Peter Pellegrini dostal od Roberta Fica na výber. Buď poprie ústavu, alebo seba (komentár Martina Behula)

Bez ohľadu na to, ako dopadne vymenovanie nového ministra životného prostredia, Pellegrini v tejto politickej hre prehral. Prečo, preboha, chce byť takýmto prezidentom?  

Veľký obchvat Filipa Kuffu okolo ústavy, ktorý zrejme vymyslel a zrežíroval Robert Fico, možno s vedomím Andreja Danka, a zohrať im ho pomohol Peter Pellegrini, mu zatiaľ, zdá sa, vychádza podľa očakávania.

„Prezident nemá právo takýto návrh odmietnuť, môže len neformálne požiadať predsedu vlády o jeho prehodnotenie,“ oznámil včera Fico na Facebooku a dal tým najavo, že Pellegriniho apel, aby mu predložil nového kandidáta na ministra, síce berie na vedomie, ale do úvahy už nie. Prezidentove výhrady voči Kuffovi ho vôbec nezaujímajú.

„Predseda vlády prijal stanovisko predsedu SNS, že zotrváva na personálnom návrhu SNS. Za týchto okolností a plne rešpektujúc Koaličnú zmluvu a prezumpciu neviny nemá predseda vlády žiadny dôvod návrh na vymenovanie Filipa Kuffu za ministra životného prostredia stiahnuť.“ Koaličná zmluva je viac ako varovania hlavy štátu a Danko je viac ako Pellegrini.

Pripomína to Mečiarovu vládu

Ak by Fico s Dankom chceli Kuffovi nechať moc na ministerstve, ale nechceli by mu oficiálne dať funkciu ministra, nesprávali by sa inak. Pripomína to situáciu z roku 1993, keď podal demisiu minister pre privatizáciu a správu štátneho majetku v Mečiarovej vláde Ľubomír Dolgoš.

Premiér Vladimír Mečiar na jeho miesto opakovane niekoľko mesiacov presadzoval Ivana Lexu (napríklad aj s odôvodnením, že možno budú predčasné voľby, HZDS už nemá peniaze ani na výplaty a túto robotu nikto iný ako Lexa urobiť nemôže), no prezident Michal Kováč ho odmietol vymenovať pretože mal proti nemu zásadné výhrady.

Lexa podľa Kováča nespĺňal predpoklady na výkon takejto funkcie a nemal ani jeho „osobnú dôveru“. Vedením ministerstva však poveril Mečiara, ktorý to robil takmer deväť mesiacov. Jeho vláda za štátneho tajomníka vymenovala práve Ivana Lexu a ten tak v skutočnosti rezort napokon aj tak fakticky riadil až do pádu Mečiarovej vlády.

Niečo podobné sa deje aj teraz. „Predseda vlády je naďalej pripravený niesť politickú zodpovednosť za riadenie ministerstva životného prostredia, pričom praktické otázky riadenia ministerstva zabezpečuje na základe riadneho a plného poverenia určený štátny tajomník tohto ministerstva,“ hovorí Fico. Môžete raz hádať, komu zveril podpisové právo za rezort.

Ponížený a zahanbený

Prečo by Fico nechcel, aby sa Kuffa stal riadnym členom vlády, a či to má dohodnuté s Dankom, netušíme, a tak o tom ani nebudeme špekulovať, no ak je to naozaj tak, toto je prijateľné riešenie pre všetkých zúčastnených. Teda okrem Pellegriniho. Toho Fico verejne ponížil a zahanbil, keď mu odkázal, že mu nemá čo „kecať“ do výkonu moci.

Jeho rady aj tak nebude počúvať. Premiér prezidentovi dávno neprejavil taký dešpekt ako včera. Možno predseda SNS pokoril aj Fica a vynútil si nomináciu Kuffu proti jeho vôli, no premiér sa aspoň môže tváriť, že to robí z rešpektu ku koaličnému partnerovi a ich dohodám. Pellegrini však zas dopadol ako fejkový štátnik, z ktorého si ešte aj Danko robí dobrý deň.

Najrozumnejšie by bolo, aby všetky Pellegriniho požiadavky, návrhy či konzultácie s premiérom zostali neverejné, ako píše emeritný predseda Ústavného súdu Ján Mazák. To by však platilo len v prípade, ak by hlava štátu autenticky požadovala iné meno a naozaj chcela Kuffu odmietnuť. Ak to bolo súčasťou plánu, musel výhrady zahrať verejne.

Navyše sa prezident dostal do takmer bezvýchodiskovej situácie. Fico mu iné meno nedodá, a tak Pellegrini musí čím skôr rozhodnúť. Má len dve možnosti a oboje sú otrasné. Ak sa zachová podľa toho, čo písal Fico a tvrdí i Danko, ktorý na Kuffovi trvá, musí ho vymenovať. V takom prípade by však poprel všetko, čo povedal v stredu.

