Päť pohrebov a jedna svadba v živote Ivety Radičovej: Ako sa dá vyrovnať so stratou najbližších?

obchodnyregister 2026.04.26.

„Stále ho vidím, ako odchádza. Vidím ho pri dverách so zbalenou taškou, ako sa ho pýtam, či mu netreba podať uterák alebo sprchový gél. Pribehol ku mne, ako sme mali vo zvyku, pobozkal ma a kázal mi pozdravovať dievčatá, že ich mám zaňho vyobjímať,“ opisuje Iveta Radičová deň, keď odišiel Stano Radič. Stalo sa tak pred 21 rokmi.  

(Ukážka z najnovšej knihy Petra Bárdyho RADIČOVÁ.)

Jaro Filip si Ivetu Radičovú veľmi obľúbil. A ona sa na neho mohla vždy spoľahnúť.

„Bola som pod jeho ochrannými krídlami. Keď s mojím Stanom písali scenáre, Jaro počas toho stále behal, rozhadzoval rukami. Bolo ho plno. Vždy, keď ho niečo napadlo, vyštartoval v noci z pracovne a potreboval mi to hneď povedať. Sledoval moju reakciu. A keď som sa nesmiala, hneď vybuchol: ‚Ty si štepená proti humoru! Načo ti to vôbec vykladám? Mám ti to vysvetliť ešte raz?‘,“ hovorí Iveta Radičová v najnovšej knihe Petra Bárdyho.

Smrť Jara Filipa a mamy

Iveta Radičová sa na chvíľu odmlčí, akoby jej niečo preletelo mysľou. A potom náhle povie: „A miloval puding, bol veľmi na sladké. Bol to môj človek. Bol zvyknutý pracovať v noci, mal predsa reláciu Noční vtáci. Bol snáď jediný, kto v príčetnom stave vysielal do tretej rána. A toľko príčetných ľudí ho počúvalo. Ja som patrila medzi nich.“

Smrť Jara Filipa bola pre Radičovcov obrovskou stratou. Ani sa z nej nestihli spamätať a o mesiac nato zomrela Ivetina mama. V auguste roku 2000. Bolo to náhle, nikto s tým nepočítal.

„Moja maminka bola ten najlepší človek na svete. Stano ju volal babča. Hovoril jej: ‚Babča, prosím ťa, nemôžeš sa na chvíľu zastaviť? Ty sa tak rýchlo pohybuješ, že som zabudol, ako vyzeráš.‘ Bola ako vrtuľa, všade bola, všetko stíhala. Starala sa o všetkých starých ľudí v okolí Nedbalovej ulice, kde sme v čase môjho detstva a dospievania bývali. Varila im, prala, pomáhala. Behala po schodoch ako šarkan. Mala len 69 rokov. Bola to náhla mozgová príhoda, veľmi silná, nedokázali jej už pomôcť.“

Iveta Radičová s mamou. Fotografie z jej súkromného archívu v knihe RADIČOVÁ.image
Iveta Radičová s mamou. Fotografie z jej súkromného archívu v knihe RADIČOVÁ.
Zdroj: súkromný archív Ivety Radičovej

Byť oporou

„Ako sa dajú zvládnuť takéto straty — náhle a v takom krátkom čase?“ pýtam sa bez toho, aby som čakal, že dostanem odpoveď.

„Nemám na to odpoveď,“ priznáva.

Potom sa na chvíľu zamyslí, možno zaspomína a dodá: „Pri úmrtí Jarka a maminky som si jednoducho nekládla otázku prečo, lebo na to neexistuje odpoveď. Bolo treba nechať odznieť ten najväčší žiaľ, nebrániť sa mu. Tak som plakala. A potom som si uvedomovala, že sú tu aj iní, ktorých to bolí. Uvedomila som si to veľmi rýchlo. Povedala som si: ‚Nebuď taká sústredená na seba. Prestaň! Bolí to aj ostatných.‘ Musela som sa naštartovať pre Evku, pre Stana, pre Stanových rodičov, ktorí potrebovali opateru. Boli to ťažké časy.“

Práve tieto roky považuje Iveta Radičová za obdobie, počas ktorého bola — od začiatku 90. rokov — pre rodinu najsilnejšou oporou. Keď si viac ako predtým uvedomovala, kde je jej miesto a čo sú najväčšie priority.

Knihu RADIČOVÁ nájdete na obchod.aktuality.skimage
Knihu RADIČOVÁ nájdete na obchod.aktuality.sk
Zdroj: Aktuality.sk

Odchod svokrovcov

Úmrtím dobrého priateľa a mamy sa však smutný odpočet neskončil. O rok nato zomrela aj Stanova mama.

