Október 1956. Sen Maďarov o lepšom socializme sa skončil krviprelievaním
obchodnyregister
2026.10.23.
Ruszkik haza! (Rusi domov!) znelo ulicami Budapešti pred 70 rokmi. Približne 200-tisícový dav v októbri 1956 žiadal odchod sovietskych vojsk „dočasne” rozmiestnených na území Maďarska, slobodné voľby, zrušenia cenzúry a ľudskejší, demokratický socializmus.
Situácia sa vyhrotila, keď študenti chceli vtrhnúť do budovy rozhlasu a vystúpiť v živom vysielaní. Padli prvé výstrely. Strieľali príslušníci tajnej polície, neskôr im odpovedali už aj ozbrojení demonštranti. Vypuklo maďarské protikomunistické povstanie, ktoré otriaslo celým východným blokom.
Revolúcia sa síce začala 23. októbra 1956, ale prvé prejavy masovej nespokojnosti zaznamenali u našich južných susedov už na jar toho roku. V Budapešti sa vtedy uskutočnili demonštrácie na podporu poľských vzbúrencov v Poznani, kde štrajkujúci robotníci žiadali nielen vyššie mzdy, ale nastolili aj politické požiadavky pod heslom „chlieb a slobodu“. Keď narazili na policajný odpor, obsadili ústredie štátnej bezpečnosti, zapálili väznicu a zaútočili na budovu krajského výboru strany.
V Budapešti podobne ako v Poznani povzbudil ľudí najmä tajný prejav sovietskeho lídra Nikitu Chruščova, s ktorým vystúpil na XX. zjazde komunistov vo februári 1956. Odsúdil v ňom Stalinov kult osobnosti, čiže zločiny spáchané počas jeho vládnutia. Prejav Chruščova sa darilo utajiť iba pár mesiacov. Najprv unikol jeden jeho výtlačok z ústredia poľskej vládnucej strany, neskôr začali vysielať celé pasáže prejavu na pokračovanie rozhlasové stanice Hlas Ameriky a Slobodná Európa. Veď u nás sa diali rovnaké veci – povedali si ľudia v Budapešti. Vysokoškoláci združení v Petőfiho krúžku sa s tým neuspokojili a začali pripravovať protestné akcie.
Od Stalinovej smrti uplynuli už tri roky, medzitým nastúpili noví komunistickí vodcovia v Československu aj v Poľsku, len v Maďarsku ostával pri moci Mátyás Rákosi. Ten bol na čele komunistickej strany nepretržite od roku 1945. Mnohí Maďari dávali Rákosimu za vinu najmä popravy takmer dvoch tisíc ľudí po vykonštruovaných súdnych procesoch. Maďarský diktátor sa pokúsil poľské udalosti spočiatku využiť ako nástroj boja proti vlastným nespokojencom, ale dosiahol tým opačný efekt: opozícia prešla do protiútoku a mala čoraz väčšiu podporu verejnosti. „Nakoniec aj v Kremli pochopili, že Rákosi sa stáva pre nich bremenom,“ napísal rakúsky publicista maďarského pôvodu Paul Lendvai. Rákosi odstúpil z funkcie na pokyn z Moskvy 18. júla 1956, oficiálne zo zdravotných dôvodov.
Pre Maďarov znamenalo zosadenie Rákosiho úľavu, pobúrilo ich však, že ho nahradil ďalší stalinista Ernő Gerő. Privítali by návrat Imreho Nagya do vrcholnej funkcie, ktorý bol v období 1953 – 1955 predseda vlády. V straníckom vedení predstavoval reformný prúd, keď však začal hovoriť o slobodných voľbách, musel na nátlak Moskvy z politiky odísť. Mnohí historici predpokladajú, že udalosti v Maďarsku mohli nabrať iný smer, keby sa po Rákosim dostal k moci Nagy alebo aspoň János Kádár. Ale Nagya podozrieval Kremeľ z protisovietskych názorov a Kádar bol v rokoch 1951 – 1954 väzňom režimu Rákosiho odsúdeným za „národný komunizmus”. V Československu označovali túto politickú úchylku za „buržoázny nacionalizmus“. V tej dobe Gustáv Husák sedel zaň za mrežami v Leopoldove.
