Niektoré podrazy sú možné iba v totalite. Obyčajné pletky či donášanie vedeli narobiť veľa zla

Kým sa žilo kratšie, ľudia paradoxne viac mysleli na smrť a na veci posledné. Chystali sa na druhý svet takmer odmalička, lebo verili v posmrtný život a chceli sa dostať do neba.  

Posledné veci mali usporiadané, boli vyspovedaní a pripravení na smrť, ktorá bola mystická a monumentálna. Nedala sa ignorovať. Prichádzala za ľuďmi až do chalúp. Nebožtík neraz až do pohrebu nocoval doma a kvílili pri ňom plačky.

Dnes je smrť väčšinou vytesnená. Kto by myslel na posledné veci, keď sa vek predlžuje a koniec je tak ďaleko! Stále nové podnety, stále nové radosti i starosti. A hlavne – obavy z Alzheimera prevyšujú bázeň z konca.

Práve túto citlivú tému spracovala v knihe Posledné veci (Slovart) Slavka Liptáková, ktorá je napríklad autorkou scenára k filmu Zostane to medzi nami.

Jej manželom je známy výtvarník Fero Lipták, s ktorým vydala zaujímavú knižku Chlapec bez mena a spolu založili občianske združenie Stodola Lišov.

Obaja sú nielen tvorcami, ale aj šíriteľmi umenia a je to tak aj v novej knižke Slavky Liptákovej Posledné veci, v ktorej je hlavná predstaviteľka Zita zaľúbená do chimérickej svätice Stely a jej sochy.

Túžby na staré kolená

Zita Zayová je už vo veku, keď má človek myslieť na veci posledné, ale ani ona na to ešte nemá dosť pokoja. Život ju pokúša – má plány a túžby. Chystá sa navštíviť neter v Bruggách (sama deti nemá) a veľa si od toho sľubuje.

Má totiž túžbu opäť uvidieť dokonalú krásu, pamiatky a chrámy. (Však tam je známa Madonna z Brugg od Michelangela!) Keď bola Zita ešte študentka a zúčastnila sa na zahraničnej brigáde vo Francúzsku, očarila ju socha Zvestovanie na priečelí remešskej katedrály.

Vtedy si ani neuvedomila, že si práve stanovila kritériá svojho vkusu a pochopila, čo je to umelecká hodnota a aký význam pre človeka má.

Teraz, na sklonku života, o tom často premýšľala, téma ju veľmi vzrušovala. Na internete sa jej dokonca zhmotnila do drevenej sošky, ktorá bola určená na predaj v dražbe a Zitu magicky priťahovala.

Foto:
Archív Slavky Liptákovej
Manželia Liptákovci.

A nebola to len výtvarná krása madony, ale aj vlastnosti. Chimérický stredoveký príbeh svätice Stely je v knihe prítomný v paralelnom deji, ktorý sa prelína s aktuálnym príbehom Zity. Ťažisko je ale v súčasnosti.

Autorka šikovne vystihla starobu, v ktorej sa veci posledné miešajú so snami o tom, čo ešte v živote stihnúť. Život Zity sleduje Liptáková akoby odzadu a postupne rozpletá osud kultivovanej ženy, ktorá je už vdovou a má málo blízkych.

Najbližšia je jej práve neter v Belgicku a suseda Adela. Adela je mladá žena na materskej dovolenke, ktorá si so Zitou výborne rozumie, hoci vekovo sú si vzdialené. Obe sa nadchnú pre Stelu, idú aj na dražbu plastiky do Reduty, aj na výlet do Budapešti, kde Zita spomína na minulosť.

Spomienky sú často veľmi konkrétne, či už na manžela Mila, kamarátku Vieru, na príbuzných. Všetko plynie veľmi prirodzene, hoci sa deje prepletajú. K živosti prispieva aj popis konkrétnych miest, či už z Bratislavy, alebo z iných lokalít (napr. tzv. stará pošta, nudapláž Čunovo, slovenský vidiek a pod.)

Niet všedných dní

Zita je vzdelaná dáma, učila históriu, ovláda dejiny umenia, žiaci ju mali radi. Práve sa jeden z nich ozval, stal sa známym spevákom, a pozýva Zitu na svoj koncert. Táto situácia je začiatkom dejového oblúka, ktorý príbeh potom aj uzatvára, čo je pre čitateľa príjemné.

Ide o klasický postup pokojného, vedome ohraničeného románového písania, ktorý autorka ovláda a čitateľ zaň bude vďačný. K téme pasuje.

Z textu cítiť, že autorka dobre pozná svet umenia, históriu, je vzdelaná, a tak je jej rozprávanie presvedčivé a odbornosť nenudí. Zita je krásny typ človeka, čitateľa pohltí.

Zdanlivo sa síce nič zvláštneho nedeje, odvíjajú sa samé obyčajné veci, ktoré všetci poznáme, ale z textu cítiť, že sú významné. Každý všedný deň má svoju váhu a vytvára unikátny celok života.

Svoj osud prežila Zita prevažne v socializme. Bol to život veľmi jednoduchý, neumožňoval príliš veľké rozlety či svetové projekty, ale dal sa prežiť so cťou. Záležalo na človeku, akou hodnotou si ho dokázal naplniť.

Zita si ho naplnila ušľachtilosťou, láskou a poznaním, všetkým tým, čo pocítila pri remešskej katedrále. Nikomu nezavadzala, nikto ju neriešil, bola nenápadný káder, ale predsa, mala jeden hriech – sestru karatistku, ktorá emigrovala na Západ (matka netere Natálie).

A práve to umožnilo úder, ktorým autorka charakterizuje úbohosť doby – aj podrazy bývali prízemné. No vedeli raniť. Opierali sa o politické anomálie, vďaka ktorým obyčajné pletky či anonymné donášanie vedeli narobiť veľa zla.

Postihlo to svojho času aj Zitu, keď nemohla vycestovať za sestrou na Západ. Nevedela prečo, a dozvedá sa to až vo fáze posledných vecí. Pre niekoho je totiž vecou poslednou aj prosba o odpustenie či odpustenie samo.

Znie to mravokárne, ale román vôbec nie je taký. Naopak, je veľmi slobodomyseľný, plnokrvný a zábavný. Liptáková rieši vzťahy v manželstve, v láske, materstvo i sex. Rodinu. Priateľstvá i význam práce v živote človeka. Chalupárstvo, prírodu, umenie.

Hovorí o všetkom, čo človeka nikdy neprestane zaujímať, o tých najľudskejších veciach, a to veľmi ľudským spôsobom. Táto próza je veľmi intímna. Zitin život sa rozvinie pred čitateľom ako ruža. Je to síce skôr ružička skromná, šípová, ale ako zavonia!

© Autorské práva vyhradené

Témy:
kniha
literatúra
recenzia

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.