Niektoré príbehy z väzenia si nesie dodnes. Známy psychiater prehovoril bez prikrášľovania

Patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej psychiatrie. Lekár Ludvik Nábělek definitívne odišiel do dôchodku, no hoci svoju prácu robil vždy s nadšením, aktuálne mu už nechýba. Porozprávali sme sa s ním o jeho začiatkoch, úspechoch aj bolestiach.  

Stretli sme sa v dome, ktorý dal v centre Banskej Bystrice postaviť jeho starý otec. Psychiater Ludvik Nábělek (72) nás privítal v spoločnosti manželky Aleny, ktorá takmer tri dekády liečila ľudí v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej – niekoľko rokov ako primárka. Vidieť na nich, že tvoria silný tandem. Príjemnú atmosféru v ich byte dotvárala aj jeho sestra, slovakistka Mira Nábělková, ktorá je vdovou po známom novinárovi Karolovi Ježíkovi. Dohodnutému rozhovoru tak predchádzala asi hodinová debata, o všetkom možnom, v spoločnosti obidvoch dám. Dokázali by sme v nej zotrvať ešte veľmi dlho, no napokon sme sa pustili do tém, kvôli ktorým sme sa zišli.

Váš starý otec bol rodákom z Kroměříža a v Banskej Bystrici sa usadil v roku 1920. Ako praktický lekár ordinoval v priestoroch, v ktorých sa práve nachádzame. Ste hrdý na toto dedičstvo?

Samozrejme. S manželkou tu bývame už 35 rokov. V miestnosti, kde teraz sedíme, mal deduško internú ambulanciu. Vo vedľajšej sa nachádzal röntgen – na oknách sú ešte olovené závesy. No a tam, kde teraz máme spálňu, mal kedysi zubárske kreslo. Popri všeobecnej medicíne sa venoval aj stomatológii a dodnes sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa chvália, že im opravoval zuby. V roku 2018 mu bola udelená Cena primátora Banská Bystrica in memoriam za odvahu a prejavenú ľudskosť počas Slovenského národného povstania aj celoživotného lekárskeho pôsobenia.

Lekármi boli aj vaši rodičia. Otec bol prvým primárom urologického oddelenia trnavskej nemocnice a mama prvá slovenská atestovaná anestéziologička. Neskôr aj prvá primárka lôžkového ARO v Trnave. Medicínu máte v krvi?

Vyzerá to tak, aj keď ešte v maturitnom ročníku som bol presvedčený, že medicínu študovať nepôjdem. Mal som skôr umelecké ambície, lákala ma divadelná réžia. No a keď mi náš legendárny režisér Karol L. Zachar pri osobnej konzultácii povedal, že šušlem a budem sa musieť učiť vyslovovať sykavky pred zrkadlom, vzdal som to. So sestrou Mirou sme vyrastali v altruistickom prostredí naplnenom túžbou pomáhať ľuďom. Naši odchádzali za pacientmi aj v noci a keďže mama bola v tom čase jedinou anestéziologičkou v Trnave, často ju odvolávali do služby. Keď som si uvedomil, že otec túži mať v rodine nasledovníka – lekára, nakoniec som podľahol a nikdy som to neoľutoval.

Po skončení štúdia ste sa zamerali na neoperačný odbor. Prečo ste si vybrali práve psychiatriu?

Vždy som bol trošku dobrodruh a rebel. Hrával som na gitare a nosil dlhé vlasy. V polovici sedemdesiatych rokov, keď som bol študentom tretieho ročníka, doznievala prvá éra pokusov so psychedelickými látkami v psychiatrii. Skúmali sa zmeny fungovania psychiky pod vplyvom halucinogénov, v tom čase najmä LSD. Raz sme s partiou sedeli vo vtedajšej vychýrenej medickej kaviarni Metropol, keď sa tam doniesol chýr, že na psychiatrickej klinike hľadajú dobrovoľníkov na takéto skúšanie. Keďže ma vždy lákalo nepoznané, prihlásil som sa. Nakoniec z toho nič nebolo, ale dostal som ponuku zapojiť sa do iných výskumných projektov. Zaujala ma atmosféra na psychiatrii aj práca s ľuďmi trpiacimi duševnými poruchami a začal som tam pôsobiť ako vedecká pomocná sila. Čiže toto ma nasmerovalo a o inom som už potom ani neuvažoval.

Rodičia boli s vaším výberom spokojní?

