aj pri kosení bez respirátora, keď sa vdýchnutím jemných kvapôčok šťavy môžu silne podráždiť dýchacie cesty, opuchnú sliznice, človek sa rozkašle a má sťažené dýchanie.

Pre ľudské telo je nebezpečná celá rastlina, toxická miazga sa totiž nachádza v každej jej časti – od koreňov cez stonku, listy až po plody a kvety. Najrizikovejšie je podľa odborníčky preto mechanické polámanie tejto zelene, kedy sa šťava uvoľní.

„Prvé príznaky sú zradné. Samotný kontakt s rastlinou vôbec nebolí a pokožka na začiatku nesvrbí. Prvým viditeľným príznakom, zvyčajne po vystavení slnku, je intenzívne začervenanie, teda erytém, pocit pálenia, tepla a svrbenia. Následne sa rýchlo rozvíja bolestivý opuch,“ opísala.

Ako ďalej vysvetlila, reakcia sa objaví po vystavení slnku preto, že šťavy sa v pokožke naviažu na DNA kožných buniek. „Samy o sebe sú zatiaľ neaktívne. Hneď ako však na kožu dopadne UVA zložka slnečného žiarenia, dôjde k chemickej aktivácii týchto látok. Tie okamžite začnú poškodzovať kožu. Bez pôsobenia UV žiarenia je reakcia minimálna, no v kombinácii so žiarením je deštruktívna,“ poukázala.

Môžu zostať trvalé jazvy

Keďže reakcia má posunutý nástup, pacienti kontakt s boľševníkom často podľa lekárky podcenia. Začervenanie a pálenie prichádza zvyčajne až po 12 až 24 hodinách od vystavenia slnku. Veľké, bolestivé a tekutinou naplnené pľuzgiere vrcholia po dvoch až troch dňoch. Aj preto si podľa lekárky pacienti hneď neuvedomia, že ich stav môže súvisieť s prechádzkou počas predchádzajúceho dňa.

„Pľuzgiere sa snažíme udržiavať intaktné – neprepichujeme ich, pretože ich kryt predstavuje ideálnu biologickú a sterilnú ochranu rany pred infekciou,“ odporučila.

Dermatovenerologička hovorí, že v ambulancii sa často stretáva s trvalými jazvami aj tmavohnedými fľakmi po boľševníku. „Tieto škvrny sú extrémne citlivé na slnko a môžu pretrvávať mesiace až roky. Po zahojení akútnej fázy zostávajú na koži masívne pozápalové hyperpigmentácie – tmavohnedé škvrny spôsobené uvoľnením pigmentu do hlbších vrstiev kože,“ priblížila. Zájsť to môže ešte ďalej a skončiť s nevzhľadnými trvalými jazvami.

Najúčinnejšia je preto podľa nej okamžite zasiahnuté miesto umyť studenou vodou a mydlom a striktne ho zakryť pred slnkom aspoň na 48 hodín. Ak sa liečia rany pod dohľadom odborníka, pacient dostáva silné lokálne kortikosteroidové krémy na potlačenie zápalu, chladivé obklady či antihistaminik. V ťažkých prípadoch sa podávajú kortikosteroidy vo forme tabliet alebo infúzií či antibiotické masti.

Domáca liečba postačuje podľa Blaško len pri minimálnom zasiahnutí – drobnom začervenaní bez pľuzgierov. Používajú sa vtedy krémy s obsahom pantenolu či kalcia. „Lekára – dermatológa alebo urgentný príjem – je nevyhnutné vyhľadať vždy, ak sa objavia pľuzgiere, ak zasiahnutá plocha presahuje veľkosť dlane, ak sú zasiahnuté deti, tvár, krk, genitálie, alebo ak sa tekutina v pľuzgieroch zakalí, resp. sfarbí do žlta/žlto-zelena, čo je známka hnisu,“ zhrnula.

Problém zbaviť sa ho

Plošne zlikvidovať boľševník sa odborníci snažia celé roky. Botanici z Chránenej krajinnej oblasti Kysuce v stredu oznámili, že za tri roky v regióne poklesol jeho výskyt o viac ako 56 percent.

