Nemajú sex, ale vzorom incelov sú silní lídri. Privedú Trump, Putin a Si svet do ďalších konfliktov?

Čo spája amerického prezidenta Donalda Trumpa, ruského diktátora Vladimira Putina a čínskeho komunistického lídra Si Ťin-pchinga?  

Ste spoluautorom článku pre magazín Foreign Affairs s názvom Personalistický globálny poriadok (The Personalist Global Order). V ňom tvrdíte, že po prvýkrát od 30. rokov 20. storočia sú najmocnejšie krajiny sveta – Čína, Rusko a Spojené štáty – riadené personalistickými lídrami. Prečo zaraďujete Donalda Trumpa, Vladimira Putina a Si Ťin-pchinga do rovnakej kategórie? Je to opodstatnené, keď sa napríklad na rozdiel od Číny a Ruska USA stále dajú označiť za demokraciu?

Áno, aspoň zatiaľ. Je to skvelá otázka. Prečo hádžeme všetkých troch týchto lídrov do jedného vreca? Odpoveď je, že netvrdíme, že ide o identické režimy. Samozrejme, ako správne poznamenávate, USA majú stále voľby, súdy a do istej miery slobodné médiá. Tvrdenie sa týka špecifického štýlu riadenia štátu, ktorý v politológii nazývame personalistická vláda. Príznačné pre ňu je, že v nej líder – či už v demokracii alebo nie – vyprázdňuje všetky inštitúcie, ktoré by za normálnych okolností usmerňovali politiku. Dokonca aj jeho vlastná strana, armáda alebo štátna byrokracia prestávajú fungovať ako nezávislé zdroje moci. A politiku takého lídra v prvom rade poháňajú osobné krivdy a obsesie, nie národné záujmy. Dúfam, že v tomto momente to už začína v niektorých ohľadoch pripomínať Trumpovu vládu.

Asi sa to tak dá povedať.

Väčšina vlád, dokonca aj tie autokratické, má nejakú inštitucionálnu štruktúru, ktorá formuje spôsob prijímania rozhodnutí. Napríklad ZSSR za Leonida Brežneva. Samozrejme, že to bolo zriadenie, ktoré utláčalo ľudí, ale stále v ňom fungovala skutočná diskusia o politike. V personalistickom režime nič z toho neexistuje. Líder v ňom má okolo seba len úzky okruh najbližších ľudí, ktorí ho poslúchajú, a takto sa tvorí politika.

Na základe tejto definície si myslím, že Trump jednoznačne spĺňa kritériá na to, aby sme jeho spôsob fungovania označili za personalistickú vládu. Odsunul na vedľajšiu koľaj bežné inštitucionálne procesy a kariérnych profesionálov v podstate nahradil svojimi priateľmi. Tak sa stal Trumpov kamoš z realitného biznisu z 80. rokov Steve Witkoff mimoriadnym vyslancom či moderátor z Fox News Pete Hegseth šéfom Pentagonu. A na rozdiel od Trumpovho prvého funkčného obdobia okolo neho nie je nikto, kto by sa prezidentovi vzoprel. Je to problém, pretože potom vznikajú situácie ako v prípade Iránu, kde sa politické rozhodnutia urobili v podstate z rozmaru, alebo Venezuely, pri ktorej vlastne ani nepoznáme proces rozhodovania.

Čítajte viac Je bystrý? Sú Putin a Trump jeho priatelia? Všetko, čo ste chceli vedieť o Si Ťin-pchingovi, vysvetľuje expertka

Čiže takýto prístup spája Trumpa s Putinom a Si Ťin-pchingom?

Putin to robí už 27 rokov. Je akýmsi prototypom tohto správania a rozhodnutia v Rusku sa rodia v stále užšom kruhu. Podobne je to teraz so Si Ťin-pchingom. Zmenil fungujúcu myšlienku kolektívneho vedenia, nie je už obmedzený funkčnými obdobiami a robí čistky medzi vysokopostavenými vojenskými predstaviteľmi. Kľúčové je, že hovoríme o troch mocných jadrových štátoch. Nie sú identické, ale spája ich, že ich lídri vládnu personalistickým štýlom. Výskum, ktorý sa týka takýchto režimov, naznačuje, že je to problém. Krajiny s takýmto vedením sú bezohľadnejšie, agresívnejšie a začínajú hlúpe vojny, ako vidíme.

Ak najmocnejšie krajiny riadia personalistickí lídri, čo to znamená pre globálnu politiku? Môže to viesť k väčšiemu počtu konfliktov, keďže títo politici asi vnímajú všetko osobnejšie? Ako sa píše aj vo vašom článku, nemôžeme vylúčiť, že napríklad Trump nariadil únos Nicolása Madura aj preto, že sa mu venezuelský líder vysmieval. Podobne môžeme argumentovať, že Putin je posadnutý Ukrajinou a NATO a Si Taiwanom.