Spočiatku neboli veľmi nadšení. Psychiatria bola nielen laickou verejnosťou, ale aj zo strany kolegov zdravotníkov, vždy tak trochu podceňovaná. Musím však uznať, že hneď ako pochopili, že to myslím vážne, nijako moje rozhodnutie nespochybňovali, podporovali ma a boli na mňa hrdí.

Stretávate sa ešte s démonizáciou vášho odboru?

Psychiatria je stále do značnej miery démonizovanou a tabuizovanou témou, ktorá nemá v porovnaní s inými medicínskymi odbormi zodpovedajúcu vážnosť ani docenenie. Samozrejme, je to na škodu ľudí, ktorí takúto starostlivosť potrebujú a v dôsledku predsudkov sa kontaktu s psychiatriou vyhýbajú. Stigmatizácia pacientov či psychiatrie samotnej však nespôsobujú duševné poruchy, robia ju ľudia. Dnes už určite nie je dôvod pozerať sa na psychiatriu cez prsty. Je aj našou úlohou dosiahnuť, aby pacient čo najskôr našiel cestu k lekárovi, keď si to jeho duševný stav vyžaduje.

Keď porovnáte časy vašich začiatkov a súčasnosť, akými zmenami prešla psychiatria?

Mal som šťastie, že som mal možnosť prežiť to najvzrušujúcejšie obdobie jej rozvoja vo všetkých oblastiach. Za fascinujúci pokrok považujem približovanie sa k možnosti kauzálnej liečby väčšiny psychických porúch vyplývajúce z poznania jemných odchýlok regulácie ľudskej psychiky.

Čo bolo najzlomovejšie?

Revolučný zlom priniesol v polovici minulého storočia objav liekov schopných priaznivo ovplyvniť príznaky duševných porúch – teda objav takých, ktoré evidentne pomáhali. Zmenilo to nielen atmosféru v psychiatrických zariadeniach, ale aj samotné východiská a ašpirácie odboru. Od prevažne opatrovateľsko-ošetrovateľskej dlhodobej, často celoživotnej, starostlivosti, sme sa dostali k čoraz úspešnejším snahám o návrat pacientov do plnohodnotného života. Od poznania, že látka so známym mechanizmom účinku priaznivo ovplyvnila konkrétne príznaky, sa otvorila cesta k identifikácii príčinných súvislostí vzniku jednotlivých porúch.

V dobe, keď ste začínali, neexistovalo toľko kvalitných liekov ako dnes?

Presne tak. Mnohé z pôvodne syntetizovaných boli zaťažené nepríjemnými vedľajšími účinkami, ktoré ľudí odradzovali od toho, aby ich užívali. Až ďalší vývoj poznania priniesol nové prípravky so selektívnejším pôsobením, prinášajúcim väčší komfort pre pacientov. Počas mojej viac ako štyridsaťročnej praxe došlo k prevratným, revolučným zmenám v možnostiach liečby a prístupu k psychiatrickým pacientom. Minimalizoval sa počet dlhodobých hospitalizácií aj nepríjemných vedľajších účinkov liečby. Cieľom modernej psychiatrie je vrátiť človeka do plnohodnotného života s jeho radosťami, povinnosťami, láskami a zodpovednosťou za vlastný život.

Aké sú varovné signály, že človek trpí duševnou chorobou, ktorú treba riešiť?

Jedným z príznakov väčšiny duševných porúch je prežívanie nekonkrétnej úzkosti. Človek celkom nevie, čo sa s ním a okolo neho deje. Ďalším môže byť porucha koncentrácie pozornosti. Orientačným bodom pre pacienta, ale aj jeho blízkych, by malo byť zlyhávanie v sociálnom fungovaní, napríklad v partnerských vzťahoch. Keď sa niekto cíti paralyzovaný, stráca radosť z predtým obľúbených aktivít a nedokáže správne reagovať na požiadavky okolia, malo by to znamenať zdvihnutý varovný prst. Podobným príznakom je sociálna izolácia či zanedbávanie hygienických štandardov. Pri vážnejších duševných poruchách môže samo ochorenie brániť človeku realisticky posúdiť svoj vlastný stav. Pacient vtedy nedokáže vnímať sám seba ako chorého a odmieta odbornú pomoc. O to väčšia je v podobných prípadoch zodpovednosť okolia.

Prejdime k vašim začiatkom. Hneď po štúdiu ste nastúpili na bratislavskú kliniku, potom ste niekoľko rokov pôsobili v leopoldovskej väznici. Bolo to tam náročné?

Moje prvé pracovisko bolo pre mňa výbornou školou, neopakovateľným zdrojom vedomostí, ľudskosti a odbornosti. Išlo o fantastický odrazový mostík, z ktorého som čerpal celý svoj život. Leopoldov bol tiež ovplyvnený tou mojou trošku dobrodružnou povahou. Lákala ma zmena a nové prostredie, aj keď som nevedel, čo ma čaká.

