Od kosy po dron: Zoltán Černák mení slovenské poľnohospodárstvo už 60 rokov

Prvého augusta 2026 padol v poľnohospodárstve svojrázny rekord. Známy slovenský agromanažér Zoltán Černák prekonal métu 60 rokov aktívneho hospodárenia na pôde, a to v mierke družstiev, riadenia poľnohospodárstva na úrovni najväčšieho okresu Slovenska Levice, neskôr na úrovni celoštátnej, aby napokon vybudoval prosperujúcu spoločnosť Poľno SME a Agrodružstvo TP Palárikovo.  

Černákov životný príbeh je pre súčasníka nenapodobiteľný. Jeho ľudskú skúsenosť a profesionálnu kariéru formovala doba, v ktorej hlavným pracovným nástrojom na poli boli ešte kosa a konský záprah, ale už ako päťročný sa vozil na prvých traktoroch a ako sedemnásťročný študent Strednej poľnohospodárskej a technickej školy v Leviciach vysvetľoval družstevníkom v Bohuniciach pri Pukanci prednosti strojového dojenia. A po 60 rokoch nekončiacej sa praxe získava presný pohľad o tom, čo sa deje na pôde i v pôde prostredníctvom snímok z družíc a dronov.

Zažil politické, hospodárske a technologické revolúcie dvoch najbúrlivejších storočí ľudstva – 20. aj 21. Prúd života ho však neunášal ako bezmocnú slamku. V 84 rokoch je stále uprostred diania, ktoré stále aktívne formuje. Je on-line spojený so svojou firmou a cez počítač sleduje, ako chlapci z jeho mančaftu sejú či žnú. A keď neobsedí pri obrazovke, sadne do auta, dorazí na pole a jazdí s kombajnistami a traktoristami po poli ako kedysi v detstve. Zostalo v ňom kus chlapčenskej zvedavosti, túžby zažiť nové dobrodružstvo, áno aj to človeka vo vyššom veku drží nad vodou.

Nezapiera vek a ním nadobudnutú skúsenosť, starú dobrú obyčaj a tradíciu, akou sú napríklad dožinky. Predstavuje kontinuitu v diele, ktoré vytvorili generácie pred ním. V Palárikove, kde kedysi hospodárila šľachtická rodina Károlyiovcov, nájdeme opravené maštale, krásny parkúr či vodojem. Poľnohospodárstvo v minulosti vytváralo pozoruhodné architektonické pamiatky, zanechávajúce odkaz predkov súčasníkom – ctite a zveľaďujte územie, v ktorom sa nachádzate. Dobrý hospodár chápe územie, ktoré mu bolo dopriate spravovať, vždy v širších súvislostiach. V nich sa ukrýva pointa zmyslu ľudského života.

Ľudia tichej generácie

Niečo si človek nesie rovno od kolísky. Genetická výbava je veľký dar, no ešte väčším je schopnosť človeka dobre s ňou naložiť. Všetko sa začína nepochybne rodinou, rozvíja školou, ale aj detskými, študentskými priateľstvami a upevňuje rôznymi životnými skúškami, ktoré odhaľujú našu silu, preverujú vzťahy so spolupracovníkmi, priateľmi i najbližšími.

Černák sa radí medzi príslušníkov tzv. tichej generácie. V poľnohospodárstve patrili do nej ľudia, ktorí sa postarali o potravinovú sebestačnosť a nepriamo svojím zmýšľaním aj noblesným vystupovaním – napriek tomu, že šlo o generáciu napospol plebejskú, maloroľnícku – sformovali Černákovo životné krédo – byť tvorcom, nie pasívnym pozorovateľom.

Černákovými orientačnými bodmi a vzormi boli traja veľkí poľnohospodárski akademici – Emil Špaldon, rektor VŠP – dnes SPU Nitra, Ján Plesník – zakladateľ Výskumného ústavu živočíšnej výroby, Juraj Hraško, ktorého pôdne mapy odhalili úrodnosť pôd v každom kúte Slovensku a ekonóm Július Medveď, tvorca diferenciálnych príplatkov. A spolu s nimi veľa talentovaných manažérov – predsedov družstiev, agronómov, zootechnikov, mechanizátorov, ktorí realizovali životný projekt povojnovej roľníckej generácie – nadčasový program potravinovej sebestačnosti. Boli to ľudia s talentom a chuťou využiť potenciál ľudský, prírodný a technický. Zoltán Černák sa medzi nimi nestratil.

