Poslala sto životopisov na Slovensku, nikto sa jej neozval. Dnes vedie úspešnú firmu v Írsku

Sen menom vysoká škola

Svoju alma mater si vybrala veľmi prozaicky. Prvoradé pre ňu bolo dobre ovládať cudzí jazyk. Jednoducho išla na odbor, ktorý sa vyučoval v angličtine. Vyštudovala anglický jazyk pre komerčnú prax na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Čakala, že s takýmto vzdelaním sa jej podarí uplatniť sa bez problémov aj doma.

„Prvýkrát v živote som si myslela, že zostanem žiť na Slovensku. Bolo mi dobre, mala som partiu, nič mi nechýbalo. Ale potom prišla tvrdá rana, keď som si mala nájsť prácu. Mala som len bakalára a nikde ma nechceli.“

Už počas vysokej školy si totiž uvedomila, že by ju bavilo HR. Poslala si stovku životopisov na akúkoľvek pozíciu v personalistike, ale nikto jej neodpovedal. Stačilo však poslať jediné „cévéčko“ do Dublinu a odpoveď prišla do 24 hodín.

Katarína s kolegami v jej agentúre.
Zdroj: Katarína Novotná

Na ten deň, keď jej zavolali zdublinskej agentúry, nikdy nezabudne. Práve šoférovala, zastavila auto na krajnici a absolvovala krátky telefonický pohovor. Prekvapilo ju to a bola zvedavá, či sa jej ešte vôbec ozvú.

Telefonát s dobrými správami ju však čakal ešte v ten istý deň. Po oznámení, že ju prijali, sa jej hneď spýtali, kedy by mohla začať. Bolo to v piatok. „Povedala som, že v pondelok. Zbalila som sa, kúpila som si letenku a išla som,“ opisuje a smeje sa na našich prekvapených výrazoch.

Slovenka, ktorá neskôr naštartovala úspešné podnikanie v zahraničí, spomína na to, ako veľmi sa tešila, keď jej firma, pre ktorú mala pracovať, ponúkla 50 eur k letenke. „Každému som o tom rozprávala, myslela som si, že idem pracovať pre najlepšiu firmu na svete. Neskôr som zistila, ako moji klienti ponúkajú mladým ľuďom aj päťtisíceurový príspevok na relokáciu a oni nie sú spokojní, pre niektorých je to málo,“ hovorí pobavene.

Svetobežkyňa zo Slovenska

Rodáčka z Beluše priznáva, že pri presťahovaní sa do hlavného mesta Írska zažila kultúrny šok. Hoci jej život v zahraničí nebol cudzí, vždy bývala v menších mestách či na dedinách, kde sa spolu všetci rozprávali. Pripomínali jej domov a presne to sa jej páčilo.

Po týždni tam si myslela, že z Dublinu odíde. Život vo veľkom meste sa jej vôbec nepozdával. „Zostala som a plne som sa sústredila na prácu, absolútne ňou žila,“ hovorí.

Ruch 1,4-miliónovej metropoly však nebol jediným prekvapením. Zistila tiež, že hoci strávila celé mesiace v zahraničí a vyštudovala angličtinu, neovláda ju tak dobre, ako by potrebovala. Pripisuje to aj faktu, že s ľuďmi komunikovala telefonicky. V škole ich napríklad nikdy neučili hláskovať a keď jej niekto hláskoval meno s priezviskom, mala problém. „Uvedomila som si, že až tak dobre po anglicky neviem. Ale časom sa to upravilo,“ spomína Katarína.

Katarína s kolegami v jej agentúre.
Zdroj: Katarína Novotná

Zachránilo ju aj to, že pracovala s kandidátmi, pre ktorých bola angličtina rovnako druhým jazykom. Hľadala totiž „multilingválnych ľudí“ do personálnej agentúry.

„Mojou úlohou bolo v priebehu mesiaca nájsť napríklad Španiela, Dána, Nemca, Rakúšana a Thajčana pre rôzne firmy a profesie,“ vysvetľuje.

Prvé týždne pracovala od rána do večera, často od siedmej do siedmej. Prácu si nosila aj domov, pretože chcela byť najlepšia. Okrem toho si robila kurzy a snažila sa nasávať čo najviac informácií. Nasadenie sa jej od začiatku vyplácalo. Už po polroku mala pod sebou prvých ľudí a presahovala výkonnostné kvóty.

Vyhrážky a ponuka na partnerstvo

Prvý impulz založiť si niečo vlastné dostala od svojho priateľa, s ktorým sa zoznámila práve v Dubline. Videl, že na neho nemá čas a pýtal sa jej, prečo firme zarába také peniaze, keď by tú istú prácu mohla robiť pre seba.