V čom to bolo iné?

Všade inde sa lekár väčšinou môže spoľahnúť na to, čo mu pacient povie, ale tam nie. V Leopoldove som sa musel naučiť rozlišovať, či hovoria pravdu alebo ma klamú, simulujú, chcú získať nejaké neoprávnené výhody a podobne. Pôsobil som v prostredí tretej nápravnovýchovnej skupiny, teda tej najťažšej. Prichádzal som do kontaktu s reálnymi zločincami, vrahmi. Zažil som tam veci, s akými by som sa inde nestretol. Poslúžilo mi to neskôr aj v ďalšej praxi, keď som robil súdneho znalca z odboru psychiatrie. Každodenná práca s priamymi páchateľmi zločinov mi v tomto veľmi otvorila oči.

Niečo cez rok ste potom opäť pracovali na klinike v Bratislave, ale na jeseň 1991 ste definitívne zakotvili v Banskej Bystrici. Čím vás prilákala?

Potrebovali psychiatra a keďže moja rodina tu mala korene, bolo rozhodnuté. Narodil sa tu aj môj otec, ktorý bol najstarším z troch synov. No a bol tu tento dom, v ktorom teraz sedíme. Navyše, z Banskej Bystrice je blízko na kvalitné lyžiarske terény, čo pre mňa a mojich najbližších veľa znamenalo a dodnes znamená.

Čo považujete za svoj najväčší pracovný úspech?

Tým je predovšetkým každý pacient, ktorému som pomohol. Ak sa lekárovi podarí vrátiť niekoho do života, je to pre neho najväčšia odmena. Salus aegroti – suprema lex (Blaho pacienta je najvyšším zákonom) – týmto pravidlom som sa riadil počas celej svojej medicínskej praxe.

V roku 2023 vám udelili Cenu mesta Banská Bystrica (za zásluhy o rozvoj psychiatrie a za šírenie povedomia o národnooslobodzovacom boji v SNP). Prezradíte ďalšie úspechy, na ktoré ste hrdý?

V decembri 1992 som sa stal primárom. Bolo to krásne obdobie. Mal som okolo seba skvelý tím ľudí a naše oddelenie získalo v rámci Slovenska veľmi dobrú reputáciu. V roku 1994 sme v Banskej Bystrici zorganizovali prvý slovenský psychiatrický zjazd. V rámci nášho pracoviska vznikla aj v tom čase jedinečná nadácia duševného zdravia na získavanie prostriedkov pre ľudí, ktorí to potrebujú. Organizovali sme benefičné koncerty. Až oveľa neskôr vzniklo niečo podobné v Bratislave.

Je o vás známe, že ste priekopníkom liečby nelátkových závislostí na Slovensku – konkrétne patologického hráčstva. Prečo ste sa zamerali práve na tento problém?

S pacientmi závislými od hazardu sme prvýkrát boli konfrontovaní v roku 1993. Ten jav tu bol vždy, veď aj v slovenskej literatúre sa spomínajú prehry v kartových hrách a podobne, no dovtedy neexistovala oficiálna diagnóza závislosti od hazardného hrania. Takéto problémy sa odbornou verejnosťou nevnímali ako psychická porucha, skôr ako nejaká forma nezodpovedného či ľahkomyseľného správania. Keď ale prišli pacienti, ktorí sami seba nazvali závislými od automatov, uvedomil som si, že im treba pomôcť.

Takže ste vypracovali úplne novú, originálnu, metodiku ich liečby.

Výhodou bolo, že v Bystrici už roky fungovalo veľmi kvalitné oddelenie pre liečbu látkových závislostí, najmä alkoholizmu, pod vedením môjho predchodcu docenta Stanislava Kundu. Do istej miery sme teda mali na čo nadviazať. Niektoré postupy sme upravili, prispôsobili alebo zaviedli nanovo. Pri hazardnom hraní, na rozdiel od látkových závislostí, nedochádza k devastácii organizmu cudzorodou jedovatou látkou. Je to nelátková závislosť, ktorá môže byť modelom pre všetky ostatné, lebo prebieha len v rámci zmien na mozgu vlastných štruktúr a procesov. Trvalo však ďalších dvadsať rokov, kým bolo patologické hráčstvo pod názvom porucha hazardného hrania všeobecne akceptované v nových revíziách psychiatrických klasifikačných systémov ako závislostná porucha.

Darí sa takýchto ľudí úspešne liečiť?

