Ondrej Hraška: Prečo som nehral generála Goliana na kolenách? Sám som väčší tragéd než bol on

Do kín prichádza dlho očakávaný film Generál Golian. Snímka sa odohráva v roku 1944, keď sa Jánovi a Jarmile Golianovcom po desiatich rokoch konečne narodí vytúžené dieťa. Syna Ivana sa dočkajú len tri týždne predtým, ako vypukne Slovenské národné povstanie. Veliť mu má práve Ján Golian.  

Ako si s hlavnou postavou vo filme Juraja Štepku poradil Ondrej Hraška, ktorý ako herec začínal v Radošinskom naivnom divadle a dnes popri hraní režíruje aj televíznu Kriminálku Anděl?

Filmy ako Generál Golian vraj u nás vznikajú zriedka. Ako ste spokojný s výsledkom?

Je to iný typ filmu, ako človek od historickej snímky očakáva. Sme naučení, že s hlavnou postavou putujeme príbehom zo scény do scény a v závere filmu, ak sa podarí, by mala prísť katarzia. Tu chceli tvorcovia ukázať Slovenské národné povstanie vo všetkých farbách, s jeho plusmi aj mínusmi, venuje sa aj odbočkám a iným postavám. Aj pre mňa bola novinkou tá štruktúra. Máme scénu, kde niečo robí Ján Golian, potom strih a vidíme jeho ženu v Moskve, kde scéna dopovie, ako situácia dopadla. V rámci filmovej štruktúry to bolo pre mňa iné a nové.

Sám ste tiež režisérom, aké to je, keď vás režíruje niekto iný?

Keď si desiatky ráz čítate scenár, máte nejakú predstavu a hoci sa jej nechcete držať, máte ju v hlave. Keď však prídete na pľac, posledné, čo režisér chce, je, aby mu herec búral jeho víziu a snažil sa presadzovať svoju. Z vlastnej skúsenosti viem, že je to strašné, režisérovi to hádže polená pod nohy a zneisťuje ho to. V tomto projekte som bol naozaj herec a plnil som to, čo sa odo mňa očakávalo.

Takže ste režisérovi Jurajovi Štepkovi nedávali vlastné návrhy či vylepšenia?

Keď mi niečo napadlo… Samozrejme, realita pri nakrúcaní sa od scenára líši, takže niektoré veci síce v scenári veľmi pekne fungovali, ale keď prišlo na realizáciu, aj vzhľadom na financie sa museli vypustiť niektoré scény alebo urobiť inak. Mrzelo ma to, ale netočili sme, samozrejme, Zachráňte vojaka Ryana ako Spielberg.

Režisér Štepka sa vyjadril, že chcel zachytiť Goliana medzi generálom a človekom, medzi veľkým historickým rozhodnutím a malým ľudským strachom. Čo to znamená? Nezľakli ste sa ako herec toho zadania?

Mal som veľký strach asi ako každý, cítil som zodpovednosť…

Kedy ste vlastne dostali ponuku hrať generála Goliana?

Sú to asi štyri roky, najprv sa iba skúšalo, či sa podobám, či by to šlo. Vtedy sme s týmto tímom natáčali pre Slovenskú televíziu cyklus Pošta pani Kolníkovej, to bolo desať krásnych správ Kataríne Kolníkovej do neba. Tam sme všetci z Radošinského naivného divadla hrali rôzne postavy a Jurajovi pri nakrúcaní napadlo, či by som neskúsil Goliana. Opýtal sa aj spolupracovníkov, čo si o tom myslia. Umelecký maskér Martin Blizniak, ktorý robil aj na Golianovi, povedal: Vieš čo, mal by si mu dať šancu. Takže ďakujem za to Martinovi Blizniakovi (smeje sa). Takto sa to začalo, mali sme vizuál, písal sa scenár, zháňali sa peniaze a koproducenti. Potom prišli na rad kastingy, určite som nebol zlaté eso v rukáve, museli si to niekoľkokrát overiť. Robili sa testy chémie medzi herečkami, čo hrali moje partnerky, aj s viestovcami, s pobočníkmi.

Spomínate viestovcov – aj generál Viest sa ešte len vyberal?

Hľadali ho tiež. Potom prišiel Milan Mikulčík a bolo vybavené, veď to je herec, ktorý hviezdi v pomaly každom slovenskom filme. Takže prebehlo niekoľko kôl a zrejme potom už tlačil čas, tak toho Ondra potvrdili. Skratky asi nie sú, snažil som sa počúvať a odkukávať od skúsenejších hercov, ako sa chystali na postavu. Zaujímali ma ich postupy a triky…

Vy ste vraj o Golianovi skoro nič nevedeli.