Narodil sa 5. augusta 1942 v malej dedinke s poetickým názvom Červený Hrádok. Dnes sú dominantou krajiny jeho detstva, ktorú zo západnej strany ohraničujú rieky Žitava a z východnej Hron, chladiace veže neďalekej atómovej elektrárne Mochovce. Pred ôsmimi desaťročiami to bol pokojný roľnícky kraj, rytmus ktorého určovali práce na poli. Černákovi rodičia boli drobní živnostníci, mali obchod a krčmu, rozumeli obchodu, poctivo viedli účty a učili deti poriadkumilovnosti – mať pred sebou vždy čistý stôl.

Malý Zolo sa hrával s gazdovskými synmi, rád čítal, pozoroval svet a fantazíroval. V chlapčenských rokoch ho zaujali traktory, ktoré od základu zmenili poľnohospodárstvo po stáročia využívajúce ako ťažnú silu kone a voly. Prebudil sa v ňom verneovsky zmýšľajúci hrdina, ktorý oprúc sa o techniku a technológie mení svet. Už nikdy sa týchto snov nevzdal.

Kontrakt z vínnej karty

Prenesme sa do roku 2017. Na Slovensko prišiel odprezentovať traktory najväčšieho výrobcu na svete Mark von Pentz, prezident poľnohospodárskej divízie spoločnosti John Deere. Štíhly potomok starej nemeckej šľachtickej rodiny neľutoval cestu na Slovensko. Palárikovská agrofarma kúpila rovno dva najsilnejšie stroje – jeden pásový traktor a druhý kombajn – takisto sa pohybujúci na pásoch.

Pre americkú aj slovenskú spoločnosť to bol obchod, ktorý stál za to. Zrodil sa akoby náhodou, pri pohári dobrého vína v Chateau Belá. Podmienky kontraktu spísali Zoltán Černák, šéf Poľno SME s Markom von Pentzom na vínnu kartu.

Priblížme si atmosféru toho dňa. Černák nezaprel, že je obdarený obchodným duchom. Úspešný poľnohospodár ho musí mať.

,,Neviem pán prezident, či si uvedomujete, že pred vami sedí jeden z najstarších traktoristov značky, ktorú reprezentujete. Volantom traktoru John Deere som krútil už v roku 1947, keď do našej dediny prišli v rámci pomoci UNRA,” prihovoril sa Černák bosovi americkej firmy. ,,A vozím sa na ňom dodnes, bezmála trištvrte storočie.“

Mark von Pentz zalistoval v mobile a našiel model traktora z roku 1947. ,,Bol to tento? spýtal sa.

,,Áno,” pritakal Černák. ,,Dodnes jazdíme na amerických ´jeleňoch´.”

,,Výborne. Keď ste verný našej značke, kúpte si náš najväčší pásový traktor.“

,,Kúpim, ak nám dáte najväčšiu zľavu, akú ste kedy zákazníkovi poskytli a prídete ho aj osobne odovzdať,” kul Černák železo za horúca.

A naozaj uzavreli, ako sa dnes hovorí, dobrý ,,díl”, dohodli sa na obchode. Pentz slovo dodržal a stroje osobne odovzdal.

Pri tejto historke si Zoltán Černák spomenie na jeseň roku 2016. Na rozdiel od aktuálneho extrémne suchého roku padali vtedy z neba prúdy vody a kukurica dala aj rekordnú úrodu. Sypala od 12 do 14 ton priemerne po hektári, čiže dala úrodu porovnateľnú s najproduktívnejším americkým kukuričiarskym štátom Iowou.