Je to ako pri alkoholizme – nemusí to vyjsť na prvý raz. Nevyhnutným predpokladom je úprimnosť toho, kto sa pre liečbu rozhodne. Teda či to myslí vážne, alebo sa na to dal len pod tlakom rodiny, okolia či zamestnávateľa. Ak celý tím, vrátane pacienta a príbuzných, zaberie naplno, je šanca, no nie istota, že sa z toho dostane. Prípadné zlyhanie, či už počas samotnej liečby alebo v reálnom živote, nemusí znamenať „koniec sveta“. Treba ho vnímať najmä ako krutú spätnú väzbu signalizujúcu fakt, že sa niečo neurobilo tak, ako sa malo.

Mnohí to ale dokázali.

Nedá mi pri tejto príležitosti nespomenúť radosťou aj slzami nabitú atmosféru slávnostných klubov abstinujúcich hráčov. Asi len málokto z nezainteresovaných dokáže pochopiť, že diplomy odovzdané pacientom za príslušné roky dosiahnutej abstinencie predstavujú pre nich v danej chvíli ten najcennejší dokument. No a pre nás, podieľajúcich sa na liečbe, zase tú najvyššiu, ničím nenahraditeľnú odmenu.

Ďalším vaším víťazstvom bolo, že ste „ustáli“ lôžka, ktoré chceli na vašom oddelení redukovať.

To bol boj iného druhu – nie čisto odborný, ale viac administratívny. Neviem úplne, ako to pomenovať. Možno niekomu išlo o našu budovu, ktorá je situovaná v parku starej nemocnice. V roku 2011 mi oznámili, že na základe rozhodnutia ministerstva zdravotníctva, Všeobecnej zdravotnej poisťovne a vtedajšieho riaditeľstva nemocnice budú kvôli nízkej obložnosti oddelenia drasticky redukované psychiatrické lôžka. S tým, že oddelenie následne preložia na trináste poschodie hlavnej budovy Rooseveltovej nemocnice. Hrozilo ochromenie funkčnosti pracoviska s obmedzením možnosti poskytovať adekvátnu starostlivosť psychiatrickým pacientom. Overil som si ale prezentované údaje o obložnosti, ktoré boli hrubo skreslené.

Čo vtedy pomohlo?

Kontaktoval som médiá. V hlavných správach ma museli vypípať, no splnilo to svoj účel pritiahnuť záujem verejnosti o to, čo sa deje. Prijal ma aj vtedajší minister zdravotníctva Ivan Uhliarik. Moje argumenty boli čiastočne vypočuté a psychiatria napokon ostala na svojom pôvodnom mieste. Až dnes, keď sa z prostriedkov Plánu obnovy dokončuje kompletná rekonštrukcia budovy, si v plnej miere uvedomujem význam môjho vtedajšieho boja za jej záchranu pre psychiatriu. Ja som vtedy na svoj protest zo svojej funkcie odišiel a urobil som si trojročnú pauzu.

To je dosť dlhá doba. Čím ste sa vtedy zaoberali?

Staral sa o svoju mamu, ktorá už vtedy mala svoj vek – robil som jej spoločnosť a brával ju na výlety. Veľa som lyžoval a cestoval po svete. V roku 2014, po zmene politických pomerov, som znovu vyhral konkurz na primára oddelenia a vrátil som sa na psychiatriu. No a docielil som aj to, o čom som sníval celú svoju kariéru – podarilo sa mi založiť v Banskej Bystrici psychiatrickú kliniku, ktorej som sa stal prvým prednostom. Po tom všetkom to pre mňa bola veľká satisfakcia.

Popri vašej zaneprázdnenosti ste začali pôsobiť aj v Slobodnom vysielači, v alternatívnom internetovom rádiu. Ako ste sa k tomu dostali?

Jeden z jeho zakladateľov, Boris Koróni, bol medzi novinármi, ktorí mi pomáhali s informovanosťou verejnosti v súvislosti s bojom o záchranu psychiatrie v roku 2011. Vtedy ešte pracoval pre iné médium. O dva roky nato ma oslovil, že idú zakladať rádio, ktoré bude hovoriť aj to, čo inde nezaznieva – a či by som na tom nechcel participovať. Podebatovali sme a súhlasil som. Odvtedy mám v Slobodnom vysielači reláciu Opony. K dnešnému dňu sme odvysielali 329 častí na najrôznejšie témy, pričom Opony sú najstaršou a stále živou súčasťou programovej skladby vysielača.

Podľa čoho ste ju pomenovali?

