Peter Pellegrini na návšteve v Číne ukázal najväčší omyl našej zahraničnej politiky (komentár Petra Weissa)

Nadšený obdivovateľ veľmoci

Pellegrini ocenil čínske päťročné plánovanie a povedal, že Slovensko po Novembri 1989 urobilo chybu, keď prestalo dlhodobo plánovať. O autoritárskom charaktere režimu, ľudských právach ani o podpore, ktorú Čína poskytuje ruskej vojnovej ekonomike, v takmer polhodinovom rozhovore nehovoril.

Nevyčítam prezidentovi, že pochválil čínsku infraštruktúru, technologický pokrok alebo schopnosť formulovať dlhodobé priority. Problémom je jednostrannosť obrazu, ktorý vo svojom vystúpení ponúkol čínskemu aj slovenskému a európskemu poslucháčovi.

Prečítajte si tiež:

Pellegrini sa v čínskej propagandistickej televízii nepredstavil ako reprezentant demokratického členského štátu EÚ, ktorý chce spolupracovať, ale zároveň pozná riziká a partnerovi sebavedome tlmočí pozície Únie. Vystúpil ako nadšený prvoplánový obdivovateľ úspechov veľmoci, od ktorej očakáva investície za to, že ju verejne pochváli.

Presne takúto atmosféru vytvárali okolo návštevy aj slovenské vládne strany a vláde blízki komentátori. Akoby prijatie na najvyššej štátnej úrovni bolo mimoriadnym úspechom a dávalo záruky, že slovenskú hlboko negatívnu obchodnú bilanciu možno jednoducho napraviť „diskusiou bez predsudkov“.

Politické zisky si odniesol iba Peking

Akoby odpoveďou na tieto insitné predstavy o priamočiarom efekte červených kobercov, štátnych banketov či srdečných úsmevov nebola práve empirická skúsenosť, ktorú s čínskym prístupom má nám najbližšie Česko so svojou oveľa silnejšou, diverzifikovanejšou a atraktívnejšou ekonomikou.

Akoby hlavnou prekážkou nerovnováhy v obchodných vzťahoch neboli čínske štátne subvencie, nadprodukcia, obmedzený prístup európskych firiem na čínsky trh a využívanie ekonomickej závislosti ako nástroja moci, ale európska nedôvera. Protokolárny lesk jednoducho nie je výsledok.

Prečítajte si tiež:

Prezident hovoril o dvoch veľkých firmách a ďalších projektoch, no neuviedol ich mená, objem investícií, pracovné miesta ani záväzné termíny. Isté politické zisky si zatiaľ odniesol iba Peking. Prezident členského štátu EÚ v čínskej štátnej televízii chváli čínsky režim, relativizuje európske obavy, a ponúka svoj štát ako vstupnú bránu na spoločný trh.

Skutočný problém Pellegriniho návštevy je však hlbší než jej bezprostredné výsledky. Odhaľuje jadro ilúzie o suverénnej zahraničnej politike na všetky štyri svetové strany. Päťapolmiliónové Slovensko si nahovára, že môže voči svetovej superveľmoci vystupovať na vlastnú päsť a získať výhody, ktoré iní nemajú, tým, že sa odlíši od spoločnej európskej línie.

Suverénna neúcta k Šefčovičovi

Je to atraktívna predstava. Lenže realita medzinárodnej politiky funguje inak. Čínu zaujíma Slovensko len preto, že sme súčasťou jednotného európskeho trhu, eurozóny a jedného z najväčších hospodárskych priestorov sveta. Bez členstva v Európskej únii by sme boli iba ďalším malým štátom na okraji jej strategických záujmov.

Aj preto je absurdné, že europoslanec Hlasu Branislav Ondruš vychvaľoval ako štátnický prístup prezidenta to, že v Pekingu „nepapagájoval“ Maroša Šefčoviča. Nechajme bokom stupídnu predstavu niektorých politikov, že najlepším spôsobom ako demonštrovať suverenitu je vyjadriť sa neúctivo práve o všeobecne uznávanom slovenskom eurokomisárovi.

Prečítajte si tiež:

Spoločná obchodná politika je predsa výlučnou právomocou EÚ. Šefčovič ako komisár pre obchod a ekonomickú bezpečnosť neprednáša súkromné názory. Vyjednáva rámec, v ktorom sa odohráva aj slovenský obchod s Čínou, chráni kritické technológie a rieši riziká zahraničných investícií a nebezpečných závislostí.

Európska komisia pritom nepresadzuje izoláciu Číny. Jej líniou je znižovanie rizík, nie odpútanie sa. Dialóg áno, ale spolu s reciprocitou, férovým prístupom na trh a ochranou strategických odvetví. EÚ upozorňuje, že obchodné vzťahy sú neudržateľne nevyvážené: v roku 2024 dosiahol obchod 730 miliárd eur, no deficit Únie v tovare 305 miliárd. Zároveň žiada Peking, aby nepodporoval ruskú vojensko-priemyselnú základňu.

Geopolitickí bezdomovci v šedej zóne

Pellegrini sa od tejto línie neodklonil hrubo. Spomenul negatívne saldo, potrebu pravidiel a bezpečnostných štandardov. Politické posolstvo jeho návštevy však bolo iné: Slovensko chce byť k Číne ústretovejšie než väčšina EÚ, ponúka sa ako jej investičný „bezpečný ostrov“ a sľubuje, že bude v Únii advokátom dobrých vzťahov s Pekingom.

To nie je prejav väčšej suverenity, ale vtierania sa do priazne veľmoci a nepochopenia vlastnej pozície. Skúsenosť s ruským plynom nás mala naučiť, že ekonomická závislosť od autoritárskej mocnosti sa v kríze môže zmeniť na jej politickú zbraň. Pri čínskych technológiách, dátach, batériách, kritických surovinách či automobilovom priemysle by bolo nezodpovedné zopakovať tú istú chybu.

Prečítajte si tiež:

Technológia sama o sebe nemá ideológiu, ale jej dodávateľ má vlastníka, právne povinnosti a najmä väzbu na konkrétny štát. Bezpečnosť preto nie je len otázkou technickej normy. Je aj otázkou prístupu k dátam, kontroly softvéru, závislosti od servisu a možnosti politicky prerušiť dodávky. EÚ preto upozorňuje na nejasné čínske pravidlá ochrany dát, obmedzenia cezhraničných dátových tokov aj na kybernetické aktivity prichádzajúce z Číny.

Najväčším omylom súčasnej slovenskej zahraničnej politiky je predstava, že suverenitu získame tým, že budeme pri každej veľmoci hovoriť iným jazykom než naši najbližší spojenci a kritizovať či ohovárať EÚ. Pre malý štát platí presný opak. Čím viac sa vzďaľuje od spoločnej európskej politiky, tým menej dokáže presadiť vlastné záujmy.

Slovensko nie je voči Číne silné napriek Európskej únii. Je silné iba vďaka tomu, že je jej súčasťou. Politika na štyri svetové strany bez európskeho krytia preto nevedie k väčšej suverenite. Vedie k tomu, že nás veľmoci môžu ťahať každá svojím smerom až sa staneme geopolitickými bezdomovcami a ocitneme sa v šedej zóne kdesi na okraji.