Neľahká cesta k zmluve s Maďarskom. Budapešť viedla medzinárodnú kampaň proti Slovensku

Sú to už viac ako tri desaťročia odvtedy, čo predsedovia vlád Slovenska a Maďarska podpísali historicky dôležitú medzištátnu zmluvu. Ako si na prípravu jej textu spomína skúsený diplomat, ktorý mal na rokovaniach významnú úlohu? „Ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky určovala agendu a tón diskusie medzi Bratislavou a Budapešťou v zásade maďarská strana. Odmietala dohodnúť sa na konštruktívnom riešení spoločného, takmer dokončeného vodného diela na Dunaji,” hovorí Ján Gábor.  

Aké boli najväčšie výzvy pri usporiadaní vzťahov po získaní samostatnosti Slovenskej republiky s Maďarskou republikou?

Bolo úplne prirodzené a politicky žiaduce, aby prvé kroky samostatného Slovenska smerovali k usporiadaniu vzťahov s jeho susedmi. Nebolo prekvapujúce, že napriek viacgeneračnému česko-slovenskému štátnemu manželstvu sme boli svedkami veľmi kultivovaného politického rozvodu, ktorý po skončení studenej vojny v Európe viedol k pokojnému vzniku dvoch nových susedných štátov. Rovnako neprekvapujúce boli peripetie sprevádzajúce rodiacu sa spoluprácu s našim južným susedom. Slováci a Maďari sa pritom rozišli omnoho skôr, ešte koncom prvej svetovej vojny po zániku spoločnej monarchie. Štátneho útvaru, v ktorom žili po stáročia a pripomeňme, že v dosť nevyvážených pomeroch – na úkor slovenského národa. Dovoľte mi poznamenať, že vzťahy medzi susednými štátmi sú zákonite komplexné pre ich silnú a viacvrstvovú interakciu, čo som mohol osobne pozorovať vo viacerých krajinách na svete. V prípade Maďarska sú však aj mimoriadne komplikované.

Prečo?

Je to dané viacerými asymetriami v slovensko-maďarskej relácii, ktoré naplno odhalil už vývoj, ktorý viedol k rokovaniam o základnej zmluve. Napriek týmto asymetriám sa podarilo tento historický dokument podpísať v marci 1995 v Paríži na konferencii o Pakte stability v Európe. Podpísali ho predseda vlády SR Vladimír Mečiar a jeho maďarský partner Gyula Horn. Na dlhej ceste k samostatnosti sa Slovensko uzavretím trianonskej mierovej zmluvy v júni 1920 prvýkrát v dejinách stalo subjektom medzinárodného práva, takpovediac získalo svoj rodný list. Udialo sa tak po konci prvej svetovej vojny vo vtedajšom spoločnom štáte s českým národom. O trištvrte storočia neskôr, podpisom zmluvy s veľmi náročným a omnoho skúsenejším partnerom, zhodou okolností tiež v Paríži, už Slovenská republika zložila maturitu. Tento diplomatický počin bol vysoko ocenený tam prítomným medzinárodným spoločenstvom, čo posilnilo pozíciu Slovenskej republiky.

Prečo bola zvolená forma zmluvy?

Medzinárodná zmluva má už z princípu a zo svojej podstaty väčšiu váhu v porovnaní s politickou deklaráciou. Ratifikačný proces zmluvy je náročnejší a predpokladá vyššiu garanciu, respektíve stabilitu právnych záväzkov zmluvných strán a ich vymožiteľnosť. Prax však ukazuje, že je to predovšetkým rešpekt zmluvných strán voči ich záväzkom, ktorý určuje silu takýchto dokumentov. Napokon teda nemusí byť kľúčové, či hovoríme o dokumente právneho alebo politického charakteru.

Mýlim sa, ak poviem, že pred viac ako tromi desaťročiami zaznievalo z Budapešti veľa neprijateľných výrokov?

Ešte pred vznikom samostatnej SR určovala agendu a tón diskusie medzi Bratislavou a Budapešťou v zásade maďarská strana. Odmietala dohodnúť sa na konštruktívnom riešení spoločného, takmer dokončeného vodného diela na Dunaji. Už prvá demokraticky zvolená vláda pod vedením Józsefa Antala začala vo svojej politike presadzovať výrazne revizionistický tón v pohľade na dejiny v našom regióne. Dejiny, ktoré sa bytostne dotýkali slovenského národa. Tento tón zosilnel ešte viac po vzniku SR. Symbolickým bodom zlomu bol slávnostný pohreb kontroverzného maďarského politika Miklósa Horthyho s účasťou maďarskej vlády. Konal sa v septembri 1993 po prevezení jeho pozostatkov z Portugalska do Budapešti. Regent Horthy zaútočil v období druhej svetovej vojny na všetkých susedov Maďarska s výnimkou Rakúska, ktoré už bolo predtým anektované jeho najbližším spojencom Hitlerom.