Pohnútkou pre kúpu strojov boli role rozmočené od jesenných dažďov. Klasická kolesová technika nemala šancu dostať sa na polia. Kukuricu zberali až po Novom roku. Pôda už bola zmrznutá a uniesla kombajny a traktory. Lenže boli a sú tu ešte ďalšie pádne dôvody uprednostniť pásové stroje pred kolesovými: jednak ich obrovský výkon, jednak pásy lepšie rozložia hmotnosť stroja a znižujú tlak na pôdu.

,,Ak hovoríme o trvale udržateľnom poľnohospodárstve, nesmieme pôdy zhutňovať, pretože potom sa korienky rastlín nevedia dostať za vodou. Nemáme len mokré, ale aj suché roky a dobre skonštruované pásové stroje umožňujú udržiavať pôdu v dobrej fyzikálnej štruktúre a teda lepšie hospodáriť s vlahou,“ vysvetlil dôvody návratu k technike na pásoch Zoltán Černák.

Keď traktor s kombajnom dorazili do Palárikova, do kabín veľkolepých mašín sa nahrnuli šarvanci z Palárikova. Mohli sa dotknúť volantu, joysticku, pomocou ktorého sa ovládali rozmanité funkcie stroja. To nebol trenažér, ale reálny magický stroj. Ozrutná mašina vysoká štyri metre vzbudzujúca rešpekt a priťahujúca možnosťou mať 600-koňového obra pod kontrolou. Na prezentácii bolo sympatické, že nebola vecou len dospelých, ale aj mládeže. Ešte nikdy nepotrebovalo poľnohospodárstvo tak veľmi mladú krv ako dnes. Jedno či družstvá alebo rodinné farmy, všetci zápasia s generačnou obmenou.

Tohto roku ministerstvo pôdohospodárstva rozbehlo sériu podujatí s cieľom ukázať, že poľnohospodárstvo je technologicky príťažlivým odvetvím. Černák si tento problém uvedomil s desaťročným predstihom – veď on sám si ako tínedžer zvolil poľnohospodársku školu preto, lebo ho uchvátil ako päťročného chlapca rapkajúci mocný traktor. Ten dnešný je stvorený pre mládež éry digitálnej. Rovnako ako v minulosti dáva chalanovi za volantom pocit jedného z hrdinov Verneovho románu Robur, pán sveta.

Šibalskí učitelia a tetušky v krojoch

Kedy je manažér úspešný? Ak vníma svet v čo najširších súvislostiach, ak je zároveň ľudský, zhovorčivý a vie načúvať ľuďom, s ktorými pracuje, nie je to iba o tom, že určí pravidlá, podľa ktorých sa bude pracovať. Niečo si človek prinesie z domu, z rodiny a veľa môže získať zo školy. Levická stredná poľnohospodárska škola má dodnes povesť jednej z najlepších. Po roku 2000 prežila obdobie zatvárania obdobných škôl v iných okresoch. Stojí na pevnom základe, ktorý položili pedagógovia prevelení po roku 1945 z Košíc do Levíc na čele s Ondrejom Mackom.

Škola bazírovala na disciplíne, znalostiach, ktoré preverovala praxou. Najmä tá chýba dnešným absolventom stredných aj vysokých škôl. Išlo nielen o získanie potrebných zručností, ale aj o to, aby sa študenti naučili komunikovať s roľníkmi. Príležitosťou na to bola Družstevná škola práce, kde najzdatnejší študenti začali prednášať novinky z agronómie, zootechniky a mechanizácie. Tam ambicióznych šuhajkov vedeli občas nečakane zaskočiť šibalskí ujčekovia a tetušky.

Černák spomína, ako pri jednej z prednášok vstala teta v kroji a skončila mladíkovu osvetu nekompromisnou požiadavkou.

,,Joj chlapče, ňahaj to tak, my si pustíme ťelevízor.”

,,A kde?” spýtal sa zaskočený Černák?

,,No tu v kultúrnom dome máme jeden jediný v dedine. Pozrieme si, čo dávajú.”

Stalo sa to v roku 1959. Milému študentovi nezostalo nič iné, len rešpektovať túžbu družstevníkov po novinkách, ktoré im ukáže skrinka s čarovnou čiernobielou obrazovkou. Mala úžasnú moc. Niektoré babičky sa pýtali: ,,A nevidia ľudkovia z televízie, čo tu robíme?” Taký bol prvý kontakt slovenskej dediny s virtuálnou realitou.

