Plastové okná na historické objekty nepatria. Pamiatky by mali vlastniť ľudia, ktorí k nim majú vzťah

Projekt Oživené pamiatky približuje historické objekty, ktoré sa podarilo úspešne obnoviť. Marek Kováč a Marek Valovčin, ktorí za ním stoja, objasnili nielen svoje ciele, ale aj to, prečo sú pamiatkari na Slovensku démonizovaní.  

Ako vznikol projekt Oživené pamiatky?

Marek Kováč: Vznikol pred piatimi rokmi. Chcel som skĺbiť moje dve záľuby – pamiatky a filmárčinu. V tom čase vyšla kniha Châteaux po našom o zdevastovaných kaštieľoch. Povedal som si, že by sme mohli robiť opak – prezentovať pamiatky, ktoré sú obnovené.

Na internete sledujem rôzne diskusie, kde ľudia často nadávajú na pamiatkarov. Na základe vyjadrení bežných ľudí som však zistil, že je to spôsobené tým, že téme obnovy pamiatok nerozumejú.

Vymyslel som teda, že budeme o obnovených pamiatkach natáčať krátke dokumenty, oslovil som Mareka, či by to nechcel produkovať, a on súhlasil. Začali sme na vlastnú päsť, bez peňazí.

Aké boli začiatky?

MK: Prvé dva filmy boli o obnovenej hospodárskej budove na hrade Uhrovec a o kaplnke štvrtého zastavenia kalvárie v Bratislave.

Vymysleli sme dva cykly videí – jeden sa venuje propagácii pamiatok, ktoré sú vzorne obnovené, a druhý tradičným remeslám, ktoré sa uplatňujú pri obnove pamiatok. Fond na podporu umenia paradoxne podporil remeslá, objekty sme preto museli odsunúť a točili sme remeselné postupy.

O rok sme dostali grant aj na objekty, ďalší rok sme pridali cyklus rozhovorov s majiteľmi alebo správcami objektov, ktoré zachránili.

Jeden manželský pár si napríklad zámerne dal zapísať svoj dom ako národnú kultúrnu pamiatku, pretože chceli čerpať granty na jeho obnovu.

Pred dvoma rokmi sme priniesli cyklus Človek a remeslo, ktorého súčasťou sú filmy o zvonolejárovi, výrobcovi cementových dlažieb, ikonografke či výrobcovi replík historických kachľových pecí.

Ako to vyzerá s takýmito špecifickými remeslami? Majú svojich pokračovateľov?

MK: Spomínaný pán, ktorý vyrába kachľové pece, nemá žiadneho nasledovníka. Celkovo je ich na Slovensku veľmi málo, sú asi len dvaja či traja.

Takéto menšie remeslá často nivočí veľkovýroba – pri kachľových peciach je štandard, že kachlice sa vyrábajú na páse v poľskej továrni a ľuďom to stačí.

Nejakým spôsobom sa však tieto remeslá stále darí udržať, pre pamiatky sú potrebné. Myslím si, že sa vždy nájde niekto z mladšej generácie, koho to začne zaujímať.

Marek Valovčin: Jedným z cieľov projektu je aj to, aby sme po takýchto veciach zvýšili dopyt.

Ako by ste zhodnotili celkový stav pamiatok na Slovensku? Sú dostatočne financované zo strany štátu alebo tam, naopak, musí zasahovať súkromný sektor či neziskové organizácie?

MK: Financovanie dostatočné nie je. Ľudia, ktorí vlastnia nejakú pamiatku a zažiadajú si o 100-tisíc na opravu strechy, z toho dostanú 10-tisíc. Štát by mal prevziať oveľa väčšiu zodpovednosť, pretože keď dáme objektu status národná kultúrna pamiatka, je to duševné dedičstvo celého národa.

S akými ľuďmi ste sa počas natáčania stretli?

MK: Pán Jedlovský z Handlovej zachraňuje tzv. Franzov dom. Dal ho vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku a napriek tomu, že nemá žiadne odborné vzdelanie v tejto oblasti, vie, že dom treba zachrániť so všetkými jeho pôvodnými prvkami. Veľa toho vie spraviť sám, vyrába si repliky nábytkov, robí stolárske práce atď.

Manželský pár Tatiana a Anton Drímajovci opravujú bývalú evanjelickú faru v obci Beluj blízko Banskej Štiavnice. Tiež si ju dobrovoľne dali vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku a mnoho vecí robia svojpomocne – naučili sa murovať, omietať, maľovať a robiť jednoduchšie tesárske práce.

Zároveň sme zistili, že paradoxne práve rýchlosť prác môže pamiatke ublížiť. Keď máte obnoviť napríklad nejaký veľký kaštieľ a chcete dodržať kvalitu prác, musia mať svoju postupnosť – lenže to sa nedá, ak dostanete grant, ktorého podmienkou je, že musíte obnovu dokončiť do dvoch rokov.