Zostaňme pri vtedajších medzištátnych vzťahoch.

Maďarská strana viedla proti novej SR silnú medzinárodnú kampaň ohľadne situácie maďarskej menšiny na našom území. Obviňovala Bratislavu z porušovania práv týchto osôb, čo sa nikdy nepotvrdilo. Nehľadiac na to sa vehementne dožadovala ich silnej právnej ochrany s medzinárodným krytím. Suma sumárum Budapešť bola Gabčíkovo rozhodnutá „riešiť“ súdnym sporom, ktorý však neskôr v Haagu prehrala, a jej revizionistické uchopenie dejín v našom regióne neumožnilo zmysluplnú diskusiu o akomsi historickom zmierení našich národov. Preto sa pozornosť sústredila na menšinovú otázku. Pripomeňme, že v tom čase bol etnický aspekt silne prítomný vo vojnovom konflikte na Balkáne.

Čo je najdôležitejšie v zmluve, čo tam nie je, respektíve nemohlo byť?

Zmluva je v prvom rade dokument historického významu, pretože prvýkrát v dejinách Slováci rokovali a dohodli sa s Maďarmi na štátnej úrovni. Čo sa týka formy a obsahu, čiastočne je to vysvetlené už v odpovedi k predchádzajúcej otázke. Záujmom slovenskej strany bolo mať veľkú zmluvu, ktorá by riešila všetky oblasti vzájomnej spolupráce. Pôvodným záujmom maďarskej strany bolo „riešiť“ len právnu ochranu národnostných menšín. Budapešť našťastie rýchle pochopila, že úvaha o slovensko-maďarskej dohode len o národnostnej menšine bola absolútne nepriechodná. Najdôležitejšia v zmluve je podľa mňa jej komplexnosť. S výnimkou spomínaného vodného diela a histórie pokrýva všetky oblasti spolupráce medzi dvoma susednými štátmi v dnešnom svete. V dobovom kontexte sa zdôrazňovala tiež spolupráca oboch susedov v súvislosti s integračnými procesmi do euroatlantických demokratických štruktúr. Zmluvný dokument sa opiera o základné zásady medzinárodného práva, potvrdzuje neporušiteľnosť hraníc (čl. 3) a akceptuje najvyšší medzinárodný štandard ochrany menšín (čl. 15).

Priblížte kontext, ktorý bol dôležitý pri rokovaniach s Budapešťou.

Z pohľadu vnútroštátneho kontextu treba uviesť, že o začatí rokovania rozhodla vláda Jozefa Moravčíka v lete 1994. Samotný rokovací proces nebol veľmi dlhý, o to bol viac intenzívny a prešiel viacerými ostrými právnymi i politickými zákrutami. Toto nie je u takýchto dokumentov niečo výnimočné. Medzinárodný kontext: Po skončení studenej vojny sa dramatickým spôsobom prekresľovala geopolitická mapa so zásadným dosahom na krajiny strednej a východnej Európe. Aj hráči na veľkej šachovnici boli nervózni z konfliktu na Balkáne a z nepredvídateľného vývoja na území bývalého Sovietskeho zväzu. V oboch prípadoch boli vnímané otázky štátnych hraníc a garancie ochrany národnostných menšín ako kľúčové aspekty pre stabilitu nielen regiónu, ale aj v širšom európskom kontexte. Už som predtým spomínal mimoriadne silný nátlak Budapešti. Táto využila všetky svoje nástroje – skúsenú diplomaciu, v tom čase veľký medzinárodný kredit, zahraničných spojencov a maďarskú loby vo svete. Ak sa pozrieme dobovými okuliarmi na pozíciu Slovenska a jej kapacity, aj slepý vidí, že to bol mimoriadne nerovný súboj.

Akú funkciu ste vtedy zastávali na ministerstve zahraničných vecí (MZV)?

