Nazývajú nás spiatočníkmi aj teroristami, vyhrážajú sa súdmi, hovorí pamiatkarka, ktorá napísala list Marošovi Žilinkovi

Viac ako novinka v podobe troch slovenských vlajok nad vchodom do úradu by architektku Uršulu Ivanovú potešilo, keby Slovákom záležalo na pamiatkach.  

Problém s výpadkami internetu, obmedzené cesty do terénu, chýbajúce respirátory v historických budovách s plesňami, ale najmä nedostatok kapacít kontrolovať, či niekde vyrastá čierna stavba alebo niekto práve búra pamiatku. Kontrolujte nás, ale pozrite sa, v akých podmienkach pracujeme, napísali pamiatkari z Banskej Štiavnice generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi v otvorenom liste.

Prokurátori v krajoch aktuálne preverujú, ako úrady chránia kultúrne dedičstvo a zisťujú, prečo niektoré pamiatky chátrajú.

„Ostávajú iba nadšenci. Ak by som musela splácať hypotéku, asi by som si nemohla dovoliť pracovať na pamiatkovom úrade,” hovorí o svojej práci architektka URŠULA IVANOVÁ z Banskej Štiavnice. Rozprávala sa s nami ako súkromná osoba.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

– Ktoré konania bývajú pre pamiatkarov najnepríjemnejšie,

– čo všetko si o sebe vypočujú,

– prečo je exemplárnych pokút za ničenie pamiatok málo,

– aj čo si architektka myslí o novinke v podobe troch vlajok nad vchodom do úradu.

O personálnom poddimenzovaní pamiatkarov sa hovorí dlhodobo. Čo bolo poslednou kvapkou, pre ktorú ste sa s kolegami rozhodli napísať otvorený list generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi?

Bola to predovšetkým situácia, keď ministerstvo kultúry výrazne obmedzilo financovanie Pamiatkového úradu SR. My sme od nadriadených následne dostali informáciu, že nesmieme používať služobné autá, pretože nemáme peniaze na benzín.

Aktuality.sk o tejto situácii písali, z bratislavskej centrály nám vtedy potvrdili, že kritický stav trval od začiatku apríla do polovice mája, teda šesť týždňov. Čo to pre prácu vás a vašich kolegov znamenalo?

V samotnej Banskej Štiavnici to až taký problém nebol. Pod naše pracovisko však spadá aj rozľahlá pamiatková rezervácia v obci Štiavnické Bane alebo pamiatková zóna v Banskej Hodruši, čo je časť Hodruše – Hámrov, kam sa pešo nedostaneme. A ešte horšie na tom boli kolegovia na iných pracoviskách, ktoré majú dojazd k niektorým pamiatkam aj viac ako sto kilometrov.

Ako reagovali vlastníci historických budov, ak ste im povedali, že sa nemôžete dostať na miesto a celý ich kontakt s úradníkmi sa tak skomplikuje?

Samozrejme, netešilo ich to. Dalo by sa to riešiť tak, že by nás vzali na miesto svojím autom, čo nie je ideálne riešenie. Pre možný konflikt záujmov a komplikácie so zodpovednosťou pri prípadnej dopravnej nehode to nemáme povolené a je to aj nedôstojné.

Počas kritického obdobia sme sa s vlastníkmi snažili dohodnúť, aby nám posielali fotodokumentáciu. To, samozrejme, nie je to isté, ako urobiť obhliadku na mieste, ale pomohlo nám to.

Viete aj o prípade, že niekto v tom období začal búrať pamiatku, alebo stavať načierno?

Nevieme. Ak sa aj na území v našej pôsobnosti niečo také stalo, nedozvedeli sme sa o tom.

Aj pamiatkový úrad postihla konsolidácia, no o problémoch s nedostatkom personálu sa v súvislosti s krajskými pamiatkovými úradmi hovorí roky, teda aj za predchádzajúcich vlád. Keď sa niekto neznalý pozrie na Banskú Štiavnicu, tak si povie, veď je to malé mestečko, ktoré nemá ani desaťtisíc obyvateľov. Je vás skutočne málo?