MV: Niekedy sa stane, že dostanú informáciu o získaní grantu v septembri a niektoré práce musia dokončiť do konca roka. Logicky však nebudú murovať v novembri.

MK: Grantový systém Obnov si svoj dom je časovo zle nastavený, rozhodnutia o pridelení dotácie prichádzajú neskoro. Niektorí ľudia preto musia granty vrátiť alebo žiadajú o predĺženie. Systém by mal byť nastavený v prospech majiteľov pamiatok.

Keď sa už majitelia rozhodnú pre obnovu pamiatky, existujú nejaké usmernenia, ako to robiť?

MK: Každý objekt si vyžaduje svoj individuálny postup, ktorý im predpíše Pamiatkový úrad.

Aký vzťah majú Slováci k pamiatkam?

MK: Sme hrozní diletanti. (smiech) Ak by tu Pamiatkový úrad nebol, vyzeralo by to u nás ako po dopade bomby. V sekunde by tu boli plastové okná na historických objektoch, všetko by bolo vybetónované a gýčové.

Jeden pán mi hovoril, ako bol počas zájazdu v Rumunsku v jednej nádherne zachovanej dedinke. Jeden starší pán tam omietal fasádu domu a robil to tradičným spôsobom s vápnom. Išli za ním a spýtali sa ho, prečo to tak robí, prečo nezateplí dom a nedá naň nové okná. On na nich prekvapene pozrel s tým, že sa to tak nerobí a že je to hlúposť. U nás takýto prirodzený cit k pamiatkam chýba.

Raz som fotil v Banskej Štiavnici a sotva som sa pozrel cez objektív, zistil som, že mi tam vadí elektrické vedenie, káble, farebné kontajnery… Okolie je hrozne škaredé a správame sa k nemu barbarsky, nehľadáme estetické riešenia.

Nemalo by sa to riešiť s krajinnými architektmi?

MK: Určite áno, pamiatka nie je len samotný objekt, ale aj jeho najbližšie okolie. Pamiatkový úrad to má ošetrené tak, že môže vyhlásiť ochrannú zónu okolo pamiatky. To znamená, že tam nikto nemôže len tak hocičo stavať či prebudovávať. Napríklad okolo hradu v Slovenskej Ľupči sú takto chránené okolité sady a lúky, a tým pádom aj diaľkové pohľady na hrad.

Vidno rozdiel v starostlivosti o pamiatky u našich českých susedov?

MK: Jednoznačne áno. Je to úplne niečo iné.

Ako tam majú nastavený systém?

MK: Predovšetkým v hlavách to majú nastavené inak. (smiech)

MV: To je tiež náš cieľ, spustiť o tom diskusiu. U nás k tomu dochádza väčšinou len v prípade, že sa stane niečo ako zbúranie pamiatky v Trenčíne.

Čo si o tom myslíte?

MK: Presne to ilustruje naše rozmýšľanie. Majiteľ ten objekt ľahkovážne zbúral, bez citu a úcty k histórii. Jednoducho tam poslal bagre a autenticky zachovaný dom bol behom chvíle fuč. Asi si myslel, že sa mu to prepečie. V rámci možností do dopadlo nadmieru dobre, pretože dostal nariadenie postaviť presnú repliku – hoci to už nikdy nebude originál.

To, že máte historický dom, neznamená, že tam musíte kúriť v otvorenom krbe. Dajú sa nájsť kompromisy.

Jedna pani z Pamiatkového úradu, ktorá mala na starosti Vlkolínec, povedala, že si uvedomuje, že od majiteľov domov nemôže žiadať, aby mali v obývačke udusanú zeminu tak, ako to bolo voľakedy. Namiesto toho tam však môžu dať drevenú palubovku.

Spomínali ste, že ľudia majú problémy s pamiatkami. Čo býva najčastejším predmetom sporu?

MK: Traduje sa, že pamiatkari sú zlí a chcú len všetko komplikovať. Čo sa týka konfliktov, problémom býva, že ľudia hľadajú rýchle a lacné riešenia. Chcú si dať plastové okná, ale pamiatkar im povie, že ide o dom z 19. storočia, na ktorý musia ísť drevené.

Na plastové okná si zavolajú firmu, ktorú nájdu na internete a o mesiac im ich osadia. Repliky drevených historických okien sú ťažšia cesta – firiem, ktoré ich vyrábajú, máme na Slovensku možno dve-tri. Sú aj drahšie – kým za plastové dáte okolo 400 eur, za drevené toho istého rozmeru aj 850.

Ak by si však majiteľ domu uvedomil, že mu tým zvýši estetickú hodnotu, pozeral by sa na to inak. Sú na to k dispozícii granty, ale ako sme spomínali, nefungujú úplne tak, ako by mali. Človek potom narazí na to, že štát mu na jedno 850-eurové okno dá 200 eur.

