Potrebujeme zarobiť ešte aspoň miliardu, aby som bol spokojný, hovorí šéf elektrární Strýček

Rusko nás dostalo do pasce. Európa musí prepájať svoje energetické sústavy. Pomohlo by aj dočasné zmrazenie emisných povoleniek, hovorí v rozhovore pre Aktuality.sk generálny riaditeľ Slovenských elektrární.  

Slovenské elektrárne sa tesne vyhli bankrotu. Aj po troch rokoch obrovských zárobkov sa ich dlh stále ráta v miliardách eur. Dostať ho pod kontrolu ešte chvíľu potrvá, odhaduje generálny riaditeľ spoločnosti Branislav Strýček.

„Je mi úprimne ľúto, že sa v čistom zisku nám nepodarilo prekročiť hranicu jednej miliardy eur, pretože vzhľadom na súčasný pokles cien na trhoch sa to už nikdy nezopakuje,“ hovorí.

V rozhovore ďalej približuje, ako by sa ekonomika firmy mala vyvíjať v najbližších rokoch vzhľadom na očakávaný pokles cien elektriny. Strýček vraví, že chápe aj pohľad bežných ľudí, ktorých životná úroveň stagnuje, kým energetické firmy zarábajú obrovské peniaze.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• čo všetko skomplikovalo dostavbu Mochoviec;
• ako by mal štát postupovať pri výstavbe jadrového zdroja, o ktorom hovorí premiér Robert Fico;
• že jadrová energetika je odvetvie, v ktorom môže byť Slovensko svetové;
• či nie je rizikom vyrábať trištvrtiny elektriny len z jadra;
• ako sa pozerá na zelené ciele Európskej únie;
• prečo niektoré krajiny brzdia prepájanie elektrických sústav;
• na akých úrovniach by sa v budúcnosti mohla ustáliť cena elektriny.

Keď máme za sebou náročné obdobie tak ako ľudia niekedy prežívame pocit melanchólie a až takého prázdna. Zažívate aj vy niečo podobné po dokončení 3. a 4. bloku Mochoviec?

Presne ste to trafili. Keď som stál na tlačovke, napadlo mi: „A čo teraz?“Nájsť v profesijnom živote ďalšiu výzvu nie je jednoduché. Spustiť dva jadrové bloky, pričom v Európe sa za posledných 20 spustili dokopy štyri, to nasadzuje latku naozaj vysoko.

Na druhej strane, v Slovenských elektrárňach sme boli posledné roky až príliš zameraní na dokončenie Mochoviec. Logicky, veď to mohlo firmu položiť a prakticky sme boli v bankrote. Kvôli tomu však zvyšok firmy nedostával toľko pozornosti, koľko by si zaslúžil. Niektoré veci sú preto zanedbané a má to ďaleko od „švajčiarskych hodiniek“. Chcel by som, aby tá firma tak fungovala.

Čo vás v profesijnom živote čaká ďalej?

Žijeme v dobe, kedy umelá inteligencia od základu zmení spôsob fungovania sveta. Napriek tomu, že mám 52 rokov, nechcem zostať mimo. Zapísal som sa na nejaké kurzy, chcel by som AI lepšie pochopiť a zistiť, ako ju vieme využiť v rámci Slovenských elektrární na zvýšenie efektívnosti firmy. Už dnes máme tím ôsmich špecialistov na AI a plánujem ho ešte rozšíriť.

Druhá vec je dotiahnuť zvyšok firmy do takého stavu, že keď raz tie kľúčiky niekomu odovzdám, nebudem sa musieť hanbiť, ale budem pyšný na to, ako funguje. Dnes to v takom stave ešte úplne nie je.

Máme pred sebou desiatky projektov na predĺženie životnosti jadrových elektrární. Bežne sme priebežne investovali okolo 70 miliónov eur do udržiavacieho capexu (kapitálových výdavkov, investícií; z angl. capital expenditures – pozn. red.), no do budúcnosti to bude v priemere 250 miliónov eur ročne. Čiže Mochovcami sa to nekončí. V našom päťročnom investičnom pláne ideme preinvestovať miliardu eur, takže budeme stále suverénne najväčším investorom v krajine.

Takže neplánujete zmenu pracovnej pozície?

Nie, nie som typ človeka, ktorý by chcel ísť do dôchodku, práve naopak. Mňa život baví, či už profesijný alebo súkromný. A ideálne je mať na oboch frontoch rovnováhu. Dnes ráno som si bol pred prácou zabicyklovať. To by som predtým, keď som musel ráno cestovať do Mochoviec, stíhal len veľmi ťažko. Človek je vďaka tomu viac fit a možno o to lepšie pripravený na ďalšie výzvy.

Mochovce sme postavili rýchlejšie, ako sa javí

Keď sa pozrieme na dostavbu Mochoviec, zhodou okolností je tam taká drobná numerologická zaujímavosť. Začalo sa to v roku 1987 a štvrtý blok nabehne na plný výkon zrejme presne o 40 rokov neskôr, v roku 2027. Skúste nám priblížiť tie hlavné míľniky, čo sa deje teraz a kedy pôjde naplno štvorka?

S tým časom a dĺžkou výstavby to nie je až také zlé. Celé Mochovce, teda 1. až 4. blok, sa začali stavať približne v roku 1980. V roku 1992 sa rozhodlo o zastavení tretieho a štvrtého bloku a dostavovali sa len jednotka s dvojkou. Tie sa podarilo spustiť v rokoch 1998 a 2000.

Tretí a štvrtý blok boli relatívne dobre zakonzervované a v roku 2008 sa rozhodlo o ich dostavbe. Na začiatku roka 2010 sme mali uzavreté kontrakty a tvrdili sme, že v roku 2012 elektráreň dokončíme. To bol čistý nezmysel. To bola prvá chyba a prejav neznalosti.

