Nový dejepis a kult vojny. Ako ruské školy ovládla štátna propaganda
obchodnyregister
2026.05.13.
Ruské školstvo sa mení na nástroj vojenskej indoktrinácie. Škola už nemá vzdelávať, ale formovať „správneho človeka“ – občana lojálneho režimu a pripraveného na mobilizáciu.
Ruský vzdelávací systém prechádza od roku 2022 veľkou transformáciou, ktorá ďaleko presahuje bežné reformy školstva. Ide o systematické posilňovanie vojensko-vlasteneckej výchovy, ktorá sa postupne stáva jedným z hlavných nástrojov politickej a ideologickej integrácie novej generácie.
Vlastenecké a vojenské prvky sa v ruskej vzdelávacej politike neobjavili náhle. Ich postupný nárast možno sledovať už od druhej polovice 90. rokov. Za vlády Vladimira Putina sa však tieto prvky začali systematicky rozvíjať a získavali čoraz významnejšie miesto.
Zlomovým momentom bol rok 2014 – anexia ukrajinského Krymu a konflikt na Donbase ešte výraznejšie prepojili vzdelávacie programy so štátnou ideológiou. Plnohodnotná invázia na Ukrajinu v roku 2022 tento proces výrazne urýchlila.
Škola ako nástroj štátu
Podľa analytickej správy skupiny anonymných ruských expertov možno tento vývoj po prvý raz vnímať ako ucelený proces – od improvizovaných reakcií po začiatku vojny až po systematickú štátnu politiku ideologického formovania žiakov. Report vznikol na základe rozhovorov s učiteľmi, analýzy školských dokumentov, legislatívnych zmien aj interných materiálov ministerstva školstva.
Po začiatku vojny sa do škôl zaviedli nové rituály a pravidelné formáty s výrazným symbolickým významom. Školský týždeň sa začína vztyčovaním vlajky a spievaním hymny, pribudli tzv. „rozhovory o dôležitých veciach“ – formálne mimoškolské, no v praxi povinné hodiny vedené podľa štátom schválených scenárov. Dopĺňa ich „výchovný kalendár“, ktorý určuje tematické rámce práce so žiakmi počas celého roka.
Význam školstva pri formovaní spoločnosti otvorene zdôrazňuje aj samotný Putin. Na tlačovej konferencii 14. decembra 2023 citoval údajný výrok nemeckého kancelára Otta von Bismarcka, podľa ktorého „vojny nevyhrávajú generáli, ale učitelia a kňazi“. Následne dodal: „Výchova mladých ľudí v duchu patriotizmu … je mimoriadne dôležitá.“
Práve tento výrok dobre vystihuje spôsob, akým dnes Kremeľ pristupuje k vzdelávaniu. Škola už nemá byť iba miestom odovzdávania vedomostí, ale aj priestorom na formovanie lojality, hodnôt a politických postojov novej generácie.
Symbolickým predelom bola aj celonárodná „lekcia“ v marci 2022, počas ktorej mali byť žiakom vysvetľované dôvody „špeciálnej vojenskej operácie“ a úloha NATO. Bol to jeden z prvých momentov, keď sa geopolitický konflikt otvorene preniesol priamo do školských tried.
Postupne sa však ideologické zmeny nezačali týkať len školských aktivít, ale aj samotného obsahu výučby. Od roku 2024 boli do maturitných skúšok z dejepisu zaradené otázky týkajúce sa vojny na Ukrajine vrátane anexie okupovaných území. Zo spoločenských vied zároveň miznú témy ako demokracia, občianska spoločnosť či medzinárodné právo. Nahrádzajú ich okruhy zdôrazňujúce „duchovné hodnoty ruskej spoločnosti“, národnú bezpečnosť, štátne riadenie alebo ekonomickú sebestačnosť.
Tento obrat sprevádza aj rastúci tlak na pedagógov. Report dokumentuje prípady učiteľov prepustených alebo sankcionovaných za protivojnové postoje, pričom v niektorých prípadoch nasledovalo aj trestné stíhanie. Výsledkom je prostredie, v ktorom sa autocenzúra stáva bežnou súčasťou školského života.
Súčasne sa ruské školstvo čoraz viac izoluje od medzinárodného prostredia. Odmietanie zahraničných vzdelávacích programov či vystúpenie z medzinárodných testovaní kvality vzdelávania vedie k uzatváraniu systému do vlastných „suverénnych“ pravidiel bez priameho porovnania so svetom.