Dôležité je, aby tieto pamiatky vlastnili ľudia, ktorí k nim majú vzťah. Najhoršie je, keď si historickú budovu kúpi niekto, kto ju chce zmodernizovať.

MV: Nie každý na to musí mať peniaze. V tom prípade by to však mal predať niekomu, kto sa o to bude schopný postarať.

Poznáte prípady takýchto znehodnotených pamiatok?

MK: Áno, stačí ísť do Devína, kde je pri farskom kostole bývalá goticko-renesančná kúria so sgrafitovou výzdobou, na ktorú dal majiteľ plastové okná.

Nie sú za to pokuty?

MK: Sú. Niektorí majitelia sú natoľko drzí, že si ich dopredu započítajú do svojho rozpočtu. Tu zase narážame na ďalší problém – Pamiatkový úrad je extrémne poddimenzovaný.

V Českej republike má okolo 2500 zamestnancov a ten náš má niečo vyše 300, takže nestíhajú. Malo by ich byť aspoň 1000.

MV: Daniel Krajcer pekne rozvinul projekt, v ktorom môžu nezamestnaní pomáhať združeniam pri obnove hradov. Išlo o reformu, ktorej výsledky sú viditeľné.

MK: Áno, to bol obrovský skok vpred. Práve hrady sú u nás výnimkou. Ukázalo sa, čo robí postupná osveta – Slováci milujú hrady a nedajú na ne dopustiť. Bolo by skvelé, keby to tak fungovalo v rámci všetkých pamiatok.

Ktoré obnovené pamiatky plánujete teraz točiť?

MK: Tento rok sme prvý raz nedostali grant z Fondu na podporu umenia, ale podporil nás Košický samosprávny kraj, takže budeme točiť Urbanovu vežu v Košiciach, bývalý františkánsky kláštor v Rožňave a súsošie Kalvária od majstra Pavla z Levoče, ktorá sa nachádza v kostole v Spišskej Novej Vsi.

Ako ďalej rozvíjate projekt Oživené pamiatky?

MV: Posledné dva roky sme fotili na filmový stredoformát a vydali sme knihu. Architektka Iveta Chovanová písala texty spolu s Marekom, ktorý nafotil vyše 140 fotografií. Na konci knihy sú QR kódy s odkazmi na jednotlivé filmy.

Moje 9-ročné krstňa ju číta. Teraz bol v Ľubovni a keď bola sprievodkyňa chvíľu ticho, zabudol sa a začal rozprávať namiesto nej. (smiech)

Natočili sme zhruba 50 filmov a na YouTube máme okolo 700-tisíc zhliadnutí. Nie je to komerčná vec, ale ľudia nám často rozbiehajú rôzne diskusie v komentároch.

MK: To sme aj chceli, aby si medzi sebou vymieňali skúsenosti. Filmy o jednotlivých pamiatkach nevznikajú náhodne, niečo si vytypujeme a potom to konzultujeme s naším odborným garantom Lukášom Hudecom, ktorý je pracovníkom Pamiatkového úradu.

Vyprodukovali sme aj sériu podcastov v spolupráci s Pamiatkovým úradom, kde sme robili rozhovory na rôzne témy s odborníkmi. Zabŕdli sme už aj do archeológie či dokumentovania pamiatok.

Ako to vyzerá s archeológiou na Slovensku? Doteraz si pamätám prípad, keď na akomsi keltskom pohrebisku postavili parkovisko.

MK: Áno, to bolo u nás v Leviciach, bývam asi 30 metrov odtiaľ. Išlo o najväčšie keltské pohrebisko v strednej Európe, ale malo smolu, že tam postavili supermarket a k nemu parkovisko. V supermarkete potom spravili pri pokladniach expozíciu, kde boli archeologické nálezy.

Argumentovalo sa s tým, že o sto rokov, keď už tam ten supermarket nebude, sa bude dať asfaltová plocha kedykoľvek odstrániť a to, čo je pod ňou, budú môcť skúmať.

MV: Niekedy sa niečo nájde, zakonzervuje a počká sa na vývoj lepších technológií.

MK: Občas sa stane, že archeológovia nájdu murivá pod zemou a naschvál ich zakopú naspäť, pretože ich tak ochránia. Príkladom je kaštieľ v Rusovciach, kde sa našiel zvyšok rímskeho akvaduktu, ktorý preskúmali a zahrnuli naspäť pod zem.

Aké sú v súčasnosti najväčšie úskalia archeológie?

MK: Najväčším problémom sú nelegálni detektoristi, ktorí hľadajú artefakty. Ide o trestnú činnosť. Archeológovia lokality nálezov často zatajujú, aby ich ochránili.

Detektoristi začali najnovšie využívať lidar mapy, ktoré sú verejne dostupné – zámerne však majú nižšie rozlíšenie, aby sa nedalo identifikovať úplne všetko.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
pamiatky
rozhovor

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.