Mysleli sme si totiž, že stavba je v oveľa pokročilejšom štádiu, než v skutočnosti bola. Keď sa urobila inventúra, hodnota celého 3. a 4. bloku bola vyčíslená na 269 miliónov eur v cenách roku 2006. Tá elektráreň nakoniec stála 6,7 miliardy eur.

To už bude konečný účet?

Áno, to je konečný účet. Dnes máme minutých 6,55 miliardy. Ešte musíme dokúpiť nejaké náhradné diely, ktoré sú súčasťou projektu, hoci ich tam hneď nenamontujeme. Do roku 2027 tam preto pribudne ešte nejaký capex na úrovni približne 120 miliónov eur.

Keď si vezmete pomer 269 miliónov ku 6,7 miliardy, tak aj keby ste započítali infláciu, pôvodne tam nebolo takmer nič. Bol tam len betón. Teda elektráreň sa reálne začala stavať až v roku 2010. V roku 2023 sme do elektrickej sústavy prifázovali prvý blok a v roku 2026 sa bude fázovať druhý. Takže 13 rokov v dnešnom svete nie je žiadna katastrofa.

Prečo tie nepresné odhady zo začiatku projektu?

Suverénne najväčším problémom bola neznalosť a nedostatok ľudí. Všetky tie elektrárne sa vo Francúzsku, Nemecku, Švajčiarsku, Belgicku, Švédsku či v Česko-Slovensku postavili v 70. a 80. rokoch. Vtedy to išlo rýchlejšie, lebo robotníci a inžinieri prechádzali plynule z jednej stavby na druhú. V Číne to dnes robia tak, že zoberú štyritisíc rodín a každé tri až štyri roky ich presunú na novú lokalitu. Posledný blok v Európe sa spustil v roku 2000. Nemali sme dostatok skúsených expertov.

Nájsť dnes ľudí nie je jednoduché. V špičke sme mali na stavbe sedemtisíc ľudí. Keby sme chceli ísť na tri zmeny v nepretržitom režime, museli by sme mať k dispozícii 21-tisíc pracovníkov. V Európe sa toľko ľudí zohnať nedalo.

Reálny čas výstavby za mňa je teda 2010 až dodnes. To, čo bolo postavené pred rokom 1989, z hľadiska finančného objemu práce predstavuje zhruba štyri mesiace. Rozostavané bolo úplné minimum.

Finančné odhady na začiatku hovorili o sume 1,8 miliardy eur.

My sme tých sedemtisíc ľudí nemali na stavbe tri roky, ako sa plánovalo, pretože sme to podhodnotili. Museli sme ich tam platiť až doteraz. V tom bola tá obrovská chyba. Technológie stoja zhruba rovnako, tie sa výrazne nelíšia. Čo zásadne narástlo, bol čas a množstvo ľudí, ktorých sme museli po celé tie roky platiť.

Keby ste mali 3. a 4. blok začínať stavať dnes s tým, že už tých pracovníkov máte k dispozícii, ako dlho by to trvalo a aké by boli náklady?

Podľa mňa šesť až sedem rokov. To je realistický odhad.

S akými nákladmi?

To by som musel presne vyrátať. Komponenty by boli dnes podstatne drahšie ako tie, ktoré sme zazmluvňovali v roku 2010. Takisto cena práce je dnes oveľa vyššia. Nakoniec by sme sa pravdepodobne dostali k veľmi podobným číslam, okolo 6,7 miliardy eur, ale mali by sme to hotové za šesť až sedem rokov. Podmienkou však je, že tie tímy musíte mať fyzicky k dispozícii.

Ktoré profesie bolo najťažšie zohnať?

Najskôr pomenujem štyri najväčšie dôvody, prečo vzniklo meškanie, a potom sa môžeme detailnejšie pozrieť na ľudí. Tými dôvodmi boli podcenený harmonogram, nedostatok ľudí, kvalita niektorých dodávateľov a havária vo Fukušime.

Čo sa týka harmonogramu, ten sa na začiatku nastavil zle. Nemali sme skúsených ľudí, ktorí by s tým mali reálnu prax. Beriem to aj na seba, priznám si to a nie je to hanba. Bol som vtedy finančným riaditeľom, o výstavbe jadra som veľa nevedel a finančný riaditeľ navyše harmonogramy nezostavuje.

Bola to obrovská, možno až naivná ambícia, pretože prevládal názor, že elektráreň je takmer hotová a stačí tam obrazne dotiahnuť sedem skrutiek. Skutočnosť bola úplne iná.

Ďalším bodom bola kvalita dodávateľov. Mali sme obrovské problémy so zvarmi, s káblami a s pôvodom materiálov.

To dokonca má nejaké trestnoprávne rozmery.

Áno, prípad bol natoľko vážny, že sme v súvislosti so zisteniami okolo zvarov podali trestné oznámenie a vec preverujú príslušné orgány.

V elektrárni máte desiatky tisíc zvarov a dochádzalo k ich falšovaniu. Pri nerezovej oceli musíte do trubiek vháňať argón, čo celý proces zvárania výrazne predlžuje. Niektorí zvárači si to uľahčovali a zvárali to ako bežné železo. Tie zvary sa začali kaziť. Na jednom bloku je ich okolo 39-tisíc. Každý sa musel zröntgenovať a premerať magnetom, aby sa verifikovala kvalita zvaru .

Podobne to bolo s káblami. Problém bol v spôsobe natiahnutia káblov, ako aj v samotnej kvalite káblov. Firma nám dodala nekvalitné káble a následne zbankrotovala. Zistilo sa to, až keď boli káble natiahnuté. Taktiež iné káble boli chaoticky naťahané. V oboch prípadoch sme museli natiahnuť nanovo.