Okrem už spomenutých pamiatkových rezervácií a zóny máme na starosti aj územie lokality UNESCO. Banská Štiavnica a jej okolie s technickými pamiatkami je od roku 1993 zapísané na Zozname svetového kultúrneho dedičstva.

Spolu je nás na pracovisku šesť a odbornej práci sa venujeme piati.

V otvorenom liste generálnemu prokurátorovi píšete, že za rok 2025 vaše pracovisko prijalo a vybavilo viac ako 1200 podaní, vydalo 212 rozhodnutí, 248 záväzných stanovísk, 23 metodických usmernení, 31 potvrdení platnosti rozhodnutí a 32 správ o kontrole vykonaných prác pre účely vyúčtovania dotácie z dotačného programu ministerstva kultúry Obnovme si svoj dom. Čo si pod tými podaniami máme predstaviť?

Buď sú to žiadosti od ľudí, ktorí chcú svoje nehnuteľnosti obnoviť či nejako upraviť, alebo sú to oznámenia od iných úradov, najčastejšie od stavebných. Niektorým potrebujeme venovať možno dvadsať minút, no pri žiadostiach, ktorých výsledkom je vydanie rozhodnutia, si musíme najprv naštudovať podklady, ísť na obhliadku, stretnúť sa s vlastníkom, spísať zápisnicu, jednoducho potrebujeme viac času. Spracovanie jedného takéhoto rozhodnutia môže trvať od jedného až do piatich pracovných dní.

(Rozhovor pokračuje pod fotografiou)

Ako veľmi by ste v Banskej Štiavnici potrebovali personálne posilniť?

Nebudem hovoriť o ideálnom stave, ale rozhodne by sme potrebovali minimálne jedného kolegu, aby sme stíhali aspoň povinnosti, ktoré nám ukladá pamiatkový zákon. Otvorene hovorím, že ich nestíhame vykonávať v plnom rozsahu.

Prioritne sa venujeme prichádzajúcim žiadostiam od vlastníkov, aby ľudia nemuseli na naše rozhodnutia čakať príliš dlho. Mali by sme sa venovať aj odbornej činnosti, vydávaniu publikácií, osvete, no na to vôbec neostáva čas.

Ďalšou časťou našej práce sú konania, ktoré začíname z vlastnej iniciatívy. V teréne zistíme, že došlo k porušeniu zákona, k poškodeniu stavby a strate pamiatkových hodnôt a mali by sme konať. Tieto konania však často odsúvame.

Predstavte si, že máte na stole päť žiadostí, ktoré musíte vybaviť tento týždeň, lebo im končí lehota. Nemáte kapacitu začať ďalšie konanie. Takéto situácie potom čakajú na akési “okno”, ktoré vznikne, keď je tých prichádzajúcich žiadostí menej.

Už sa vám stalo, že niekto v čase, kým ste sa k tomu dostali, postavil nejakú čiernu stavbu, alebo zbúral napríklad časť pamiatky?

To sú úplne bežné situácie. Najčastejšie sú to rôzne prístrešky, drevárničky, altánky, ktoré vzniknú za víkend. V zásade nemusia byť problémom, ak nepôsobia rušivo, ale stáva sa, že ľudia používajú materiály ako lexan, ktorý je úplne nevhodný do pamiatkovej rezervácie. Ďalej takto načierno vznikajú rôzne oporné múry, príjazdové cesty, nepovolené parkovacie státia a podobne.

Pri pamiatkach sa stáva, že následkom zanedbanej údržby, ktorú sme nemali s vlastníkom kedy riešiť, spadne napríklad časť dvorového krídla. Cielenému búraniu v zásade nemáme ako zabrániť, to sa rieši až následne, napríklad vysokou pokutou.

V liste ste okrem iného spomenuli, že pre kontroly územia by bol pre vás veľmi užitočnou pomôckou dron.

