
Od plamenných prejavov na obranu Markízy v roku 1998 až po bojkot kritických médií a elimináciu verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Robert Fico – ukážkový produkt normalizácie – sa hrá na revolucinára len vtedy, keď mu to prináša politické body. A
V júni uplynulo 20 rokov odvtedy, čo Smer vyhral voľby a Robert Fico sa stal prvýkrát premiérom. Dnes je pri kormidle po štvrtý raz. A my mu nastavujeme zrkadlo. Aj v knihe Fico – Posadnutý pomstou, ktorú zverejňujeme na pokračovanie. Kniha zachytáva udalosti od predčasných parlamentných volieb v septembri 2023 do začiatku roka 2025.
Cesta do nenormalizácie
„Mávali sme tými čapicami, že ich vyženieme. Boha, my ich vyženieme, nebojte sa, keď všetci dobre zaberieme, tak 30. septembra po nich nezostane ani mastný fľak,“ burcoval Robert Fico na predvolebnom mítingu 15. augusta 2023 v kultúrnom dome v Rimavskej Sobote.
„Máme jednu povinnosť: vyhnať najhoršiu vládu v histórii Slovenskej republiky z úradu.“
Vládne útoky na demokratické inštitúcie, zrušenie špeciálnej prokuratúry, verejné ataky a šikanovanie sudcov Špecializovaného trestného súdu, bývalých policajných funkcionárov a vyšetrovateľov, útoky na verejnoprávne médiá, kultúrne inštitúcie, mimovládny sektor, médiá a ďalších, vyháňanie ľudí z práce aj zo Slovenska mnohým pripomínali normalizačné praktiky.
Aj preto sa ozvali signatári Charty 77, ktorí v roku 1977 podpísali dokument pripomínajúci socialistickému Československu, že sa prihlásilo k medzinárodnému záväzku chrániť ľudské práva a slobody.
„Po 35 rokoch od pádu režimu cítime silné ohrozenie demokracie a právneho štátu. Nám, ktorí sme zažili komunistickú diktatúru, pripomínajú tieto spôsoby praktiky z čias nedávno minulých. Arogancia moci a vláda so slovníkom Gottwalda a Husáka pred našimi očami demontuje právny štát a demokratické inštitúcie. (…) Za slobodu sme zaplatili vysokú cenu. Aj napriek tomu si niektorí nevšimli 17. november alebo sa dnes obracajú k Rusku. Po roku 1989 už raz bolo Slovensko čiernou dierou na mape Európy za éry Vladimíra Mečiara a znova sa vďaka Ficovi a jeho vláde do týchto čias vraciame. Politika má byť služba občanom, nie presvedčenie, že kto vyhrá voľby, môže všetko,“ napísali v marci 2024 v otvorenom liste viacerí bývalí disidenti z čias normalizácie.
Robert Fico bol produktom normalizácie. Ideologicky sa angažoval na gymnáziu a aj počas štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1982 až 1986). Bol vo fakultnom výbore Socialistického zväzu mládeže, kde sa združovala nádej komunistickej strany. Boli to takzvané kádrové rezervy, overení ľudia, teda tí, s ktorými sa do budúcna počítalo v dôležitých funkciách. Fico na fakulte pomáhal s organizovaním spoločenských akcií, ktoré mali v konečnom dôsledku za cieľ poslúžiť režimu. Do komunistickej strany ho prijali v roku 1986, ešte počas vysokej školy.
Bývalý podpredseda Smeru Boris Zala tvrdí, že nepozná nikoho, kto by v 80. rokoch vstupoval do komunistickej strany z ideologického presvedčenia.
„Jedna časť boli pragmatici a vrcholoví manažéri a druhá časť tí, ktorí sa nadchli perestrojkou a v jej ,kabáte‘ chceli patriť k moderným reformistom. To bol prípad Petra Weissa, Milana Ftáčnika či Pavla Kanisa.“
Tí boli neskôr vo vedení Strany demokratickej ľavice (SDĽ), kde svoju kariéru po novembri ’89 naštartoval aj Robert Fico.
Fico mal podľa Zalu nepochybne od začiatku víziu úspešného „verejného činiteľa“. Za ženu si zobral rovnako študentku práva Svetlanu Svobodovú, dcéru vplyvného bratislavského komunistického sudcu Jaromíra Svobodu. Vraj to bola tiež vstupenka do lepšej spoločnosti.
Ficov prvý prejav po atentáte niektorí prirovnávali k začiatku normalizácie. Iní nesúhlasne krútili hlavou, že tá sa začala už v októbri 2023 pri menovaní vlády.