Pri pôvode materiálov niektorí dodávatelia falšovali certifikáty. Ak je pri výrobe nerezovej ocele prítomná certifikačná autorita, materiál dostane certifikát a stojí zhruba o 30 percent viac. Niektoré dodávateľské firmy chceli ušetriť, tak tie certifikačné pečiatky začali falšovať a razili si ich samy.

Tieto tri problémy, zvary, káble a pôvod materiálov, sa riešili naraz a celkovo nás zdržali asi štyri roky.

Štvrtým faktorom bola Fukušima. Po havárii v roku 2011 prišlo medzinárodné nariadenie, že musíme elektráreň seizmicky zodolniť. Zjednodušene povedané, už ste nemohli namontovať zariadenie len tak na stenu. Najprv ste na ňu museli ukotviť masívne železné platne a až na ne upevniť samotnú technológiu. Takýchto železných platní sme museli namontovať zhruba 30-tisíc na každý blok. Montovali sa pod všetko, vrátane káblových lávok, ktoré dovtedy držali na bežných konzolách. Pred každým vŕtaním do steny ste museli urobiť röntgen, aby ste neporušili vnútornú oceľovú výstuž. Aj tak sa občas stávalo, že sme trafili roxor. Toto seizmické zodolňovanie nás stálo ďalšie približne dva až tri roky.

Preto hovorím, že si dnes verím na čistú výstavbu za šesť rokov, ak by sme tieto nepredvídateľné faktory vedeli eliminovať.

Keď sme s dostavbou začínali, museli sme povolať seniorov, ktorí kedysi v jadre robili. Mladí ľudia dnes technické smery študovať nechcú, nedostatok kvalifikovaných ľudí bol pre mňa najväčším problémom celého projektu.

Očakávate ešte nejakých kostlivcov v skrini?

Nevieme, čo nevieme. Prešli sme však studenou aj horúcou hydroskúškou a všetko dopadlo veľmi dobre. Na konci augusta budeme podľa harmonogramu na 20 percentách výkonu a pripojíme sa do siete a na konci novembra alebo začiatkom decembra by sme už boli na sto percentách.

Nový jadrový zdroj táto vláda stavať nezačne

Hovoríte teda, že čistá výstavba nového jadrového zdroja by mohla trvať šesť až sedem rokov. Na Slovensku je tu teraz ambícia…

Pozor, povedal som, že ak už máte ľudí k dispozícii a podpísané kontrakty s dodávateľmi. Neviem si predstaviť, že by sa začalo stavať o tri roky, to by bola úplne iná hra, pretože ľudia sa dovtedy rozutekajú.

Poďme si to upresniť. Do konca volebného obdobia v tejto chvíli zostáva zhruba rok. Predpokladajme, že vláda mesiac pred odchodom nebude podpisovať žiadne zásadné dokumenty. Racionálny odhad preto hovorí, že najbližší rok sa stavať nezačne. Ak by výstavba v ideálnych podmienkach trvala šesť až sedem rokov, a začneme v rokoch 2028 až 2030, ako dlho bude výstavba nového jadrového zdroja trvať?

Pridajte k tomu aspoň dva roky na samotnú mobilizáciu ľudí.

Čiže dva roky mobilizácia plus sedem rokov ako horná hranica výstavby. To hovoríme takmer o celej dekáde.

Áno, dekáda je úplne férový odhad, vzhľadom na to, že by sa začínalo takmer od nuly.

Mala by vláda urobiť niečo pre to, aby sa to rozbehlo rýchlejšie?

To sa nedá len tak urýchliť. My sme zmluvy kontrahovali dva roky. Fáza uzatvárania kontraktov je extrémne dôležitá. Ak to unáhlite, v budúcnosti vás to vyjde strašne draho. Ja by som toto rozhodne netlačil do žiadnych časových extrémov.

My sami sme na začiatku urobili možno chybu. Keď sme uzatvárali zmluvy, mali sme ponuku na takzvaného generálneho dodávateľa. Táto firma si za to, že nám dá fixnú garanciu rozpočtu a času, pýtala 600 miliónov eur. Z dnešného pohľadu je to smiešna suma a mali sme to vtedy vziať, presne tak, ako to urobili napríklad Fíni. Vo Fínsku síce dodávateľská spoločnosť, francúzska Areva, nakoniec zbankrotovala, a na to aby elektráreň Olkiluoto dostavali sa musel poskladať francúzsky daňovník. Na druhej strane, firma ktorá nám ponúkala generálneho dodávateľa by dnes už tiež neexistovala a je veľmi otázne či by vôbec Mochovce boli dostavané.

My sme sa vtedy rozhodli, že tých 600 miliónov eur nezaplatíme a budeme si projekt manažovať sami. Práve preto sme potrebovali 700 vlastných ľudí. My sme priamo manažovali 200 rôznych dodávateľov. Nemali sme projekt na kľúč.

Štát pri novom zdroji uvažuje o projekte na kľúč, čo je podľa mňa správny prístup, pretože je to oveľa ľahšie financovateľné. Dostanete garanciu od niekoho, kto s tým má reálne skúsenosti, napríklad Westinghouse, a nevystavíte investorskú spoločnosť takému obrovskému riziku, v akom sme boli my.

Rámcovú zmluvu s Westinghousom síce viete podpísať rýchlo, ale naviaže sa na ňu obrovské množstvo ďalších kontraktov, ktoré musíte precízne dojednať. Podpísať Westinghouse v adekvátnej kvalite sa do volieb asi dá stihnúť, ale mať kompletne pripravený a zakontrahovaný celý projekt je do roka absolútne nereálne. Nemali by sme vyvolávať takéto očakávania, inak z toho bude katastrofa.