Práve pre Stanových rodičov dokončovali dom v Novej Dedinke. Potrebovali a chceli sa o nich nepretržite starať, pretože najmä Stanova mama mala za sebou viaceré vážne ochorenia. Prekonala dva silné infarkty, mala nádor na štítnej žľaze.

„Aj s týmto všetkým bola úžasná. Mala kurz šitia, nádherne vyšívala a urobila si aj cukrársky kurz. Jej zákusky… Piekla mi ich s takou láskou, lebo vedela, že som ‚maškrtná‘ a veľmi dobrý adresát jej výrobkov. Zvykla som s ňou piecť a robila som to veľmi rada. Učila ma napríklad, ako používať horúci nôž, aby bola čokoláda na torte hladká. Keď som to skúšala a mala som na čokoláde šmuhy, upozorňovala ma: ‚Máš ich tam preto, lebo sa ponáhľaš!‘ Mala pravdu, už som mala v hlave iné veci.“

V rodine Radičovcov mali a stále majú silnú tradíciu spoločných nedeľných obedov. Rodina sa schádza nielen pri stole, ale aj pri samotných prípravách.

„Každú nedeľu sa u nás robili domáce rezance. Stankov otec, náš starký, vaľkal cesto, lebo on jediný to vedel vyvaľkať natenučko. Ja som rezala dlhé pláty, potom prišlo sekanie na rezančeky. Do polievky museli byť vždy iba domáce rezance. Z toho sa neustupovalo.“

Nedeľný obed bol pre rodinu posvätný: „Neexistovalo, aby sme sa nezišli pri stole. Iba choroba mohla byť ospravedlnením. Striedali sme sa — raz sme boli v byte na Nedbalovej, inokedy u nás v dome v Novej Dedinke. Starká to mala rada a my tiež. Bohužiaľ, jej srdiečko už viac nevydržalo. Odišla dôstojne po dlhom boji s chorobami. Prevzala som po nej štafetu šitia — potom som už šila všetkým v rodine ja. A nedeľňajšie spoločné obedy máme dodnes. Už v réžii Evičky.“

Rok po odchode Stanovej mamy zomrel aj jeho otec. Zo dňa na deň.

Dcérine promócie a svadba

Potom akoby sa na Radičovcov predsa len usmialo šťastie. V roku 2003 promovala dcéra Eva.

Iveta Radičová otvorene priznáva, že je to jediná promócia, na ktorej sa naozaj tešila a plakala od šťastia: „Konečne niečo iné ako pohreb. Bolo to obrovské povzbudenie.“

No a v nasledujúcom roku sa Eva vydala: „Stano ju viedol pred oltár. Bol hrdý a šťastný. Úspešne som ukončila svoju inauguráciu. Vtedy sme mali na chvíľu tú krásnu ilúziu, že to najhoršie je už za nami. Štyri pohreby, jedna svadba… Už malo byť dobre, ale nebolo.“

Vtom sa Iveta Radičová na mňa pozrie.

Odmlčí sa a po niekoľkosekundovom tichu ráznym tónom oznámi: „Viete, ja si žiadny pomník ani pamätník neželám. Nechcem mať meno napísané na hrobe niekde na cintoríne. Želám si, aby bol môj popol rozsypaný tam, kde sa to bude mojim blízkym páčiť. Nech si ma pamätajú bláznivú, takú, aká som bola, keď som ich rozosmievala. Plnú života. Nepotrebujem tabuľu na to, aby si na mňa spomenuli. Postarám sa o to, aby na mňa nezabudli pre niečo iné. Viem, čo prežívam, keď chodím za Stanom na cintorín, a nechcem, aby to isté zažívali moja dcéra alebo vnúčatá. Je to pre mňa bolestivé a nechcem tú bolesť prenášať na ďalších.“

Ukážka z knihy RADIČOVÁ. Fotografie sú z archívu Ivety Radičovej.image
Ukážka z knihy RADIČOVÁ. Fotografie sú z archívu Ivety Radičovej.
Zdroj: súkromný archív Ivety Radičovej

Osudný piatok

V piatok 8. apríla 2005 si Stano Radič s dcérou Evou išli zahrať bedminton. Keď sa autom vracali domov, Stano, ktorý šoféroval, sa počas jazdy — na Plynárenskej ceste v Bratislave — otočil na Evu a povedal, že mu je zle. Tá stihla okamžite zareagovať. Nohou dupla na brzdu a auto zastavila. Zavolala sanitku a po celý čas sa snažila otca zachrániť.

„Roky sa mi pri spomienke na Stana vybavovala len jedna jediná vec — náš posledný deň. Pamätám si ho detailne. Minútu po minúte. A tú spomienku som nedokázala preklenúť spomienkami na roky, ktoré boli predtým,“ hovorí mi Iveta Radičová a ja len súhlasne prikyvujem.