Na našom pracovisku máme k dispozícii len jeden starý digitálny fotoaparát, nie je však použiteľný pri zlých svetelných podmienkach. Dron majú kolegovia z Odboru preventívnej údržby pamiatok Pamiatkového úradu SR známeho ako Pro Monumenta. Dvakrát nám asistovali pri monitorovaní striech v pamiatkovom území – raz išlo o zistenie počtu fotovoltických panelov na strechách, druhýkrát sme monitorovali technický stav samotných striech. Bez dronu by nám to zabralo oveľa viac času.

Pre každé pracovisko na Slovensku by bolo takéto zariadenie veľkou pomocou. Nejde nám o to, aby sme mohli dávať viac pokút. Vďaka pravidelným kontrolám by sme napríklad vedeli upozorniť vlastníkov na malé poškodenie strechy skôr, ako prerastie do väčších problémov.

Generálny prokurátor Maroš Žilinka avizoval, že prokuratúry na Slovensku sa budú zameriavať na pamiatky v najhoršom stave a budú zisťovať, či úrady konajú a napríklad vlastníkov, ktorí pamiatku nechávajú chátrať, sankcionujú?

Iniciatívu pána generálneho prokurátora vnímam ako dôležitú, ale chcem podotknúť, že my sankčné postupy vnímame až ako krajné riešenie. Nechceme, aby toto bola podstata našej práce, snažíme sa skôr o konštruktívnu spoluprácu s vlastníkmi pri údržbe a obnove.

To znie pomerne idealisticky. Moja skúsenosť hovorí skôr o tom, že niektorí vlastníci alebo developeri vedia nečinnosť, prípadne váhanie úradov využiť.

Určite sú aj také prípady a treba ich, samozrejme, riešiť.

V posledných mesiacoch rezonuje nepovolené zbúranie historického domu na Palackého ulici v Trenčíne, kde pamiatkový úrad trvá na postavení repliky, padlo aj trestné oznámenie. Ako to dopadne, nevieme. Myslíte si, že exemplárnych trestov, prípadne postupov voči čiernym stavbám, búraniu v pamiatkových územiach, je dosť a sú odstrašujúce?

Určite by pomohlo, keby sa podarilo dotiahnuť do konca pár exemplárnych prípadov. To by nastavilo nejaký precedens a tí, ktorí by uvažovali o obchádzaní zákona a povolení, by si uvedomili, že táto cesta sa im neoplatí.

Je mi jasné, že sankčné mechanizmy musia existovať a musia sa využívať, ale nechcem, aby naša práca bola hodnotená podľa toho, koľko pokút sa nám podarilo udeliť.

Máte v Banskej Štiavnici takýto dotiahnutý exemplárny prípad pokuty, ktorej výška môže byť v lokalite UNESCO až dvojnásobná? Nejaký príklad, ktorý by ďalších od porušovania zákona odradil?

Doteraz sme udelili viacero pokút, ale obávam sa, že takýto odstrašujúci prípad sankcie sme tu nemali. Pre bežných ľudí môže byť aj niekoľkotisícová pokuta vysoká, ale pre veľkých investorov sú tie sumy smiešne a s pokutami niekedy počítajú už pri rozpočtovaní nákladov.

Písala som o viacerých stavbách v Banskej Štiavnici postavených načierno, podarilo sa niektorú odstrániť? Ja si spomínam iba na prípad drevenej chatky nazývanej Kotydž postavenej neďaleko tajchu Vodárenská, ktorú majiteľky napokon rozobrali samé.

Áno, to je asi jediný prípad. Máme však aj situácie, kde už je rozbehnutá kolaudácia, my s ňou nesúhlasíme a zatiaľ sa to ťahá.

Stretli sme sa aj s tým, že majiteľ sa o pamiatku nestaral a nechával ju chátrať. Na mieste sme opakovane vykonali štátny pamiatkový dohľad, nariadili opatrenia, a vlastník sa sa nakoniec rozhodol radšej pamiatku predať. Do obnovy sa potom pustil až nový majiteľ.