Vari ani jedno pokolenie inteligencie na vidieku nemalo také žičlivé podmienky na profesionálny rast ako Černákovo. Keď získal na VŠP v Nitre titul inžiniera, dostal umiestenku na JRD Hronské Kľačany. Nastúpil rovno na post ekonóma družstva a o štyri roky neskôr bol už jeho predsedom. Nestáva sa často, aby predchodca veľkoryso odporúčal mladého kolegu na svoj vlastný post.

Úspech sa neodpúšťa

Obdobie, keď viedol poľnohospodárstvo minister Ján Janovic, dalo Zoltánovi Černákovi krídla. Pracoval vtedy po boku riaditeľa Okresnej poľnohospodárskej správy v Leviciach Milana Smolku. Keď minister Janovic prišiel medzi Levičanov, po Smolkovom boku sedel Černák a debatoval s ostatnými, ako rozhýbať na Pohroní poľnohospodárstvo. Rozhovory sa pretiahli až do úsvitu, vypilo sa pritom aj nejaké víno, ale nikdy neskončili prázdnymi rečami a nenaplnenými sľubmi.

Černáka, ktorý sa nebál s ministrom diskutovať, vyslal Janovic do Holandska, aby sa podučil, ako tam nielen pestujú, ale aj predávajú zeleninu. Po návrate z jeho podnetu založili družstvá v okrese Levice Spoločný poľnohospodársky podnik Hronfruct, ktorý pestoval, triedil, balil a neskôr spracúval ovocie a zeleninu. Potom povzbudená úspechom skupina okolo Zoltána Černáka, Juraja Deáka a ďalších podnikavých mladých inžinierov založila medzidružstevný podnik Koopera Levice na chov hydiny, ošípaných a koní.

Po vstupe Slovenska do Európskej únie tlačil Brusel slovenských poľnohospodárov do združovania sa prostredníctvom odbytových organizácii. Po erózii družstiev vyvolanej transformačným bojom o ich majetok nastala etapa tápania. Namiesto využitia pozitívnych skúseností sa spoločné podniky rozpadli, alebo sa niektorých, akým bol jeden z najlepších agrochemických podnikov na Slovensku levický, zmocnili investiční dravci. Dnes ACHP Levice vlastní skupina miliardára Andreja Babiša.

Dielo plodných sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktoré Černák budoval ako hlavný inžinier Okresnej poľnohospodárskej správy v Leviciach, vyletelo v období majetkovej transformácie slovenského poľnohospodárstva až na výnimky hore komínom.

Černákova kariéra pripomína dráhu futbalových trénerov. Tí najúspešnejší viedli špičkové kluby. Mimochodom Zoltán Černák sa angažoval aj v levickom futbale a priviedol ho ako manažér do druhej ligy. V boji o postup do federálnej ligy sa však športové šťastie priklonilo na stranu Plastiky Nitra. Černák sa potom začal venovať tenisu, ktorý hrá dodnes. Bol to šport, ktorým sa dostával zo stresu alebo z chorôb, čo sa neskôr prihlásili. Len pre zaujímavosť v tenisovej štvorhre bol štvornásobným majstrom Slovenska v kategórii seniorov.

V štyridsiatke po veľkom personálnom zemetrasení v Levickom okrese bol odídený z OPS, ale nestratil sa. Siahli po ňom družstevníci z Čajkova, ktorí si ho zvolili za predsedu družstva. V priebehu štyroch rokov dostal zaostávajúce čajkovské družstvo medzi prosperujúce podniky. Diverzifikoval podnikanie, založil pridruženú výrobu so 120 pracovníkmi. To prinieslo čajkovskému družstvu vítané finančné zdroje umožňujúce väčšie investície do rastlinnej a živočíšnej výroby.

