Partička sa vybrala do štátu, ktorý nikto neuznáva.
Šesticu zlákalo, že nejde o celkom typickú destináciu. „Chceli sme zažiť jeden z posledných skanzenov komunizmu, ktorý polovica partie nezažila. Boli medzi nami dvaja, ktorí si režim ešte pamätajú, pretože v socializme vyrastali. Mali čo porovnávať,“ vysvetlil za skupinu Jakub.
Keďže Podnestersko nedisponuje vlastným letiskom, doleteli do Moldavska a na presun si požičali auto. Pri výpožičke museli ohlásiť, že sa s ním chystajú do separatistickej oblasti. Z Kišiňova do Tiraspolu – metropoly samozvanej republiky – je to približne 70 kilometrov. „Dorazili sme tam zhruba po hodine. Po deravých moldavských cestách sme sa viac ako 90 ani neodvážili ísť,“ opísal stav infraštruktúry Novomešťan. Prenájom auta ich vyšiel na tri dni v prepočte asi 50 eur na osobu.
Alternatívou na presun sú podľa Jakuba takzvané „maršrutky“. V postsovietskych krajinách ide o veľmi rozšírený druh súkromnej dopravy, ktorý funguje ako zdieľaný taxík. „V uliciach sme videli aj množstvo zastaraných trolejbusov, ktoré si pamätajú Sovietsky zväz. Presun nimi bol možný za pár korún,“ pokračoval.
Vstup do „iného sveta“ si začali uvedomovať pri meste Bendery na podnestersko-moldavskom pomedzí. Čakali ich tam rampy, odstavovanie áut a vybavovanie víz, ktoré platia na minútu presne 24 hodín. „Platiť sme mali 300 moldavských lei. Keď sme im dali 400, nevydali nám,“ hovorí o skúsenosti s pohraničníkmi na hraniciach, ktoré oficiálne neexistujú.
„Stačil nám síce pás, ale kľúčom je „doložka“, ktorá sa vybavuje na hraniciach. Sú v nej informácie o nás, dôvod vstupu aj časový limit, dokedy treba územie opustiť. Do pasu vám, samozrejme, siahať nemôžu, takže pečiatky nečakajte. Celé to na mňa pôsobilo ako nejaká hra, až na to, že na hraniciach mali skutočné zbrane,“ priblížil. Samo, ktorý cestoval s Jakubom, hovorí, že celý proces bol hektický a navyše aj s procesnou chybou, pre ktorú museli pôvodné vízum stornovať a vydať ho odznova.
Foto: Archív J. R.
S bezpečnostnými službami mali skúsenosť aj neskôr priamo v Tiraspole. Z budov v štýle sovietskeho brutalizmu na nich číhali kosáky, kladivá, všadeprítomný betón a sochy Lenina. Keď sa pokúšali odfotiť si tú najväčšiu, do kontaktu sa dostali so zložkami spravodajskej služby. Prečo sa v jej okolí zdržiavalo aj množstvo policajtov a vojakov sa dozvedeli až neskôr.
„Z rozhlasu hrala budovateľská hudba a po pár minútach za nami prišli dvaja tajní, ktorým sme museli povedať, kto sme, čo tam robíme, ako dlho sa plánujeme zdržať a predložiť im pas. Museli sme im ukázať aj doložku a povedať, čím sa živíme na Slovensku,“ vysvetlil Jakub.
Keď sa kamarát z partie po tomto výsluchu spýtal, či si sochu smú ísť odfotiť, policajt v civile sa pozrel na hodinky a usúdil, že minimálne do 14. hodiny nie. Do časového limitu by to nestihli, a navyše, marxistický revolucionár ich až tak veľmi nezaujímal. „Dôvod zbytočného „humbuku“ okolo Lenina sme zistili až zo správ na letisku. Práve v ten deň v Podnestersku oslavovali odtrhnutie sa od Moldavska,“ ozrejmil.
