Päť pohrebov a jedna svadba v živote Ivety Radičovej: Ako sa dá vyrovnať so stratou najbližších?

Iveta Radičová s mamou. Fotografie z jej súkromného archívu v knihe RADIČOVÁ.
Zdroj: súkromný archív Ivety Radičovej

Byť oporou

„Ako sa dajú zvládnuť takéto straty — náhle a v takom krátkom čase?“ pýtam sa bez toho, aby som čakal, že dostanem odpoveď.

„Nemám na to odpoveď,“ priznáva.

Potom sa na chvíľu zamyslí, možno zaspomína a dodá: „Pri úmrtí Jarka a maminky som si jednoducho nekládla otázku prečo, lebo na to neexistuje odpoveď. Bolo treba nechať odznieť ten najväčší žiaľ, nebrániť sa mu. Tak som plakala. A potom som si uvedomovala, že sú tu aj iní, ktorých to bolí. Uvedomila som si to veľmi rýchlo. Povedala som si: ‚Nebuď taká sústredená na seba. Prestaň! Bolí to aj ostatných.‘ Musela som sa naštartovať pre Evku, pre Stana, pre Stanových rodičov, ktorí potrebovali opateru. Boli to ťažké časy.“

Práve tieto roky považuje Iveta Radičová za obdobie, počas ktorého bola — od začiatku 90. rokov — pre rodinu najsilnejšou oporou. Keď si viac ako predtým uvedomovala, kde je jej miesto a čo sú najväčšie priority.

Knihu RADIČOVÁ nájdete na obchod.aktuality.sk
Zdroj: Aktuality.sk

Odchod svokrovcov

Úmrtím dobrého priateľa a mamy sa však smutný odpočet neskončil. O rok nato zomrela aj Stanova mama.

Práve pre Stanových rodičov dokončovali dom v Novej Dedinke. Potrebovali a chceli sa o nich nepretržite starať, pretože najmä Stanova mama mala za sebou viaceré vážne ochorenia. Prekonala dva silné infarkty, mala nádor na štítnej žľaze.

„Aj s týmto všetkým bola úžasná. Mala kurz šitia, nádherne vyšívala a urobila si aj cukrársky kurz. Jej zákusky… Piekla mi ich s takou láskou, lebo vedela, že som ‚maškrtná‘ a veľmi dobrý adresát jej výrobkov. Zvykla som s ňou piecť a robila som to veľmi rada. Učila ma napríklad, ako používať horúci nôž, aby bola čokoláda na torte hladká. Keď som to skúšala a mala som na čokoláde šmuhy, upozorňovala ma: ‚Máš ich tam preto, lebo sa ponáhľaš!‘ Mala pravdu, už som mala v hlave iné veci.“

V rodine Radičovcov mali a stále majú silnú tradíciu spoločných nedeľných obedov. Rodina sa schádza nielen pri stole, ale aj pri samotných prípravách.

„Každú nedeľu sa u nás robili domáce rezance. Stankov otec, náš starký, vaľkal cesto, lebo on jediný to vedel vyvaľkať natenučko. Ja som rezala dlhé pláty, potom prišlo sekanie na rezančeky. Do polievky museli byť vždy iba domáce rezance. Z toho sa neustupovalo.“

Nedeľný obed bol pre rodinu posvätný: „Neexistovalo, aby sme sa nezišli pri stole. Iba choroba mohla byť ospravedlnením. Striedali sme sa — raz sme boli v byte na Nedbalovej, inokedy u nás v dome v Novej Dedinke. Starká to mala rada a my tiež. Bohužiaľ, jej srdiečko už viac nevydržalo. Odišla dôstojne po dlhom boji s chorobami. Prevzala som po nej štafetu šitia — potom som už šila všetkým v rodine ja. A nedeľňajšie spoločné obedy máme dodnes. Už v réžii Evičky.“

Rok po odchode Stanovej mamy zomrel aj jeho otec. Zo dňa na deň.

Dcérine promócie a svadba

Potom akoby sa na Radičovcov predsa len usmialo šťastie. V roku 2003 promovala dcéra Eva.