Sila vtedajších družstiev vyrastala nielen zo štedrých dotácií, ale aj z ich podnikavosti. Premietlo sa to v platoch. V roku 1989 predseda federálnej vlády Ladislav Adamec div nevyčítal družstevníkom, že majú vyšší zárobok ako robotníci z fabrík. Mesačná priemerka v družstvách bola o sto korún vyššia ako platy v priemysle – pomer bol 3300 ku 3200 Kčs v prospech poľnohospodárov. Bola to ich chyba, alebo systému, ktorý v inováciách priemyslu zaspal dobu?

Na sklonku osemdesiatych rokov, keď sa z národných podnikov stávali štátne a ľudia v nich volili riaditeľov, Černák vyhral voľby v š. p. Poľnopo. Ťažkopádny obchod v réžii štátneho podniku sa liberalizoval a družstvá, ktoré vyvážali svoje produkty cez Poľnopo, mohli získať 50 percent z nadobudnutých devízových prostriedkov. Prišiel však november 1989 a s ním veľký tresk. Z veľkého družstevného kapitálu ani z obrích štátnych podnikov toho po transformácii a privatizácii veľa nezostalo.

Ako sa stať sám sebe pánom

Černák sa začiatkom deväťdesiatych rokov stretá s dvoma spolužiakmi z levickej strednej školy a zakladá spoločnosť Remark. Darí sa mu, obchoduje s hnojivami. Pochádzajú z bývalého Sovietskeho zväzu, môže ich predávať lacnejšie ako konkurencia. Uprostred deväťdesiatych rokov po sérii personálnych ponovembrových čistiek prichádza na rezort pôdohospodárstva, aby konsolidoval ekonomiku v poľnohospodárstve stále prevažujúcich družstiev. Deje sa to v čase obrovsky rastúcich úrokových mier na úvery a neistých odbytových cien.

Za tejto situácie Černák rozbieha program verejných skladov a tovarových záložných listov, ktorý prináša istotu do predaja obilia, základnej poľnohospodárskej komodity. Keď ekonomicky vysilené družstvá prestávali hnojiť pôdu, ironicky sa vtedy hovorilo, že Slovensko masovo prešlo na ekologické poľnohospodárstvo, zaviedol Černák dotačné normatívy. Kto kúpil výživu pre rastliny, dostal podporu.

Ako to už býva, len čo sa pomery trocha konsolidovali, prišli voľby, výmena ministrov a s nimi aj obmena generálnych riaditeľov sekcií. Trend, čo minister, to nová zostava úradníkov rezortu, je pre Slovensko príznačný dodnes.

Černák sa porúčal z ministerstva. Éru pôsobenia na rezorte charakterizoval stručne. ,,Za to, čo som urobil v prospech poľnohospodárov, sa nehanbím. Vždy som sa spoliehal na svoje sily a rozum.” Jeho rozhľad a um si všimol a využil prezident Rudolf Schuster, pre ktorého pracoval ako poradca.

Na začiatku milénia Černák ako mnohokrát predtým stál pred otázkou, kde a z čoho začať? Ešte na rezorte navrhoval založiť podniky služieb, ale návrh neprešiel. Mnohé družstvá pracovali s opotrebovanou a zastaranou technikou a tak spolu s priateľmi zakladá v Seliciach spoločnosť TECH-PROGRES. Investujú do traktorov a kombajnov, spolupracujú s miestnym družstvom a za úplatu pomáhajú zakladať i zberať úrodu podnikom na južnom Slovensku. Černáka podnikateľský inštinkt nesklamal. TECH-PROGRES sa vzmáha, kým mnohé čerstvo sprivatizované štátne podniky v rukách neskúsených manažmentov s veľkými očami sa dostávajú do úzkych.

Financujúce banky strácali s nimi nervy a privatizéri stáli pred otázkou, ako ďalej. Na existenčnej križovatke sa ocitli aj v Poľno SME, s. r. o., ktorá vznikla sprivatizovaním Štátneho majetku Palárikovo. Sprivatizovaný podnik zápasil dlhšie s ekonomickými, technickými aj personálnymi problémami. Na dostihoch v bratislavskej Petržalke podišiel k Černákovi jeden zo spolumajiteľov upadajúceho sprivatizovaného hospodárstva v Palárikove s tým, že ho idú predať.

,,Komu?” spýtal sa Černák.

,,Máme ponuku z Talianska,” znela odpoveď.

