Od pokru k pomoci Ukrajine: Na hraniciach mi došlo, že môj blahobyt je irelevantný, tvrdí David Selyem (videopodcast)

„Ak by sa Ukrajina vzdala, zabíjania by bolo ešte viac. Kapitulácia by nepriniesla mier, ale stratu slobody a masové čistky.“ — David Selyem, aktivista iniciatívy Mier Ukrajine.  

V Putinovej Moskve je v posledných dňoch horúco – nielen vojensky, ale aj diplomaticky. Pre Ukrajinu tam zavítal šéf diplomacie Vatikánu, ale aj šéf amerických tajných. To všetko v čase, keď si Kyjev pripomenul 35 rokov svojej nezávislosti a Volodymyr Zelenskyj pracuje na vojenskej podpore pre svoju krajinu, ktorá je v horúcej fáze vojny už 1645 dní.

Ukrajina pod Putinovou agresiou je však živá aj na Slovensku. Na Hlavnom námestí v Bratislave sa symbolicky spomínal jej Deň nezávislosti. Živé sú aj zbierky – či už na podporu civilom, alebo obrancom napadnutej krajiny – Miska solidarity, zbierka pre ľudí v meste Sumy a symbolický beh Bežím za hrdinov.

Stojí za nimi občianske združenie Mier Ukrajine a David Selyem, ktorý od prvého dňa invázie pomoc nielen organizuje, ale sa na Ukrajinu opakovane vracia a vojnu zažíva zblízka.

Medzi nadšením a realitou dlhej vojny

Keď sa dnes vraciate na Ukrajinu – hovoríte, že od začiatku konfliktu ste tam strávili aj viac mesiacov v kuse –, v čom je iná oproti prvým dňom vojny? Ako to vnímate?

Od prvých dní sa určite zmenilo pôvodné veľké nadšenie, že sa to dá vyhrať rýchlo a že víťazstvo je na dosah. Dnes už u ľudí nastalo racionálne uvedomenie, že konflikt bude trvať dlho a vojna tu s nami ešte zostane. Na Ukrajine dnes často počúvam, že sa máme pripraviť na roky vojny. Ukrajinci skrátka neveria tomu, že by Rusko chcelo tento konflikt uzavrieť diplomatickou cestou.

Napriek tomu teraz na diplomatickom poli vidíme pomerne hustú aktivitu – krajinu navštívil šéf vatikánskej diplomacie či riaditeľ americkej CIA. Vy však hovoríte, že samotní Ukrajinci, s ktorými komunikujete, neveria tomu, že by Moskva a Vladimir Putin pristúpili na diplomatické riešenie.

Áno, nedôverujú diplomatickému úsiliu Ruskej federácie. Opakovane zažili sklamanie z akejkoľvek snahy, či už išlo o pokusy amerického prezidenta alebo iných strán o sprostredkovanie mieru. Skúsenosť im ukazuje, že k žiadnemu reálnemu posunu nedochádza. Môj osobný názor je, že Vladimir Putin je od tejto vojny politicky závislý. Ak nedokáže domov predať úspech, ktorý zatiaľ nedosiahol, môže ho to vnútorne politicky stáť jeho vlastnú pozíciu. Preto bude tento konflikt živiť a predlžovať, kým nedosiahne aspoň niečo, čo bude môcť prezentovať ako víťazstvo.

Umelá inteligencia a „ruské safari“ na civilistov

Ako sa toto pretavuje do bežného života ľudí, s ktorými sa na Ukrajine rozprávate?