Nie je to dobrá kombinácia, keď zahraničnú politiku riadia ľudia, ktorí nechcú počuť nie a ktorí sú zvyknutí na to, že sa ich rozmary odrazia v konkrétnych činoch. Ako som spomenul v predchádzajúcej odpovedi, máme výskumy o personalistických režimoch a tie vo všeobecnosti naznačujú, že sú agresívnejšie, a to aj z dôvodov, ktoré ste spomenuli. Netýka sa to však len toho, že berú veci osobne. Hlbším problémom je informačné prostredie, v ktorom títo lídri žijú. Keď vyprázdnite všetky inštitúcie a obklopíte sa ľuďmi, ktorí vám hovoria len áno, nebudete mať prístup k dobrým informáciám. Nikto vám totiž už nebude hovoriť pravdu a potom budete robiť naozaj zlé až katastrofálne rozhodnutia na základe vlastných preferencií a pocitov. V prípade Trumpa sa to stalo pri Venezuele aj Iráne.

Už sme tiež spomenuli Putina. Jemu klamú aj jeho generáli. Zveličujú ruské úspechy a minimalizujú ukrajinský odpor. V podstate mu hovoria to, čo chce počuť. Znamená to však, že dosiahnutie mieru na Ukrajine je menej pravdepodobné, lebo to vyzerá tak, že Putin je stále presvedčený, že môže vyhrať. Takže problémom personalistických režimov nie je len to, že začínajú viac vojen, ale konflikty je aj ťažšie zastaviť, pretože takíto lídri nemajú dobré informácie, ktoré by im umožnili robiť správne rozhodnutia. Preto máme vojnu na Ukrajine či v Iráne. A ak bude táto osobná politická dynamika pokračovať, budeme svedkami toho, že stále viac lídrov bude robiť hlúpe rozhodnutia alebo také, ktoré ako hlúpe minimálne vyzerajú.

Čítajte viac Mier na Ukrajine? Rusko si myslí, že môže bojovať aj ďalších desať rokov, ale vojna má asi len dve riešenia, tvrdí expert

Je však do istej miery prirodzené, že politickí lídri žijú vo svojej vlastnej informačnej bubline. Dá sa prelomiť toto takmer prekliatie? Máte pre politikov nejakú dobrú radu?

Je to problém, ktorý sa ľudia usilujú vyriešiť už dlho. Americký prezident Abraham Lincoln mal svoj kabinet rivalov. V podstate dosadil do vlády ľudí, ktorí s ním jednoznačne nesúhlasili, pretože si myslel, že to povedie k lepším rozhodnutiam. Ak v demokracii lídrovi poviete zlú správu, možno vás nepovýšia. V autokracii môžete skončiť vo väzení alebo sa vám stane ešte niečo horšie. V diktatúrach teda existujú určité štrukturálne prekážky, ktoré bránia tomu, aby mali vodcovia dobré informácie, a tie sa dajú len veľmi ťažko prekonať. Je to aj Putinov prípad.

Denník The Wall Street Journal nedávno uverejnil článok o tom, že Trump sa v súvislosti s vojnami verejne predvádza, ale zápasí s vlastným strachom. Ako to vidíte vy?

Nie som psychológ, ale predstavujem si to tak, že narcisti sú veľmi neistí ľudia, pretože túžia po uznaní. Myslím si, že v súvislosti s Trumpom nehovorím nič prevratné. Je to človek, ktorý si neustále vyžaduje uznanie a mimoriadne sa rozruší, keď ho nedostane, ako napríklad v prípade Nobelovej ceny za mier. Narcizmus vedie ľudí k naozaj zlým rozhodnutiam a nie je to dobrá osobnostná črta pre prezidenta USA.

Čítajte viac Mala by sa Európa čím brániť proti Rusku? USA chcú stiahnuť lietadlá, lode aj ponorky

Kritici tvrdia, že sa Republikánska strana aspoň do istej miery mení na kult osobnosti Donalda Trumpa. Má to negatívny vplyv na demokraciu v USA?