Jednou z asymetrií bol priepastne odlišný prístup k menšinovej otázke, ktorý sa prejavil aj v „nasadzovaných“ kapacitách. Rokovalo sa v dvoch skupinách. Jedna diskutovala o zmluve, zatiaľ čo druhá sa sústredila na menšinovú otázku. V prvej zastupoval maďarskú stranu stále ten istý diplomat – generálny riaditeľ právnej sekcie ministerstva a oproti nemu sedel slovenský diplomat v rovnakej funkcii. V skupine pre menšiny spočiatku viedol maďarskú delegáciu riaditeľ odboru MZV. Postupne však maďarská strana, zrejme s cieľom zvyšovať tlak na slovenských partnerov, zvyšovala úroveň na štátneho tajomníka a poradcu maďarského premiéra, ktorému občas „sekundoval“ politický štátny tajomník maďarského MZV. Na ich počudovanie oproti sedel stále rovnaký referent. Ten istý expert, ktorého ich podriadení stretávali na rokovaniach Stredoeurópskej iniciatívy (SEI) a v Štrasburgu. Bola to bizarná situácia. Mal som pritom za sebou desať rokov skúseností s diplomatickými rokovaniami v Prahe, najmä s medzinárodným právom. Niekoho z našich nadriadených „osvietilo“ a počas rokovacích procesov ma povýšili na generálneho riaditeľa sekcie pre ľudské práva.

Spomínate si na zlomové momenty, ktoré rozhodli o úspechu vyjednávaní?

Na tie sa nedá zabudnúť. Viaceré sa udiali ešte pred začatím rokovaní o zmluve. Maďarská strana mala dobre premyslený plán, ktorý jej spočiatku aj vychádzal. Vopred dobre vedela, že rokovania sa sústredia na menšinovú otázku. Pripravovala si preto pôdu na rôznych medzinárodných fórach regionálneho, respektíve európskeho formátu SEI, Rada Európy (RE). Popri tom lobovala u svojich partnerov, ktorých systematicky presviedčala, že rokovania blokuje Bratislava, avšak opak bol pravdou. Na spomínaných medzinárodných fórach sa však maďarskej strane napokon nepodarilo, aj vďaka aktívnemu prístupu slovenskej diplomacie, presadiť jej koncepciu riešenia menšinovej otázky. Konkrétne poskytovaním kolektívnych práv a rôznych druhov autonómie, vrátane teritoriálnej na etnickom princípe. Na pôde SEI a najmä v RE sa prijali pozície, ktoré úplne vyhovovali SR. V dvojstranných rokovaniach sa v dôsledku toho maďarskej strane nedarilo ovplyvniť slovenské stanovisko, podporené európskymi argumentami.

Ako reagovali maďarskí vyjednávači?

Maďarsku to nebránilo pokračovať v zákulisných postupoch. Naopak. Ešte týždeň pred parížskou konferenciou bola francúzska strana presvedčená, že Slovenská republika je prekážkou úspešným rokovaniam. Bolo jasné, odkiaľ fúka vietor. Až stretnutie slovenských diplomatov s osobným poradcom francúzskeho predsedu vlády zrejme „dalo veci do pohybu“. Dodnes si pamätám jeho razantné slová: „Nielen slovenská strana, ale ani Francúzsko a Európa nepodporujú autonómiu pre národnostné menšiny.” O niekoľko dní maďarská strana stiahla spomínané požiadavky na menšinovú autonómiu, čo umožnilo úspech záverečného rokovania na úrovni predsedov vlád Slovenska a Maďarska.

Čiže všetky problémy sa podarilo tým pádom odstrániť?

Maďarská strana sa nevzdávala. Na druhý deň po stretnutí premiérov v Bratislave maďarský minister zahraničných vecí v rozhovore pre maďarské médiá účelovo dezinterpretoval slovenské stanovisko k čl. 15 (o menšinách), dobre vediac, že dohodnutý text zmluvy sa už nebude dať zmeniť. Na krajne neštandardný postup Budapešti nemohla slovenská strana v danej časovej tiesni reagovať štandardne. Vláda SR preto odsúhlasila verbálnu nótu, ktorá dala veci do poriadku. Teda tak, ako boli dohodnuté. Text nóty bol maďarskej vláde odovzdaný v Paríži ešte pred podpisom zmluvy a následne poskytnutý všetkým delegáciám, ktoré sa zúčastnili najvýznamnejšej európskej konferencie po studenej vojne.

Splnila podľa vás zmluva požadované/očakávané ciele?

Aj s odstupom jednej generácie som presvedčený, že áno. Nastavením jasných parametrov definovala agendu rozvoja spolupráce a dvojstranných vzťahov. Upokojila a stabilizovala susedské vzťahy. Bola dôležitým a najmä konkrétnym príspevkom k stabilite v našom regióne. Splnila zásadné kritérium pre plnohodnotnú integráciu mladého štátu do medzinárodného spoločenstva, najmä demokratických euroatlantických štruktúr. Zahraniční partneri, vrátane veľmocí, sa prestali na Slovensko pozerať ako na potencionálne ohnisko napätia či nebodaj konfliktu z etnických dôvodov. I keď …

Aj keď čo?

Nepodarilo sa odstrániť viaceré asymetrie v tejto téme, čo je už ale na inú diskusiu.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Ján Gábor

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.