Prejavuje sa to tak, že sa ľudia snažia žiť svoj vlastný život – pracovať, udržiavať vzťahy, venovať sa aktivitám, no do toho každý deň zasahuje vojna. Čím bližšie ste k frontovej línii, tým menej je ten život znesiteľný. Je tam viac poplachov, útokov, bombardovania a dronových náletov. Sú tam špecifické oblasti, ako napríklad Cherson, kde Rusi pomocou umelej inteligencie a dronov robia takzvané „ruské safari“. Doslova poľujú na civilistov a naháňajú ich. OSN to vyhlásila za vojnový zločin, je to úplne neľudské správanie. Potom je tu Kyjev, ktorý neustále bombardujú, pretože je to hlavné mesto. Každú zimu sa snažia vyradiť energetickú infraštruktúru, aby ľudia vymrzli, zostali bez elektriny a takto chceli nalomiť ich odhodlanie brániť sa. Podobne sú na tom Sumy, kde sme organizovali zbierku – každý deň tam zažívajú neuveriteľné množstvo poplachov, výbuchov a šikanovania civilistov. Mnohé z týchto útokov nesúvisia s vojenskými cieľmi. Osobne som navštívil viacero takýchto miest, napríklad Ternopiľ. Tam dopadla raketa, ktorá má presnosť na približne desať metrov, a zasiahla bytovku. V okolí nebol žiadny vojenský cieľ, len kostol, základná škola a škôlka.

Keď spomínate cirkev, myslíte tým kostol, chrám…

Áno, presne tak, chrám. V okolí nebol jediný vojenský cieľ, išlo o čisto zastavanú obytnú zónu. Toto je moja osobná skúsenosť s tým, ako si Rusi vyberajú ciele.

Ak tvrdia, že ide o zblúdené strely…?

Ak by išlo o jeden či dva prípady, dalo by sa to obhajovať zblúdenou strelou. Lenže toto sa deje neustále a na rôznych miestach. Podľa OSN bolo minulý mesiac zaznamenaných najviac civilných obetí od prvého roka vojny. Rusi teda zámerne cielia na civilné obyvateľstvo, aby získali nejakú výhodu na bojisku, keďže tam reálne postupujú veľmi pomaly a len za cenu obrovských ľudských strát.

Dá sa povedať – a pozorujete to sám –, že Ukrajinci a konkrétni ľudia sú už z tejto vojny unavení?

Táto vojna trvá od roku 2014, pričom už vyše dvoch rokov prebieha jej plnoformátová fáza. Za taký čas by bol unavený každý. Napriek tomu však Ukrajinci naďalej bojujú za svoju slobodu, pretože vedia, že nemajú alternatívu. Môžu buď pokračovať a brániť si slobodu, alebo sa vzdať a prísť o všetko. Z histórie vieme, že ľuďom, ktorí boli aktívni a bránili sa, sa Rusi mstia najviac a snažia sa ich zo spoločnosti úplne odstrániť.

Turniket za 13 eur zachraňuje životy

V úvode sme spomenuli aktivity vašej iniciatívy Mier Ukrajine, ako je Miska solidarity, ktorá prináša civilnú pomoc ľuďom v Charkove. Ďalej zbierku pre mesto Sumy, kde sa zbierali peniaze na škrtidlá (turnikety) na zastavenie krvácania, balistické prilby či nepriestrelné vesty pre komunálnych pracovníkov. Cez víkend pripravujete aj ďalšiu iniciatívu „Run for Ukraine / Bežím za hrdinu“. Čo vás motivuje k organizovaniu všetkých týchto foriem pomoci? Prečo vyvíjate toľko aktivít?

Je za tým najmä veľká potreba niečo robiť a poukazovať na to, že vojna stále trvá a že pomáhať má zmysel. Mojou osobnou skúsenosťou, ktorú mi nikto nevezme, je, že Slováci chcú pomáhať Ukrajine a sú solidárni. Možno to nevidíme v celonárodnom meradle alebo napríklad vo výsledkoch volieb, ale Slováci naozaj robia veľa dobrých vecí. Keď sa to snažím dátovo porovnávať s inými krajinami, v prepočte na obyvateľa pomáhame stále ako jedni z najlepších. Cítime, že vojna je blízko nás. Sú tu ľudia, ktorí odvádzajú neuveriteľné množstvo práce. Tieto menšie aj väčšie aktivity teda smerujú k tomu, aby sme tému udržiavali v povedomí a zároveň doručovali konkrétnu, hmatateľnú pomoc. Má to oba tieto rozmery. Ak spomenieme Misku solidarity, pred mesiacom či šiestimi týždňami som bol v Charkove spolu s Vierkou, ktorá túto zbierku iniciovala. Bežný deň tam znamená aj 40 poplachov. Na 300-kilometrovej trase medzi Poltavou a Charkovom sú vybombardované všetky čerpacie stanice. Keď sme tam prechádzali, na jednej z nich práve uhorelo a zomrelo niekoľko ľudí. V Charkove žije vyše milióna obyvateľov a je tam obrovské množstvo vnútorne vysídlených osôb, ktorým je táto pomoc určená. Je to, ako hovorievam, bežný život kombinovaný s vojnou. Ťažko si to predstaviť, no človek si aj tam ráno plánuje deň – že vstane, pôjde do práce, stretne sa s priateľmi, ale zároveň netuší, kedy vypadne elektrina, kedy príde bombardovanie a či sa mu podarí plány uskutočniť. No napriek tomu žijú ďalej.

