Pozor, zóna nepriateľských dronov. Ako žije mesto, ktoré Rusi ostreľujú deň čo deň
obchodnyregister
2026.05.13.
V Kramatorsku zvuk bzučiaceho dronu znamená beh k vchodovým dverám. Mesto pri fronte sa mení na ruiny a jeho obyvatelia balansujú medzi strachom a rutinou.
„Zájdite do vchodu,“ nabáda ma Tamara Ivanyvna, keď sa v blízkosti paneláka ozvala salva zo samopalu. Vojaci na okraji mesta pravdepodobne spozorovali dron a snažili ho zneškodniť už nad poľami. Zašla som za masívne kovové dvere. Tamara Ivanyvna zatiaľ skúsene poznamenala – ak by bol dron príliš blízko, začuli by sme hrozivý bzukot. Niekoľko výstrelov, zopár sekúnd ticha a nakoniec ozvena výbuchu v diaľke. Trafili sa.
Kedysi 150-tisícové mesto na východe Ukrajiny Kramatorsk od mojej poslednej návštevy v auguste 2025 výrazne zmenilo tvár.
V centre mesta aj na okolitých sídliskách pribudli ruiny. Čo ulica, to obytný dom bez okien. Fasády prevŕtané úlomkami. Krátery po leteckých bombách, ktoré ešte nestihli zasypať. Optické vlákna, ktoré povievajú na stromoch alebo na elektrickom vedení. Tabule upozorňujúce na zvýšené riziko dronov.
A k nim provizórna ochrana – stĺpy pozdĺž ciest, na ktoré postupne naťahujú siete.
Drony nad sídliskami
Jeden z dronov pred časom dopadol blízko auta, ktoré parkovalo neďaleko obytného domu, v ktorom žije Tamara Ivanyvna. Domovníčka, ktorá zametala ulicu, vbehla do toho istého vchodu, kde sme vyčkávali, kým ukrajinskí vojaci nezostrelia letiaciu hrozbu.
Dron krúžil neďaleko nej, a potom – šup ho za ňou!
„Ja som počula výbuch. Vyšla som z bytu a zbadala som ju vo vchode. Triasla sa ako osika. Ani nevedela ako a za sekundu bola vo vnútri,“ opisuje Tamara Ivanyvna. Odvtedy sa od vchodových dverí do paneláka – najmä vtedy, keď začuje podozrivý zvuk pripomínajúci bzučanie včiel – nevzďaľuje ani ona.
„Strašidelnejší je zvuk lietadla. Vtedy vieme, že k nám letia KAB-y (letecké bomby, pozn. red). Najhoršie je, že zvykáme. Počujeme výbuchy a povieme si – to bolo ďaleko. Lenže nikdy neviete, či to nabudúce nebude príliš blízko,“ podotkne zhovorčivá seniorka, ktorá si pred panelákom užívala príjemný jarný deň.
Hoci májové teploty v Kramatorsku vystúpili nad pätnásť stupňov, v bytoch stále zostával chlad.
Prečítajte si tiež:
Zostávajú najmä tí starší
Hoci ruská armáda, vzdialená zhruba pätnásť kilometrov od mesta, začala Kramatorsk intenzívnejšie ostreľovať, Tamara Ivanyvna sa zatiaľ nikam nechystá. Priznala, že ju desí, že je front čoraz bližšie, no jedným dychom dodala, že tým skôr narodeným sťažuje odchod predovšetkým ťaživá finančná situácia.
Priemerný dôchodok sa na Ukrajine pohybuje na úrovni približne päťtisíc hrivien, teda sto eur. Príspevok pre presídlencov dosahuje polovicu. Odsťahovať sa do iného mesta, kde bude treba platiť vysoký nájom, si mnohí z nich nemôžu dovoliť. A tak podľa odhadov zostáva v Kramatorsku žiť viac ako 50-tisíc civilistov, pričom práve dôchodcovia tvoria značnú časť z nich.
„Našu dedinu úplne zničili. Nič z nej nezostalo. Nemáme sa kam vrátiť. Do Kramatorska som prišla s mačkou na rukách a taškou s dokladmi. Všetko zostalo doma. Evakuovali nás veľmi rýchlo. Keď sa začalo bombardovanie, úlomky nám prileteli priamo do dvora. Okamžite sme si našli odvoz a odišli sme aj spolu so susedmi,“ spomína 77-ročná pani Ľudmila, ktorá sa do Kramatorska prisťahovala k dcére a vnučke z dediny neďaleko mesta, ktoré Rusi dobyli vlani v lete.
Evakuovať sa zatiaľ rodina neplánuje. Ako podotkla Ľudmila, nemajú ku komu a platiť ceny nájmov vo väčších mestách si nemôžu dovoliť. Navyše, ani v Charkove či v Dnipre sa im život nezdá veľmi bezpečný.
Vybombardované paneláky v meste Kramatorsk.
Zdroj: Stanislava Harkotová
Bomby, ktoré dopadajú nebezpečne blízko
Rodina pritom len nedávno zažila desivé bombardovanie. Budovu oproti so zemou takmer zrovnala päťstokilová letecká puma. Druhá bomba, ktorá dopadla neďaleko, uviazla v trávniku pri ceste.