Poznal som iba meno Golian. Nie je o ňom žiadna monografia, aj my sme mali problém o ňom niečo nájsť. Veľa vecí sme si skladali z útržkov a dotvárali si kolorit. V scenári sú rôzne situácie, aj tie ťaživé, kde som si hovoril, tu už toho Jana musím ukázať na kolenách, možno aj rozplakať sa, položiť sa. Musel som však nájsť iný spôsob, Juraj aj scenár to tak chceli – že všetko sa odohráva v Golianovom vnútri. Len mu občas vidieť v očiach, ako sa asi cíti, no to som sa musel snažiť. Nebolo mi to prirodzené, ja som v živote väčší tragéd. Aj oveľa menšie veci ma vedia položiť. No Golian nepôsobí zlomený ani v cele smrti v koncentračnom tábore Flossenbürg.

Z čoho ste teda čerpali? Viem, že ste si našli aj nahrávku Jarmily Golianovej zo Slovenského rozhlasu. Do relácie Osudy, ktoré písalo 20. storočie, príbeh upravila redaktorka Soňa Gyarfašová.

To bolo pre mňa a Aničku Prášilovú Fialovú, ktorá hrala Jarmilu Golianovú, srdce filmu. Pani Golianová hovorí na nahrávke z roku 1990, keď už bola rehabilitovaná. Za záznam sa treba poďakovať archivárovi Slovenského rozhlasu Františkovi Horváthovi (ten v tom čase mapoval príbehy ľudí v demokratickom odboji počas druhej svetovej vojny – pozn. red.). Anička mi povedala, že nahrávku počúvala každé ráno cestou na pľac a ja tiež, zhodli sme sa. Bolo dojemné počuť, ako sa pani Golianovej lámal hlas, keď spomínala na svojho Janka. To bolo vyše 40 rokov po jeho smrti, ale stále ho milovala.

Aj syna Ivana vychovávala v tom, že jeho otec za niečo stál a miloval ho. Syna po tom, ako nás “oslobodila Červená armáda” – to je tiež také klamlivé pomenovanie – v škole označovali za syna zradcu. Keď sa v škole učili o povstaní, povedala mu učiteľka, že by sa nemal ani hlásiť. Komunistický režim sa snažil SNP si privlastniť, nechceli si pripustiť, že existovala aj nejaká Československá demokratická strana. Takže nahrávka spomienok Jarmily Golianovej bola pre nás asi najdôležitejšia.

Čo ste ešte našli?

Bývalý riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev mi poslal armádne správy o generálovi Jánovi Golianovi. Nebola to žiadna beletria, správy neobsahovali žiadne city, predstavte si, ako generáli a vojaci spomínali na Goliana. Vtedy v 24. pluku generál Ján Golian šiel do stanu, napísal správu. Snažil som sa tam nájsť niečo pre mňa dôležité.

Nepísal si Golian denníky?

Nič také sa nezachovalo, ale sú zápisky spolužiaka z Vysokej školy vojenskej, ktorý hovorí, že Janko bol naozaj čistý ako slovenský potôčik či prameň, je to veľmi dobrý kamarát, poctivý, skôr plachý, rád mal ľudí, usmieval sa. Študoval som knižku Povstanie bez legiend, ktorú mi darovalo Múzeum SNP, keď sme dokončili film Mlčanie (dokument Juraja Štepku o SNP- pozn. red.). Hľadal som aj materiály o maďarskom či varšavskom povstaní, pozeral som veľa vojenských filmov, aby som sa dostal do toho.

Pred natáčaním som sa nevenoval ničomu inému a “začnite s vysťahovaním” bolo aj u nás doma, aby som sa do toho naplno ponoril. Nezdá sa to, ale aj naoko nesúvisiace veci mi pomáhali. Na pľaci už musíte veriť tomu, že všetko to, čo ste si do hlavy dali, aby ste sa Jánovi Golianovi priblížili, či už fyzicky alebo zmýšľaním, tam je. A potom na to musíte zabudnúť a snažíte sa ísť s tým, čo po vás chce režisér a scenár, čo vyžarujú kolegovia a reagovať na nich.

Niekomu sa môže zdať, že Golian bol vo vašom podaní až príliš mäkký, málo rázny. Bol taký aj v skutočnosti?

Áno, keď sme film premietli na festovale Cinematik v Piešťanoch, mal som rovnaký pocit – tam som mäkký, mohol som byť viac zúfalý, agresívnejší, nahnevanejší. Potom mi hovorili najbližší, ale veď všetky tie pocity si mal v očiach, len si to nedával až tak najavo. Tak ma viedli, aj keď som niekedy chcel byť dominantnejší. Ale potom mi povedali, pozor, zjemni to. Tak som sa snažil korčuľovať medzi tým, aby som bol spokojný ja aj tvorcovia.