Akým spôsobom môžu ľudia prispieť a zapojiť sa do Misky solidarity?

Prispieť sa dá finančne cez kampaň na portáli Donio. Druhou, pomerne odvážnou možnosťou je lídra tejto iniciatívy sprevádzať a ísť priamo tam s nami.

Máte aj takých záujemcov, ktorí sa odhodlajú ísť osobne s vami?

Áno, sú jednotlivci, ktorí sa takto rozhodnú. Ja som však v týchto prípadoch veľmi opatrný. Vždy si takého človeka najskôr preverím, aby som zistil, ako reaguje v krízových situáciách. Niekto môže pôsobiť mimoriadne zdatne, ale keď nastane reálna kríza, nikdy neviete, ako zareaguje. Keď napríklad idete autom a okolo vás letí útočný dron, potrebujete vedieť, že vedľa vás sedí niekto, kto túto situáciu psychicky zvládne.

Prechádzajú títo ľudia nejakou formou špeciálneho výcviku či prípravy?

Mne väčšinou stačí osobný rozhovor, no ľudí si radšej postupne oťukávam. Najskôr ideme len na západnú Ukrajinu, neskôr po Kyjev a až potom sa s nimi odvážim cestovať ďalej na východ.

Niekde som čítal, že už 13 eur dokáže výrazne pomôcť vnútorne vysídleným Ukrajincom. Je to tak?

Táto suma 13 eur sa viaže na zbierku pre mesto Sumy. Ide o trhovú cenu turniketu, teda špeciálneho medicínskeho škrtidla na zastavenie masívneho krvácania. Rusi totiž uplatňujú taktiku dvojitých úderov – zasiahnu nejakú oblasť, počkajú, kým na miesto dorazia záchranári, a potom zaútočia znova v druhej vlne. Snažia sa záchranárov zlikvidovať a odradiť ich od pomoci. Keď človeka zasiahne šrapnel, čo sú úlomky z vybuchnutej munície spôsobujúce tie najvážnejšie zranenia, škrtidlo mu umožní končatinu rýchlo zaškrtiť, aby nevykrvácal. Ak sa zranený dostane včas k lekárom, dokážu mu končatinu aj život zachrániť. Ideálne sa odporúča, aby mal každý človek štyri takéto škrtidlá, vojaci ich so sebou nosia často aj osem – po dve na každú končatinu. Takže áno, za 13 eur sa dá zachrániť ľudský život.

Máte vyčíslené, koľko takýchto príspevkov ste už od Slovákov vyzbierali? Koľko ľudí prispelo na tieto život zachraňujúce pomôcky?

V konkrétnej zbierke pre Sumy prispelo vyše 300 darcov a vyzbieralo sa viac ako 13 000 eur. Musím poďakovať aj portálu Aktuality.sk, ktorý našu výzvu po zverejnení zazdieľal, vďaka čomu to išlo nesmierne rýchlo. Naša pôvodná cieľová suma bola 10 830 eur a naplnila sa v priebehu dvoch dní. Keď sa potreba naplnila, prestali sme kampaň aktívne propagovať a zamerali sme sa na čo najrýchlejšie fyzické obstaranie a doručenie vecí. Škrtidlá už dorazili na miesto a nepriestrelné vesty s prilbami sú momentálne na ceste. Na Ukrajine platí dvojnásobne, že rýchla pomoc je tá najefektívnejšia pomoc.