(Rozhovor pokračuje pod fotografiou)

V liste upozorňujete, že pri práci v teréne vám chýbajú aj bežné pomôcky ako rukavice alebo respirátory, ktoré by vás v starých objektoch s plesňami, exkrementami hlodavcov, prachom chránili. Prečo ich nedostávate?

To neviem, ale na ich absenciu sme upozorňovali niekoľkokrát. Vždy sme dostali odpoveď, že na ne momentálne nie sú peniaze. Pred niekoľkými rokmi sme dostali aspoň prilby, pracovné oblečenie a obuv. Predtým kolega roky chodil po stavbách v teniskách a prilbu mu v lepšom prípade požičala na mieste stavebná firma.

Potrebu respirátov sme si oveľa viac začali uvedomovať po požiari v centre mesta v marci 2023. Domy boli hasené s použitím veľkého množstva vody, steny ostali mokré, čo malo za následok, že sa v niektorých objektoch objavili plesne. Výsevy bolo vidieť na všetkých stenách a výtrusy bolo cítiť aj vo vzduchu. Vtedy som si aj ja naplno uvedomila, že zrejme nie je zdravé stráviť v takomto prostredí niekoľko hodín bez ochrany. Respirátory sme si napokon zaobstarali sami.

Na pracovisku máte z finančných dôvodov dlhodobé problémy aj so zastaralou výpočtovou technikou a pomalým a nestabilným internetovým pripojením, výpadky sú časté i pri pevných linkách. Na pracovisku je len jeden služobný mobilný telefón, používate tak súkromné. Chýbajú dátové úložiská s dostatočnou kapacitou na archivovanie. Sedí to?

Áno, sedí. Výpadok sme mali aj v deň, keď k nám prišla kontrola z prokuratúry. Ráno sme prišli do práce a zistili, že nám nejdú telefóny a nefunguje internet. Nevedeli sme sa dostať do nášho vlastného systému a registratúry, aby sme zistili čísla spisov v súvislosti s konkrétnymi pamiatkami, o ktoré sa kontrola zaujímala. Takže sme ich hľadali manuálne jeden po druhom v šanónoch.

V marci 2023 centrum Banskej Štiavnice výrazne poškodil masívny požiar, poškodených bolo niekoľko významných pamiatok. Ako takáto udalosť zasiahla do vašej práce?

Bol to obrovský zásah, lebo na stole nám zrazu pribudlo veľké množstvo papierov. Vydávali sme rozhodnutia o náprave s nariadením opatrení na stabilizáciu objektov – provizórne strechy, odvedenie vody, podopretie mokrých klenieb a stropov, spracovanie statických posudkov.

Na základe prvých obhliadok sa ďalej pripravovali rozhodnutia o zámere obnovy, o konkrétnych prácach, z ktorých niektoré už boli vykonané a niektoré ešte stále prebiehajú. Pre nás to bolo predovšetkým časovo náročné, v objektoch sa totiž časom objavovali nové problémy a situácie, ktoré bolo treba riešiť.

Pre mnohých odborníkov, napríklad aj pre statikov, to bola do veľkej miery nová situácia, s akou sa ešte nestretli. Stáli pred otázkou, ako budú historické konštrukcie reagovať na také množstvo vody. Nakoniec sme boli všetci prekvapení, že to poškodené objekty zvládli lepšie, ako sme sa obávali.

Súčasná doba prináša rôzne výzvy. Aj v pamiatkovo chránených územiach chcú ľudia využívať solárne panely, rôzne tepelné čerpadlá, klimatizácie. Ako sa k tomu staviate?

Samozrejme, že ľudia sa snažia nejakým spôsobom vysporiadať so stále drahšími energiami a chcú využívať alternatívne zdroje. Na pamiatkových objektoch a v pamiatkových rezerváciách alebo zónach nepovoľujeme umiestnenie viditeľných fotovoltických zariadení, keďže potom sa stráca ten typický vzhľad striech historického mesta.