Gerő nebol zárukou nielen uvoľnenia politických pomerov, ale ani potrebných zmien v ekonomike a sociálnej oblasti. Životná úroveň pracujúcich v Maďarsku bola jedenásť rokov po vojne horšia ako v Československu. „V krajine museli v dôsledku hlbokej hospodárskej krízy opätovne zaviesť v polovici 50. rokov prídelový systém na základné potraviny. Na prežitie sa muselo denne stáť v nekonečných radoch pred predajňami. Robotníci sa búrili proti nízkym mzdám a neodôvodnene vysokým pracovným normám, súkromne hospodáriacim roľníkom predpisovali neznesiteľné povinné dodávky štátu a nútili ich do kolektivizácie,“ približuje situáciu uznávaný maďarský historik János M. Reiner.
Horúca politická jeseň sa preto dala očakávať…
Hor´sa Maďar, vlasť volá
Už 6. októbra 1956 to v Budapešti vrelo, keď tam pochovávali (už druhý raz, tentokrát však verejne) telesné pozostatky Lászlóa Rajka, bývalého ministra vnútra a zahraničia popraveného po zinscenovanom procese ešte v roku 1949. Pohrebu sa zúčastnili desaťtisíce ľudí a mal zreteľne protestný charakter.
Neskôr, vlastne deň pred vypuknutím povstania, vznikol na budapeštianskej polytechnike zoznam 12 študentských požiadaviek. Už obsahoval aj zvolanie mimoriadneho zjazdu strany, návrat Nagya na post premiéra, zníženie daní pre roľníkov, vytvorenie pluralitného politického systému, odchod sovietskych vojsk z Maďarska.
Nastal deň D. O 15. hodine sa v hlavnom meste začala demonštrácia. K študentom sa postupne pridávali ďalšie skupiny obyvateľstva. Minister vnútra demonštráciu najprv zakázal, ale o pár hodín, keď nadobudla masový charakter, sa ju rozhodol povoliť. Na podstavec Petőfiho sochy vystúpil herec Imre Sinkovits. Pred burácajúcim davom zarecitoval ikonickú báseň Národná pieseň, ktorú Petőfi napísal v predvečer revolúcie v marci 1848. Začínala sa touto výzvou:
Hor´sa, Maďar, vlasť ťa volá!
Tu je čas, teraz alebo nikdy!
Budeme otrokmi alebo slobodní?
Keď Sinkovits recitoval verš Prisaháme, že otrokmi nikdy nebudeme!, tisíce študentov a robotníkov zhromaždených okolo sochy jeho slová zborovo opakovali so zdvihnutými rukami. Podľa očitých svedkov práve tento emóciami nabitý moment definitívne zlomil dovtedajší strach z nenávidenej tajnej polície ÁVH (obdoby našej ŠtB).
Dav sa presunul pred budovu parlamentu, kde najprv zhasli červenú hviezdu na streche a potom si vypočuli prejav Nagya. Medzitým iný dav na námestí Hősök tere sa pustil do demontáže 25 metrov vysokej bronzovej sochy Stalina. To už sa zvečerilo a o 19. hodine sa k verejnosti prihovoril prostredníctvom rozhlasu prvý tajomník štátostrany Gerő. Zvolil arogantný tón, demonštrantov nazval „fašistickou bandou, reakčnými živlami a nepriateľmi ľudu”. Na desaťtisíce ľudí v uliciach jeho slová zapôsobili ako červené súkno – úplne ich radikalizovali.
Presunuli sa k budove rozhlasu, kde vysokoškoláci žiadali, aby mohli prečítať do éteru svoje požiadavky. Príslušníci ÁVH v civile zatýkali najaktívnejších študentov. Ozvali sa prvé výstrely snajperov rozmiestnených na strechách okolitých budov. Ďalší príslušníci tajnej polície hodili medzi ľudí granáty so slzným plynom a začali do neozbrojeného davu strieľať ostrými nábojmi. Na zemi ostali ležať prví mŕtvi študenti a robotníci. Takto popísal incident, ktorý sa stal rozbuškou povstania, Zvláštny výbor OSN pre maďarskú otázku. Viedol ho dánsky poslanec Alsing Andersen.
Krviprelievanie pred rozhlasom vyvolalo okamžitú protireakciu. Maďarskí vojaci a žandári, ktorých vláda poslala brániť budovu, odmietli strieľať do civilistov a zbrane dobrovoľne odovzdali demonštrantom. Dav následne na budovu zaútočil a nadránom ju obsadil.
Ešte v nočných hodinách 23. októbra sa zišiel na mimoriadnom zasadnutí ústredný výbor štátostrany a rozhodol o vymenovaní Nagya na čelo novej vlády. Šéfom strany však zostával Gerő a v novom vládnom kabinete mali prevahu stalinské kádre. Len tak sa mohlo stať, že vláda vyhlásila stanné právo a oficiálne požiadala Sovietov o vojenskú pomoc.