Mereďa hovorí, že v porovnaní s inými druhmi je jeho odstraňovanie pomerne jednoduché. „A keby sme k jeho likvidácii pristupovali dôkladne, tak za pomerne krátky čas, odhadom už za 10 až 15 rokov, by sme sa tohto druhu vedeli u nás zbaviť,“ hovorí. Má totiž viacero „slabín“. Je to nielen jej vysoký vzrast, vďaka ktorému je ľahko zmapovateľná, ale aj šírenie semenami, ktoré sa na rastline produkujú len raz za život.

Keď vyklíčia, druh sa podľa odborníka dožíva dva až päť rokov. Spočiatku je na lokalite len ako listová ružica, ktorá na zimu vždy odumiera a až v poslednom roku života zakvitne, prinesie semená a natrvalo odumrie. Botanik SAV sa domnieva, že by tak stačilo, ak by sa na lokalite pokosili všetky kvitnúce byle a opakovali to približne desať rokov.

„Žiaľ, pre výrazné poddimenzovanie pracovníkov na štátnej ochrane prírody, ktorí by toto mohli robiť, nie sme schopní druhu sa zbaviť,“ doplnil. Druhou možnosťou je chemický postrek, ten je síce účinný, no výrazne škodlivejší a treba ho aplikovať počas zhruba desiatich rokov.

Gubková Mihaliková tvrdí, že likvidačné zásahy sa musia opakovať minimálne sedem rokov a lokality treba opätovne monitorovať. „Jedno „zabudnuté“ semienko, z ktorého narastie nový jedinec, čo vyplodí, môže opätovne zamoriť lokalitu tisícami nových rastlín,“ priblížila. Keďže obnažená pôda je po jeho odstránení náchylná na zanesenie iných inváznych rastlín, mali by sa na nej zasadiť pôvodné trávne druhy.

Kto je zodpovedný za likvidáciu

Mereďa upozornil, že pri boľševníku aj iných inváznych druhoch platí, že ich majú povinnosť odstraňovať majitelia pozemkov, na ktorých sa vyskytnú. Ak tak neurobia, nasleduje ohlásenie úradom a likvidácia prechádza na nich. V praxi však tento model vzhľadom na nedostatok personálu podľa neho nefunguje. V lepšom prípade sa rastlina odstráni len jednorazovo a na pár lokalitách.

„A ak sa aj niekde druh pravidelne odstraňuje, zostáva veľa plôch, kde sa neodstraňuje a tieto slúžia ako zdroje semien pre okolitú krajinu. Výsledkom potom je, že hoci sa druh na jednej lokalite nákladne odstraňuje, z inej sa na ňu dostávajú stále nové a nové semená a odstraňovanie tak nemá konca,“ poznamenal botanik SAV.

Gubková Mihaliková doplnila, že aktuálne je v procese schvaľovania legislatíva, ktorý podrobne zahŕňa spôsoby, ako odstraňovať invázne boľševníky. Nateraz preto odporúča postup konzultovať s odborníkmi. „MŽP SR má pripravený projekt v súvislosti s inváznymi druhmi a mal by v ňom byť zahrnutý aj príspevok pre vlastníkov na likvidáciu inváznych boľševníkov, realizácia projektu je však zatiaľ neistá,“ dodala.

Botanikom môžete pomôcť

Boľševník obrovský si podľa Mereďu možno zameniť s naším pôvodným druhom neškodným druhom boľševníkom borščovým, ktorý dorastá len do 1,5 metra.

Nedávne zistenia ukázali, že na Slovensku už desaťročia rastie aj rovnako invázny a zdraviu škodlivý boľševník Sosnovského. Kvôli podobnosti si ich doteraz botanici zamieňali.

„Výskyt boľševníka Sosnovského bol zatiaľ preukázaný v oblasti Pienin, kam prenikol z Poľska a na Východoslovenskej nížine v alúviu riek Uh a Laborec, kam sa splavil riekami z Ukrajiny. Jeho presné rozšírenie na Slovensku však ešte nebolo skúmané a botanici budú vďační za údaje o jeho výskyte,“ vysvetlil Mereďa.

Ako dodal, údaje o výskyte boľševníkov môžu amatérski záujemcovia zverejňovať aj na fotografických portáloch občianskej vedy, napríklad iNaturalist, a odborníci im pomôžu s identifikáciou.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
bolševník obrovský
Slovenská akadémia vied

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.