Na koľko by ste odhadli náklady takéhoto projektu?

Nová elektráreň bude vo finále stáť 10 až 12 miliárd eur za jeden blok.

Čiže odhad do 13 miliárd eur, ktorý verejne spomínal predseda vlády, je realistický?

Nepočul som jeho vyjadrenia, takže sa k nim neviem vyjadriť. Za mňa je však suma 10 až 12 miliárd eur číslo, s ktorým treba reálne kalkulovať.

K tomu novému bloku by som ešte chcel dodať, že ten projekt plne podporujem. Hoci to môže znieť kontraintuitívne, keďže pre nás to bude priama konkurencia v boji o ľudí, hoci nie o trh s energiou.

Buďme však ako Slovensko radšej dobrí v niečom, čo je technologicky sofistikované. Tento priemysel pritiahne špičkových ľudí, prinesie veľmi dobre platené miesta a nadväzuje naň obrovský dodávateľský reťazec. Podporí to vedu a výskum.

V automobilovom priemysle na Slovensku neinvestujeme do vývoja, nemáme tu žiadne veľké laboratóriá. V jadre však reálne skúmame nové procesy a efektívnejšie riešenia. Je to priemysel s obrovskou budúcnosťou, pretože energiu budeme potrebovať vždy. Dokáže naplniť ambície šikovných ľudí a vďaka nemu by sme vynikali v niečom skutočne sofistikovanom. Preto ten projekt podporujem, hoci jeho celková ekonomika je, samozrejme, zatiaľ veľmi otázna. Tej by sa mal štát venovať skôr ako podpíše akúkoľvek realizačnú zmluvu.

Všetky vajíčka v jednom jadrovom košíku

To, samozrejme, bude závisieť predovšetkým od budúcich cien elektriny. Keď už hovoríte o ďalšom jadrovom projekte, nie je riziko sústrediť do takejto miery na jadro a mať tu jeden dominantný zdroj elektriny? V roku 2027 budú tri štvrtiny vyrobenej elektriny pochádzať z jadra, a to navyše od jednej firmy. Nie sú Slovenské elektrárne v pozícii „too big to fail“? Teda, že ak by prišla nepredvídateľná udalosť, štát by vás musel zachraňovať?

Nemyslím si, že je to zlá vec. Zvlášť v dnešnom svete, kde pre nás trh už dávno nepredstavuje len samotné Slovensko. Náš trh zahŕňa Nemecko, Česko, Slovensko, Maďarsko a Balkán. Myšlienka Európskej únie je postavená na jednotnom trhu. Ak má fungovať efektívne, raz budeme mať v Európe jeden spoločný trh a vtedy bude úplne jedno, kde tie výrobné zdroje stoja.

Ideálny scenár by bol, že na Slovensku vyrábame jadrovú elektrinu a vyvážame ju napríklad do Španielska. Španieli, ktorí majú ideálne podmienky na pomaranče, ich zasa vozia k nám.

Keď sa však pozrieme napríklad na finančný trh, tam sa už desaťročia hovorí o potrebe harmonizácie a lepšej dostupnosti kapitálu. Sami pritom vidíte, že realita je inde. A to by bolo finančné prepojenie asi jednoduchšie než fyzické prepájanie elektrických sústav.

V energetike to však nie je až také zložité. Vyžaduje si to primárne investície do prenosových vedení. Napríklad Francúzi sa širšiemu prepojeniu bránia, pretože si chcú chrániť svoju lacnejšiu elektrinu. Ak by sa prepojili s Nemeckom, cena by im stúpla. Čiže je to do veľkej miery politická téma, nejde len o technickú náročnosť investícií.

Pri každej otázke federalizácie alebo zjednocovania akéhokoľvek trhu narazíme na politiku. Videli sme to aj pri Brexite. V konečnom dôsledku aj jednotný trh práce a pohybu osôb padol na politických prekážkach.

Pri trhu s elektrinou však vidíme reálny progres. Dnes dochádza k takzvanému „couplingu“, teda spájaniu trhov od Nemecka až po Balkán. Pritom to netrvalo ani nekonečne dlho. Európska únia to výrazne podporuje, napríklad v rámci plánu REPowerEU ide gro investícií práve do posilňovania prenosových kapacít. Ešte nedávno sme nedokázali predať nič do Poľska a dnes tam už máme prvé veľké kontrakty.

Je to okolo 126 miliónov eur za prvých šesť mesiacov minulého roka.

Keď idete prakticky z nuly, tak dostať sa na 126 miliónov eur v priebehu jedného polroka je fantastický výsledok. Aj preto som presvedčený, že nový jadrový zdroj má zmysel. Reálne tu predsa bude stáť až o nejakých 15 rokov a za ten čas sa trh opäť posunie úplne inam.

Ak chceme, aby bola Európska únia konkurencieschopná voči Číne a USA, musíme sa spájať. Aby som sa však vrátil k vašej pôvodnej otázke o vysokej koncentrácii na jadro a riziku pre firmu, to, že budeme produkovať 77 percent energie z jadra, nevnímam ako problém, pretože prebytky vieme bez problémov vyviezť. Na Balkáne je aktuálne taký deficit, že tam absorbujú akékoľvek množstvo elektriny.

Ak by ste sa ma pýtali pred 40 rokmi, kedy sme neboli medzinárodne prepojení, budovať ďalšie masívne jadrové bloky na Slovensku by bol nezmysel.

Rusko nás dostalo do pasce

Ceny energií za posledných sto až 150 rokov trendovo klesajú. Porovnajme si cenu hodiny svietenia jednou sviečkou alebo petrolejovou lampou s cenou hodiny svietenia dnešnej modernej žiarivky. To otvára otázku návratnosti takýchto projektov. Dnes sa tu síce rozprávame v kontexte trojciferných cien elektriny na burze, tie však prirodzene kolíšu, pričom projekty ako 3. a 4. blok Mochoviec budú v prevádzke až do konca tohto storočia.

