Nie sme stotožnení s vlastným štátom a stále sa hľadáme, tvrdí profesor Bátora (rozhovor)

Štátnosť sa nám v dejinách často prihodila, sme národom kompromisov, hrubých čiar i nejednoznačnosti, zároveň sme ale spoločnosťou schopnou zorganizovať masové SNP. Bez obalu hovorí profesor Jozef Bátora. Prečo sme spoločnosťou ako z hry “Polnočná omša,” kde je jeden brat gardista a druhý partizán? No a prečo je veľkou chybou vzdávať sa našich vlastných, teda uhorských dejín?  

Profesor politológie Jozef Bátora rozoberá bezpečnostné postavenie Slovenska, spochybňovanie aliančných záväzkov v rámci NATO, ale aj mýty o národnej identite. Poukazuje na to, že ilúzie o neutralite či politike na všetky štyri svetové strany sú nebezpečným blúznením, ktoré štát vedie do izolácie. Zároveň analyzuje dvojitosť slovenskej povahy, nepochopené uhorské dedičstvo i zanedbanú pripravenosť štátnych inštitúcií na hybridné hrozby a iné krízové situácie.

“Hľadáme sa. Naša spoločnosť nie je úplne stotožnená s tým, ako funguje Slovenská republika a s tým, kto ako Slovenská republika sme,” Bez obalu hovorí profesor Jozef Bátora.

V rozhovore sa dozviete:

– ako v praxi funguje článok 5 NATO;

– prečo sú predstavy o neutralite a spochybňovanie aliančných záväzkov cestou do izolácie;

– prečo sa stále hľadáme a prečo nie sme vyrovnaní s našou štátnosťou

– či je slovenská spoločnosť schopná celospoločenského zdvihu a ako to bolo v minulosti;

– o čom bolo SNP a čo o nás hovorí

– prečo sa dejiny Uhorska našimi dejinami a prečo je obrovskou chybou sa ich vzdávať;

– v akom stave je odolnosť Slovenska a prečo tvrdí, že sme sa dostali do politickej dezorientácie;

– prečo by sme mali budovať viac bilaterálnych spoluprác s partnermi v Európe.

Rozhovor si môžete pozrieť ako video novej relácie Bez obalu, alebo prečítať nižšie ako editovaný prepis.

„Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým, a preto sa dohodli, že ak dôjde k takému ozbrojenému útoku, každá z nich, uplatňujúc právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo zmluvným stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súčinnosti s ostatnými stranami takú akciu, akú považuje za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a zachovať bezpečnosť severoatlantickej oblasti.“ To je článok 5, Severoatlantickej zmluvy

S Robertom Ficom v zásade súhlasím, pretože má pravdu, keď hovorí, že je to celé postavené na dôvere. Vláda deklaruje, že nemusíme posielať tanky, ale obväzy a vydávať deklarácie, ako to robíme aj teraz – a článok 5 fakticky dodržíme. Vláda síce tvrdí, že agresia Ruska na Ukrajine je porušením medzinárodného práva, ale všetci vieme, na ktorej strane stoja.

Musíme si uvedomiť, že keď susedovi horí dom, pôjdeme ho hasiť a nebudeme vydávať deklarácie, že oheň je zlý. Mýlim sa v tom, že článok 5 je postavený na ochote našej spoločnosti sadnúť na koňa – ako tomu hovoril T.G. Masaryk, sedlať a vytasiť šabľu, keď ide ozaj do tuhého?

Áno, článok 5 je relatívne všeobecne a vágne formulovaný, pretože dáva priestor každej členskej krajine NATO rozhodnúť sa, či a ako prispeje do spoločnej obrany. Teda nejde o akúsi automatickú garanciu toho, že NATO zareaguje v spoločnej kolektívnej obrane.

Nie Robert Fico, ale Donald Trump v zásade podkopal článok 5. V súčasnej situácii musíme byť sebestační, pretože Európa nemá žiadne záruky, že Spojené štáty reálne pomôžu, aktuálne napríklad Pobaltiu alebo Poľsku, ak by došlo k skutočnej vojne.

Spojené štáty majú národnú bezpečnostnú stratégiu aj národnú obrannú stratégiu, kde sa článok 5 priamo nespomína, ale zúčastnili sa na samitoch NATO v Ankare a Haagu, pri ktorých prijali deklarácie, že sa zaväzujú dodržať článok 5 v prípade, že bude územie aliancie nejakým spôsobom narušené nepriateľskou aktivitou.

Hoci Donald Trump vedie nejakú rétoriku, v praxi na úrovni úradníkov americkej administratívy, ktorí pripravujú podobné dokumenty a dávajú ich potom na podpis prezidentovi Trumpovi, to funguje inak. V napísanom dokumente je jednoznačne povedané, že článok 5 bude dodržaný.