Jednoznačne. Zaujímavou otázkou je, čo sa stane po Trumpovi. Dokážu sa republikáni udržať pokope? Problém personalistických režimov je v tom, že veľmi nezvládajú odchod či smrť lídrov. Nástupníctvo je pre ne obrovským problémom. V USA sú aspoň stále naplánované voľby a existuje mechanizmus na odovzdanie moci. Myslím si, že pravdu majú ľudia, ktorí hovoria, že Trump je súčasne symptómom doby, v ktorej žijeme, ako aj jej katalyzátorom. Ak to bude platiť aj naďalej, možno ho nahradí niekto ako viceprezident JD Vance. Ako som však povedal, toto je pri personalistických režimoch vždy problém – čo robiť, keď je líder mŕtvy? Vtedy prichádzajú krízy. Preto si myslím, že napríklad v prípade Ruska to bude naozaj obrovský problém. Putin nemenoval nástupcu, nevyzerá, že by sa na to chystal, a plánuje žiť dlho. Ale kríza raz príde.

Ak hovoríme o tom, že Putin plánuje žiť dlho, tak vlani v septembri v Pekingu zapnuté mikrofóny zachytili jeho a Si Ťin-pchinga, ako sa rozprávajú, že dnes je možné dožiť sa aj 150 rokov. A som si celkom istý, že Trump by do tejto debaty niečo pridal, keby tam bol. Takže taká polovážna otázka – obávate sa, že títo lídri tu môžu byť oveľa dlhšie, než mnohí ľudia očakávajú?

Rozhodne to vypovedá niečo o ich psychológii. Chcem tým povedať, že sú to ľudia, ktorí už odstránili každú prekážku, ktorá im stála v ceste. Nemajú obmedzené funkčné obdobia vládnutia ani nečelia rivalom. Jediná vec, ktorú im zostáva poraziť, je smrť. To je posledný nepriateľ a prekážka. Samozrejme, že o tom premýšľajú. To nás privádza k bodu, o ktorom sme hovorili, že personalistické systémy nemajú plán nástupníctva, pretože celý systém je organizovaný okolo jedného človeka. Áno, s lekárskou pomocou môžu títo lídri žiť dlhšie, ale myslím si tiež, že sú trochu mimo reality. Predpokladám, že Putin aspoň do istej miery verí, že sa môže dožiť 120 alebo 150 rokov. Ale predsa je to problém, ktorý nikto nedokáže vyriešiť. Smrť čaká na každého. Nezmení na tom nič ani moc, ktorú títo lídri majú, a nie som si istý, či sú na to pripravení.

Čítajte viac Dcéra alebo sestra: prebrala by po Kimovi najtvrdšiu jadrovú diktatúru naozaj žena?

Zdá sa, že Severná Kórea dokázala vyriešiť problém nástupníctva, pretože tam patrí moc do rúk rodiny Kimovcov.

Áno, a takto fungujú aj monarchie. A je to možné riešenie aj pre personalistické režimy vrátane Trumpa.

Kto z jeho rodiny by to mohol prebrať?

Možno aj jeho najmladší syn.

Áno, Barron. Alebo dcéra Ivanka.

Správne. Je zaujímavé, že dokonca aj v demokraciách sú ľudia ochotní hlasovať za rodiny a rodinné klany. Pozrite sa napríklad na Kennedyovcov. Je to zvláštna súčasť našej psychológie, že v politike máme radi rodinné väzby. Neviem presne, čo to znamená, ale pravdepodobne to siaha až do raných kmeňových čias.

Čítajte viac Ako Rusko vo vojnovej hre porazilo NATO. A bolo to pomerne ľahké. Kde má aliancia slabinu?

Do akej miery personalistické líderstvo súvisí s myšlienkou sfér vplyvu? V podstate s tým, že Trump, Si alebo Putin by mali akési vlastné kráľovstvá. A zdá sa, že tento systém sfér vplyvu je pomerne populárny u všetkých troch vodcov, ktorých sme spomenuli.

Pekne to dopĺňa personalistické režimy. V zásade je to o tom, že každý má svoje lénne panstvo. Putin túto myšlienku miluje a vždy ju chcel presadiť. Zdá sa, že Trumpovi sa tiež veľmi páči. Problémom je, že na to, aby sféry vplyvu fungovali, sa rivali musia rešpektovať navzájom. Neexistuje však žiadna záruka, že to tak bude. A je to tak aj preto, že sú to personalistickí lídri, teda všetko závisí od ich osobného rozhodnutia. Nie som teda optimista v tom, že keby sa aj Trump, Putin a Si dohodli na sférach vplyvu, prinieslo by to stabilitu. Je však zaujímavé premýšľať nad tým, ako by tento koncept mohol fungovať. V istom zmysle by sféry vplyvu mohli brzdiť konflikty, ak bude globálnu politiku definovať rivalita veľmocí. Samozrejme, je to veľmi zjednodušený pohľad. No vyzerá to tak, že Trump a Putin či Si a Trump majú isté pochopenie pre vzájomné ambície. Americký prezident v súvislosti so šéfom Kremľa hovoril o tom, že je to jeho vec, čo robí, a môže sa stať aj niečo hrozné, ale neznamená to, že USA to bude zaujímať. Je to akoby náznak istej tichej dohody, ale je to veľmi nestabilný vývoj, lebo je založený na náladách jednotlivých aktérov.