Minimálne dovtedy, a s veľkou pravdepodobnosťou ešte dlhšie.

Nebudeme svedkami toho, že sa tie ceny vrátia na tie úrovne spred roku 2021?

Ak by reálne ceny po očistení o infláciu klesli na 20 eur za megawatthodinu, tak nikto nebude nič vyrábať. Za takú cenu vám elektrinu nevyrobia ani zo solárnych panelov. To nepokrýva ani len základné náklady na pripojenie do siete. Takže takúto cenu nepovažujem za reálnu.

K cenám, aké tu boli pred ruskou inváziou na Ukrajinu, sa teda nevrátime?

Rusko nás dostalo do pasce tým, že nám sem 15 až 20 rokov posielalo lacný plyn. Spravili nás brutálne závislými, pretože sme si kvôli nízkym cenám nebudovali žiadne alternatívy.

Keby Európa mala zodpovedný risk manažment, nikdy v živote by nedovolila, aby sme zostali závislí od ruského plynu. Vybudovala by alternatívne trasy a zdroje, ktoré by síce boli drahé a v čase mieru nevyužívané, ale slúžili by ako poistka.

Vo firme máme manažéra rizika a ten mi nedovolí predať celú kapacitu elektriny jednému jedinému zákazníkovi. Na každého odberateľa máme striktný limit a po jeho vyčerpaní mu už viac nepredáme. Nechceme mať našu celú ekonomickú existenciu naviazanú na jeden subjekt. V Európe sa však presne toto stalo.

Na tie staré úrovne sa nevieme vrátiť už len preto, že plyn už nikdy taký lacný nebude – či už ho kupujeme z Nórska, Maroka alebo vo forme LNG z USA. Navyše, dekarbonizácia nás logicky vedie k tomu, že postupne budeme musieť eliminovať aj plyn. Vo finále tak zostaneme primárne na kombinácii obnoviteľných zdrojov a jadra, čo je za mňa správny mix.

Ešte miliardu by sme potrebovali zarobiť

Mám tu správu od agentúry S&P, ktorá vám pridelila rating. Uvádzajú v nej, že vaše priame výrobné náklady sú extrémne nízke, odhadujú ich na päť až šesť eur za megawatthodinu.

Tento stav stále platí, no nebude to tak donekonečna. Dnes je urán na svetových trhoch podstatne drahší. Vo svete sa ohlásilo obrovské množstvo nových jadrových projektov a do hry vstúpili investičné banky. Tie začali urán masívne skupovať a špekulatívne s ním obchodovať, podobne ako sa to deje s emisnými povolenkami CO2.

My sa zasa logicky snažíme zabezpečiť si palivo na čo najdlhšie obdobie dopredu. Náš súčasný kontrakt, ktorý nám garantuje spomínaných zhruba 5,50 eura na megawatthodinu, platí do roku 2030. Zmluvy, ktoré kontrahujeme na obdobie po roku 2030, sa už hýbu niekde na úrovni 17 eur na megawatthodinu. Je to obrovský skok.

Je otázne, čo sa s cenou stane, ak by sa nakoniec všetky tie ohlásené svetové projekty nepostavili a globálny dopyt by klesol. Na druhej strane, kontaktuje nás množstvo spoločností s požiadavkou, aby sme im poskytovali konzultácie pri výstavbe nových zdrojov.

Máme napríklad uzavretú zmluvu s Poliakmi. Rokujeme tiež s Američanmi o spolupráci na jadrovom projekte priamo v USA, záujem o spoluprácu má Bulharsko či Maďarsko. To mi napovedá, že tie ohlásené projekty vo svete v najbližších 10 až 15 rokoch reálne vzniknú.

Z prezentácie finančných výsledkov za rok 2025, ktorú uvádzal váš finančný riaditeľ Lukáš Maršálek, vidno rast zisku. V roku 2023 to bolo 559 miliónov eur, v roku 2024 to stúplo na 795 miliónov eur a za rok 2025 to bolo až 968 miliónov eur. Taktiež sa vám darí rýchlo znižovať dlh. Znamená, že firma je už za vodou?

Ešte úplne nie. Na konci roka 2025 bol náš dlh stále na úrovni približne 2,5 miliardy eur. Hoci za rok 2026 očakávame zisk na úrovni osemsto miliónov eur, dlh znížime len o nejakých 200 miliónov eur.

Dôvodov, prečo ten dlh neklesá tak rýchlo, ako by som si želal, je niekoľko. V prvom rade musíme vyplatiť posledné veľké faktúry za Mochovce. Takmer dva roky sme dodávateľom neplatili veľké sumy, pretože zmluvy sú viazané na dosiahnutie míľnikov. Tým najbližším bolo zavezenie paliva a následne to bude definitívne komerčné pripojenie do siete. Len na tomto doplatení nám odíde zhruba 350 miliónov eur.

Ďalej masívne budujeme strategické zásoby jadrového paliva. Keď vypukla vojna na Ukrajine, hodnota našich zásob bola prakticky na nule. Dnes už máme v palive bezpečne uložených 600 miliónov eur a len tento rok doň investujeme ďalších približne 200 miliónov.

K tomu prirátajte obrovský udržiavací capex, ktorý nám narástol z niekdajších 70 miliónov na súčasných 250 miliónov eur ročne. A napokon sú to dane. V stratových rokoch sme ich neplatili, ale za minulý rok musíme štátu odviesť na dani z príjmu 286 miliónov eur.

Platili ste štátu aj dividendy?