Všetko už bolo skôr koordinované a pripravené s Moskvou. Nadránom vtrhli do ulíc Budapešti predsunuté sovietske jednotky.
Foto:ČTK / AP /
Profimedia
Imre Nagy na snímke z novembra 1956 počas svojho rozhlasového prejavu.
Hniezdo odporu – kino Corvin
Pred začiatkom povstania boli v Maďarsku dislokované dve sovietske divízie, tzv. zvláštny zbor pod velením generála Piotra Laščenka. Sovietska propaganda neskôr bagatelizovala rozsah ozbrojeného odporu povstalcov a tvrdila, že išlo len o „rýchlu policajnú akciu dvoch miestnych posádok na žiadosť maďarskej vlády”. V skutočnosti ešte o 22. hodine 23. októbra 1956 rozhodol náčelník generálneho štábu sovietskej armády v Moskve Ivan Sokolovskij o vyslaní posíl na pomoc zvláštnemu zboru. Ďalšie tri divízie sa pohli zo Zakarpatského vojenského okruhu v Sovietskom zväze a z Rumunska, kde Moskva mala takisto dislokované svoje jednotky už od skončenia druhej svetovej vojny. Do rána nasledujúceho dňa prekročili maďarské hranice.
Moskva predpokladala, že povstalcov zastraší už rozsah vojenskej intervencie, predovšetkým množstvo tankov a samohybných húfnic, ktoré vpadli do Budapešti. Stal sa však opak – v úzkych uličkách maďarskej metropoly sa táto masa rachotiaceho železa nevedela hýbať. Onedlho bola ľahkou korisťou skupín povstalcov, ktorí sa v labyrinte starého mesta vyznali a rýchlo pohybovali.
Historik László Eörsi vo svojom výskume priblížil najslávnejšie hniezdo odporu – nachádzalo sa v kine Corvin a v priľahlej pasáži. Polkruhová ulica vytvárala prirodzenú pevnosť, ktorú bránilo 1 000 až 1 500 povstalcov, väčšinou študentov a robotníkov, ku ktorým sa pridali prebehlíci z maďarskej armády. Ručné vyrábané zápalné fľaše hádzali z okien vrchných poschodí priamo na zadné kapoty tankov. Presne tam, kde sa nachádzali vetracie otvory motorov. Tanky začali okamžite horieť. Okrem toho na hladký asfalt ulíc vyliali povstalci kuchynský olej, na ktorom sa pásy tankov bezmocne šmýkali. Okolo rozložili obyčajné polievkové taniere otočené dnom nahor. Sovietski tankisti v domnienke, že ide o protitankové míny zastavovali alebo cúvali, čím sa stávali nehybnými terčmi pre zápalné fľaše.
Tento zúfalý odpor, no mimoriadne efektívny, donútil sovietsku armádu k obrovskej potupe: koncom októbra musela vyhlásiť prímerie a z Budapešti sa dočasne stiahnuť.
Medzitým sa povstalci zorganizovali, vytvorili Národnú gardu, ktorá spojila ozbrojené civilné zložky (partizánov) s prebehlíkmi z Maďarskej ľudovej armády a s policajtmi podporujúcimi povstanie. Ako neskôr (už v americkej emigrácii) napísal veliteľ Národnej gardy a vojenský veliteľ Budapešti Béla Király, išlo o „pokus vytvoriť novú regulárnu armádu”. Jej úlohou bolo nielen klásť odpor vojenskej intervencii zvonku, ale tiež zabrániť rabovaniu, chrániť strategické objekty a najmä izolovať a odzbrojiť príslušníkov ÁVH.
Keď v Kremli zistili, čo sa v Budapešti deje, poslali tam dvoch emisárov – členov politbyra Anastasa Mikojana a Michaila Suslova. V podstate mali hlbšie vniknúť do situácie a uzavrieť dočasné prímerie, čím by Moskva získala čas na definitívnu odpoveď na otázku – čo ďalej s Maďarmi?
Kým Mikojan uprednostňoval politické riešenie, Suslov bol za čo najradikálnejší zákrok proti „kontrarevolúcii”. Pravda, pri vyjednávaní s Nagyom aj on predstieral, že Kremeľ akceptuje maďarské reformy a rešpektuje národnú suverenitu. „V skutočnosti išlo o jeden z najväčších prípadov politickej a vojenskej ľsti v dejinách studenej vojny,” tvrdí americký historik maďarského povstania Mark Kramer.