Kuffu nesmie vymenovať

Pustil by do vládnej funkcie človeka, ktorého priamo spojil s trestnou činnosťou. Po tom, čo narozprával, by to bol desivý signál verejnosti, na ktorej dôvere mu údajne tak veľmi záleží. V jej očiach by mu nepomohlo ani to, keď tvrdí, že ústava mu zväzuje ruky a premiéra môže len upozorňovať. Stal by sa komplicom. Ak si chce zachovať tvár, Kuffu nesmie vymenovať.

Ak by sa však rozhodol pre túto možnosť, sám v stredu implicitne priznal, že by tým prekročil svoje ústavné právomoci. „V obdobných prípadoch by prezident mal konať s vedomím, že v prípade potreby si bude musieť obhájiť svoje rozhodnutie pred Ústavným súdom a to, či ho považuje za obhájiteľné, by si mal vyhodnotiť dopredu,“ hovorí ústavný právnik Marián Giba.

Z toho, čo povedal v stredu, to však vyzerá tak, že na takúto obhajobu Pellegrini nie je pripravený. A keďže možnosť odmietnuť návrh premiéra by mala byť vykladaná reštriktívne a dôvody na takýto krok by mali byť mimoriadne vážne a konkrétne, dá sa predpokladať, že by ho ani obhájiť nedokázal. A očakávali by sme, že nechce riskovať prekročenie právomocí.

Ak by však nechcel ani tak úplne dodržať náš základný zákon, do úvahy prichádza aj tretie riešenie. Pellegrini ho už v stredu naznačil. „Do tej doby, kým neobdržím ďalší návrh na vymenovanie za člena vlády, bude naďalej viesť rezort životného prostredia predseda vlády Robert Fico.“ Je jasné, že ďalší návrh už nedostane, a tak možno nechá veci, ako sú.

Pellegrini to už raz zažil

Samozrejme, odporovalo by to duchu ústavy. Zámerne nekonať a nerozhodnúť o návrhu na vymenovanie ministra je v priamom rozpore so základnou povinnosťou prezidenta svojim rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. V ústave sa okrem toho výslovne uvádza, že poverenie spravovať veci iného člena vlády je iba dočasné.

Slovo dočasné určite neznamená „na neurčito“. Premiér má navyše iné úlohy a dôležitejšie povinnosti než riadiť rezort. No ústava dĺžku tohto dočasného poverenia od prezidenta nešpecifikuje, a tak ako hovorí ústavný právnik Marek Káčer, ak to nikto nenapadne, v praxi je možné, aby súčasný stav trval až do parlamentných volieb.

Napokon, Pellegrini to už zažil, hoci bol vtedy na opačnej strane podobnej situácie. Keď po konflikte s Robertom Ficom podala v decembri 2019 demisiu ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská, premiér Pellegrini prezidentke Zuzane Čaputovej nenavrhol jej nástupcu, ale dohodol sa s ňou, že rezort povedie on. Označil to za najoptimálnejšie riešenie.

Do volieb však vtedy zostávali iba tri mesiace, nie rok a Pellegrini prišiel s týmto riešením sám. Nevynútila si ho prezidentka svojou nečinnosťou. Teraz však Robert Fico s Andrejom Dankom postavil Pellegriniho pred dilemu. Buď Kuffu vymenuje a poprie samého seba, alebo ho nevymenuje a poprie tým ústavu.

Načo nám je taký prezident?

Chápeme, prečo takéto riešenie môže vyhovovať Ficovi s Dankom a prečo by ho mohol akceptovať aj Kuffa. Každý dostane niečo: štátny tajomník faktické riadenie ministerstva, premiér možnosť postrážiť si ho a pokoj v koalícii k tomu a šéf SNS pocit, že vlastne dosiahol svoje. A keby mu to nestačilo, môže ešte pritlačiť a vyhrať nad prezidentom aj premiérom.

Nerozumieme však, prečo na to pristúpil Pellegrini. Ako jediný z toho nič nemá, len trápno a pocit zbytočnosti. Ak Kuffu nakoniec bude musieť vymenovať, bolo by bývalo lepšie, ak by to bol urobil hneď a ušetril si reči o tom, prečo by Kuffa ministrom byť nemal. No ak ho nevymenuje, aj tak to nebude prejav jeho ústavnej odvahy, ale politickej poslušnosti.

Neurobí to proti vôli Roberta Fica, ani Andreja Danka. Iba zohrá úlohu v cudzej hre. Bez ohľadu na to, ako to dopadne, Pellegrini už teraz prehral. Prečo by niekto, preboha, chcel dobrovoľne byť takýmto prezidentom? Radi by sme odpovedali, lebo čitatelia, ktorí sa dočítali až sem, si zaslúžia pointu, no to vie jedine Peter Pellegrini. Na otázku, načo nám je taký prezident, si však vie odpovedať každý sám.