Inšpirovala ma báseň môjho švagra Karola Ježíka. Jej cieľom je poukázať na to, že neexistuje jedna opona, ktorá sa odhrnie a tam bude pravda. Kľúčovou bola myšlienka, že za každou oponou sú vždy ďalšie opony a proces hľadania pravdy môže byť prakticky nekonečný, no nikdy naň nesmieme rezignovať.

Niektorým ľuďom sa môže zdať zvláštne, že figurujete práve v Slobodnom vysielači. Súvisí to s vašou rebelantskou povahou?

Myslím, že áno. Moji predkovia sa výrazným spôsobom podieľali na organizácii a priebehu SNP. Ja som sa stal nielen správcom unikátneho rodinného archívu, ale aj prirodzeným nositeľom ich protifašistického odkazu a hrdosti na slovenský národ, jeho minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Okrem toho, môj nebohý švagor Karol vždy hovoril, že pluralita je dôležitá a práve tá mi inde chýbala. Žiaľ, často dodnes chýba. Ľudia by mali poznať aj iný názor ako ten, čo je nariadený či jednostranne presadzovaný.

V akých intervaloch vysielate?

Dlhé roky to bolo raz týždenne – kým sa nám nestalo nešťastie so synom. Teraz je to každý druhý štvrtok. Všetko si pripravujem sám a je to pomerne náročné, nemôžem to odfláknuť.

Spomenuli ste tragédiu, ktorá vás pripravila o syna. Chcete o tom hovoriť?

Bola to obrovská rana, ktorá fatálnym spôsobom ovplyvnila záver mojej aj manželkinej kariéry. Stalo sa veľké nešťastie, po ktorom náš syn zostal v bdelej kóme. V lete 2019 sme boli spolu na dovolenke pri Balatone. V jeden podvečer sa vybral, že si ide zaplávať. Keď sa dlhšie nevracal, išli sme ho hľadať. Vlastnými rukami som ho vytiahol z vody – podarilo sa ho oživiť, no k vedomiu sa už nikdy neprebral. Bol to vynikajúci športovec, lyžiar, tenista aj plavec, no ako diabetik pravdepodobne dostal v jazere hypoglykemický šok.

Ako dlho ste sa o neho starali?

Prvý rok bol hospitalizovaný na rôznych pracoviskách, ďalšie tri sme ho mali doma. Ako dvom lekárom nám bolo jasné, že to nemôže mať šťastný koniec, no na druhej strane rodičia vždy dúfajú. Z večera do rána napokon ukončila jeho život zrejme embólia. Mal 44 rokov. Zmieriť sa s tým nedá, no radosť nám robí aspoň staršia dcéra a päť vnúčat. Medzi nimi aj vnuk a vnučka po synovi.

Je zjavné, že ste doma všetci veľmi súdržní. Pomohlo vám to prekonať aj tú nešťastnú stratu?

Určite áno. Tých tragédií sme mali v rodine priveľa. Ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia nám zahynul devätnásťročný bratranec, ktorý sa zrútil vo Vysokých Tatrách. Sestra Mira prišla o Karola a o pár rokov nato jej tragicky umrela jediná dcérka. Stále si pomáhame, ako sa dá. Mira bola aj členkou nášho opatrovacieho tímu, keď sme sa starali o syna. S manželkou sme si neraz hovorili, že mnoho rodín sa na podobných tragédiách rozpadne, ale nás to ešte zomklo. Mimochodom v decembri oslávime päťdesiate výročie našej svadby.

Gratulujem. A práca na klinike vám nechýba?

Ani nie, z voľného času sa teším. S manželkou radi cestujeme – vždy sme sa tešili, že keď budeme v dôchodku, pôjdeme aj na dlhšie výpravy. Kam sa dá, ideme autom, ktoré sám šoférujem.

Pred pár dňami ste odišli do definitívneho dôchodku. S akým pocitom?

Že svoje poslanie som asi naplnil. Oddelenie som zanechal v stave, s ktorým som spokojný. Väčšina lekárov, ktorí tam ostali, prešla mojimi rukami a som presvedčený, že o pacientov bude dobre postarané. Týka sa to aj môjho nástupcu vo funkcii a prednostu psychiatrickej kliniky Miša Pataráka. Neviem si v tej pozícii predstaviť nikoho lepšieho. Dojalo ma, že do zatiaľ poslednej zo svojich kníh (s názvom Čo je psychická porucha?) mi napísal krásne venovanie: Učiteľovi, guruovi, súputnikovi a otcovi v psychiatrii Lučovi venuje Michal P.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Banskobystrický kraj
Banská Bystrica

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.