Iveta Radičová otvorene priznáva, že je to jediná promócia, na ktorej sa naozaj tešila a plakala od šťastia: „Konečne niečo iné ako pohreb. Bolo to obrovské povzbudenie.“

No a v nasledujúcom roku sa Eva vydala: „Stano ju viedol pred oltár. Bol hrdý a šťastný. Úspešne som ukončila svoju inauguráciu. Vtedy sme mali na chvíľu tú krásnu ilúziu, že to najhoršie je už za nami. Štyri pohreby, jedna svadba… Už malo byť dobre, ale nebolo.“

Vtom sa Iveta Radičová na mňa pozrie.

Odmlčí sa a po niekoľkosekundovom tichu ráznym tónom oznámi: „Viete, ja si žiadny pomník ani pamätník neželám. Nechcem mať meno napísané na hrobe niekde na cintoríne. Želám si, aby bol môj popol rozsypaný tam, kde sa to bude mojim blízkym páčiť. Nech si ma pamätajú bláznivú, takú, aká som bola, keď som ich rozosmievala. Plnú života. Nepotrebujem tabuľu na to, aby si na mňa spomenuli. Postarám sa o to, aby na mňa nezabudli pre niečo iné. Viem, čo prežívam, keď chodím za Stanom na cintorín, a nechcem, aby to isté zažívali moja dcéra alebo vnúčatá. Je to pre mňa bolestivé a nechcem tú bolesť prenášať na ďalších.“

Ukážka z knihy RADIČOVÁ. Fotografie sú z archívu Ivety Radičovej.
Zdroj: súkromný archív Ivety Radičovej

Osudný piatok

V piatok 8. apríla 2005 si Stano Radič s dcérou Evou išli zahrať bedminton. Keď sa autom vracali domov, Stano, ktorý šoféroval, sa počas jazdy — na Plynárenskej ceste v Bratislave — otočil na Evu a povedal, že mu je zle. Tá stihla okamžite zareagovať. Nohou dupla na brzdu a auto zastavila. Zavolala sanitku a po celý čas sa snažila otca zachrániť.

„Roky sa mi pri spomienke na Stana vybavovala len jedna jediná vec — náš posledný deň. Pamätám si ho detailne. Minútu po minúte. A tú spomienku som nedokázala preklenúť spomienkami na roky, ktoré boli predtým,“ hovorí mi Iveta Radičová a ja len súhlasne prikyvujem.

Rozumiem jej. Podobne si aj ja vybavujem, čo sa dialo 21. februára 2018, keď zavraždili kolegu, investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Tá spomienka na absolútne detaily je skľučujúca.

Posledným spoločným dňom Ivety a Stana Radičovcov bol piatok. A obaja úplnou náhodou pracovali z domu. Stano si písal na poschodí scenár, Iveta sa dolu na prízemí pripravovala do školy. Zrazu dostala nápad, že uprace — nech si tým nekazí víkend.

„Vzala som vysávač, strčila ho do zásuvky a vtom som dostala takú ranu elektrinou, až sa zaiskrilo a vyrazilo poistky v celom dome. Staník hneď bežal dolu s otázkou, či som si neublížila. Do ruky som dostala poriadnu ranu. Ja som okamžite zisťovala, či mu v počítači nevymazalo rozpracovaný text. Mávol nad tým rukou, že dopíše, čo treba. Dôležité je, či som v poriadku. Zopakovala som, že áno, len mi trochu brní v ruke, ale som v pohode. Spojazdnili sme dom, on dopísal scenár.“

Zatiaľ čo Iveta mala stretnutie s dlhoročnými kamarátkami — povestný babinec, Stano išiel s Evou na bedminton.

„Stále ho vidím, ako odchádza. Vidím ho pri dverách so zbalenou taškou, ako sa ho pýtam, či mu netreba podať uterák alebo sprchový gél. Povedal: ‚Nie, Ivka, ja tie spoločné sprchy nemusím, osprchujem sa až potom doma.‘ Pribehol ku mne, ako sme mali vo zvyku, pobozkal ma a kázal mi pozdravovať dievčatá, že ich mám zaňho vyobjímať. Ja som mu ešte hovorila, nech s tou Evkou občas aj prehrá, nech ju nevytočí, nech si to užijú. To boli naše posledné slová.“

Návrat domov mali naplánovaný v rovnakom čase. Aj preto ju prekvapilo, že po príchode do Novej Dedinky nevidela pred domom zaparkované auto. Zrazu však počula, ako sa blíži. To ju upkojilo, ale len na chvíľu.