Celkom sa však osvedčili tepelné čerpadlá, ktoré sa dajú umiestniť aj tak, aby ich nebolo vidno. Pri klimatizácii so vzduchotechnickými rozvodmi, ktoré sú objemné, je to individuálne, niekam sa dá umiestniť, inam nie, v druhom spomenutom prípade žiadosť zamietneme.

Vlastníci často reagujú, že pamiatkari to preháňajú a žijeme predsa v 21. storočí. Opakovane používajú vetu, že nebudú žiť “v skanzene”. Ako vnímate takéto argumenty?

Vnímame dve rôzne situácie. Sú prípady, keď niekto dom zdedil, alebo v ňom býva už desiatky rokov a nevybral si život v pamiatkovej rezervácii, to, samozrejme, chápeme. Úplne inak vnímame vlastníka, ktorý si historický objekt kúpil s vedomím, kde sa nachádza. Vedel teda aj to, že musí rátať s pravidlami a obmedzeniami, ktoré v takýchto územiach platia.

Pamiatkových území pritom v rámci Slovenska nie je až tak veľa a boli vybrané, aby sa zachovali pre ďalšie generácie ako kultúrne a historické dedičstvo.

Som názoru, že štát by mal vlastníkom pamiatok kompenzovať zvýšené náklady na obnovu, údržbu, alebo aj na vykurovanie. Pamiatkové hodnoty objektov a území patria nám všetkým ako spoločnosti, aj keď každý dom má na liste vlastníctva konkrétneho vlastníka.

V súčasnosti to mnohí majitelia vnímajú tak, že sa musia o pamiatku starať špecifickým a aj nákladnejším spôsobom a nemajú to kompenzované. Často pritom žiadajú o dotáciu na obnovu z existujúceho programu ministerstva kultúry, ale nie vždy sú úspešní.

Samozrejme, sú aj prípady, keď vlastníci pamiatky využívajú na podnikanie a profitujú práve z toho, že majú nehnuteľnosť v pamiatkovom a turisticky atraktívnom území.

Vy ste v minulosti pracovali aj v projekčnej firme, práca na pamiatkových úradoch nie je adekvátne ohodnotená.

Otvorený list sme nepísali prioritne z dôvodu, aby sme žiadali zvýšenie platov. Treba si však uvedomiť, že pamiatkové úrady sú personálne poddimenzované a do budúcna potrebujú získať nových zamestnancov, ktorí ale musia byť kvalifikovaní.

Asi ťažko nám sem príde pracovať architekt, právnik alebo reštaurátor, keď tu dostane výrazné nižší plat ako v súkromnej sfére. Ak sem chceme dostať odborníkov, mali by sme tomu prispôsobiť aj platy.

Koľko pamiatkar mesačne zarobí?

Ja pracujem na pozícii odborný radca, podľa tabuľky platov v štátnej správe je to trieda päť. Základný plat je, tuším, 1034 eur v hrubom plus zvýšenie o jedno percento za každý rok práce. V mojom prípade je to za päť rokov približne 50 eur. Spravidla máme ešte osobný príplatok, ktorý sa podľa mojich informácií pohybuje niekde medzi sto až dvesto eurami.

Čo vás s kolegami motivuje ostať?

S kolegami si každý deň kladieme otázku, či je to stále práca v štátnej správe alebo skôr občiansky aktivizmus. Sme vyslovene nadšenci, záleží nám na stave pamiatok a chceme sa podieľať na ochrane kultúrneho dedičstva.

Mňa práca metodičky pamiatkovej ochrany napĺňa. A ak ma v konkrétny deň nečaká vyslovene nejaké nepríjemné konanie, do práce sa teším.

To, že ostávame, je tiež o špecifickej osobnej situácii. Napríklad nám s manželom sa s pomocou rodiny podarilo opraviť starý dom a nie sme zaťažení hypotékou. Ak by sme ju mali, tak by som si zrejme nemohla dovoliť prácu na pamiatkovom úrade, pretože môj príjem by nepokrýval výdavky.

