Aj preto sa otázka moderátorky, či by sa mal zväzok dvoch mužov nazývať manželstvom, míňa s podstatou problému. Je jedno, aký má na to názor Slovensko či naša katolícka cirkev. V 16 členských štátoch EÚ sa to manželstvom nazýva, a keď tam vydajú našim občanom alebo občiankam sobášny list, úlohou slovenských orgánov je iba prepísať ho do matriky.
Gejovia sa neženia
Slovensko je jedným z posledných piatich členských štátov EÚ, ktoré vôbec neuznávajú zväzky osôb rovnakého pohlavia. Najprv priznajme týmto párom nejakú formu právneho uznania a ochrany ich vzťahu tak, ako to od členov Rady Európy žiada Európsky súd pre ľudské práva, a potom môžeme debatovať o názvosloví.
Začať by sme mohli trebárs tým, aby sme prestali hovoriť, že Sabo sa oženil. V relácii to pripomenul aktivista Peter Weisenbacher. Netreba však byť progresívcom, stačí len ovládať rodnú reč. Nemalo by to prekážať len odporcom heteronormativity, ale aj jazykovým puristom a priaznivcom logiky. Slovo oženiť sa predsa nedáva v tejto súvislosti zmysel.
Vôbec nemusíme používať takéto rodovo podmienené výrazy, veď slovenčina ponúka dostatok neutrálnych alternatív: zosobášili sa, vzali sa, uzavreli manželstvo. Dbať na správne pojmy je navyše prejavom základného rešpektu k tomu, o kom hovoríme. No zdá sa, že nie všetci sú ochotní Sabovi takýto rešpekt prejaviť.
Podľa denníka Postoj je jeho svadba len „manželská performance“, ktorou progresívci žmurkajú na svoje radikálne jadro. Nuž, skúste napísať o ľubovoľnom konzervatívnom politikovi, že jeho „heteromanželstvo“ a svadba v kostole sú len performance pre radikálnych katolíkov, a uvidíte tú reakciu.
Naozajstní homosexuáli
Dodajme, že ten hypotetický politik aj jeho voliči by sa na takéto rámcovanie hnevali právom. No Postoj svojim komentárom nechtiac naďabil na dôvod, prečo je takzvaná „marriage equality“, teda rozšírenie inštitútu manželstva aj na páry rovnakého pohlavia, jednou z kľúčových otázok ľudských práv.
Europoslankyňa za Smer Katarína Roth Neveďalová navrhuje, aby sa obnovil štatút druha a družky a rozšíril sa aj na páry rovnakého pohlavia, pretože pre „naozajstných homosexuálov“ sú podstatné „ekonomické veci“ ako dedenie, vyživovacia povinnosť, daňové výhody alebo informácie o zdravotnom stave. Tak jej to vraveli kamaráti, ktorí nechodia na Pridy.
Kňaz Marián Prachár v diskusii tvrdil, že je to len občiansky problém, ktorý sa nemá miešať s definíciou manželstva a nemala by ho riešiť celá spoločnosť, ale „len tá malá skupina, ktorej sa to týka“. A pochválil sa, aký je rád, že je v katolíckej cirkvi, „lebo tam to máme jasne pomenované a nikto nepríde s manželstvom, že sa zosobášil, ja neviem, s mačkou alebo plyšákom alebo s umelou inteligenciou.“
Odporcovia manželstiev osôb rovnakého pohlavia sa blahosklonne tvária, že by tým „naozajstným homosexuálom“ radi uľahčili život, keby len tí ostatní nepýtali priveľa. Vraj sú pragmatici, ktorým ide o praktické veci. No to je hlboké nedorozumenie. Manželstvo nemá mať len materiálny účel. O daňové úľavy tu ide naozaj až v poslednom rade.
Nie ste hodní manželstva
Uprieť osobám rovnakého pohlavia právo uzavrieť manželstvo by znamenalo znevážiť ich rozhodnutia a ponížiť ich ľudskú dôstojnosť. A to netvrdí žiadny LGBTI aktivista, ale konzervatívny sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov Anthony Kennedy, ktorý takto argumentuje v rozsudku, podľa ktorého manželstvá pre všetkých zaručuje americká ústava.