Začalo sa to však akoby v prospech povstalcov. Popoludní 28. októbra 1956 Nagy nariadil maďarským jednotkám zastavenie paľby a v rozhlasovom prejave oznámil, že so Sovietmi vyjednal prímerie a stiahnutie ich jednotiek z Budapešti. V tom istom prejave označil udalosti ostatných dní za „národnú a demokratickú revolúciu”, zatiaľ čo sovietska aj československá propaganda písali o kontrarevolúcii.
Sovietske tanky sa postupne stiahli z ulíc metropoly na jej okraj.
Foto:SHUTTERSTOCK
Táto socha v Budapešti pripomína, že do povstania sa zapojila aj mládež. K vzbure sa pridali i chlapci, ktorí mali ešte len 14-15 rokov.
Maďarská cesta k socializmu
Povedzme si aspoň stručne, čo sa skrývalo pod pojmom maďarské reformy. Na samom začiatku program maďarských povstalcov a reformných komunistov nepočítal s návratom ku kapitalizmu. V mnohom bol priamym predchodcom akčného programu z obdobia Pražskej jari, inšpiráciou pre víziu Alexandra Dubčeka o „socializme s ľudskou tvárou“. Vodcom maďarského povstania išlo o „demokratický socializmus”, pričom podľa Reinera čerpali z viacerých ideových prúdov tej doby. Na prvom mieste z juhoslovanskej filozofickej školy tzv. humánneho marxizmu a samosprávneho socializmu. Svedčil o tom vznik demokraticky zvolených robotníckych rád v budapeštianskych fabrikách. Mali rozhodovať o vedení podnikov, výrobných plánoch, mzdových systémoch, investíciách, využití zisku a pracovných podmienkach.
Neskôr pod tlakom ulice sa program Nagya čoraz viac radikalizoval a zašiel oveľa ďalej ako rozhodnutia a predstavy dubčekovcov v rámci ich obrodného procesu. Napríklad povolil obnovu tradičných demokratických strán – maloroľníckej a sociálnodemokratickej. Obe však v októbri 1956 svorne deklarovali, že súhlasia so socialistickým usporiadaním spoločnosti. Nechceli zrušiť znárodnenie veľkého priemyslu, žiadali však slobodnú politickú súťaž a koniec teroru tajnej polície.
V dňoch 30. októbra – 3. novembra vznikla v Budapešti v poradí tretia Nagyova vláda, tentoraz už koaličná. Komunisti v nej mali menšinové zastúpenie. Ministrom obrany sa stal nestraník generál Pál Maléter, hrdina z bojov pri kine Corvin. Post ministra bez kresla sa ušiel filozofovi Istvánovi Bibóovi, nominantovi roľníckej strany.
Jedným z prvých rozhodnutí tejto vlády bolo vyhlásenie neutrality, vystúpenie Maďarska z Varšavskej zmluvy a žiadosť o ochranu OSN. Počas Pražskej jari čosi také požadovali len opoziční radikáli z Klubu angažovaných nestraníkov alebo z Klubu 231. S požiadavkou plurality a neutrality neprišiel ani Manifest Dvetisíc slov napísaný spisovateľom Ludvíkom Vaculíkom s použitím myšlienok skupiny pražských intelektuálov. Neobsahovali ich ani materiály pripravovaného mimoriadneho zjazdu KSČ krátko pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968.
Z pohľadu Kremľa prekročil Nagy poslednú červenú čiaru. Tvrdá odpoveď nedala na seba dlho čakať. Už v noci z 3. na 4. novembra 1956 začali do Maďarska prúdiť kolóny ďalších dvanástich sovietskych divízii. Ako zistil v moskovských archívoch Kramer, v tejto situácii zohral významnú úlohu veľvyslanec v Budapešti (budúci šéf KGG a generálny tajomník) Jurij Andropov. Podarilo sa mu vylákať na nočné rokovania o „úplnom odchode sovietskych vojsk” vládnu delegáciu na čele s generálom Maléterom. Schôdzka sa konala na sovietskej vojenskej základni v meste Tököl približne 20 km od Budapešti. Len čo sa rokovanie začalo, vtrhli do miestnosti agenti KGB a maďarských vyjednávačov zatkli. Povstalecká armáda tak niekoľko hodín pred inváziou zostala bez velenia.