V roku 1992 tento región zažil krvavý konflikt. Miestne milície s podporou ruských vojakov bojovali proti bezpečnostným zložkám samostatného Moldavska. Zahynulo viac ako 600 ľudí. Ruskí vojaci tam zostali dodnes, pričom Moskva ich označuje za „mierové jednotky“. Sovietsku minulosť pripomínajú okrem sôch Lenina aj obrnené vozidlá v uliciach. Zamrznutý konflikt medzi Moldavskom a Podnesterskom je jedným z mála v postsovietskom priestore, v ktorom sa už dlho nestrieľalo. Už dlhšie sa však vedú špekulácie, či by Rusko nevyužilo svoj tamojší vplyv v útoku proti Ukrajine.
Neuznaný štát ponúka podľa Jakuba viacero bizarných pohľadov. „Hlavný bulvár – Ulica 25. októbra, ktorá je dlhá niekoľko kilometrov a nájdete tam najznámejšie socialistické pamiatky, bola veľmi čistá – odpadok na zemi sme nevideli žiaden. Zaujímavé však bolo pozorovať kontrast, ktorý sa nám naskytol. Keď sme odbočili do uličky vedľa tejto vyupratovanej ulice, mali sme pocit, ako by sme sa ocitli niekde inde. Polorozpadnuté domy, chudoba, cesty s dierami,“ opísal.
Potom sú to na jednej strane sovietske pozostatky, na strane druhej sieť služieb značky Sheriff, ktorá je prítomná azda v každom sektore – od banky, cez supermarkety až po cestovnú kanceláriu. Pomenovaný je po ňom aj futbalový klub FC Sheriff Tiraspoľ. Samo by trhovú situáciu Podnesterka označil za oligopol – holding Sheriff ovláda všetko ako svoju eseročku. Socialistický model, ako ho poznáme z našich končín od roku 1968 tam podľa neho neexistuje.
„V Sheriff markete bolo tovaru ako v akomkoľvek Tescu u nás na Slovensku,“ podotkol. Situáciu dokreslil Jakub. „Ten supermarket bol vcelku vtipný. Tovar bol naskladaný len na paletách, ako vo veľkoskladoch Metro a mali ho tam naozaj veľa. Čo ma však prekvapilo, cena za jeden malý uterák bola 24 eur! Coca Colu ste kúpili za 1,70 eura,“ vysvetlil.
„Využívajú to, čo sa im hodí. Západné peniaze im nesmrdia. V jednom z veľkých obchodov mali dokonca dedikovanú zmenáreň, kde nám eurá bez problémov zamenili na ich podnesterský rubeľ. Ja som ich menu nazýval „monopoly-peniaze“. Neočakávajte však, že tam každý hovorí anglicky. Na tých zopár miestach, kde sme mali interakciu s domácimi – hotel, obchod – sme sa dorozumeli rukami-nohami. V zmenárni nám, naopak, nepovedali ani slovo,“ priblížil.
Foto: Archív J. R.
Foto: Archív J. R.
Bez hotovosti by sa v Podnestersku nepohli. Bývali v Hoteli Russia, ktorý si rezervovali cez službu Booking. Už vopred im oznámili, že platba za ubytovanie bude možná len na mieste a „v keši“. „Hotel mal štyri hviezdičky a v reštaurácii štyri druhy vodiek, pričom najdrahšia bola v prepočte za 90 centov. V menu mal prevažne polotovary, čiže ste dostali všetko od pizze až po hamburger. Tragédia to nebola. Zariadenie na izbách však bolo staršie a hneď po prvom spláchnutí na WC sme splachovač museli rozobrať a opraviť. Na izbe nás vedľa minitelevízora čakali aj dve fľašky minerálky. Obe však boli po záruke,“ spomína na príhody.
Hoci našli v uliciach bankomaty, nepomohli si – väčšina zahraničných kariet v nich nefunguje. Problém evidovali aj so signálom. „V Benderi sme ešte chytali signál z Kišiňova a okolia, v Tiraspole však už nie. Na hoteli bola Wi-Fi, a to nám stačilo. V Moldavsku je to bez problémov. Od 1. januára 2026 tam funguje roaming, aký poznáme, keď vycestujeme napríklad do susedných štátov EÚ,“ pokračoval Jakub.