Bežím za hrdinu: Príbeh anjela z Bachmutu

Rozumiem materiálnym formám pomoci, ale ako do tohto konceptu zapadá beh, ktorý pripravujete na tento víkend?

Tento beh má opäť dva základné rozmery. Prvým je pripomienka padlých, pretože tí, čo položili život, sú pre mňa hrdinami. Každý z nich má svoj jedinečný osobný príbeh, ktorý stojí za to si uctiť. Pre mňa je veľmi silný príbeh Jany, ktorá zomrela vo veku 29 rokov. Pôsobila v IT sektore a žila spokojný život. Keď vypukla vojna, najskôr organizovala zbierky a pomáhala vojakom, no v máji 2022 sa prihlásila priamo do armády na front. Mohla kedykoľvek odísť a žiť v bezpečí v Európe. Ako IT špecialistka by mala výborný plat a pohodlný život. Ona to však všetko obetovala, odišla pomáhať a pre svoju neutíchajúcu prácu si vyslúžila prezývku „Anjel z Bachmutu“. Vojaci spomínali, že pomáhala bez prestania, lebo hovorievala: „Keď spím, niekto iný zomiera.“ Zahynula pri jednej z misií priamo v Bachmute. Je to príbeh človeka, s ktorým sa viem veľmi ľahko stotožniť. Sám mám blízko k technickému prostrediu, tiež mám 29 rokov a často sa zamýšľam nad tým, ako by som sa v takej situácii zachoval ja. A takýchto hrdinov a hrdiniek sú na Ukrajine tisíce. Stojí za to si ich pripomínať.

Hovoríte, že príbehy z Ukrajiny sú vám veľmi blízke, premýšľate o nich. Čo vás poháňa k takému hlbokému zamysleniu? Máte aj osobnú skúsenosť s ľuďmi, ktorí vám boli blízki a prišli o život?

Áno, poznám ľudí, ktorí bojovali a zomreli. Vtedy je to vždy osobnejšie a hovorí sa o tom len veľmi ťažko. Boli to ľudia, s ktorými som trávil čas, dokonca sme spolu meditovali. Vidíte človeka, ktorý chcel len pokojne žiť svoj život, mať priateľov, pekné zážitky a ísť raz za rok k moru.

To je zaujímavé, spomínate, že ste spolu meditovali. Je meditácia vaším dlhodobým záujmom a zároveň formou, ako zvládať enormný vojnový stres?

Pre mňa určite áno. Vnútorný pokoj je pre mňa zdrojom, z ktorého čerpám inšpiráciu do práce, ale aj silu pokračovať v pomoci. V stave stíšenia totiž vonkajšie stimuly a všetok ten tlak opadnú a vy jasnejšie uvidíte, čo presne môžete urobiť a ako viete v danej situácii reálne pomôcť.

K meditácii vás niekto priviedol, alebo ste k nej dospeli na základe vlastnej skúsenosti?

Venoval som sa jej už pred príchodom na Ukrajinu. Skôr som si prečítal vedecké štúdie, ktoré potvrdzujú, že to pomáha.

Pri behu za hrdinu sú hrdinami pochopiteľne padlí vojaci či obrancovia v zasiahnutých mestách. Radíte však k hrdinom aj ľudí zo Slovenska, ktorí prispievajú napríklad spomínanými 13 eurami alebo symbolicky bežia na podporu Ukrajincov zápasiacich o holý život?

Určite áno. Každý, kto sa dobrovoľne vzdá časti svojho blahobytu a nezištne pomôže inému, vykazuje hrdinský prejav. Osobne však rozlišujem medzi tým, keď človek obetuje svoj doterajší život, zmení profesiu, narukuje, aby bránil vlasť a domov, a finančnou či symbolickou pomocou. Sú to iné formy hrdinstva, no obe sú nesmierne dôležité a pre Ukrajinu neoceniteľné.

Čo by ste povedali človeku, podľa ktorého podporujeme Ukrajinu už príliš dlho a v prvom rade by sme sa mali zamerať na zastavenie zabíjania?