A ja som stále dookola upozorňoval, že používanie tohto termínu nesedí, pretože pojem normalizácia je historicky spojený s obdobím po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a s tým, že na našom území boli až do Nežnej revolúcie stále prítomní sovietski vojaci s ťažkou technikou. Že Československo nemalo legitímnu vládu, ktorá by vzišla z demokratických volieb, ale Husákovo vedenie socialistickej republiky bolo dosadené Kremľom. Fungovalo to ako medzinárodnýkorporát, v tomto prípade komunistický, kde akcionári či globálny manažment, v tomto prípade Sovietsky zväz, dosadzuje, mení a riadi svoj tím v jednotlivých satelitoch.
Normalizácia bola obdobím disidentov najmä z radov intelektuálov, ktorí sa vyjadrovali k dobe vlastne výhradne cez samizdatovú literatúru, a Havlových zeleninárov z Moci bezmocných, ktorí do výkladu obchodu, v ktorom pracujú, nalepia agitačný nápis „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“, no ten pre nich nemá žiadny zmysel. Nevnímajú jeho obsah. Je to len akt znudenej akceptácie režimu a jeho často bizarných pravidiel.
Na rozdiel od obdobia vzniku Ficovej vlády, keď vidíme zrejme najaktívnejšiu občiansku spoločnosť od Nežnej revolúcie. Ľudia chodia v tisícoch na protivládne protesty, na akcie podporujúce kultúru a mimovládny sektor a pýtajú si ich viac.
Nech sa na to pozeráme akokoľvek, porovnávanie obdobia po pražskej jari a invázii vojsk Varšavskej zmluvy so štvrtou Ficovou vládou nesedelo. Ale chápem, že takáto skratka sa dobre komunikuje a ľudia si pod ňou vedia kadečo predstaviť.
Orbanizácia po slovensky
To, čo sme sledovali na Slovensku, bol skôr odklon od liberálnej k neliberálnej demokracii Orbánovho typu. Môžeme to pokojne pre potreby tejto knihy nazývať slovenská orbanizácia.
Fico po voľbách veľmi nečakal a vydal sa na cestu, ktorú od roku 2010 začal maďarský premiér Viktor Orbán. V plnej sile a v skrátenom legislatívnom konaní.
Vláda nemárnila čas. Išla tvrdo po pilieroch demokracie, po ľuďoch v inštitúciách, ktorí sa im postavili alebo aspoň nešli s nimi v spoločnom šíku devastácie právneho štátu a občianskej spoločnosti. A zase si to naplno odniesla kultúra. Vlastne podobne ako v normalizačných rokoch.
Robert Fico veľmi dobre vedel, aká dôležitá je úloha médií. A prečo proti médiám vedie vojnu. Od začiatku to bol z jeho strany čistý kalkul. A neskôr k tomu našiel podporu aj v orbánovskej politike, ktorú kopíruje do našich pomerov.
Orbán prakticky okamžite od nástupu k moci v roku 2010 začal deliť médiá a novinárov na „národných“ a na druhej strane „nepriateľských“, „zahraničných agentov“, „politických aktivistov“, „zradcov“. Podobne ako vládni politici u nás. Náhoda?
Potom prišli na rad kroky, ako takéto médiá nechať vyhladovať. Či už zákazom reklamy od štátnych podnikov, stopnutím kampaní EÚ a podobne. Alebo zastrašovaním a šikanovaním vydavateľov aj podnikateľov, ktorí si platili inzerciu v kritických médiách.
Orbán mal jasný cieľ, za ktorým išiel – výstavbu vlastného mediálneho impéria, propagandistickej mašinérie, ktorá pracuje pre vládu a proti jej opozícii vrátane kritických a nezávislých médií či mimovládnych organizácií. Tiež veľmi podobné tomu, čo sme sledovali na Slovensku po predčasných voľbách 2023.
Keď sa v roku 2019 stretli predstavitelia renomovanej medzinárodnej novinárskej organizácie International Press Institute s Orbánovým hovorcom Zoltánom Kovácsom, povedal, že úlohou médií nie je kontrolovať moc, a o nezávislých novinároch hovoril ako o politických aktivistoch. Bolo to v súlade so snahou vlády predefinovať žurnalistiku a zredukovať ju, aby jej úlohou bolo len prinášanie vládou preferovaných informácií verejnosti.