Keď to zhrniem, drží nás tu zmes nadšenia, zodpovednosti a našich osobných možností.

Naznačili ste, že sa v práci stretávate aj s “nepríjemnými konaniami”. Čo si pod tým máme predstaviť?

Najnáročnejšie konania zažívame s ľuďmi, ktorí absolútne nemajú pochopenie pre pamiatkové hodnoty a vôbec ich nezaujímajú. Zväčša majú pocit, že keď sú vlastníkmi nejakého objektu, majú právo ho používať podľa vlastných potrieb a predstáv. S touto kategóriou vlastníkov sa dá často komunikovať len pod hrozbou sankcií, ktoré máme k dispozícii. V takých situáciách sa cítime skôr ako policajti, a práve to je časť našej práce, ktorá nás vôbec nebaví, ale tiež patrí k našej profesii.

S čím všetkým sa v praxi stretávate?

Mne aj kolegom sa bežne vyhrážajú súdmi. Často počúvame: „Viete, kto ja som? Viete, koho ja poznám?” Niektorí na nás zvyšujú hlas, niekedy sú verbálne agresívni, zažili som konania, kde sa vyslovene vrieskalo. Z veselších príhod: Kolega bol označený za „nepriateľa vozičkárov“ a ja som údajne „pomstychtivá osoba“, bežne bývame „spiatočníci“ alebo nedávno aj „teroristi“. Kolega mal raz v kancelárii pána, ktorý sa mu chcel priviazať k radiátoru, kým nedostane súhlasné stanovisko.

Jeden z vašich kolegov zo západného Slovenska vníma aktuálne obdobie, keď ste na úradoch personálne poddimenzovaní a niekoľko týždňov ste nemohli jazdiť k vzdialenejším pamiatkam, ako „okno príležitosti” pre tých, ktorí by chceli v pamiatkových územiach búrať alebo stavať načierno. Vnímate to tak aj vy?

Áno, je to úplne realistický popis situácie. Sú vlastníci, ktorí pamiatkový zákon dodržiavajú, pretože si uvedomujú jeho zmysel a robia to z presvedčenia. Ďalšia časť vlastníkov dodržiava zákon iba preto, že nad nimi visí hrozba sankcie. Práve pri nich hrozí, že akonáhle ten tlak prestanú cítiť, prestanú dodržiavať pravidlá.

Máte aj pozitívne skúsenosti, príklady dobrej praxe?

Určite áno. Je radosť, keď sa zíde osvietený vlastník s dobrým projektantom a vtedy naša komunikácia pripomína skôr priateľskú odbornú diskusiu o detailoch. Pre týchto ľudí by pamiatkový úrad ani nemusel existovať.

V Banskej Štiavnici máme viacero architektov, ktorí sa venujú pamiatkovej obnove. Keď si opravujú vlastné domy, rovnako musia komunikovať s naším úradom, ale často je už tá žiadosť napísaná tak, že od nás chýba len jednotka s hviezdičkou.

Vzbudzuje vaša profesia rešpekt u verejnosti?

Často sa stretávame s nepochopením našej práce. Ľudia si neuvedomujú, že pamiatková starostlivosť je odborná činnosť. Predstavujú si napríklad, že keď vyberáme farebnosť historickej fasády, rozhodujeme sa podľa vlastného vkusu. My však vychádzame z konkrétneho historického obdobia, v ktorom bude pamiatka po obnove prezentovaná. Najskôr zisťujeme, ako vtedy vyzerala a až potom vlastníkovi predpíšeme, akú farbu má použiť. Často je to farba, ktorá sa mne osobne vôbec nepáči, ale ku konkrétnemu historickému obdobiu jednoducho patrí.

Ľudia si tiež veľakrát myslia, že riešime drobnosti, ale veľké prešľapy prehliadame. Pritom nevedia, že pri niektorých stavbách alebo obnovách už prebieha konanie o delikte, alebo sú už na súde, čo môže trvať aj niekoľko rokov.