,,A prečo práve im a nie podnikateľom zo Slovenska?” opáčil Černák.

Bolo to svojim spôsobom osudové stretnutie, ktoré rozhodlo o tom, že do PoľnoSME nevstúpil zahraničný kapitál, ale nadobudla ho slovenská spoločnosť. Zahraniční investori už majú pod kontrolou na Slovensku podľa rôznych odhadov podniky hospodáriace na výmere 100- až 200-tisíc hektárov.

Dnes je PoľnoSME, do ktorého vstúpil TECH-PROGRES, jedna z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich poľnohospodárskych firiem na Slovensku, ktorá udáva tón v pestovaní obilnín, olejnín, cukrovej repy, chová mäsový dobytok, steaky z neho ponúka vo vlastnej reštaurácii, investuje do voľnočasových aktivít, keď v Palárikove vybudovala krásne welnes centrum slúžiace ako zamestnancom spoločnosti tak aj návštevníkom.

V nedávnych dňoch Černáka opustili viacerí blízki ľudia. Krátko po sebe odišli akademik Juraj Hraško aj jeho veľký životný priateľ Július Medveď. Obaja zdôrazňovali, že najväčším bohatstvom Slovenska sú ľudia, čo si vážia pôdu, z ktorej vzišli. Spája sa s ňou identita človeka s domovinou, najsilnejšie puto, aké existuje. Pri pohľade do krajiny, ktorá sa v priebehu jedného ľudského života aj prístupom k pôde zmenila na nepoznanie, Černák podotkne, že treba sa vrátiť na rodnú hrudu a viac si ju ctiť. Zem dobrého hospodára nikdy nesklamala.

,,Nemerajme čas rokom, dvoma, ale vždy dlhším obdobím,” podotkne na margo nevídane suchého roka 2026. Kukurica, ozdoba palárikovského chotára dáva len dvoj-trojtonové úrody po hektári. Je čas k radikálnej zmene spôsobu hospodárenia, k uplatneniu takých postupov, ktoré budú reakciou na ,,subtropizáciu” južného Slovenska.

Černák je presvedčený, že prežitie a budúcnosť zaručia len najmodernejšie technológie, suchu viac odolávajúce odrody, preto v chotári skúšajú ročne 20 až 30 odrôd pšenice, 80 až 100 hybridov kukurice. Vyberajú z nich tie, čo sa najlepšie osvedčia, v ich konkrétnych podmienkach. Podstata veci je ukrytá v detailoch a tiež v tom, aby hospodárom nezväzovali ruky nezmyselné zelené smernice tváriace sa, že zachraňujú životné prostredie.

Svojho času si v Palárikove objednali u anglického výrobcu sejačiek stroj, ktorý pri jednom prejazde poľa pôdu prekyprí v riadku až do hĺbky 25 cm, aplikuje hnojivo do riadku k zasiatemu osivu a následne zem utuží valcom. Oproti konvenčnému spôsobu obrábania pôdy sa dosahuje úspora až 35-40 litrov nafty na jeden hektár. Tu je odpoveď na kľúčovú otázku nasledujúcich rokov, ako zekonomizovať náklady v rastlinnej výrobe a lepšie hospodáriť s vlahou.

Inovácie, ktoré Černáka vždy priťahovali a priťahujú, sú podmienkou prežitia. A tiež viac dôvery v ľudí, ktorí sa starajú o chotár. Netreba im predpisovať, kedy majú čo siať, kedy vstúpiť na pôdu, všetko sa mení a kto chce dosiahnuť dobrý výsledok, musí reagovať adekvátne a rýchlo. Nemá zmysel siať medziplodinu do presušenej pôdy, nechajme konať ľudí, ktorí vedia, čo v danej chvíli urobiť. Taká je 60-ročná skúsenosť Zoltána Černáka. Muža, ktorý sa do svojho najväčšieho diela pustil ako šesťdesiatnik. Meniť svet nikdy nie je neskoro. Zmysel životu dávajú práve veľké ambiciózne ciele.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
poľnohospodári
poľnohospodárstvo
poľnohospodárske družstvo

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.