Žukov, Konev a Víchrica
Invázia mala kódové označenie Víchrica. Na jej plánovaní sa zúčastnili slávni frontoví maršali Georgij Žukov (v tom čase minister obrany) a Ivan Konev (vtedy hlavný veliteľ Spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy). Žukov riadil operáciu z Moskvy, Konev z Mukačeva. V čase vojenskej intervencie do ČSSR o dvanásť rokov neskôr Žukov už nežil, ale 70-ročný Konev ešte radil plánovačom operácie Dunaj. Ostáva záhadou, ako mohol súhlasiť s nasadením takmer desaťnásobne väčšej bojovej sily proti „plazivej kontrarevolúcii” u nás porovnaní s vojskom, ktoré poslal proti povstaleckým jednotkám v Maďarsku. Víchricu však uskutočnili výlučne elitné sovietske vojská, naopak, vpádu do Československa sa zúčastnili armády ďalších troch štátov Varšavského paktu (východonemecké jednotky ostali stáť na hraniciach).
Chruščov mal síce ponuku od rumunského vodcu Gheorgheho Gheorghia-Deja a od šéfa KSČ Antonína Novotného zapojiť do operácie aj ich vojakov. Ešte v noci z 2. na 3. novembra sa radil na ostrove Brioni s juhoslovanským prezidentom Josipom Brozom Titom, či by nebolo lepšie premeniť vojenský zákrok na intervenciu Varšavského paktu. Tito mu to neodporúčal. Ani Rumuni, ani Čechoslováci nakoniec do akcie nešli. Tito tiež poradil Chruščovovi, aby namiesto Nagya dosadil na čelo Maďarska Kádara, nie Ferenca Münnicha, ako mal pôvodne v pláne: „Kádár sedel za Rákosiho, Maďari ho prijmú skôr ako Münnicha.”
Z poznámok juhoslovanského veľvyslanca v Moskve Veljka Mićunovića ďalej vyplýva, že Tito s novým, výrazne masívnejším vpádom sovietskych vojsk do Maďarska súhlasil. Zároveň nabádal Chručšova, aby sa všetko zaobišlo s minimom obetí, vzhľadom na nevyhnutne negatívny ohlas operácie na Západe. „Prepukne tam okolo tohto veľký rozruch a krik, ale vzápätí utíchne, lebo sa začne vojna o Suezský prieplav. Oni tam väzia ešte vo väčších problémoch než my v Maďarsku,” reagoval Chruščov.”
Obetí však bolo veľa. Z odtajnených sovietskych i maďarských archívov sa svet až s odstupom dlhého času dozvedel, že len v Budapešti padlo 1 570 povstalcov a 670 vojakov sovietskej armády, nehovoriac o tisícoch zranených na oboch stranách. Smutne sa vyznamenala najmä 8. mechanizovaná armáda generála Hamazaspa Babdžanjana (bol azerbajdžanskej národnosti). Jej delá a tanky ostreľovali husto obývané robotnícke a priemyselné štvrte Budapešti, pričom zabili alebo zranili veľa civilistov.
Nadránom 4. novembra 1956 držalo maďarskú metropolu v kliešťach vyše 60-tisíc sovietskych vojakov a ich 2 500 tankov. Do rána utopili povstanie v krvi. Ešte predtým vystúpil v rozhlase premiér Nagy: „Naše vojsko bojuje, vláda je na svojom mieste, oznamujem to ľudu našej krajiny aj svetovej verejnosti,“ zúfalo vykrikoval do mikrofónu.
Hlásatelia do poslednej chvíle čítali výzvy maďarských spisovateľov, vedcov i bežných ľudí: „Zachráňte naše duše! Pomôžte Maďarsku! Pomôžte maďarskému ľudu!”
Pozornosť svetových mocností sa však v tom čase už naozaj upriamila na krízu okolo Suezu. Britsko-francúzske vojská finišovali s prípravou na výsadok v Port Saide – vprístavnom meste na severovýchode Egypta.
Nagy sa ukryl s rodinou a s najbližšími spolupracovníkmi na juhoslovanskom veľvyslanectve. Nový šéf maďarských komunistov János Kádár im 22. novembra garantoval bezpečný odchod z krajiny. Agenti KGB ich autobus však cestou prepadli a všetkých zatkli.
O necelé dva roky Nagya odsúdili za „zradu“ na trest smrti. Obesili ho v Budapešti 16. júna 1958.
© Autorské práva vyhradené
Témy:
maršál Konev
socializmus
maďarská revolúcia
Budapešť
rok 1956
mReportér
Zdielajte článok
Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu
Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.
Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.