Plne súhlasím, že zabíjanie treba zastaviť. Avšak Ukrajina s týmto rozhodnutím nemá veľa do činenia. Ak by sa Ukrajina vzdala, zabíjania by bolo ešte viac. Všetci aktívni ľudia, občianski aktivisti či predstavitelia na dôležitých pozíciách sú zapísaní na ruských zoznamoch smrti. Videli sme to napríklad v Buči – hneď po obsadení prišli Rusi s pripravenými zoznamami ľudí, ktorých považovali za hrozbu, a tých hneď povraždili. Kapitulácia Ukrajiny by nepriniesla mier, ale stratu slobody a masové čistky. Navyše som presvedčený, že Rusko by po prípadnom úspechu konflikt ďalej eskalovalo smerom k Európskej únii a členským štátom NATO. Na otázku, či má podpora zmysel, odpovedám jednoznačne: áno, má. V skutočnosti nepomáhame dostatočne. Ako štáty NATO poskytujeme pomoc len v takej miere, aby Ukrajina nepadla. Ukrajina nám pritom neustále dokazuje, že si zaslúži väčšiu podporu a dôveru. Nevzdalo sa obyvateľstvo ani politické elity, a svojím bojom priamo chránia Európu pred ruskou vojenskou agresiou.

Odstrašenie silou a limity diplomacie

V súčasnosti sme svedkami intenzívnych diplomatických aktivít. Šéf vatikánskej diplomacie rokoval v Moskve s ministrom zahraničných vecí Lavrovom a tajomstvom zostáva zahalená osemhodinová návšteva šéfa americkej CIA v Moskve. Hovorí sa, že keď viazne klasická diplomacia, nastupuje diplomacia spravodajských služieb. Vidíte v tomto kontexte nejakú reálnu šancu na mier? Mnohí tvrdia, že tento konflikt nemá čisto vojenské riešenie. Aké východiská vidíte vy a vaši kolegovia v občianskom združení?

Dúfam, že tieto kroky nás posunú bližšie k mieru, ale zostávam skeptický. Spojené štáty majú obmedzené možnosti, ako sami o sebe dosiahnuť udržateľný mier na Ukrajine. Rusko navyše opakovane porušuje akékoľvek dohody a nemyslím si, že by kremeľská vláda v súčasnosti skutočne stála o mier. Čo by však mieru pomohlo najviac, je dostatočne silná Ukrajina, schopná nepriateľa odstrašiť a ubrániť sa. Najväčším problémom je momentálne nedostatok striel pre systém protivzdušnej obrany Patriot. S týmto ako radoví občania pomôcť nevieme, to musia vyriešiť vlády. Ukrajina má kritické minimum týchto obranných systémov, v dôsledku čoho často nemá čím zostreľovať balistické rakety mierené na civilné obyvateľstvo. Druhou oblasťou je podpora armády v oblasti dronov schopných ničiť iránske drony Šáhid. Jeden Šáhid stojí na výrobu približne 50-tisíc dolárov, no spôsobuje škody v mnohonásobne vyššej hodnote. Zostreliť sa dá pomocou dvoch našich dronov, z ktorých každý má zhruba 60-percentnú úspešnosť. Výroba takéhoto dronu vyjde na 2-tisíc dolárov. Táto asymetria je ekonomicky nesmierne výhodná a prináša skvelé výsledky za málo peňazí. Spoliehať sa na to, že mier prinesie niekto zvonku, napríklad Spojené štáty, nepovažujem na základe svojich skúseností za reálne.

Vy teda tvrdíte, že riešenie nespočíva v diplomatických rokovaniach, ale v odstrašení silou zo strany Ukrajiny.

Diplomacia má nepochybne svoje miesto a je potrebné vyvíjať maximálny diplomatický tlak. Ruská federácia však v súčasnosti počúva výhradne na silu a odstrašenie. Ak bude Ukrajina dostatočne silná, Rusi to nakoniec sami vzdajú, podobne ako v minulosti opustili iné konflikty. Príkladom je Afganistan, ktorý prispel k rozpadu Sovietskeho zväzu, alebo zimná vojna s Fínskom, kde si uvedomili limity svojho vojenského postupu. Je to v podstate diplomacia sily.