Gurmánskych zážitkov príliš veľa nenazbierali. „Obľúbili sme sieť reštaurácií LA PLĂCINTE, prevádzky sme našli v Kišiňove aj Tiraspole. Za „pár peňazí“ sme dostali super lokálne jedlo,“ odporúča Jakub. Keď vošli do reštaurácie s príznačným názvom Back to the USSR (Späť do ZSSR, pozn. red.), už toľko šťastia nemali.
„Táckareň s množstvom obrazov a odkazov na komunizmus, ktoré dopĺňali plesne. Jedlo? Jedna hrôza. Mal som vývar s tonou kôpru. Celý bol kalný. Personál nevedel po anglicky. Kuchyňa vyzerala, ako keby mala celá gastrovýbava sto rokov. Prepadala sa tam aj podlaha. Najvtipnejší moment nastal, keď sa nás spýtali, či si dáme pivo, na čo sme prikývali. Jedna z čašníčok potom podala igelitovú tašku druhej a tá to pivo išla zohnať. Keď nám ich priniesli k stolu, každý sme dostali iné. Treba však povedať, že obsluha bola milá a ochotná,“ zhrnul Jakub.
Po ceste do reštaurácie, keď prechádzali okolo objektu, ktorý sa podobal na trh, im udrel do očí ešte jeden bizarný obraz. „Jedna pani tam predávala mačky v klietke. Od malých mačiatok až po väčšie. Nebol to príjemný pohľad. Druhá predávajúca zase trochu ďalej ponúkala rôzne obaly na doklady s kosákom, kladivom a ruskými nápismi, na jednom z nich bolo napríklad rodný list,“ doplnil.
Na iných turistov na prelome februára a marca okrem Rusov, ktorí prišli do Podnesterska, ako im sami povedali, robiť biznis, nenatrafili. Stretli ich v lokálnom kasíne, ktoré takisto patrí do portfólia Sheriff, a spolu s reštauráciou sídlilo priamo v hoteli. „Nič iné okrem týchto dvoch prevádzok hotel neponúkal,“ doplnil.
„Ich „luxusné kasíno“ malo asi štyri stoly – dva kartové a dve rulety. Boli v ňom asi piati zamestnanci – príslušník SBS, pani, ktorá zamieňala žetóny, floor manažér a dvaja krupieri. Za stolmi sedeli piati Rusi, ktorí hrali z nášho pohľadu o nemalé peniaze – vyššie stovky, možno až tisícky eur na osobu,“ opísal Samo.
„Kartové stoly mali na výber „štandardný“ poker, ktorý mal však od neho veľmi ďaleko, a ešte hru s názvom Molotov. Tú sme sa ani nepokúšali pochopiť,“ uviedol ďalej. „Poker bol číselne nespravodlivý, hrali ho v podstate hráči proti krupierovi ako pri Blackjacku. Zo začiatku sme sa veľmi snažili taktizovať, ale pravidlá sa krútili raz trošku doľava a raz doprava. Samozrejme, neriešili sme to. Išlo o zábavu. Pre pár desiatok eur sme si nechceli robiť problémy,“ ozrejmil.
Odchod z krajiny bol už bezproblémový. „Prešli sme hraničný prechod a boli sme späť v demokracii,“ opísal Jakub dojmy.
Zopár dní na území, kde zastal čas a z každého rohu sála ruská pachuť, starším z partie podľa Sama otvorilo „ranu na duši“.
„Za mňa to bol skvelý bizár, som rád, že som bol, ale absolútne sa tam neplánujem vrátiť. Raz mi stačilo. Napokon, po takýchto výletoch si človek domov nesie pozitívum, že najhoršie na tom nie sme. Mesiac po tom som bol v Litve a je zaujímavé sledovať, ako sa jedna krajina vydala smerom k Európskej únii a prosperite, a druhá jednoducho hnije,“ dodal.
© obchodnyregister.com – All rights reserved
Čítajte viac Vlajka s kosákom, vlastná KGB, plastové peniaze a sklad munície so silou Hirošimy. Nazrite do európskeho skanzenu komunizmu, krajiny, ktorá oficiálne neexistuje