Nakoľko je personalistický poriadok prepojený s myšlienkou, ktorú opisujete v inom svojom článku o globálnom poriadku incelov?

Tento termín už nejaký čas existuje. Inceli sú muži v nedobrovoľnom celibáte, ktorí sa snažia o sexuálne kontakty so ženami, ale nedokážu ich nadviazať. Myslím si, že sa to vyvinulo až do štádia, v ktorom to mnohí z nich jednoducho vzdali. Článok, ktorý ste spomenuli, som napísal preto, lebo som si pozrel dokumentárny film Louisa Therouxa (britsko-americký novinár a dokumentarista, pozn. red.) o vzostupe manosféry. Mám dvoch chlapcov, päťročného a osemročného, takže ma zaujíma, kam to celé smeruje. Môj pocit je, že veci, o ktorých sa rozprávame, spolu súvisia. V článku tvrdím, že vzostup silných lídrov, o ktorom sme hovorili, a vzostup alebo objavenie sa incelov sú istými reakciami na tú istú vec. Je ňou čiastočná feminizácia spoločnosti, ku ktorej dochádza v modernom svete. Ženy sa stali úplnou súčasťou hospodárskeho aj politického života. Odráža sa to v čiastočnej feminizácii sociálnych štruktúr a je to súčasť modernity.

Manosféra na to v podstate reaguje tým, že tvrdí mladým mužom, že feminizmus im ukradol ich údajné prirodzené práva alebo niečo také. A krajná pravica vrátane Trumpovho hnutia MAGA im hovorí niečo podobné – že globalizmus im ukradol ich krajinu. Vinníci sú teda odlišní, ale emocionálna logika je rovnaká. Vraj existujú sily, ktoré mužov ponížili, a len tým, že znovu presadia svoju dominanciu, sa môže všetko napraviť. Nehovorím, že krajná pravica a manosféra sú identické. Krajná pravica je oveľa väčšia a zložitejšia koalícia záujmov než manosféra. Myslím si však, že maskulinita funguje ako akýsi organizačný princíp politiky silných mužov. Bez ohľadu na to, či sú mladí inceli ich primárnymi voličmi alebo nie, vidíme, ako Putin feminizuje svojich nepriateľov, alebo ako sa brazílsky exprezident Jair Bolsonaro predvádzal so zbraňami, či ako maďarský premiér Viktor Orbán hovorí o tradičných rodinných hodnotách. Toto sú formy politických odkazov, ktorými mieria na mužov vrátane incelov.

Čítajte viac Ukrajinská nobelistka o ruskej vojne pre Pravdu: Poviem vám príbeh, ako malému chlapcovi pred očami uhoreli rodičia

Ako sa teda dá riešiť vzostup manosféry a fenomén incelov, keď hovoríte, že modernita feminizuje spoločnosť a že je to dobrá vec?

Pravdepodobne sa nájdu ľudia, ktorí keď počujú, že modernita feminizuje spoločnosť, automaticky by povedali, že je to zlá vec. Asi by takto reagovali najmä muži. Pre mňa je však feminizácia spoločnosti dobrá vec. Posilnenie postavenia žien je to, čo vytvára bohatstvo, a v podstate nám dáva moderný život, ktorý nám umožňuje robiť to, čo chceme. S tým však súvisí zmena tradičnej spoločenskej hierarchie. Môžete byť muž, ktorý si na tejto hierarchii buduje svoju identitu, ale nič z toho už nedokážete úplne zvrátiť. Zrovnoprávnenie žien nezmizne, a preto nezmiznú ani ľudia, ktorí to vnímajú ako krivdu. Možno je výzvou vybudovať pozitívne maskulínne identity, ktoré nezávisia od vzťahov k ženám alebo od toho, že ženy majú byť podriadené. Myslím si, že ľudia by sa nemali hanbiť povedať, že modernita feminizuje spoločnosť. Je to dobrá vec, ale rovnako by sme mali brať vážne istú dezorientáciu, pretože v súčasnosti sa tým zaoberajú len ľudia ako Andrew Tate, teda tí, ktorí ponúkajú tie najhoršie možné riešenia. Takže neviem, aká je presná odpoveď na vašu otázku, ale verím, že je to niečo, o čom musíme otvorene hovoriť.