Minulý rok sme už štátu dividendu vyplatili vo výške 170 miliónov eur. EPH ju však v rámci dohody vypláca až tento rok, čo je okolo 330 miliónov eur.

Potrebujeme ešte dva, možno tri finančne silné roky, aby sme všetko kompletne zastabilizovali. Až keď znížime čistý dlh bezpečne pod jednu miliardu eur, budem ako manažér naozaj komfortný. Aktuálne ukazovatele sú síce výborné a ratingová agentúra nás chváli, ja však zostávam nohami na zemi.

Zažil som obdobie, kedy sme s finančným riaditeľom Lukášom Maršálkom viac ako rok žili v neustálom strese. Každý jeden mesiac sa stalo, že sme okolo tretieho či štvrtého dňa nemali na účtoch dosť peňazí na výplaty pre zamestnancov. Prvý týždeň v mesiaci sme nerobili nič iné, len urgentne zháňali hotovosť, aby sme do deviateho dňa stihli pokryť 25-miliónový balík na mzdy. Neplatiť mzdy je na Slovensku trestný čin. Po tejto skúsenosti som oveľa pokornejší. Kým dlh nestlačíme pod miliardu, nepoľavím.

Takáto situácia sa už predsa len zrejme nezopakuje.

V biznise nikdy nehovorte nikdy. Ja som už pokornejší, ako som býval pred tým, čo som toto zažil. Takže kým nebudeme mať dlh pod miliardou, tak nebudem úplne komfortný.

Vysoké ceny energií

V súčasnosti o elektrine na burze rozhoduje ten najdrahší pripojený zdroj. Najčastejšie je to zemný plyn. Mal by sa zmeniť tento dizajn energetického trhu?

Ak by Európa a predovšetkým Nemecko našli odvahu pristupovať k aktuálnej situácii racionálne, museli by systém emisií CO2 zásadne zrevidovať. Európa sa podieľa na globálnom znečistení len približne šiestimi percentami, no prijímame opatrenia, ktoré nás likvidujú. Týmto prístupom vyháňame priemysel z Európy.

Za plyn a uhlie platia všetci na svete. No cenu CO2 v takejto miere sme sa rozhodli platiť iba my v Európe. Táto zložka dnes tvorí 40 percent konečnej ceny, plyn samotný takýto podiel nemá. Keby sme poplatky za CO2 eliminovali, cena elektriny by dnes bola na úrovni okolo 60 eur.

Ak by sme však eliminovali plyn a uhlie, cena by bola tiež výrazne nižšia.

A čo by potom bolo záverným zdrojom? Nemali by sme žiadnu elektrinu. Museli by sme fungovať ako v nepálskom Káthmandú, kde je mesto rozdelené na štyri časti a elektrický prúd ide v každej štvrti len štvrtinu dňa. To naozaj v Európe chceme? Ak by ste dnes zo systému úplne vylúčili uhlie a plyn, kto by dodal potrebnú energiu? Útlm fosílnych palív je správna cesta, nie som proti nej a som za odpájanie starých zdrojov, ale buďme racionálni. Nerobme to zo dňa na deň, lebo týmto prístupom vyženieme všetok priemysel.

Uvediem náš vlastný príklad. Mali sme pridelené eurofondy so 45-percentným krytím na vybudovanie fotovoltiky v Novákoch na území starého odkaliska. To miesto sa najbližších 50 rokov nebude dať využiť na nič iné. Z môjho pohľadu je to úplne ideálna lokalita pre solárnu energiu. Napriek 45-percentnej dotácii nám však projekt ekonomicky nevyšiel. Náklady na pripojenie do siete sú také vysoké a počet slnečných hodín v Novákoch taký nízky, že sme tie eurofondy museli vrátiť a projekt nerealizovať.

Mnohé krajiny sú v inštalovanom výkone ďaleko pred nami. Ako je to možné?

To nie je otázka eurofondov, ale čistej ekonomiky fotovoltiky. Na Slovensku máme v najslnečnejších oblastiach, ako sú Veľký Krtíš či Dunajská Streda, zhruba 1 350 slnečných hodín ročne. Na severe okolo Popradu je to len 1 100 hodín. V Španielsku je to však 2 200 hodín. Pritom postaviť tú elektráreň stojí u nás toľko isto ako v Španielsku. To je z hľadiska návratnosti priepastný rozdiel. Sme úplne iný svet, nemôžeme sa porovnávať s juhom Európy.

Slovensko však nemá len slnko. Máme tu predsa aj vietor alebo geotermálnu energiu. Prečo nevyužívame tie? Pozrime sa napríklad na susedné Rakúsko, ktoré má len pár kilometrov od našich hraníc obrovské veterné parky.

Máme k dispozícii merania vetra za celé desaťročia a masívne budovanie veterných turbín je u nás, s výnimkou pár lokalít, ekonomický nezmysel. Keď k nám pred rokmi prišli Taliani z Enelu, okamžite chceli stavať veterné parky. Nerozumeli jadru, ale vetru rozumeli dokonale. Keď však ich experti uvideli naše mapy veternosti, sami uznali, že sa to neoplatí.

Dôvod je čisto geografický. Ten silný vietor, ktorý vidíte v Rakúsku, prúdi po rovine, no hneď za hranicami narazí na Karpaty, ktoré začínajú v Bratislave, a otočí sa smerom na Budapešť. Na zvyšku Slovenska nefúka tak ako na rovine za Viedňou. Keby tu na to boli vhodné podmienky, tie veterné elektrárne by tu už dávno stáli.

Slovenské elektrárne sa chvália tým, že primárna výroba elektriny je bezemisná a nepriame emisie v dodávateľskom reťazci neustále klesajú. Ako firme vám to pomáha získať napríklad zelené financovanie. Celkovo to vášmu biznisu jednoznačne pomáha. Na druhej strane, viacerí členovia vlády mávajú kritické vyjadrenia k zelenej transformácii. Ako vnímate tento kontrast?