Rozumiem jej. Podobne si aj ja vybavujem, čo sa dialo 21. februára 2018, keď zavraždili kolegu, investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Tá spomienka na absolútne detaily je skľučujúca.

Posledným spoločným dňom Ivety a Stana Radičovcov bol piatok. A obaja úplnou náhodou pracovali z domu. Stano si písal na poschodí scenár, Iveta sa dolu na prízemí pripravovala do školy. Zrazu dostala nápad, že uprace — nech si tým nekazí víkend.

„Vzala som vysávač, strčila ho do zásuvky a vtom som dostala takú ranu elektrinou, až sa zaiskrilo a vyrazilo poistky v celom dome. Staník hneď bežal dolu s otázkou, či som si neublížila. Do ruky som dostala poriadnu ranu. Ja som okamžite zisťovala, či mu v počítači nevymazalo rozpracovaný text. Mávol nad tým rukou, že dopíše, čo treba. Dôležité je, či som v poriadku. Zopakovala som, že áno, len mi trochu brní v ruke, ale som v pohode. Spojazdnili sme dom, on dopísal scenár.“

Zatiaľ čo Iveta mala stretnutie s dlhoročnými kamarátkami — povestný babinec, Stano išiel s Evou na bedminton.

„Stále ho vidím, ako odchádza. Vidím ho pri dverách so zbalenou taškou, ako sa ho pýtam, či mu netreba podať uterák alebo sprchový gél. Povedal: ‚Nie, Ivka, ja tie spoločné sprchy nemusím, osprchujem sa až potom doma.‘ Pribehol ku mne, ako sme mali vo zvyku, pobozkal ma a kázal mi pozdravovať dievčatá, že ich mám zaňho vyobjímať. Ja som mu ešte hovorila, nech s tou Evkou občas aj prehrá, nech ju nevytočí, nech si to užijú. To boli naše posledné slová.“

Návrat domov mali naplánovaný v rovnakom čase. Aj preto ju prekvapilo, že po príchode do Novej Dedinky nevidela pred domom zaparkované auto. Zrazu však počula, ako sa blíži. To ju upkojilo, ale len na chvíľu.

„Potom som v bráničke zbadala Evku. A vedela som, že sa stalo niečo strašné…“

Stano sa podľa Ivety liečil 12 rokov na srdce aj vysoký krvný tlak a trpel kôrnatením ciev, čo zdedil po mame. „Vzhľadom na bedminton, ktorý hral, by som doplnila aj šport. Vždy išiel nadoraz. V ten osudný deň bojoval o život 40 minút. Nakoniec prehral. Mesiac pred päťdesiatymi narodeninami.“

Z hromady usporiadaných fotiek zrazu vyberie niečo, čo vyzerá ako daňové priznanie: „Pozrite, pozvánka na jeho oslavu.“

Chytím papier formátu strany malého zošita do rúk a čítam: „Vekové priznanie k 50. rokom fyzickej osoby podľa zákona č. 7/5/2005 Z. z. o veku fyzickej osoby v znení neskorších predpisov (ďalej „len“ zákon)…“

Takto sa Stano rozhodol pozvať najbližších kamarátov na oslavu životného jubilea do podniku v bratislavskej Petržalke.

„Vtedy som prvýkrát pocítila obrovský hnev na médiá. Paparacovali pred naším domom. Redaktori televízie boli na mieste, kde zomrel, skôr ako záchranka,“ neskrýva hnev, ktorý ani po rokoch nevyprchal.

„Prvá správa dokonca bola, že zomrel Rasťo Piško, lebo si ho z tej diaľky pomýlili so Stanom. Je to hyenizmus — chcieť zverejňovať čerstvú bolesť a žiaľ. To je podľa mňa odporné. O mne napísali, že som vyšla von pred dom v ‚čiernych teplákoch‘. Boli to domáce nohavice. Veď som bola doma! Bože, ako to niekomu vôbec napadne…“

Štvrťstoročie spoločného bytia

Našťastie, Iveta Radičová a jej rodina sa mohli aspoň trochu oprieť o obrovské prejavy ústretovosti, empatie a solidarity.

„Chcem aj dnes poďakovať celej katedre politológie — Soni Szomolányi, ktorá ju vtedy viedla, profesorke Darine Malovej a všetkým ostatným. Okamžite za mňa začali ťahať moje hodiny. Ja som nebola schopná vyjsť z domu, nieto učiť. Bez slova to prevzali a potiahli to za mňa.