Byť len prietokovým ohrievačom vody, propagandistickým nástrojom, hovorcom vlády…
Nič iné sme nepočúvali ani od Fica a Danka. Len sa sťažovali, ako ich médiá nemajú rady, ako ich kritizujú, aké sú k nim nespravodlivé a nepriateľské, a do toho kopírovali Orbánovu taktiku na ich umlčanie, potrestanie, ovládnutie. Po podmanení si RTVS, čo znamenalo koniec verejnoprávnych médií na Slovensku, mali prísť na rad ďalší.
Boj o Markízu 2
„Markíza robí za opozíciu politiku a zlobu, šíri nenávisť, lebo nevie prehltnúť, že prehrala voľby. Ja nie som pes, ktorý len tak nemohúcne šteká. Považujem televíziu Markíza, denník Sme, N a Aktuality za nepriateľské médiá a v tomto duchu vydám pokyny aj na úrade vlády. Pozrieme sa na viac ako 26 miliónov eur, ktoré Markíza dostala od predchádzajúcej vlády a ministrom za stranu Smer-SD dám pokyn, ako majú finančne pristupovať k tejto televízii v budúcom období. Samozrejme, pozrieme sa aj na monopolné správanie sa Markízy na mediálnom trhu, ktoré dnes televízia predvádza v plnej nahote. Ak robia politiku, musia niesť aj politickú zodpovednosť za svoju činnosť,“ odkázal Fico už z pozície predsedu vlády, ako si predstavuje vzťahy s médiami.
Paradoxne pred niečo vyše 25 rokmi stál Fico na strane tých, ktorí chránili Markízu a cez ňu demokratické médiá, proti mafi ánovi Marianovi Kočnerovi, ktorý ju chcel ovládnuť aj s pomocou bratislavského organizovaného zločinu. Vtedy 34-ročný poslanec parlamentu za SDĽ Fico sa z pódia pred budovou televízie v Záhorskej Bystrici prihováral verejnosti.
„Ak ide o ochranu ústavnosti a demokracie, politické strany nemôžu pozerať na to, aký majú program. Či je pravicový, ľavicový alebo liberálny. Boj za ľudské práva nás musí spájať a preto sme tu aj my poslanci SDĽ a aj ostaneme, ak to bude potrebné, až do konania parlamentných volieb. Ani vy, ani my poslanci NR SR sme sem neprišli, aby sme riešili majetkový spor alebo nejaké právne otázky. Všetci sme tu preto, aby sme zabezpečili, že Markíza bude naďalej vysielať objektívne informácie, O to nám všetkým ide,“ povedal a tisícky ľudí skandovali: „Markízu si nedáme!“
A potom Fico dodal niečo, čo si mnoho novinárov pracujúcich v tej dobe pamätá dodnes. „Demokratickí politici a demokratickí predstavitelia tohto štátu chápu slobodu prejavu inak ako iní. My chápeme slobodu prejavu nielen ako šírenie pozitívnych a krásnych informácií. Sloboda prejavu je aj šírenie kritických, niekedy šokujúcich informácií. A na to je treba Markíza. Aby Markíza v plnej miere realizovala slobodu prejavu tak, ako ju chápe celá Európa, nie iba časť politického spektra.“
Dvadsaťšesť rokov nato diametrálne zmenil názor: „Mal som si radšej ruky-nohy polámať, keď som išiel Markízu v roku 1998 ako mladý politik brániť. Máme do činenia so skupinou odutých a nafúkaných moderátorov a redaktorov, ktorí sa nevedia vopchať do kože.“
Markíza patrila k médiám, ktoré mu nešli po ruke, poukazovali na prešľapy jeho vlád a veľké korupčné kauzy, do ktorých boli zapletení Ficovi ľudia. Novinári televízie mu dávali konfrontačné otázky a nenechali ho nekriticky hovoriť, čo sa mu zachce.
„Pán Fico, evidentne klamete v takejto jednoduchej veci,“ reagoval moderátor politickej diskusie Na telo Michal Kovačič na slová Fica, že on nikdy nenazval prezidentku Zuzanu Čaputovú americkou agentkou.
„Ježiš, tak som to povedal dvakrát,“ korigoval s veľkou dávkou cynickosti predseda Smeru.
Nepáčilo sa mu to. Takto si nepredstavoval prácu médií. On predsa môže hovoriť čokoľvek…
Ešte v auguste roku 2023, niečo vyše mesiaca pred predčasnými voľbami, Smer oznámil, že bude ignorovať markizácke predvolebné diskusie. Bol to vtedy celkom šok. Markíza má najvyššiu sledovanosť zo všetkých slovenských médií a bojkot predvolebných diskusií si nikto nevedel predstaviť.