Od pokrových stolov na ukrajinské hranice

Poďme k zaujímavému osobnému rozmeru. Spomínali ste, že ste v minulosti boli profesionálnym hráčom pokru. Čo má poker spoločné s vašou dnešnou prácou pre Ukrajinu?

Obe činnosti spája analytické myslenie, vyhodnocovanie rizík a snaha prijímať čo najsprávnejšie rozhodnutia na základe neúplných dát. To má poker spoločné nielen s pomocou Ukrajine, ale so životom všeobecne. K pokru som sa dostal ako osemnásťročný, keď som si hľadal obživu a niečo, čo by ma bavilo.

Dá sa pokrom reálne uživiť?

Mňa osobne to uživilo, ale mladým ľuďom by som to neodporúčal. Hoci poker dokáže rýchlo zarobiť peniaze, je to nesmierna drina. Musíte porážať obrovské množstvo súperov, aby ste sa dostali medzi jedno či desať percent ziskových hráčov. A len zlomok z nich dokáže zarobiť toľko, aby mali viac než len na zaplatenie základných účtov. Je to vysoko konkurenčné prostredie s mnohými úskaliami. Ak by som mal znova 18 rokov, touto cestou by som už nešiel. Na druhej strane mi to dalo finančnú nezávislosť, vďaka ktorej môžem dnes pomáhať Ukrajine na plný úväzok bez toho, aby som musel riešiť existenčné otázky.

Čo bolo tou pomyselnou výhybkou, ktorá vás od profesionálneho pokru priviedla k pomoci Ukrajine? Stalo sa niečo konkrétne, alebo išlo o prirodzený vývoj?

Keď vypukla plnoformátová vojna, z rádia som sa dozvedel o obrovskom nápore na hraniciach, nedostatku dobrovoľníkov a zlyhávaní štátnych kapacít. Sadol som do auta a odišiel do Vyšného Nemeckého. Chýbali najmä potraviny, tak som išiel nakúpiť zásoby do Tesca v Michalovciach a začali sme pripravovať jedlo. Hoci na mieste vládol obrovský chaos, panovala tam neuveriteľná nezištná solidarita. Druhým zlomovým momentom bolo uvedomenie, že medzi nami a ľuďmi na úteku nie je žiaden rozdiel. My sme mali len historické šťastie, že sme sa narodili v krajine, ktorá vstúpila do EÚ, NATO a že Sovietsky zväz sa rozpadol. V utečencoch som videl svojich priateľov, rodinu, ľudí ako som ja. Uvedomil som si, že môj osobný záujem o hromadenie peňazí či luxusný život je úplne irelevantný v porovnaní s neprávosťom, ktorá sa im deje. Po návrate do Bratislavy som pomáhal s prekladmi na cudzineckej polícii, neskôr v iniciatíve na pomoc Ukrajine, kde sme hľadali ubytovanie, prácu či ošatenstvo. Prešlo cezo mňa vyše 50 Ukrajincov, ktorých som učil po slovensky. Postupne vznikli charitatívne behy, no stále som cítil, že môžem a mal by som robiť viac. Keď po parlamentných voľbách na Slovensku štátna pomoc Ukrajine verbálne utíchla a rétorika vlády začala nahrávať skôr agresorovi, cítil som obrovskú hanbu za to, kto ma reprezentuje. Odišiel som preto priamo na Ukrajinu. Žil som v byte kamarátky z Buče, učil som sa po ukrajinsky a chodil som pliesť maskovacie siete, aby som s ľuďmi komunikoval.

Išlo o maskovacie siete na ochranu tankov a vojenskej techniky?

Áno, presne tak, maskovacie siete na vojenskú techniku. Bolo to pomerne paradoxné, pretože som tam bol jediný muž a jediný človek pod 30 rokov – sieťky plietli najmä staršie pane vo veku od päťdesiat do sedemdesiat rokov. Veľmi sme sa však zblížili a každá z nich mi chcela predstaviť svoju vnučku. Vďaka tejto intenzívnej komunikácii som sa výrazne zdokonalil v ukrajinčine a neskôr som pomáhal aj v humanitárnom centre. Pre miestnych som bol zaujímavý tým, že som bol cudzinec, ktorý hovorí ich jazykom.