Už niekoľko rokov po sebe sme vo Financial Times oceňovaní ako „Climate Leader“ a tento rok sme tam umiestnili medzi TOP10 energetickými firmami. Spolu s EP Infrastructure sme dokonca ako jediné stredoeurópskom regióne. Preto hovorím, že musíme ísť racionálnou cestou.

Slovensko predsa nemusí mať toľko megawattov solárnej a veternej energie ako Španielsko. Zemepisnú šírku skrátka neoklamete a južným štátom budú tieto zdroje vždy vychádzať ekonomicky lepšie. Našou devízou sú jadro a voda, z ktorých dokážeme vyrobiť dostatok čistej elektriny. Prečo sa nasilu tlačíme do projektov, ktoré u nás nedávajú zmysel?

Ja osobne som za zelenú transformáciu, chcem, aby moje deti žili v čistom prostredí. Nie som však za to, že si striktne určíme, že Slovensko musí mať fixný počet megawattov z vetra a slnka, hoci tu na to nemáme podmienky.

Zoberte si ten príklad nášho zrušeného projektu v Novákoch. Viete, ako strašne rád by som ho zrealizoval? Mali by sme skvelú reklamu, mohli by sme svetu ukazovať, ako sme na starom odkalisku vybudovali zelený zdroj. Ale ak chýba ekonomická racionalita, nepustí vás to. Solárne technológie sú stále drahé a v našich zemepisných šírkach niekedy skrátka nevychádzajú. Musíme si to otvorene priznať.

Aká by teda mala byť stratégia v rámci európskeho trhu?

Európska únia mala pôvodne perfektnú myšlienku jednotného trhu, kde by sa prejavili synergie. Na Slovensku vyrábajme čistú elektrinu z jadra, v Španielsku pestujme pomaranče a vyrábajme solárnu energiu a celé to prepojme.

Veľká časť peňazí z plánu REPowerEU má ísť práve do posilnenia týchto cezhraničných prepojení. Otázne však je, či sa veľké krajiny ako Francúzsko skutočne otvoria. Francúzi dnes nie sú dostatočne prepojení s okolím práve preto, aby si chránili svoju nižšiu cenu elektriny. Ak by sa totiž naplno prepojili napríklad s Nemeckom, cena elektriny by im automaticky stúpla.

Tá kritika, že elektrina je príliš drahá, zaznieva aj od priemyslu. Keď sa laicky pozrieme na vaše hospodárske výsledky, vidíme čistý zisk miliardu eur vlani, 800 miliónov predvlani a takmer 600 miliónov v roku 2023. To sú jednotky percent celého HDP krajiny. Reálna životná úroveň bežného človeka u nás v tomto desaťročí prakticky stagnuje. Sú tie zisky primerané?

Máte pravdu, tie čísla vyzerajú masívne, ale musíme vidieť aj naše obrovské zadlženie. Keby sme tieto zisky nedosiahli, neviem, ako by naša firma vôbec dopadla. Rok 2025 bol z hľadiska zisku mimoriadny, no rok predtým bol slabší a trend smerom do budúcnosti je klesajúci.

Pre mňa je dôležitý ukazovateľ EBITDA (prevádzkový zisk pred zdanením a odpismi – pozn. red.), pretože z neho financujeme prevádzkové cash flow a investície do ďalšieho rozvoja. V spomínanom rekordnom roku 2025 dosiahla EBITDA historické maximum 1,7 miliardy eur.

Tento rok nám EBITDA klesne na 1,4 miliardy eur. To je takmer isté, keďže na tento rok máme elektrinu už vypredanú. A prognózy na roky 2027 až 2029 ukazujú ďalší pokles. Pre ilustráciu, kým včera sa elektrina na rok 2027 predávala za 107 eur za megawatthodinu, na rok 2029 to bolo už len okolo 86 eur.

To je prepad ceny o 21 eur. Každé jedno euro na trhu pre nás predstavuje rozdiel 23 miliónov eur. Ak pokles o 21 eur vynásobíte našou ročnou produkciou na úrovni 23 terawatthodín, dostanete čistý prepad tržieb o zhruba 450 miliónov eur. To je obrovské číslo.

V roku 2027 budeme mať vďaka spusteniu štvrtého bloku Mochoviec o 3,5 terawatthodiny vyššiu produkciu ako predtým. Napriek tomuto obrovskému objemu dodatočnej elektriny sa však už na ziskovosť z roku 2025 nikdy nedostaneme. Ceny na trhu skrátka padajú rýchlejšie. Keby sme tento nový blok nemali, kvôli prepadu cien by sme neboli schopní ani riadne splácať dlhy.

Pre priemyselné podniky je však pokles cien dobrou správou.

Rozhodne. Aj vďaka tomuto poklesu napríklad Slovalco uvažuje o reštarte výroby. My im elektrinu predáme za trhové ceny, nedostanú žiadnu špeciálnu zľavu, no pri súčasných trhových cenách sa im ten reštart už ekonomicky oplatí.

Súčasné ceny sú pre priemysel akceptovateľné, no z pohľadu investora sme sa dostali na opačnú hranicu. Pri cene okolo 87 eur za megawatthodinu nepostavíte v Európe vôbec nič – ani nové jadro, ani obnoviteľné zdroje, proste nič. Ekonomicky to nevychádza. Riskujeme, že sa vrátime do minulosti, kedy nám Rusko posielalo lacný plyn, v Európe sa nič nové nebudovalo a nakoniec nás to zastihlo nepripravených. Naša ziskovosť bude pre pokles cien a nábeh odpisov štvrtého bloku Mochoviec proste systematicky klesať.