Mala som pri sebe priateľov, ktorí tu boli pre mňa aj pre Evulu. Priatelia z Kalinova, Jolka a Milan Dováľovci. Tí so mnou riešili aj to, či dokážem v našom dome vôbec zostať žiť. Dom bol plný spomienok na všetky tie odchody našich najbližších. Stavba domu sa nám spájala s novými začiatkami, ktoré zrazu preťala strata mamulky, Stankových rodičov a Staníka.

Milanko Dováľ, Stanov bratranec, mi vtedy povedal zásadnú vec: ‚Ivka, Stano tento dom veľmi chcel. Skús v ňom zostať, lebo aj ten dom po ňom zostal. Neškrtaj všetko, čo po ňom zostalo.‘ Povedala som mu, že to je to posledné, čo by som chcela, ale musím ten dom zmeniť. Inak ho budem stále vidieť v tých dverách. A tak sme s Jolkou a Milanom prebúrali celý dom.“

Ivete Radičovej pomáhal každý, kto mohol. Aj priatelia z gymnázia či vysokej školy, kamarátky. Manžel jednej z nich, Kataríny Bučkovej, jej dokonca nosil rezne, lebo vedel, že ich má rada – hoci vtedy nevedela dostať do seba ani sústo.

„Stankova sesternica Gabika Borošová so synom ma doslova dokopali na týždňový pobyt pri mori. Nezabudnem na prvý pohľad domácej, u ktorej sme bývali: dve staršie dámy a jeden mladík. Čo to má byť? Videli sme otázku v jej očiach, tak sme jej to vysvetlili.“

Popri tom všetkom však Iveta Radičová narazila aj na slabiny systému. Keď šla do banky zaplatiť pohreb, zistila, že má zablokovaný účet.

„V deň, keď matrika pošle vyrozumenie a úmrtný list, banka zablokuje účet. My sme mali so Stanom spoločný účet s dvoma kartami. Nikdy sme sa nekontrolovali, nebol na to dôvod. A zrazu mi ten účet zablokovali. Ostala som úplne bez prostriedkov. Števko Skrúcaný mi hneď ponúkal vlastnú kartu, aby som mohla fungovať. Hovorím mu: ‚Števko, dobre, kartou zaplatíme, ale čo trvalé príkazy? Odpoja mi plyn, elektrinu, vodu… Všetko ide z toho účtu.‘ Pre dedičské konanie, ktorého sa tak skoro nedočkáte, banky jednoducho zablokujú účty. Apelujem preto na bankárov, kedykoľvek som s nimi — nerobte to! Veď banka presne vie, aký bol stav na účte v deň úmrtia. Pre daňové priznanie alebo dedičské konanie predsa nemusí blokovať pozostalým prístup k peniazom. Banky to však robia dodnes.“

Niečo viac ako dva mesiace po Stanovej smrti vymenoval vtedajší prezident Ivan Gašparovič Ivetu Radičovú za profesorku sociológie. Stala sa prvou ženou — profesorkou v tomto vednom odbore na Slovensku.

„Stanko bol na mňa pyšný. Rovnako, ako keď promovala naša Evula. Bol so mnou na oficiálnej obhajobe profesúry, ešte v roku 2004, a bol roztomilý. Keď sme vyšli von, povedal mi: ‚Ivka, ničomu som nerozumel, ale všetci boli za, tak asi to bolo dobré.‘“

Iveta a Stano Radičovci boli spolu štvrťstoročie. Vzali sa krátko po promóciách, v 80. rokoch vrcholiacej normalizácie a úpadku socializmu vychovávali dcéru Evu. A popri tom všetkom sa snažili budovať si vlastné kariéry — bez toho, aby museli ohýbať chrbát. Práve naopak.

Od prvých dní novembra 1989 sa aktívne zapájali do demokratizačných zmien v Československu. V časoch najtvrdšieho mečiarizmu patrili k hlasom demokracie, právneho štátu a slobody. Zažili si perzekúciu, stratu práce aj hrubý atak štátnej moci.

„Boli okamihy, počas ktorých by som Stana poslala kadeľahšie — veď to je v každom vzťahu normálne. Ale dnes môžem povedať, že to bolo neuveriteľne krásne, šialené a intenzívne obdobie. Neľutujem nič. Stano mal jeden skvelý aforizmus, ktorý musím spomenúť: ‚Snažte sa žiť tak, aby po vašom odchode nenastala rovnaká radosť ako po vašom narodení.‘ Ja som sa snažila žiť tak, aby tu po mne zostalo niečo viac.“

Kúpou knihy RADIČOVÁ podporíte nielen slobodnú žurnalistiku postavenú na faktoch. Časť z predaja pôjde priamo Nadácii Detského kardiocentra, ktorá mení strach o detské srdcia na nádej a okrem iného modernizuje liečbu.