Uvedomila si, že niečo na tom je. Postupne čoraz viac premýšľala nad tým, že odíde z firmy. Najťažšie však bolo dať výpoveď. „Triasla som sa od strachu,“ hovorí Katarína, ktorá mala v tom čase len 25 rokov.

Napriek tomu, že jej pôvodný zamestnávateľ sa snažil ju zlomiť rôznymi ponukami, ona už bola rozhodnutá. „Dostala som ponuku na partnerstvo vo firme. Videla som, že o mňa nechcú prísť,“ opisuje.

Ak to nepôjde podobrotky, pôjde to pozlotky – ako hovorí staré slovenské príslovie – skúšali aj v prípade Kataríny. Zamestnávatelia sa jej začali vyhrážať, zastrašovať ju a pre mladú ženu to bolo psychicky veľmi náročné ustáť. Nenechala sa však zlomiť.

„Nakoniec ma to len utvrdilo v tom, že ak sa traja podnikatelia, ktorí majú 50 a viac rokov, boja jednej mladučkej Slovenky bez dokonalej angličtiny, asi na to mám. Inak by sa mi nevyhrážali. Potešilo ma, že majú strach,“ usmieva sa.

Firma, ktorá jej zmenila život

Založiť firmu jej trvalo len tri dni. „V Írsku je to veľmi ľahké. Zaplatila som si spoločnosť, ktorá sa postarala o všetky papiere. Byrokraciu som vôbec neriešila. Agentúra sa tam dá otvoriť z hodiny na hodinu,“ vysvetľuje celý proces.

Začiatky však vôbec neboli ľahké. Firmu tvorila len ona a jej počítač. Prvé mesiace pracovala z kacelárie svojho priateľa, čo jej vyhovovalo, pretože mala okolo seba ľudí.

„Začala som v auguste a vedela som, že systém v mojom biznise funguje tak, že ak niekoho nájdem v septembri, prvé peniaze prídu v januári. Všetky úspory som minula na otvorenie firmy a nákup vybavenia,“ vysvetľuje svoju vtedajšiu situáciu.

Dostala sa dokonca do situácie, keď nemala ani na obed. Ak ju kolegovia v budove, v ktorej pracovala, volali na obed, slušne to odmietala. Faktom bolo, že naň nemala peniaze. Jedla len niečo skromné – šalát či chlieb so šunkou. „Bola som taká tvrdohlavá, že som si tie peniaze radšej šetrila na firmu. Musela som, lebo som nechcela ostať bez prostriedkov na živobytie. Chceš-nechceš, musíš.“

Na Vianoce si zase musela požičať peniaze od svojich rodičov, aby vôbec mala na darčeky. Postupne sa však ukazovalo, že založenie firmy bol dobrý nápad a snaha aj investícia sa jej začali vracať. Hoci boli začiatky ťažké, nakoniec sa jej obrovská snaha a odhodlanie učiť sa vrátili – dnes má 15 zamestnancov z krajín z celého sveta a medzi klientmi mala aj TikTok, Allianz, farmaceutickú firmu Eli Lilly and Company ale hľadala aj ľudí pre projekty Google a Meta.

Po pár rokoch prišli aj úvahy, že by skúsila založiť pobočku aj na Slovensku. Rýchlo si to však rozmyslela.

„Keď som videla tie papierovačky, dane, rozmyslela som si to,“ priznáva.

Možno pomohla slovenská tvrdohlavosť

Za tie roky sa Katarína s Dublinom zžila a začala sa v ňom lepšie orientovať. Aj keď na začiatku túžila utiecť, pretože jej pripadal obrovský, dnes sa jej najväčšie írske mesto zdá ako malá dedina. Aspoň pokiaľ ide o pracovné kontakty.

„Je to mesto, kde sa v biznisových kruhoch každý s každým pozná a kde si človek buduje meno dlho, no stratiť ho môže za sekundu,“ vysvetľuje.

Po dvanástich rokoch v segmente sa jej firma stala kľúčovým partnerom pre technologických gigantov aj farmaceutických lídrov, pričom úspešne obsadila už viac ako 2 800 pracovných pozícií naprieč Európou.

„Možno je to tou slovenskou tvrdohlavosťou. Ja som sa nikdy nenechala odradiť prvým ‚nie‘. Moja stratégia je jednoduchá. Niekto vám zavrie dvere pred nosom, ale ja sa aj tak vrátim oknom. A budem tam dovtedy, kým si ma nevypočujú,“ opisuje svoju stratégiu získavania klientov v silnej írskej konkurencii, keď sa jej pýtame, prečo práve ona uspela za hranicami.

„Syn už na mňa čaká, ideme na pláž, budem musieť končiť,“ končí videohovor Katarína. Už dávno nie je pripútaná k svojej dublinskej kancelárii. Väčšinu roka žije s manželom v Španielsku a svoj medzinárodný tím vedie na diaľku. Do Beluše už chodí iba na dovolenku.