Čo očakávate od generálneho prokurátora?

Úprimne, netušíme, čo máme očakávať a nevieme ani, aký bol dôvod pre aktuálnu kontrolu. Otvorený list sme napísali, pretože sme mali potrebu pomenovať problémy, s ktorými sa ako pamiatkari stretávame.

V prípade, že dôjde k nepovoleným prácam, my musíme konať, prikazuje nám to zákon. Ale to sa najskôr musíme o tých nepovolených prácach vôbec dozvedieť a na to musíme mať možnosť chodiť do terénu, a potom musíme mať časový priestor aj na samotné konanie, pretože dnes to pre inú prácu veľakrát nestíhame.

Aké sú v súčasnosti najväčšie hrozby pre Banskú Štiavnicu ako lokalitu UNESCO?

Mnohí vôbec nevedia, prečo je Banská Štiavnica na Zozname svetového kultúrneho dedičstva. Nie je preto, že je krásnym historickým mestečkom, ale najmä pre unikátny vodohospodársky systém vodných nádrží – tajchov a k nim prislúchajúcich jarkov. Práve jarky sú často zanedbávané a vlastníci si vôbec neuvedomujú ich hodnotu. Nechápu napríklad, prečo si cez banský jarok nemôžu postaviť príjazdovú cestu k domu.

Aj okolo tajchov pribúdajú rôzne stavby, niekde to samosprávy regulujú úspešnejšie, inde menej úspešne. Existuje v okolí historických vodných nádrží problém?

Samozrejme, ten nápor na okolie tajchov je enormný, pretože sú to kľúčové rekreačné zóny. Ľudia tajchy väčšinou nevnímajú ako technické pamiatky, ale iba ako miesta na rekreáciu, ťažko sa im vysvetľuje, prečo tam výstavbu chát treba regulovať, alebo prečo tam nie je viac bufetov.

My chápeme, že každý chce mať chatu čo najbližšie pri jazere, ale pre prezentáciu technickej pamiatky je lepšie, aby tá chatová osada bola ďalej a tajch ostal zachovaný v pôvodnom prírodnom prostredí.

Čo je teda tou najväčšou hrozbou pre zachovanie rázu Banskej Štiavnice a jej okolia a pre zachovanie značky UNESCO?

Najväčšou hrozbou je, že mnohí ľudia nevnímajú dôležitosť pamiatkovej ochrany a bohatstvo, ktoré tu máme. Čakať, že pamiatkari to všetko ochránia sami, je nereálne. My nemáme v rukách takú moc, máme len určité obmedzené možnosti zo zákona.

Spoločnosť by si mala uvedomiť vlastnú zodpovednosť za ochranu pamiatok a kultúrneho dedičstva. Problémom je, že pred hrdosťou na to, čo tu máme, ľudia často uprednostňujú komerčný záujem alebo osobné pohodlie.

Napríklad – chcem pri dome zaparkovať tri autá, tak urobím tri parkovacie miesta bez ohľadu na to, čo to urobí s prostredím pôvodného baníckeho osídlenia. Chcem mať krásny výhľad, ale neriešim, či budú mať ostatní krásny výhľad na moju nehnuteľnosť.

Už zhruba hodinu sa rozprávame o tom, že ako spoločnosť do veľkej miery zlyhávame v ochrane pamiatok a kultúrneho dedičstva. Na druhej strane, po novom máte nad vstupom na pracovisko, ktoré sídli rovnako v historickej budove, vyvesené až tri slovenské vlajky. Čo si o tom myslíte?

Nerozumiem tejto novinke a ani tomu, prečo už nestačí štátny znak, ktorý bol pri vstupe do úradu doteraz. A už vôbec nerozumiem tomu, prečo musia byť tri, pôvodne až päť. Nepoznám do detailu zákon, pri akých príležitostiach a ako sa majú štátne symboly používať, ale osadenie štátnej vlajky na ošarpanej fasáde vedľa neudržiavaného historického portálu nepovažujem za dôstojné riešenie.