Ako ste sa napokon prepracovali k užšej spolupráci s iniciatívou Mier Ukrajine?

Moje aktivity a okruh ľudí, ku ktorým ma pustili, sa postupne rozširovali. Vždy, keď sa doma dialo niečo dôležité, napríklad vovoľby, tak som sa na Slovensko vrátil. Keď mi v septembri vypršal povolený pobyt, zorganizoval som v Bratislave stretnutie pre ukrajinských aktivistov, zástupcov tretieho sektora, mládežníckeho parlamentu a skautov. Chcel som im predstaviť, ako v tejto téme funguje slovenské prostredie a občianske združenia, medzi ktorými bol aj Mier Ukrajine. V decembri, krátko po tom, ako Robert Fico navštívil Moskvu, sa organizoval prvý protest. Dostal som ponuku pomôcť s technickým zabezpečením živého prenosu. Tam sa sformoval širší tím iniciatívy Mier Ukrajine, s ktorou aktívne spolupracujem doteraz. Bolo to pre mňa prirodzené zaradenie sa medzi rovnako zmýšľajúcich ľudí.

Hanba z domácej politiky a boj o demokraciu

A tá hanba z krokov slovenskej vlády vo vás pretrváva?

Áno, určite áno. Má to pre mňa dve roviny – vnútornú a vonkajšiu hanbu. Vnútorne cítim, že táto vláda nedokáže prinášať riešenia pre občanov, nezabezpečuje ekonomický rast a ničí dôveryhodnosť štátnych inštitúcií. Vo vedení sú ľudia s inými úmyslami, než je transparentná správa vecí verejných. Navonok sa dostávame do čoraz hlbšej medzinárodnej izolácie. Rétorika vládnych predstaviteľov priamo nahráva záujmom Moskvy, hoci nás Rusko naďalej vedie ako nepriateľský štát. Dokonca aj v týchto dňoch sme v Prešove videli zásah bezpečnostných zložiek, ktorému sa podarilo zabrániť útoku na fabriku vyrábajúcu drony, ktoré pravdepodobne smerujú na Ukrajinu. Sme svedkami postupného rozkladu právneho a demokratického štátu.

Keď hovoríte o pretrvávajúcej hanbe, neuvažujete opäť nad odchodom na Ukrajinu? Je pre vás pomoc tam spôsobom, ako na túto hanbu zabudnúť a kompenzovať ju konkrétnymi činmi?

Áno, veľa nad tým premýšľam. Tento rok som strávil na Ukrajine približne dva mesiace. Kľúčové pre mňa je, aby doručená pomoc bola čo najefektívnejšia. Život na Ukrajine je pre mňa v istom zmysle jednoduchší – sústredím sa tam iba na jednu tému, presne viem, čo mám robiť, a stal sa pre mňa prirodzeným prostredím. Uvedomujem si však, že organizovaním zbierok a aktivít tu na Slovensku dokážem v konečnom dôsledku vygenerovať oveľa väčší objem pomoci. Preto momentálne trávim viac času tu a snažím sa pôsobiť na mieste, kde je to najzmysluplnejšie.

Čo budete považovať za stav, kedy bude mier na Ukrajine skutočne reálny? Na druhej strane totiž vždy bude stáť Rusko so svojimi pretrvávajúcimi imperiálnymi chúťkami Vladimira Putina. Kedy bude možné hovoriť o skutočnom pokoji a bezpečnosti pre Ukrajincov? Je to vôbec dosiahnuteľné?

Určite áno, je to reálne, hoci si nemyslím, že je to momentálne na dosah. Za významný prvý krok by som považoval to, keby Rusko prestalo posielať drony a balistické rakety na ukrajinské územie a keby utíchla paľba. To by vytvorilo aspoň zamrznutý konflikt, čo by v súčasnej situácii bol obrovský úspech. Od úplného a stabilného mieru sme však zatiaľ veľmi ďaleko a ťažko sa hovorí o niečom, čo nemá reálne kontúry. Osobne však pevne verím, že ešte počas svojho života zažijem Ukrajinu obnovenú v jej celistvých, medzinárodne uznaných hraniciach.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.