Článok 5 je otázkou interpretácie, a práve preto je veľmi dôležité, akým spôsobom sa ktorá krajina k spoločným záväzkom stavia. Akým spôsobom sa stavia k otázke, či sme pripravení postaviť sa za našich susedov, alebo či si budeme myslieť, že sa to celé samo od seba uzavrie.

Je to všeobecný záväzok a závisí od toho, či je krajina pripravená brániť sa a prispieť do spoločnej obrany aliancie. Je veľmi nebezpečné a nezodpovedné voči našim spojencom viesť reči typu, aké viedol a vedie predseda vlády Robert Fico. Hovorí, že článok 5 preňho nie je záväzný a vopred spochybňuje pripravenosť Slovenskej republiky.

Ešte horšie, pretože povedal, že ak by prišlo ku konfliktu, tak to bude skôr pod cudzou vlajkou. Navyše, Andrej Babiš v prezidentskej kampani uviedol, že keby bolo napadnuté Poľsko, Česko mu nepomôže. Ide o signál, ktorý vysielame: ak povieme, že nepomôžeme susedovi, ktorému horí dom, prečo by tí ďalší susedia mali prísť na pomoc nám?

Globsec skúmal, kto nesie primárnu zodpovednosť za vojnu na Ukrajine, či Rusko, Ukrajina alebo Západ. Výsledky v jednotlivých krajinách sú rôzne, v prípade Poľska je to jednoznačne Rusko, ale u nás si 34 % opýtaných myslí, že to vyprovokoval Západ a 17 %, že si to Ukrajina spravila sama.

Dnes veľa hovoríme o odolnosti, tá však nespočíva v tom, koľko máme tankov a lietadiel. Odolnosť je založená na súdržnosti a dôvere v spoločnosti. Prečo by sme bránili krajinu, ktorej neverím? Alebo inštitúcie, ktorým nedôverujeme? Prečo ísť do zákopov za krajinu, ku ktorej necítime väzby?

Primárna úloha štátu je vnútorná a vonkajšia bezpečnosť a dnes sa ľudia demonštratívne odhlasujú z vojenskej služby. Čím si to vysvetľujete?

Áno, je to fakt. Navyše, iný prieskum ukazuje, že iba 49 % občanov Slovenska, je pripravených ísť brániť vlasť a dokonca len okolo 15 % by bránilo vlasť so zbraňou v ruke. Ide o naozaj veľmi nízke číslo v porovnaní s mnohými inými krajinami.

Prečo to tak je? Je to komplexná otázka toho, ako je nastavený náš štát, pretože naša spoločnosť nie je úplne stotožnená s tým, ako funguje Slovenská republika ani s tým, ako Slovenská republika sme.

Československo ako štát vzniklo v roku 1918, no koncepcia štátu bola definovaná už dávno predtým. Tomáš Garrigue Masaryk rozvíjal myšlienku o demokratickej republike a o tom, na čom má byť založená. Tiež hovoril, aký význam má republika sub specie aeternitatis – z hľadiska večnosti.

Slovenská republika vznikla v roku 1993 v podstate bez toho, aby sme mali rozvinutú jednoznačnú koncepciu štátu. Odvtedy sa akosi posúvame, dva kroky vpred, jeden krok vzad. To sa nazýva muddling through a štát ostáva v procese.

Nevieme, za čo sa máme postaviť a čo máme brániť. Pomôžem si Ferdinandom Peroutkom a knihou Budovanie štátu, kde sa píše, že: „Je omnoho ľahšie štát vybojovať, než ho udržať a spravovať. Vzbura vyžaduje odvahu na jeden deň, ale budovanie štátu si vyžaduje trpezlivosť a prácu na celé generácie.“

Udalosti našich dejín boli skôr sebazáchovné akcie alebo prihlásenie sa k Československu, nie k demokracii a rok 1989 z hľadiska obetí nikoho nič nestál. Náš príbeh nechcem zľahčovať, keďže sme naozaj malý štát s krátkou históriou. Sme národ, ktorý sa stále hľadá a nevie, čo je domov, ktorý by mal brániť.

Áno, hľadáme sa. Národy sa hľadajú a prispôsobujú sa historickým podmienkam a súčasnému vývoju. Je veľmi dobré, že sa hľadáme a že sa snažíme zistiť, čo nás spája so súčasným svetom a akým spôsobom patríme do súčasného sveta, do komplexu ľudskej civilizácie.

Čo sa týka našej historickej skúsenosti, Slovensko a jeho štátnosť neboli tak úplne bez obetí a bez boja. Za republiku a ideu štátu Tomáša Garrigua Masaryka, ktorého musíme brať aj za nášho kľúčového štátnika a teoretika našej štátnosti, sme v rokoch 1918 až 1920 bojovali.