Kvôli fyzickej podobe ste museli držať diétu, zatiaľ čo Juraj Bača musel pre úlohu poručíka Michala Petra, pobočníka generála Viesta, pribrať. Kto komu závidel, vy jemu či on vám?

Neviem, ale Juraj Bača cvičí celý život, takže jemu možno stačí mesiac sa tomu povenovať a všetko je naspäť. Preňho to asi bola veľká zábava, lebo nemusel robiť nič, ja som sa snažil zhodiť desať kíl. Podobne sa snažil aj Matúš Kvietik, teraz schudol ešte viac ako pred rokom, keď sme nakrúcali. Ja sám som sebe musel fyzicky uveriť a cítiť sa v koži vojaka, nemohol som prísť nerozcvičený. Pri kostýmových skúškach som výtvarníčke Eve Ráczovej sľúbil: Eva, neboj sa, ja to dám. Urobil som, čo sa dalo.

Boli ste na vojne?

Nebol. Mám 32 rokov.

Dokáže sa dnešný človek vžiť do toho, ako sa cítili Ján Golian a jeho manželka Jarmila, keď sa blížilo vypuknutie SNP?

Treba si uvedomiť kontext. Masarykovské Československo, ku ktorému sa stále vraciame, bolo naozaj v tej dobe niečo výnimočné. Aj vzťahy, ktoré vtedy vznikli. Ľudia boli hrdí na demokratický režim a boli ochotní vziať zbraň do ruky, aby režim vydržal. Dnes je diskutabilné, ako by sa zachovali. Náš film je česko-slovenský, vzťahy v ňom tiež, rodiny a priateľstvá. Niečo, čo tak krásne fungovalo, pretrhol Tiso paktom s Hitlerom. U ľudí, ktorí chceli žiť inak, vznikol taký hnev nad neprávosťou, že aj ja by som pre ten ideál zobral zbraň do ruky a išiel by som do boja. To za to naozaj stálo.

Myslíte si, že by bola Jarmila Golianová spokojná s vaším filmom, že by sa mu potešila?

Nedávno sme boli v Londýne, mali sme premiéru v krásnom kine, ktoré vzniklo v roku 1911. Stáli sme vonku a na vysvietenom priečelí kina žiaril nápis Generál Golian. S Jurajom Štepkom sme stáli pod bannerom a Juraj mi vraví: Čo myslíš, pozerá na nás ten Janko teraz? Vy blbci, čo ste to urobili? Alebo: Veď celkom dobre ste to urobili. Počas natáčania, keď sa nám niečo podarilo a mali sme radosť, hovorili sme si, čo myslíš, je spokojný? To už sa nedozvieme. Ale myslím si, že film viac patrí Jarmile, lebo ona celý život bojovala za Jána – aj za komunistického režimu aj po rehabilitácii, nikdy sa Janka nevzdala, vychovala syna bez otca.

Zdá sa, že nikdy neľutovala, že ho podporila v tom, aby sa stal veliteľom SNP. Vo vašom filme mu vraví: “Si jediný, kto to môže urobiť? Urob to pre nášho syna.”

Bohvie, ako to bolo naozaj, to je naša interpretácia. Myslím, že je to jedna z najkrajších scén filmu, dokonca aj ja som spokojný, ako to celé vyznelo. Myslím si, že to bolo takto, veď za každým úspešným mužom stojí takisto úžasná, zodpovedná a dôležitá žena. Oni takto spolu žili a rozprávali sa absolútne o všetkom. Preto si myslím, že ten film viac patrí Jarmile než Golianovi.

Ako to bolo s vašou nemčinou? Vedeli ste po nemecky alebo ste sa nemecké vety museli naučiť foneticky?

Nevedel som nič, to vám poviem, boli to dva mesiace trápenia. Nemecké vety mi absolútne nedávali zmysel, najskôr som sa to učil foneticky, po mesiaci mi to dávalo význam, ďalší mesiac už som rozumel, čo hovorím, ale mal som výbornú jazykovú koučku Klaudiu Vašíkovú, s ktorou sme sa vždy po týždni stretli a ona dozorovala mňa aj Aničku a iné postavy, či už hovorili po nemecky alebo po rusky. Ruština bola pre mňa jednoduchšia.

Rozprávali ste sa mimo nakrúcania s rakúskym hercom Rainerom Wössom, ktorý hral admirála Canarisa?