„Týchto mužov a ženy by sme nesprávne pochopili, ak by sme tvrdili, že nemajú v úcte myšlienku manželstva. Ich prosba pramení z toho, že si ju vážia. Vážia si ju natoľko hlboko, že v nej túžia nájsť naplnenie pre seba samých,“ píše sa v rozsudku. Tí, ktorí najhlasnejšie hovoria, že manželstvo je hodné osobitnej ochrany, by mali tejto túžbe rozumieť najlepšie.
„Keďže samotný štát robí manželstvo o to vzácnejším tým, aký význam mu pripisuje, vylúčenie z tohto postavenia vysiela odkaz, že gejovia a lesby sú v dôležitých ohľadoch nerovnocenní. Ponižuje ich, ak ich štát vylučuje z ústrednej inštitúcie národnej spoločnosti. Aj páry rovnakého pohlavia môžu ašpirovať na transcendentné ciele manželstva a hľadať naplnenie v jeho najvyššom zmysle,“ argumentuje sudca Kennedy.
Čo teda hovoria tí, ktorí tvrdia, že gejovia a lesby sa majú uspokojiť s nejakou drobnou pomocou od štátu? Nech si žijú ako druhovia a družky, len sa to nesmie volať manželstvo. Odkazujú im, že toho najvyššieho uznania, ktoré je štát, spoločnosť a cirkev schopná priznať spolužitiu, nie sú hodní a hodné. Metaforicky ich kladie na úroveň tých mačiek a plyšákov.
Langoše dôležitejšie ako ľudské práva
„Ani človek nemá takú moc, aby mohol zmeniť prirodzený zákon vpísaný do štruktúry rodiny a manželstva,“ tvrdí arcibiskup Zvolenský. V lepšom svete by však boli katolíci tí prví, kto by sa zasadzoval za manželstvá pre gejov a lesby, no toho sa na Slovensku nikdy nedočkáme. Dosiahnuť aj oveľa menej bude nesmierne náročné. „Čoraz viac ľudí toho už má naozaj dosť a želajú si návrat k normálnosti,“ píše komentátor Postoja Jakub Lipták.
Problémami skutočných ľudí sú podľa neho pokuty za langoš a ceny benzínu. Hm, ľudské práva zrejme nie sú pre skutočných ľudí. Nevadí, že na zápase o rovnoprávnosť, slobodu a ľudskú dôstojnosť je postavená celá západná civilizácia a všetky moderné demokracie. Ľudské práva u nás asi nestoja ani toľko, ako chýbajúce mäkčene na bločku.
Maximum, ktoré je naša spoločnosť ochotná párom rovnakého pohlavia ponúknuť, je tolerancia, nie plnohodnotná rovnosť. A ešte jej za to majú byť vďační. Aj politici jej v tom nadbiehajú a neustále odkladajú aj to minimum. Ľudské práva predsa zbytočne polarizujú, a to si nemôžeme dovoliť. Ekonomika bude vždy dôležitejšia. Aj pre liberálov.
„Všetky ostatné témy, od vatikánskych zmlúv po registrované partnerstvá, skúsme nateraz odsunúť. Sú dôležité, ale teraz je kľúčové zabezpečiť ekonomický rast a pohodu pre rodiny na Slovensku,“ povedal predseda SaS Branislav Gröhling pre Aktuality.sk v marci. No zjavne nejde o pohodu pre všetky rodiny. Niektorým by ju dodali práve registrované partnerstvá.
Ak by sme sa roky netvárili, že ľudské práva sú niečo navyše, čo treba pre pokoj národa a vyššie dobro (v tomto prípade už niekoľkýkrát v mene porážky Roberta Fica) vždy odložiť nabok, možno by nás dnes nemuselo desiť jedno súdne rozhodnutie, pre jednu svadbu by sme neorganizovali televízne diskusie a za vzorných gejov by sme nepovažovali iba takých, ktorí sa zmierili s tým, že na Slovensku nikdy nebudú rovnoprávni.