„Keby vybuchla tá, tak tu nezostane kameň na kameni. Keď ju zneškodňovali, požiadali nás, aby sme odišli z domu. Museli sme počkať na inom mieste v pivnici. Bolo to hrozivé ráno. Boli asi štyri hodiny. Ľudia ešte spali. Zobudili sme sa v byte bez okien a dverí,“ povzdychne si pani Ľudmila, „Keď spadla prvá bomba, z bytu sme vzali len prepravky s našimi mačkami a doklady. To bolo pre nás v tej chvíli najdôležitejšie – zachrániť zvieratá. Hlavné je, že sme zostali nažive.“
Aj Tamara Ivanyvna si zapamätala jeden z ruských útokov. Ten z 12. februára tohto roka, keď útočný dron o 3:15 nadránom zhodil na dvor neďaleko jej paneláka akýsi veľký granát. Výbuchová vlna vybila všetky okná až po deviate poschodie.
„Mám už po sedemdesiatke. Veľmi skoro sa zobúdzam. Niekedy si kávu varím už o tretej nadránom. Aj v ten deň som sa zobudila tiež o tretej. Povedala som si, že si ešte trochu poležím. Jedno žmurknutie – a zrazu sa zosypalo sklo z okien. Parapety vleteli do bytu a zostali ležať na kreslách. Ani len som sa nestihla vyľakať. Na dvore začali horieť autá. Na jednom z panelákov vzbĺkla fasáda, ale iba tlela, nevznikol požiar. Úlomky leteli na všetky strany. Marhuľu, ktorú sme mali pred domom, rozrezalo na dve polovice. Našťastie, nikto nebol zranený,“ zaspomínala si.
Čo by sa pre ňu stalo poslednou kvapkou? Ak by – nejdabože – zbombardovali jej dom. Dovtedy to mieni vydržať.
Obyvateľky Kramatorska, pani Ľudmila (vľavo) a pani Tamara. Obe žijú v bytovkách, ktoré boli poškodené po ruských útokoch.
Zdroj: Stanislava Harkotová
Vojna vyháňa aj biznis
Vojna z mesta postupne nevyháňa len ľudí, ale aj tunajších podnikateľov.
Neustále ostreľovanie a ničenie infraštruktúry v regióne viedlo k tomu, že počet zatvorených podnikov začal postupne výrazne prevyšovať počet tých otvorených. Aj v Kramatorsku badať, že niektoré kaviarne, ktoré ešte vlani fungovali, sú dnes už zatvorené. Niektoré firmy sa presťahovali do relatívne bezpečnejšieho vnútrozemia. Známy je príbeh miestnej firmy vyrábajúcej veterné turbíny, ktorá sa z Kramatorska presťahovala až k slovenskej hranici, do pohraničného mestečka Perečin.
Niektoré lokálne firmy sú ale odhodlané vydržať. Jednou z nich je miestny poskytovateľ internetových služieb. Firma sa dokonca dokázala adaptovať aj na bojové podmienky – v tomto prípade to platí doslovne. Naučila sa totiž fungovať aj v čase dlhších výpadkov elektriny a jej pracovníci majú skúsenosť s prácou blízko frontu, kde k haváriám vyrážajú v nepriestrelných vestách a s detektormi dronov.
„Môžeme relokovať náš biznis? Žiaľ nie. Náš biznis nie sú káble či panely. Náš biznis sú naši klienti. Nevieme ich premiestniť tak, aby boli všetci spolu na jednom mieste a ešte k tomu niekde, kde nie je konkurencia. Kým mesto nie je zničené či okupované, zostávame,“ vysvetľuje riaditeľ firmy Mykola Kučeruk.
Prečítajte si tiež:
K haváriám s detektorom dronov
Zabezpečiť ľuďom, ktorí žijú v prifrontových mestách, spojenie so svetom je pritom – a to bez pátosu – hrdinský výkon. Neraz totiž prichádzajú opraviť infraštruktúru na miesta po útokoch.
„Raz sa dron na optickom vlákne blížil k našim chalanom. Prezrel si ich, no nakoniec odletel. Naši pracovníci majú detektory dronov, ale pred dronmi na optických vláknach vás neochránia. Pred pár týždňami som bol v susednej Družkivke, kde musíte mať uši zapojené na 100 percent. Dron bzučí a vy ho viete začuť, už keď je od vás vzdialený kilometer, dokonca dva. Takže keď stojíte na rebríku, máte čas z neho zísť a skryť sa pod stromami alebo sa ukryť v nejakej budove. Chvalabohu, nemáme prípady, že by bol niekto zranený,“ opísal reálie svojej práce Kučeruk.
Vo firme si ale dávajú pozor najmä na riziko opakovaných útokov, pokiaľ ide o letecké bomby.
Z mojich rozhovorov s ľuďmi v Kramatorsku vyplývalo, že práve z nepresných a ničivých KAB-ov mali najväčší strach.
Pokiaľ existovalo riziko leteckého útoku, firma nevyráža do terénu hneď, ale pár hodín počká. Naučili ju to skúsenosti.
„Stalo sa, že sme raz po útoku robili opravy v starej časti mesta. My sme odtiaľ odišli, po nás tam prišli pracovníci energetiky. A na to isté miesto priletela bomba. Jeden z elektrikárov bol ťažko zranený. V roku 2022 sme mohli havárie uskutočniť do dvoch hodín, dnes nám to trvá dlhšie, pretože bezpečnosť našich ľudí je na prvom mieste,“ hovorí Kučeruk.
On sám je presvedčený, že Rusom sa Kramatorsk nepodarí okupovať. Pripúšťa však, že pokiaľ bude vojna trvať ešte niekoľko rokov, ruská armáda ho môže ešte viac zničiť. „Myslím si, že keď im dôjde, že mesto nemôžu obsadiť, pokúsia sa zničiť všetku infraštruktúru. Kým mesto žije, my pracujeme.“