Vzniklo tam priateľstvo a dôvera. Film sa nenatáča chronologicky, ale prvé scény sme nakrúcali práve vo väzenskej cele vo Flossenbürgu, kde sa Golian rozpráva s Canarisom. To už sme obaja museli mať celý príbeh zanalyzovaný. V cele sme natáčali dva dni a vznikla tam taká chémia, profesná aj ľudská, na to budem spomínať. To bolo okrem scén s Aničkou asi to najsilnejšie počas natáčania. Hovorili sme s Rainerom o našich scénach, on je áčkový herec, obrovská hviezda v Rakúsku aj Nemecku, hráva aj v anglicky hovorených fimoch. V slovenskom a českom filmovom priemysle sa všetci poznáme, na natáčaniach trávime mesiace. Keď prišiel Rainer, všetci stíchli, pre nás všetkých bol herec úplne inej kategórie. Počas páuz si krokoval scény, ako sa má hýbať, aby to bolo čo najlepšie. Aj kvôli nemu a Aničke sa oplatí tento film vidieť, podáva európsky herecký výkon.

Ako to bolo s jazdením na koni? Pre Goliana boli kone vášňou, vy ste vraj mali vo filme kaskadérku. Je to pravda?

Áno, a nie prvýkrát. Robila mi kaskadérku aj kedysi dávno v rozprávke Johankino tajomstvo. To sme nakrúcali s Jurajom Nvotom. Nechcel som nechať jazdenie len tak, posledný rok som chodil na kone, či v Prahe alebo tu. Ale každý, kto jazdí na koni, vie, že cval ani po roku nezvládnete dokonale. Radšej sme sa rozhodli použiť kaskadérku. Cválanie na koni za lietadlom by som nezvládol. Ale už pre hereckú prípravu, aby som sa do roly lepšie dostal, som trénoval jazdenie. Veľkým snom Janka Goliana mimo rodiny bolo byť v blízkosti koní.

Aj Jarmila Golianová v spomínanej nahrávke zmieňuje, že Golian sa pripravoval na steeplechase preteky v pražskej Chuchli, čo mu však pre mobilizáciu nevyšlo.

V scenári bola scéna, o ktorej nám rozprával Branislav Tvarožek: keď ustúpili s vysokoškolským oddielom z Bystrice do hôr, mali aj koňa. Generál Viest mal chorú nohu, mal trombózu, tak sedel na koni. Lenže na Donovaloch bola strašná zima, vojaci nemali jedlo a koňa museli utratiť. Ján Golian musel milované zviera utratiť, aby dal najesť 30 vysokoškolákom, pre ktorých už to bola otázka života a smrti. To sa však do filmu nedostalo.

Bežne režírujete seriály ako Kriminálka Anděl či Specialisté. Dostať šancu hrať v historickom filme beriete ako niečo unikátne? Ako často sa to človeku podarí?

Unikátne je dostať šancu hrať v akomkoľvek filme, zvlášť keď nejde o prvoplánovo komerčnú divácku záležitosť na prilákanie veľkých más ľudí. Je to niečo, čo s vami môže zostarnúť, postava Goliana už tu so mnou bude a som na to pyšný. Myslím, že keď to môj syn o 30 rokov vytiahne, poviem mu: áno, to robil tvoj tatino, dal sa na to. Je výnimočné dostať ponuku hrať v akomkoľvek slovenskom filme, lebo sa ich netočí až tak veľa, a zvlášť ak ide o film s takou hodnotou, akú má Generál Golian.

Vo filme má malú rolu aj Stanislav Štepka. Bolo ho treba na ňu prehovárať alebo sa tešil?

Myslím, že sa tešil, natáčal jedno doobedie. Neprezradím, čo presne hral, ak sa divák nesústredí, ani si možno neuvedomí, že je to Stanislav Štepka. Ráno prišiel na pľac, natáčali sme na Záhorí a bol veľmi nadšený. Samozrejme, sú tu aj rodinné väzby, film režíruje jeho syn. Ja ho tiež poznám asi 15-16 rokov z čias svojho pôsobenia v Radošinskom naivnom divadle, boli to moje najkrajšie roky, keď som v jeho divadle ako 17-ročný začínal. Bolo to fakt krásne, tešili sme sa, že ho vidíme.

On obchádzal každého člena štábu a vravel nám: Chlapci, vy tu naozaj robíte niečo výnimočné, počúvam na to samé chvály a strašne vám držím palce. Priniesol nám veľa energie, to bolo unikátne. Mám odtiaľ pár fotiek, ktoré si pozerám a som na to pyšný, že aj toto so mnou ostane. A práca s ním? Aj som sa trošku smial, je to zvláštne, keď režíruje syn otca alebo naopak. Videl som, ako Jurko volil iný prístup k nemu. Vravel mu zjemnene: čo keby si… a vymýšľali spolu. Oni sú tvorivá dvojica, ktorá spolu často vymýšľa veci, sú to takí naši Svěrákovci, bolo fajn sledovať ich tvorivú chémiu na nakrúcaní.

Témy:
Juraj Štepka
Ondrej Hraška
Slovenské národné povstanie
Ján Golian
Generál Golian
Radošinské naivné divadlo
film

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.