Rozširovanie vojensko-vlasteneckej výchovy sa pritom už netýka iba škôl či univerzít. Kým pred celoplošnou inváziou na Ukrajinu boli tieto programy zamerané najmä na školákov, tínedžerov a mladých dospelých, od roku 2024 sa začali presúvať aj do materských škôl. Putin podporil aktivity, v rámci ktorých majú škôlky navštevovať vojnoví veteráni, deti sa majú zúčastňovať na prehliadkach a oboznamovať sa s oficiálnym vlasteneckým naratívom.
Vojna ako civilizačný príbeh
Dôležitou súčasťou týchto zmien je aj spôsob, akým režim vysvetľuje vojnu na Ukrajine. Nejde len o politické slogany, ale o budovanie širšieho ideologického rámca, ktorý konflikt zasádza do „civilizačného“ príbehu Ruska.
Typickým príkladom je rétorika podnikateľa a zakladateľa televízie Cargrad Konstantina Malofejeva. Ten vojnu interpretuje ako snahu prekonať „rozdelenie ruského národa“ a obnoviť impérium stratené po roku 1917. Rusko opisuje ako „dediča Ríma“ a civilizáciu, ktorá má brániť svet pred „západným zlom“. Tieto predstavy sa postupne prenášajú aj do akademického prostredia – napríklad prostredníctvom kurzu „História impéria“ na Moskovskej štátnej univerzite.
V oficiálnom diskurze sa vojna čoraz častejšie prezentuje ako stret Ruska so Západom, ktorý údajne „ohrozuje ruské dejiny, tradície a hodnoty.” Objavujú sa pritom konšpiračné aj pseudohistorické interpretácie či náboženské motívy „boja proti heretikom“.
Od roku 2023 bol na vysokých školách zavedený predmet „Základy ruskej štátnosti“ a vznikli nové jednotné učebnice dejepisu. Myšlienka Ruska ako „osobitného typu impéria“ sa pritom už objavuje aj v oficiálnych univerzitných osnovách.
Pre časť študentov však tieto výklady nepôsobia ako spontánne prijatá ideológia, ale skôr ako ďalšia povinná doktrína. Viaceré svedectvá hovoria o mladých ľuďoch, ktorí podobné prednášky počúvajú s odstupom, iróniou alebo pragmaticky – ako niečo, čo treba zvládnuť kvôli skúške.
Univerzity pod tlakom a projekt „nového človeka“
Ruské univerzity dnes už nie sú len miestom vzdelávania, ale čoraz viac aj priestorom na šírenie štátnej ideológie. Ľudia blízki Kremľu otvorene hovoria o tom, že školstvo sa musí zmeniť tak, aby podporovalo vojenský a vlastenecký pohľad na svet.
Jednou z najvýraznejších postáv je filozof Alexander Dugin, ktorý dlhodobo presadzuje „militarizáciu vzdelávania“. Tvrdí, že ruské školy a univerzity boli po rozpade Sovietskeho zväzu príliš ovplyvnené liberálnym a západným myslením. Humanitné odbory by sa podľa neho mali zmeniť tak, aby pripravovali mladých ľudí na život v krajine, ktorá je v konflikte so Západom.
Tieto predstavy už nezostávajú iba v teoretickej rovine. Na Moskovskom fyzikálno-technickom inštitúte napríklad vystúpil poradca ministra obrany Andrej Ilnitsky s prednáškou o tom, že zahraničné sily sa údajne snažia rozvrátiť Rusko a zničiť jeho hodnoty.
Silnú reakciu vyvolalo aj založenie Vyššej politickej školy Ivana Iljina pod vedením Alexandra Dugina. Proti tomuto kroku vznikla petícia, ktorú podpísali desaťtisíce ľudí. Vedenie školy aj samotný Dugin však kritikov označili za nástroj „zahraničných síl“, čo sa v dnešnom Rusku stalo častou reakciou na akýkoľvek nesúhlas.
Za všetkými týmito krokmi je viditeľná širšia snaha štátu vychovať „správneho občana“. Teda človeka lojálneho režimu, pripraveného podporovať štát a v prípade potreby aj vojenskú mobilizáciu. Vojna sa pritom prezentuje nielen ako konflikt, ale aj ako príležitosť na spoločenský vzostup či kariéru.
S tým súvisí aj nový jazyk patriotizmu, ktorý rozdeľuje spoločnosť na „vlastencov“ a „nepriateľov“. Symbol vojny – písmeno Z, sa stal súčasťou verejného priestoru aj každodennej komunikácie.
Podobné modely pozná história aj z iných autoritárskych režimov 20. storočia. Aj tam zohrávala dôležitú úlohu predstava jednotného národa, osobitnej historickej misie a obety za vlasť. V dnešnom Rusku sa tieto motívy čoraz výraznejšie prepájajú práve so školstvom a výchovou mladej generácie.