Mne osobne je úprimne ľúto, že sa nám v čistom zisku nepodarilo prekročiť hranicu jednej miliardy eur, pretože vzhľadom na súčasný pokles cien na trhoch sa to už nikdy nezopakuje. Chcel som vám na týchto číslach ukázať, že naša ziskovosť bude klesať napriek tomu, že vďaka novému bloku vyrobíme obrovské množstvo dodatočnej elektriny. Keby sme túto novú produkciu nemali, prepad trhových cien by nás zasiahol natoľko, že by sme po odpočítaní strát neboli schopní ani riadne splácať naše staré úvery. Toto je naozaj kľúčový fakt.

To je pohľad jednej veľkej energetickej firmy. Protiargumentom bežného človeka na Slovensku však zostáva realita, že pre neho všetko neustále zdražuje.

Keď sme sa na to zhruba pred rokom pozerali, v celej Európskej únii mali lacnejšiu elektrinu už len Bulhari. My tie dotácie navyše stále poskytujeme plošne, takže lacnú elektrinu dostáva približne 90 percent národa.

A nehovorím to kvôli našej firme. Pre náš zisk nie je až taký zásadný rozdiel v tom, či v rámci tohto memoranda dodáme 4,5 alebo 5,5 terawatthodiny. Považujem to však za obrovskú chybu z hľadiska energetickej efektívnosti. Všetci chceme byť ekologickí a zelení, pričom tá najčistejšia energia je predsa tá, ktorú vôbec netreba vyrobiť. Teda tá, ktorú ušetríme. Ako chcete šetriť energiami, keď ich štát dáva za dotované ceny?

Pozrime sa na to očami bežného človeka, ktorý tento rozhovor číta a vidí, že energetické firmy dosahujú v posledných rokoch obrovské zisky. Celý sektor energetiky je dnes mimoriadne profitabilný, no životná úroveň bežných ľudí skôr stagnuje.

Absolútne s vami súhlasím a tomuto pohľadu rozumiem. Musíme sa však na celú situáciu pozrieť v širšom časovom kontexte. Keď sa v rokoch 2006 až 2008 rozhodovalo o dostavbe nových blokov, nasledovalo dlhé obdobie, odkedy sme mali len tri dobré roky. Boli časy, keď trhová cena elektriny klesla na 35 eur za megawatthodinu, zatiaľ čo naše výrobné náklady boli 40 eur. Vtedy sme prerábali a nikto z priemyslu nám nezavolal s tým, že nám pošle nejaké euro navyše, lebo sme v strate.

Toto obdobie nízkych cien trvalo od roku 2008 až do roku 2021 a my sme napriek tomu museli masívne investovať a stavať. Nemali by sme preto na základe troch výnimočných rokov robiť unáhlené závery, obzvlášť keď vidíme, že trh opäť smeruje nadol.

Ako vidíte riešenie tohto napätia medzi záujmami energetiky, priemyslu a domácností?

Naším primárnym cieľom musí byť zachovanie priemyslu. My ako elektrárne budeme schopní predávať energiu iba vtedy, ak tu ten priemysel reálne zostane. Chceme, aby prežil. Preto sme ako spoločnosť, aj keď to je proti našim finančným záujmom, vypracovali návrh pre Brusel, v ktorom žiadame dočasné zmrazenie cien emisií CO2 na štyri roky s ich následným postupným nábehom.

Ak by sa tento návrh zrealizoval, cena elektriny by klesla z 87 eur na nejakých 50 až 60 eur a celá naša vysoká profitabilita by bola preč. Pre nás je preto kľúčové využiť najbližšie dva roky na to, aby sme čo najviac znížili náš historický dlh a boli schopní fungovať aj pri cene 50 eur za megawatthodinu, pod ktorú už trh podľa mňa v budúcnosti neklesne.

Čo sa týka domácností, tie sú u nás vďaka masívnym vládnym dotáciám a stropom chránené mimoriadne dobre. Problém priemyslu vnímajú skôr sprostredkovane, napríklad cez hrozbu prepúšťania či spomaľovanie ekonomiky.

Spomínali ste hlinikáreň Slovalco, ktorej sa po poklese cien už oplatí reštartovať výrobu za trhové ceny. Tam však zohráva rolu aj nastavenie kompenzácií z Environmentálneho fondu.

To je pravda. Ale ak porovnáme rovnakú hlinikáreň v Nemecku a u nás, nemecký podnik dostal na kompenzáciách napríklad 80 miliónov eur, zatiaľ čo ten slovenský len päť až desať miliónov, v závislosti od politických rozhodnutí konkrétneho ministra. Legislatíva bola u nás skrátka nastavená neporovnateľne horšie a priemysel na to doplatil.

Vráťme sa k myšlienke na zmrazenie cien CO2. Do akej miery je v Bruseli politická vôľa pristupovať k týmto klimatickým cieľom racionálnejšie?

Moje očakávania sú pomerne nízke. Podľa našich informácií má Európska komisia o tejto téme rokovať v druhej polovici júla, no nepredpokladáme žiadne zásadné rozhodnutie. Európske orgány sa v zásade stotožňujú s tým, že súčasný systém emisných povoleniek ETS je nastavený správne. To očakáva aj finančný trh. Ak by sa očakávali zásadné zmeny, cena CO2 by okamžite reagovala poklesom.

Za zmenu systému sa totiž otvorene postavili len menšie členské krajiny. Keďže kľúčoví hráči a veľké ekonomiky ako Francúzsko a Nemecko zásadnú reformu v tejto chvíli nechcú, neočakávam v dohľadnej dobe žiadny výrazný posun, ktorý by cez systém ETS stlačil ceny elektriny nadol.